začiatok   <<   2. deň   >>

Nedeľa 29.09.2002

Ráno sme si určite neprivstali – husté závesy na oknách nám nedávali tušiť, že keď sme sa zobúdzali bolo už krátko pred deviatou. Na raňajky teda veľa času nezostávalo, narýchlo sme si veci pobalili nahádzali do auta. Cestou sme sa ešte zastavili v potravinách (teda supermarkete Safeway, kde si Marek zakúpil okrem iného 12 donutov – sladké pečivo, ktoré tak šetril, že dva z nich o týždeň - tvrdé ako kameň - vyhadzoval do koša na pobreží Pacifiku).

Po nákupoch sme sa už urýchlene vydali smerom na veľké pieskové duny – Great Sand Dunes, ktoré sme už mali po polhodine cesty na dohľad. Vlastne z diaľky sme len videli - v peknom okolí vysokých kopcov so zasneženým vrcholcami - nejakú žltú kopu, ktorá sa stále zväčšovala ako sme sa k nej približovali.
Cestou sme sa ešte zastavili a pozreli na pasúcich sa bizónov, ale po vjazde do národného parku sme bez zaváhania nasmerovali kolesá nášho tátoša na Visitor’s Center (neoddeliteľnú súčasť každého národného parku), a potom sme sa rozhodli zdolať niektorú z dún. Bolo to naozaj takmer nevysvetliteľné ako sa práve tu z ničoho nič mohli ocitnúť také kopy piesku.

Grand Sand Dunes

Ja som sa už po pár krokoch dal radšej prednosť čistým ponožkám (kto vedel, koľko ich ešte budem nosiť...) a ďalej som sa už do piesku zabáral bosými nohami. Zo začiatku bol piesok drsnejší, kde-tu sa nachádzali aj kamienky, ale až sme sa dostali naozaj do blízkosti dún (t.j. 500 metrov od parkoviska) jemnosť piesku bola porovnateľná s tou na pláži.

Pláž veľmi nepripomínalo počasie, lebo bolo pod mrakom a nie veľmi teplo, ale nakoniec sa sľapanie nahor so zabárajúcimi sa nohami ukázalo ako celkom pekná záťaž a zima nám určite nebola. Michal a Karolína sa rozhodli, že nepotrebujú zdolať práve tu najvyššiu dunu (jej výška je údajne až 200metrov) a tak sa vrátili späť skôr, zatiaľ čo Marek a ja sme napredovali za jasným cieľom. Pred tou najvyššou dunou bolo však niekoľko menších, ktoré bolo treba rovnako zdolať a tak sa striedali fázy vzostupov a zostupov. Po pól hodinke šľapania sa rezké tempo pomaličky zmierňovalo ale náš cieľ sa nezadržateľne blížil – to bolo aj fajn, lebo už sme boli skoro na konci s dychom.

Posledný – najstrmší – úsek sme síce zdolali takmer po štvornožky, ale boli sme na vrchole. Bol z tadiaľ pekný výhľad na nížinu odkiaľ sme prišli, videli sme pekne aj okolité kopce ale hlavne celú rozlohu pieskových dún (mali by sa nachádzať na ploche 15tisíc hektárov - čo je približne štvorec so stranou 12 km). A ako to už na vrchole býva – videli sme dunu hneď vedľa, ktorá bola vyššia ako tá naša, ale tento krát sme to prehrýzli a nešli sme ďalej. Mali sme hlavne časový limit, lebo sme kvôli dnešnému dlhému spánku mali už meškanie. Tak sme sa pekne pofotili a začali zostup. Ten išiel veľmi rýchlo – po svahu duny sa dalo ísť skoro až behom, lebo piesok tlmil nárazy a noha sa príjemne zabárala. Tak sme boli presne na poludnie pri aute - celý výlet nám trval teda niečo okolo hodiny.
Očistili sme si nohy od piesku a mohli sme sa vydať v ústrety nášmu ďalšiemu cieľu – Mesa Verde.

Fotky - Great Sand Dunes

Smer Durango – čas obeda

No pokiaľ sme mali doraziť tam, bolo treba prekonať ešte úctyhodnú vzdialenosť. Naša cesta nabrala smer na západ, ale začala sa ťahať aj do väčších výšok. Krajina sa z roviny zmenila na kopce a suché pláne vystriedali zelené lesy. Táto oblasť (cestou do mesta Duranga – známeho z čias zlatokopeckej horúčky) je častým motívom fotografií v kalendároch z Colorada, lebo na jeseň sa tunajšie listnaté stromy postarajú o prekvapujúcu paletu farieb. V čase keď sme my prechádzali touto oblasťou, tak bolo všetko ešte zelené, hoci popri ceste sa kde-tu zjavili aj kúsky snehu.

V okolí tejto krásnej prírody dostal Marek hlad, a tak si začal zo surovín čo mal zložené pri nohách "kuchtiť" obed. Vybral bagels (pečivo, ktoré mu tu, z mne neznámych príčin, zachutilo), ďalej vytiahol fazule v konzerve a so slovami: "tú fazuľu treba niečím preraziť", začal si čistiť a krájať cibuľu. To vytvorilo v aute zvláštnu arómu a nepomohla ani klimatizácia a ani intenzívne vetranie. Marekovi sme už odvtedy cibuľu nepovolili...

Cestou z kopca sme si dopriali aj menšiu prestávku, no keď sme vystúpili do prírody prekvapil nás zápach, ktorý sa šíril z bŕzd nášho auta, nuž čo už - americké auto, a toto nebol jeho posledný nedostatok, postupne sme prichádzali na ďalšie. Tak sme sa trošku poprechádzali na čerstvom vzduchu, ponaťahovali, počkali pokiaľ brzdy trošku vychladnú a pobrali sa ďalej. Už sme začínali tušiť, že stihnúť dnes prehliadku Mesa Verde bude ťažké.
Postupne sa aj trošku zhoršilo počasie a začalo popŕchať, miestami sa spustil dosť veľký lejak. Že by znova noc v moteli?!

Obedňajšiu prestávku sme si načasovali na 4 hodinu p.m., no aj keď na obed sa to podľa mojich zaužívaných štandardov nepodobalo. Durango – mesto kde sme stáli je jedno z najväčších v okolí. Zo sprievodcov sa dozvedáme, že niekde tu na okolí by mala byť historická železnica, no na ňu nám čas neostáva.

Vybrali sme sa tu teda len do (veľmi rozšíreného) fast foodu s mexickým jedlom –Taco Bell – kde sme si dali nejaké tie "taká, buritá a chalupas". Účel to splnilo – za štvrť hodinky sme boli najedení v aute.
Oblasť, ktorou sme sa blížili do Mesa Verde bola veľmi pekná, miestami to tu pripomínalo strednú Európu – napokon aj dážď ustal a za nami sa ukázala jasná dúha. Cesta stúpala stále viac do kopcov a my sme už tušili že budeme blízko.

Mesa Verde

Národný park - Mesa Verde – patrí asi medzi prvých päť najväčších atrakcií Colorada. Je to skupina indiánskych osád vybudovaná v skalách vysoko v horách. Indiáni tu žili do trinásteho storočia, potom sa záhadne stratili. No viac sa určite dozvieme počas prehliadky.

Po viacerých zastávkach na fotenie sme nakoniec došli do Visitors Centra, kde sme sa dozvedeli, to čo sme tušili, šiesta hodina popoludní je neskoro na prehliadku. Cestou do kempu sme ešte vyšli na označenú vyhliadku, kde nám trošku nahnali obavy oblaky, z ktorých sme videli ako leje hustý dážď, a neboli sme si stopercentne istí, že nás obídu.

Dnes nás teda čakala prvá noc v kempe a pod stanom. Ten bol požičaný, takže sme predpokladali určité problémy pri jeho rozkladaní. Dokonca sme si pri vstupe zakúpili zväzok dreva (nakoľko je to tu zakázané hľadať drevo po lesoch – hoci vôbec nie sú udržiavané a teda popadaných stromov je tu "habadej").

Takže po nájdení miesta, sme sa sústredili na zostrojenie večere, rozloženie ohňa a ani stan nebol taký problém. Večera v kempe pozostávala z rôznych instantných pochutín – polievky, cestoviny, fazule s párkom a ako spomienku na Denver sme mali pivo Coors (vyrábané v neďalekom pivovare).

Večer sme už najedení strávili pozeraním do ohníka, rozprávaním, prezeraním mapy a dokonca nás na chvíľku prišiel pozrieť aj párik Čechov, idúci náhodou okolo. Prišli až z Massechusets (východného pobrežia, kde cez leto pracovali), aby si v Denveri požičali auto a pobehali americký stredozápad, takže nám dali aj zopár tipov, nakoľko ich výlet sa už schyľoval ku koncu.

Náš stan sa nakoniec ukázal ako maximálne trojmiestny preto na túto noc som išiel spať do auta, zdalo sa že bude chladno, preto sme väčšinu veci, ktoré sme mali večer na sebe nevyzliekali. Spať sme šli okolo jedenástej.

Dnešné fotky


POKRAČOVANIE  >