National Museum of American History (NMAH)

Američania sú na svoju históriu, aj keď pomerne krátku, patrične hrdí. Je to ich výpoveď o úskaliach a snaženiach ktoré ich doviedli až tam, kde sa nachádzajú dnes. Preto svojej histórii venovali celé jedno múzeum - National Museum of American History.  
 
Budova svojím zjavom trochu pripomína Capitol. Je široká, masívna a jej priečelie lemuje neoklasické stĺporadie.  
V útrobách sa skrývajú tri podlažia. Vystupujeme po schodoch a ocitávame sa vo vstupnej hale. Nevnímajúc kopu turistov, do očí nám hneď udrie neobyčajne obrovská, starobylo vyzerajúca zástava Spojených štátov amerických.  
Po výške má úctihodných deväť metrov a pri stene visí až z druhého poschodia. Z prospektu sa dozvedáme priam fascinujúce informácie o tejto, takpovediac relikvii. Zošitá bola v roku 1813 a mala len pätnásť hviezdičiek. Viala na základni Fort McHenry kde odolávala krutej paľbe britských jednotiek jeho veličenstva. Mladý sentimentálny básnik a právnik (vyjednával o prepustenie väzňa), keď sa ráno zobudil a videl, že táto zástava ešte stále na pevnosti veje, a Briti ju teda nezdolali, celý nadšený zložil báseň, ktorá veru stala sa hymnou americkou to národnou.  
 

Toto dopadlo na Hirošimu

Múzeum bolo prešpikované všetkým, čo 500 rokov existencie nového sveta mohlo svetu priniesť. Za trochu exotické sme ale pokladali oddelenie venujúce sa prvým dámam amerických prezidentov a ich obľúbeným róbam. To len pre ilustráciu, že ste v múzeu mohli nájsť naozaj kadečo.  
V tomto oddelení sme mimochodom stretli rodinku z Bratislavy. To bola po dlhom čase príležitosť, pošpréchovať si trošku po slovensky.  
 

E N I A C

Začali sme oddelením, ktoré reprezentovalo úspechy vedy a techniky posledných päťdesiatych rokov.  
Videli sme zázrak vedy a techniky - superpočítač ENIAC naživo. Jeho tmavé skrine tvorili celé steny. Civeli na nás jeho predpotopné ovládacie prvky. Ďalej ste si mohli sadnúť do malej kinosály a sledovať krátky film o tom, ako technický vynález - radar, pomáhal spojencom v druhej svetovej vojne (pokým ho pravda Nemci tiež nezačali používať). Katastrofické myšlienky vám zase vírili hlavou, keď ste tľapkali po plášti atómovej bomby "Little Boy". Verná replika tej smutne slávnej, ktorá dopadla svojho času na Japonsko.  
 
Deti sa mohli dosýta vyhrať v chemickom laboratóriu, kde boli špeciálne pokusy pripravené len pre ne. Nás tam žiaľ pustiť nechceli. Prezreli sme si zato začiatky mobilných sietí v Amerike, modely prvých telefónov a celulárnych sietí.  
V smere prehliadky nasledujúca miestnosť bola venovaná atómovej energii. Aj tu sa nachádzalo množstvo obrazových a textových materiálov, rôzne exponáty a vysvetlivky. Miestnosti dominovala fotografia prvého atómového reaktoru - bol postavený z normálnych tehál. Mráz nám po chrbte behal pri predstave, ako v prvej polovici 20. storočia behajú vedci okolo takto biedne zabezpečeného zariadenia, v ktorom sa štiepi atóm.  
 
V ďalších oddeleniach sme sa ponorili hlbšie do histórie pohybu a strojov. Vítali nás naleštené modely typických starých amerických áut, medzi ktorými nechýbal ani Fordov slávny to model T. Okrem áut tu boli vystavené koče a vozy.  
Na naše potešenie sme našli taký voz ako z filmu Winetou. Dominovali mu vysoké rebrové oblúky potiahnuté plachtou. Na takýchto vecičkách prisťahovalci kolonizovali západ a tieto stavali do kruhu, aby sa tak chránili pred nájazdom hladných Indiánov.  
 
Vystavené tu boli aj prvé, malé lokomotívy. Tiež ako autá boli vyčistené, naleštené, akoby úplne nové a vôbec nepoužívané. Možno práve preto nás zaujal kombajn, ktorý bol opakom naleštenosti.  
Bola to stará, prehnitá drevená rároha, veľká ako dve veľké izby. Rok jej vzniku sa pohyboval niekde na konci 19. storočia a my sme sa len divili, keď sme si čítali technické parametre.  

Kombajn z doby ľadovej

Rároha obilie nielen pokosila, ale aj vymlátila a vypľula či uskladnila na osobitné miesto. Takže hotový zázrak na tú dobu. Poháňaná bola záprahom dvanástich koní, ktoré museli pachtiť trochu našikmo aby úrodu pred tým pekelným strojom nepošliapali. Veľmi pozoruhodné na tom všetkom bolo to, že na dobovej tabuľke s informáciami od výrobcu boli údaje napísané v českom jazyku.  
 
V ďalšom oddelení, ktoré sme navštívili na tomto poschodí, sme objavili hrozne veľkú lodnú skrutku. Bola zavesená na stene a pomaly sa otáčala. V priemere merala cez dva metre a jej štyri listy boli nahrdzavené. Prechádzame ďalej a obdivujeme do najmenšieho detailu vypracované modely lodí a iných plachetníc. Nechýbala ani MayFlower, loď na ktorej prišli v roku 1620 do Ameriky prví osadníci.  

Oceľové lano

Prechádzame okolo prierezu veľmi širokého lana, aké je použité na Brooklyn Bridge v New Yorku.  
 

T I T A N I C

Na záver tohto poschodia si prezeráme záchrannú vestu, iné relikvie z potopenej lode Titanic a titulky hlavných novín oznamujúcich svetu tragédiu.
 
Vystupujeme na druhé poschodie kde nachádzame zachytené pracovné podmienky, ale aj život, zvyky a obyčaje afrických otrokov. Vo vedľajšom oddelení sú zase zobrazené výjavy typické zo života Ameriky po revolúcii.  
 
Na treťom podlaží nás víta výstava keramiky, ktorú zbežne prebehneme a tak isto sa venujeme aj exponátom z oddelenia hudobných nástrojov.  
 
Viac sa už zdržíme v oddelení grafického dizajnu, kde obdivujeme rôzne vtipné plagáty vyzývajúce nielen na kúpu výrobku, ale hlavne na vstup do verejných služieb, najmä do armády. Svetovo známy je plagát "I Want You" s ukazujúcou rukou strýčka Sama (vojna o nezávislosť 1812). Pre nedostatok miesta na flash karte zaznamenávame len dva: plagáty "Killing Time is Killing Man" a "He is watching you" (téma druhej svetovej vojny).  
 

Gunboat

Posledné oddelenie, ktoré navštevujeme je venované vojnám. Hneď pri vchode nás ohúril vrak drevenej lode, zjavne polorozpadnutý. Dozvedáme sa, že to bola Gunboat z obdobia vojny o nezávislosť, ktorá po potopení klesla do bahna, kde ostala zakonzervovaná pár stoviek rokov. Vytiahli ju len nedávno.  
Pokračujeme prehliadkou zbraní na takom malom poschodí. Od muškiet až k samopalom, je ich tu hodne.  

Jeep z WW2

Prechádzame okolo pamätníka venovanému vojne vo Vietname a už sa nachádzame pred džípom z druhej svetovej vojny.  
Ako ďalšie exponáty si prezeráme figúrky vojakov, tiež v časovej postupnosti od vojny po nezávislosť až po vojnu vo Vietname. Spomíname si na vojenský vtip uja Rendyho o Vietnamcoch. Niektorí Vietnamci boli totižto s Američanmi a niektorí s Komančami a tak ich bolo ťažko od seba rozlíšiť, čo deprimovalo amerických vojakov: "Better shoot them all and let God sort them out".  
 
Po celej budove sme behali hore dole po schodoch, ale bola aj možnosť zviesť sa pomalým výťahom pre vozíčkarov. Na každom poschodí nechýbali fontány s chladenou vodou a v suteréne sa nachádzala cafetéria s giftshopom.  
 
V celej budove na nás priam dýchala americká história. Boli sme uveličení. Toto múzeum patrilo spolu s NASM k tým najzaujímavejším. Vrátili sme sa sem ešte niekoľko krát.  
 
Raz sme zastihli pred múzeom prehliadku amerických vojačikov z vojny o nezávislosť. Pochodovali pekne hrdo v šíku, hrala hudba, radosť pozerať. Paráda. Fotíme ich.  
Zrazu si dajú pohov a rozpŕchnu sa po okolitých bufetoch a už si kupujú hotdogy a zmrzlinu :-)