Koniec návštevy u Toma

Prešiel týždeň a náš zaujímavý pobyt u Toma sa pomaly chýlil ku koncu. Predposledný deň sme boli na rozlúčkovej večeri v reštaurácii, ktorá sa nachádzala na vedľajšom ostrove. Ten bol tomu nášmu dosť podobný až na to, že až na tomto ostrove sme videli živého veľkého aligátora vo voľnej prírode. Zbadali sme ho z auta, ako na druhej strane vodného kanála, alebo rybníka, sa spokojne vyvaľuje na mäkkej trávičke golfového ihriska. Bol dosť dlhý a hoci oddychoval, nemal som chuť sa k nemu priblížiť.  
Nádherný šťavňatučký steak (well done) v honosnej reštaurácii nám veľmi pochutil.  
Ako obvykle, aj teraz sme hovorili o pomeroch v Amerike a na Slovensku, o ktoré sa Tom živo zaujímal. Položil nám napríklad otázku, aké percento obyvateľstva je na Slovensku vysokoškolsky vzdelané. Veru, takýto udaj by sme mali vedieť, no nevedeli sme vtedy podať ani približný údaj.  
 
Jedna z ďalších vecí, ktorá nás v Tomovom dome zaujala, bola rozsiahla zbierka časopisov National Geographic. Jej najstaršie výtlačky pochádzali zo začiatku 70. rokov. Každý časopis bol hrubý okolo 1 cm, formát medzi A4 a A5. Zaujalo nás množstvo článkov o prírode, prírodných úkazoch, zabudnutých oblastiach sveta, články o politike a vojnách. Oku priam lahodili úžasné fotografie, často cez celú dvojstránku.  
Keďže nás tento časopis dosť zaujal, opýtal som sa Toma, či by mu veľmi nevadilo, keby sme si zobrali jeden výtlačok. On sa len pousmial a povedal: "Chlapci zoberte si ich toľko, koľko unesiete!"  
 
Istého času sme s bratom usúdili, že je vhodná chvíľa na odovzdanie darčekov. Pre Toma sme priniesli jeden z dvoch našich najkrajších exponátov - veľký modrý maľovaný okrasný slovenský, na okrajoch dierkovaný, tanier z ľudovej produkcie. Zapáčil sa a Barbara preň už aj našla vhodné miesto na stene.  
Okrem skvelých zážitkov sme si z výletu priniesli ešte jednu cennú vec. Darček od Toma pre nášho otca. Bola to profesionálna zrkadlovka - fotoaparát síce nie najnovší, no mimoriadne kvalitný, stále na špici vo svojej triede: Nikon F3.  
 
V tomto čase, roku 1998, sa na Slovensku diali zaujímavé veci. Do parlamentných volieb ostávalo len pár týždňov a my sme našich príbuzných informovali, ako sa veci majú. Im nie je vývoj na Slovenku ľahostajný, preto sa Tom rozhodol prostredníctvom nás podporiť slovenské demokratické sily združené v koalícii sumou 50 USD.  
 
Vo štvrtok, 10. septembra, nám doobeda zo Savanah odlietalo lietadlo. Do našich batohov sme pobalili veci a Tom s Barbarou nás odviezli na letisko. Teraz sme mali na pozeranie letiska viac času ako minule.  
Od vnútra vyzeralo veľmi pekne, robené akoby na štýl železničnej stanice z 19. storočia. Z preskleného vrchu prenikali slnečné lúče.  
Pri našej bráne sme sa rozlúčili a postupovali cez koridor po schodoch na letisko. K nášmu lietadlu sme aj tentoraz šli pešo. Bol to ten istý typ ako na ceste sem. Po minulotýždenných skúsenostiach som trochu nervózne prežíval vzlietnutie, no let prebiehal pokojne, 520 míľ (830 km) sme zdolali za hodinu a pol.  
Čas prebehol rýchlo a onedlho sme už krúžili nad známym letiskom Dulles a hladko pristáli.  
 
Na letisko nás mala prísť čakať Pam, lebo Randy je už odcestovaný na služobnej ceste. Boli sme dohodnutí, že sa stretneme na spodnej etáži pri parkovisku. Nuž, ale tu sme ju nenašli. Tak sme sa s Matúšom rozdelili a každý šiel hľadať inam. Až potom sme zistili, že sa tu nachádzajú až 3 podlažia pri ceste. Takže nakoniec sme sa šťastlivo našli, nasadli do auta a rozprávajúc o zážitkoch dofrčali do River Falls.