Cyklistická cesta viedla povedľa hraničného priechodu
s Nemeckom.
Bol to Holanďan, chudý ako trieska so zaujímavým bicyklom a zaujímavými
zážitkami.
Keby sme mali nejaké marky a hodili ich dovnútra,
tak by sa mali vojakovi otvoriť ústa.
...zvíťazil nezdravý rozum a znova sme šlapali do kopca.
Naša námaha bola ocenená - boli sme na vrchole,
kde sme sa zase vyvalili a jedli kekse a vločky.
S pocitom zadosťučinenia sme oddychovali na najvyššom
kopci Krušných hôr.
...posielali niekdajší súdruhovia svojich kamarátov
na liečebné kúry spojené s fyzickým odpočinkom.
Počas prejazdu týmto mestečkom
nám začali trochu vypadávať vlasy, ale to sme si vôbec nevšímali.
...prechádzali sme drobnými dedinami, ktoré nepopierateľne svedčili o tom, ako vidno na
nasledujúcej fotografii, že sa nekompromisne približujeme k našemu dnešnému
cieľu - Karlove Vary.
Prišli sme do nich k večeru. Po 95 kilometroch
kopcami.
Cestu do Mariánskych Lázní lemovali stromy sviežeho
lesa.
Túto atrakciu mesta Plzeň sme si predsa nemohli nechať
ujsť!
Pri už spomínanom nie bezproblémovom hľadaní kempu
si bolo nadmieru užitočné všímať tabuľové označenia na stĺpoch a iných
vyvýšeninách.
...hmm: Idylka :-)))
Výdatný obed si logicky žiada výdatný odpočinok.
Zjazd hlbokými Šumavskými lesmi.
V pozadí mestečko Frymburk.
Ráno pred odchodom som si ešte nemohol odpustiť pohrať
sa na krútiacom sa kolese. A povoziť sa na trojuholníku zavesenom na lane. Keďže mi otec takéto hranie zakázal v roku 1996, kedy sme tadiaľto šli na ceste zo Švajčiarska, musel som sa tentoraz dochuti vyblázniť. Tak rýchlo som behal v drevenom kolese, až som spadol a pretočil sa. :-)