Poľovačka na hlinené holuby

Na strelnici

 
Jedného rána nás ujo zobral na juh ostrova, do (na mapke vyhradeného) nebezpečného pásma. Ideme sem strieľať po holuboch. Teda, nejdeme chloštiť holubov obyčajných, ale holubov hlinených.  
Hlinený holub vyzerá ako malý hrubý lietajúci tanier - asi veľkosti zovretej päste. Vyrobený je asi z pálenej hliny, je dosť krehký. Odhora čierny a odspodu červený.  
Na dohodnutom mieste nás už čakal človek, ktorý bol určený na obsluhu vystreľovacieho zariadenia. Tých tu bolo roztrúsených zo desať, líšili sa tým, akým smerom vystreľujú holuby do vzduchu. Boli to jednotlivé úrovne obtiažnosti - čím jednoduchšia dráha letiaceho holuba, tým ťažšie ho zastrelíte. Napríklad obtiažne je to už vtedy, ak letí spoza hlavy.  
 

Matúš sústredene mieri

My sme začali na úrovni číslo jedna. Najprv sme si prezreli zbrane. Guľovnica bola veru dosť ťažká. Hlavne boli umiestnené pod sebou. Tom nám vysvetľoval, kde je poistka a ako sa puška otvára a nabíja. Pritom kládol veľký dôraz na to, aby sme pri obsluhe zbrane navzájom na seba nemierili. Doteraz mám v živej pamäti jeho zhrozený pohľad, keď som sa ho niečo pýtal a puška v mojich rukách zároveň mimovoľne smerovala naňho. Hovoril som, že je zaistená, no čiastočne sa upokojil až vtedy, keď smerovala k zemi.  
Striedali sme sa po piatich výstreloch. Puška sa nabila, potom sa človek postavil do palebnej pozície, oprel pažbu o plece, zacielil a vydal povel k vymršteniu holuba hlasným "Go!".  
Milý holub vyletel, chvíľu som ho hlavňou sledoval, stisol spúšť. Okolím zahrmela ohlušujúca rana, vzápätí sa letiaci objekt rozpadol na maličké kúsočky.  
 
Takto to, žiaľ, nedopadlo vždy. Často sa stávalo, že napriek presne dodržanému postupu, si milý holub letel nepochopiteľne ďalej, akoby sa nechumelilo.  
Neúspešnosť zásahov sa zvýšila na jednej z ďalších úrovní, kde holub letel o dosť rýchlejšie, sprava doľava. Bolo treba cieliť asi meter pred neho. O to väčšia radosť bola po úspešnom zásahu. V priemere asi každý tretí - štvrtý zásah sa podaril.  
 

Marek s puškou

Puška bola dosť hlučná, preto sme mávali v ušiach tlmiče hluku. Ďalšia skúsenosť pri strieľaní bola tá, že puška značne kopala do pleca, o ktoré bola opretá. Po pár desiatkach výstrelov bolo už čo to cítiť, ale priam detinská radosť zo strieľania bola silnejšia. Celkovo každý nastrieľal okolo sto striel.  
Tom prevetral aj svoju drahú pušku významnej značky. Hlavne mala vedľa seba. Za takú cenu by som čakal niečo odpružené, odľahčené s laserovým navádzaním, no vyzerala dosť tradične.  
 
Strieľanie si po holuboch bol veľmi zaujímavý a nezabudnuteľný zážitok. Niekoľko pár dní nám to ešte pripomínali modriny na pleciach.  
 
Cestou z prírodnej strelnice sme na ceste stretli policajtov. Stáli pred svojim autom a v rukách držali akúsi rastlinu. Tom sa pristavil a pýtal, čo je vo veci. Čudoval sa preveľmi, že v tejto oáze pokoja a bezpečia niekto pestoval v lese marihuanu. Tak som sa spýtal, či nemohla vyrásť prírodne. "No, not in a pot, not in a pot!"