Bývame u Toma na ostrove

Tom, Randyho otec, prišiel do Ameriky ako šesťročný na veľkej lodi a ako ostatní prešiel aj on cez brány Ellis Islandu. Keď sa v 20-tych rokoch loď s prisťahovalcami blížila k New Yorku, všetci sa zbehli k jednému boku, kde bolo vidieť Sochu slobody. Malý Tom utekal na druhý bok lode, aby ju vyvážil keďže sa nebezpečne naklonila.  
Neskôr išiel na vojenskú univerzitu, keďže tá bola zadarmo a mohol si ju dovoliť. Slúžil na torpédoborci vo vojne v Kórei. Rozprával nám, ako raz velil celému konvoju lodí, čo vyžadovalo mimoriadnu zodpovednosť.  
Po vojne nastúpil Tom ako zamestnanec do spoločnosti vyrábajúcej kozmetiku a drogistický tovar - Procter&Gamble. Postupne sa prepracoval až na viceprezidenta a pre spoločnosť pracoval až do dôchodku. Jeho celoživotná práca mu dovolila zabezpečiť si pekné, nadštandardné bývanie.  
 
Vietor sa už utíšil. Na letištnom parkovisku sme nastúpili do snehobieleho Chrystlera, podobného ako má ujo Randy a v skratke vyrozprávali, čo sa to v lietadle vlastne odohrávalo. Tom a Barbara museli na nás čakať vyše päť hodín. Teraz sa vezieme k nim domov, na ostrov v Južnej Karolíne.  
Pozorujúc krajinu z auta, museli sme konštatovať, že sa od tej v Marylande značne odlišuje. Nachádzali sme sa v subtropickom pásme a vegetácia v podobe alejí palmových stromov tomu vskutku nasvedčovala. Teplo nás už neprekvapilo a v aute bola klimatizácia.  
 
Tom sa vyhol spadnutému konáru na ceste a Barbara nám podala čerstvé noviny. Titulky oznamovali, že tornádo, ktoré vzniklo na kraji hurikánu (sprievodný jav) zabilo jednu miestnu ženu. Tom znovu stočil volant, aby sa vyhol stromu, ktorý ležal naprieč cestou.  
Podobného neporiadku sa tu nachádzalo neúrekom, ešte to nestačili všetko očistiť.  
 
Ostrov  
Na križovatke sme odbočili doprava a o necelú míľu sme sa po nevysokom mostíku približovali k ostrovu. Ráz krajiny, oceánu a pobrežia bol typický pre túto oblasť, bohatú na rôzne zálivy, zákutia a menšie či väčšie ostrovy či ostrovčeky obkolesené často trstinou. Tom nás upozornil na odliv a na vtáky, ktoré v blate medzi rákosím hľadali potravu. Po mostíku sme sa tak dostali až na ostrov, kde sme pri búdke so strážnikom spomalili. Toma poznal a pustil nás ďalej.  
 
I na ostrove vyčíňal hurikán a asfaltka bola zašpinená lístím, lianami a konármi. Väčšie haluze a kmene padnutých stromov rozpiľovali na kraji cesty pracovníci v helmách s motorovými pílami. Prechádzali sme popri golfových trávnikoch a miestami sme nakrátko vošli do hustého lesa. Vyšli sme pri druhom, kratšom mostíku, ktorý viedol na druhý ostrov, kde už býval Tom.  
 
Znovu sme si všímali rákosie, ktoré čoskoro zatopí príliv. Zaujala nás aj vegetácia na ostrove. Z konárov stromov, ktoré presahovali nad vozovku, sa ako v strašidelnom filme spúšťali vlasy machov či lišajníkov. "Spooky oak tree" ako ich nazývala Barbara. Na ostrove, ktorý má po dĺžke necelé tri míle, sme zastavili pri správnom centre, kde si Tom pozrel, či im neprišla pošta. K pár domom, učupených v lesoch ostrova totiž poštár nechodí.  
Spoza oblakov vyšlo slnko a osvetľovalo nám cestu až k Tomovmu domu. Aj na tomto ostrove sme videli nakrátko vystrihané zelenajúce sa trávniky golfových ihrísk a husté lesy. Sem tam presvitol medzi stromami výhľad na oceán, sem tam steny luxusných domov. Ku každému viedla prístupová cesta zvlášť, odpájajúca sa z hlavnej asfaltky, ktorá tvorila po ostrove okruh.  
 
Tomov dom  
K Tomovmu domu tiež viedla osobitná, štrkom vysypaná cesta. Práve odchádzali pracovníci, ktorí očistili hrubé nečistoty. Menšie vetvičky a konáre sme s Tomom odhádzali ručne, aby sa nepoškriabalo auto. Tak sme už z diaľky zazreli dom, ktorý malý Marek označil za palác.  
Mal centrálnu časť so strechou tvaru áčka a po stranách dve krídla. Po pravej strane to bolo hosťovské krídlo s drevenou verandou a po ľavej krídlo s ďalšími miestnosťami. Samozrejme, nechýbala dvojitá garáž s priestrannými vrátami, v ktorej sme si všimli golfové vozítko.  
Za domom ležal malý rybník a za hrádzou rybníka, za stromami, sa rozliehal slaný oceán.  
 

Jaziero za domom

 
Dom vnútri vyzeral priestranný, ale nie zbytočne rozťahaný. Z jedálne bolo cez vysoké priesklie vidieť na záhradu, rybník a cez stromy aj na more. More sme pozorovali veľkým kovovým vojenským námorným ďalekohľadom, ktorý bol prišroubovaný k zemi pred oknom priamo v jedálni. Tento ďalekohľad nás veru zaujal.  
V obývačke nás potešili pohodlné veľké kožené kreslá, ktoré sa dali jednoducho sklopiť príručnou pákou do takej miery, že sme mohli pred televízorom rovno ležať. Ešte sa aj vysunula doska pod nohy, aby bol pôžitok dokonalý. K tomu ešte do ruky pohár s Root-Beer (chutný nápoj špecifickej chuti) a človek ani nemôže chcieť viac.  
Tu sme pozerali film Apollo 13 na dévédé disku, inokedy stlačením gombíka na ovládači kúpili a pozreli iný zaujimavý film.  
 

Vlastnoručny chlieb

S bratom sme bývali v hosťovskom krídle, do ktorého sa vchádzalo odvonku. Bolo treba prejsť po drevnej verande. Vnútri krídla nás prekvapili dve veľké hosťovské spálne s dvomi kúpelňami a príjemná klimatizácia.