Naša cesta z Massachusetts naspäť domov do Marylandu

Ráno nás zobudilo vychádzajúce slnko nad oceánom. Po raňajkách, balení a prechádzke bol čas na odchod.  
Po troch dňoch od príchodu sme odišli z Bedfordu naspäť do Dickovho starobylého domu. Jeden deň sme venovali návšteve mesta Boston, ako už bolo spomínané v článku o Bostone.  
Na druhý deň o pol jedenástej nám letelo lietadlo. Po rozlúčkových raňajkách sme deťom odovzdali pár drobností, rozlúčili sa a nasadli do auta. Dick chcel ešte stihnúť robotu, tak nás vzal o niečo skôr. Odlietali sme z toho istého letiska ako sme prilietali, teda zo štátu New Hampshire z mesta Manchester. Letisko bolo vzdialené asi hodinu cesty.  
 
Rozlúčili sme sa s Dickom, vstúpili do budovy letiska, prešli obvyklou kontrolou a začali rozmýšľať, ako stráviť ten zvyšný čas, pokým nám príde lietadlo. Zastavili sme sa najprv v letištnom obchode predávajúcom tlačoviny. Dosť nás zaujalo, že na titulných stránkach asi desiatky najvýznamnejších amerických novín a časopisov sa vynímal Clintonov portrét. Nuž, americký prezident je témou týchto týždňov.  
Beháme po letisku a obzeráme si veci navôkol. Teraz sa už nemusíme ponáhľať, ako keď sme hľadali Dicka, teraz je už pohodička. Zaujala nás voňavá pizzeria, odradili nás jej ceny. Za rohom v malej miestnosti sme našli pár hracích automatov. Zvláštny bol hlavne jeden, ktorému dominovala masívna páka a posuvné koliesko s abecedou. Prišli sme na to, že týmto strojom sa do plechového medailónu vyrývajú vlastné slová. I potešil som sa tomuto vynálezu, vhodil dve štvrťky a začal sa pasovať s pákou. Až teraz vyšlo najavo, prístroj je do značnej miery rozheganý a výsledok bude zaujímavý. Matúšovi spravilo nesmiernu radosť, keď na vypadnuvšej medaile čítal: "MAREJ KACO".  
 
V tunajších obchodíkoch sme kúpili ešte nejaké pohľadnice, a keď prišiel ten správny čas, začalo sa nastupovať do lietadla. Ľudia vstali zo sedadiel a postavili sa do radu pred stolík s pracovníkmi letiska, ktorí vykonávali poslednú kontrolu leteniek, či sa cestujúci snaží nastúpiť do toho správneho lietadla. Pritom sa každého pýtali nejaké frázovité otázky, pritom hovorili dosť rýchlo a nie celkom zrozumiteľne, tak sme s bratom povedali yes a potom sme už mohli postúpiť do koridora. Ten bol prisatý k nášmu Boeingu 737. Tesne v lietadle pri vchode stála, ako už obvykle, letuška a vítala nás na palube. Pozrela letenku a poradila, kam si máme sadnúť.  
Mňa zaujali dvere lietadla a materiál plášťa. Plech bol k trupu prinitovaný a celé to vyzeralo zaujímavo. Tak som po tom rýchlo poklepal zo zaujímavosti prstom. To si už všimla letuška a s humorom dodala, že len aby sa lietadlo nerozsypalo.  
 
Let prebiehal pokojne. Zjedli sme malé občerstvenie, obligatórne slané burské oriešky, vypili džús a oddychovali opretí o sedadlá pozorujúc krajinu pod nami. Moje sedadlo však nebolo normálne. Bolo pokazené, ako som veľmi rýchlo zistil. Operadlo bolo nejaké povolené, trochu vyhegané. No, my sme už vo vzduchu. Beda!  
No, ale teraz vážne. Celkom v poriadku sedadlo nebolo, ale zas to nebolo vôbec strašné a v pohode to vydržalo až do Marylandu.  
Pristáť máme znova na letisku BWI - Baltimore Washington International, ktoré sa nachádza niekde na polceste medzi Washingtonom a Baltimore. Keď sme klesli, bolo z výšky nádherne vidieť diaľnicu spájajúcu tieto dve veľké mestá, autíčka ako sa po nej vlečú, vláčik idúci po koľajničkách a veľké parkoviská okolo letiska. Pristátie bolo hladké, vysadli sme z lietadla a ocitli sa na letisku.  
 
Z letiska domov na vlastnú päsť  
Je obed, sme na letisku a potrebujeme sa dosať do Randyho domu. Tentoraz pre nás nikto nepríde, rodina je na dovolenke, niekde na východnej pláži. Randy však spoliehal na našu vynaliezavosť, veď už niečo vymyslíme.  
Potrebujeme sa dostať domov za čo najlacnejšie a pokiaľ možno v rozumnom čase. Stánky prenajímajúce autá, ale aj celé minivany nám nepomohli. Bolo to pridrahé. Podobne taxislužby. V informačnom stánku sme sa rozhodli pre prepravu autobusom a následne vlakom. Zástavku autobusu sme aj našli, a dlho sme nečakali. Zakrátko prišiel spomínaný autobus. Bol priestranný, pevný, so silným motorom. Okrem nás v ňom sedel ešte čierny vodič.  
Vysadil nás asi 3 km za letiskom, kde sa okrem ďalších letiskových parkovísk nachádzali koľajnice a malá budova - očividne stanica. V nej sme si po $5 kúpili lístky do Washington DC. Na vláčik sme čakali asi pol hodinu. Vliekol sa však nehorázne pomaly. Cesta začala byť zaujímavejšia, keď sme sa dostali do predmestí hlavného mesta.  
 

Čakanie a vlak

 
Union Station  
Nachádzame sa na konečnej-vo Washingtone DC na stanici Union Station. Vo veľkej hale, kde končilo okrem nás asi 10 paralelných koľají, vystupujeme. Šípky nás neomylne navigujú až do vnútra stanice.  
Páni! To vám bola ale nádhera. Vôbec to tu nepripomínalo železničnú stanicu. Všetko tu je čistučké, biele, veľmi priestranné. Strop je vo výške minimálne 50 metrov. Naokolo obchodíky s rýchlym občerstvením, jedlom a pitím, obchody s novinami, ale aj oblečením a rôznymi inými vecami. Vskutku to tu vyzerá veľmi príťažlivo a pekne.  
Vyšli sme hlavným vchodom von a na druhej strane spozorujeme veľkú fontánku. Od nej sme sa znova kochali pohľadom na Union Station, tentoraz odvonku. Veľká biela majestátna budova s kopulou navrchu.  
 
Metro nám šlo spod stanice. Kúpili sme lístky, vstúpili do podzemia a čakali na našu súpravu smerujúcu do Bethesdy, západného predmestia Washingtonu. Je neskoré poludnie, keď vychádzame z podzemia a ocitávame sa v peknej Bethesde.  
Cesta z letiska sem bola celkom bezproblémová. Vedeli sme, že sem sa ešte nejako dostaneme. Naozajstný problém je tu. Randyho dom je vzdialený približne 20 km. Znovu je čas, aby sme začali byť kreatívny.  
Zvažujeme možnosti. Päť hodín pešo je dosť namáhavé, taxi zas dosť drahý. Ostáva ešte jedno riešenie: autobus.  
Nevieme však, či ide, kam ide a kedy ide. Začíname zisťovať informácie. Autobusy odchádzajú odtiaľto, tu majú zástavky. Začíname lúštiť odchody. Sláva, jeden ide aj naším smerom, konečnú má len pár kilometrov od našej štvrte River Falls! O hodinu a pol by nám to malo ísť - autobus číslo 32.  
 
Čas využijeme na okružnú prechádzku oblasti Bethesda. Vyzerá to tu zaujímavo. Pekná a pokojná oblasť. Malé domčeky prechádzajú do výškových budov. V jednej z nich sídli The Discovery Channel. Vraciame sa na zástavku.  
Očakávali sme nejaký normálny autobus, no prišiel taký trochu väčší van so sedadlami. Teda chcem povedať, žiadny veľký autobus, ale také menšie dopravné vozítko. Vodič mal na hlave šoférsku čapicu, na sebe služobné oblečenie a bol čierny ako kúdoľ. To je však v poriadku, horšie je, že mu skoro vôbec nie je rozumieť. Teda, ostatní cestujúci rozumejú bez problémov, no my sme radi, keď vyrozumieme, že jeden dolár. Bankovku skrútime a vhodíme cez otvor do priehľadnej nádoby, ktorú má vedľa sedadla.  
Sadáme si a autobus sa pohne. Pozorujeme obiehajúcu krajinu a sme radi, že ideme správnym smerom a vezieme sa v autobuse. Zaujímavo bol vyriešený zvonček, ktorým dávali cestujúci najavo svoju vôľu vystupovať. Šnúra bola natiahnutá naprieč celým autobusom a vpredu na nej visel zvonček. Pri potiahnutí vodičovi zazvonil.  
Časom sme v autobuse ostali sami. Podľa trasy robí autobus kľučku a otáča sa naspäť, pre nás nepriaznivým smerom. Preto sme podišli k šoféri a chceli mu dať vedieť, či by nás nevysadil už na križovatke. V tej chvíli sme si pripadali, akoby sme po anglicky nevedeli ani slova. Šoférovi sme naozaj skoro vôbec nerozumeli. Akokoľvek sme sa snažili a istú snahu bolo vidieť aj na ňom. Musel v tom byť nejaký černošský slang, ktorý znemožňoval komunikáciu. Snažil sa nám niečo povedať, bezradne sme krútili hlavou. Vyrozumeli sme akurát niečo také, že sú prázdniny, a preto nejde až na konečnú, má obmedzenú trasu. Toto je pre nás ešte horšie.  
Vodič pokračoval v ceste po MacArthur Boulevard, ktorú sme už poznali. Pokračoval ďalej, no a skončilo to tak, že nás šofér nakoniec odviezol až do našej štvrte River Falls, odkiaľ to už bolo blízko do domu. Posledných niekoľko sto metroch ideme pešo cez dobre známe ulice našej štvrte. Už sa tešíme na jedlo a internet!  
 
Sme pri dome. Dôležité bolo teraz správne vypnúť alarm. Ak sa nám to nepodarí do pár sekúnd, máme na krku políciu. Teda, vlastne v prípade, že by sme do kontrolného telefonátu nevedeli povedať to správne heslo.  
Všetko sa podarilo a my sme sa konečne mohli rozvaliť na posteli a oddýchnuť po dlhej dnešnej ceste. Keďže rodina je ešte skoro týždeň na dovolenke, musíme sa o seba postarať. Podvečer sadáme na bicykle a ideme do Potomacu kúpiť niečo pod zub. V ruksačíkoch na chrbtoch odnášame galón mlieka, pečivo, šunku a iné pochutiny. Vločiek je v dome ešte dosť.  
 
 
Sme radi, že sme prežili zaujímavý výlet v Massachusetts. Nasledujúce dni sa však tiež nenudíme. Chodievame do comunity centra hrávať tenis, socker. Washington DC je na blízku, ten sme párkrát ešte navštívili. Okolo domu však máme nejaké povinnosti. Polievame trávnik a kvety. Pri týchto horúčavách a suchej zemi to nie je až také jednoduché.  
Doma využívame posilovňu, domáce kino s digitálnou televíziou, internet a... chladničku.