začiatok     1. deň   >>

Sobota - 28.9.2002

V tento deň mohlo nevýjsť viacero vecí, ale nakoniec všetko dopadlo fajn: nakoľko som ešte svojim kolegom sľúbil, že sa v ten deň ešte v práci ukážem, ráno ma môj "room mate" Martin odviezol na 9.00am do roboty a po rozlúčke s ním sa mi začala posledná šichta. Na mieste kam sa už asi v živote nevrátim a s ľuďmi, ktorých už asi neuvidím...

No ale dosť bolo nostalgie. Faktom ostáva, že všetky veci, ktoré bolo treba zariadiť ostali na Michalovi. Musel ísť na terminál Dollaru – nami preferovanej autopožičovne (áno, samozrejme, bola najlacnejšia) a požičať už pred týždňom vyhliadnuté a rezervované auto – trieda intermediate – Chrysler Sebring. Potom ponakladať batohy, potraviny a tašky s vecami (ktoré sa už do žiadneho ruksaku nezmestili) a stíhať to o 1.35pm na stanicu Greyhound (siete autobusových liniek po USA), kde mali – už aj spolu s Karolínou – vyzdvihnúť Mareka, ktorého ešte dovtedy nevideli. Preto som už ku koncu mojej "shift" – teda okolo 2.00pm tŕpol, keď sa stále nikto vo dverách neukazoval.

Odchod z Denveru

Niečo po druhej sa nakoniec objavili – Karolína a Michal s cestovateľským úsmevom na perách a Marek okrem toho aj s digitálnym foťákom v ruke a už aj fotil a hneď sme sa zvítali – posledne sme sa videli 15. Júna na letisku La Guardia v New Yorku. (Ten foťák potom počas celého výletu Marek z ruky nepustil, ale to len tak na okraj).

Netrvalo dlho pokiaľ som si vyzliekol predpísané oblečenie a nahodil výletný outfit. Rozlúčil som sa s kolegovcami, na rozlúčku som spolucestovateľom ešte prepašoval nejaké drinky a už aj sme mohli sadať do auta. To bolo nakoniec väčšie ako sme pôvodne očakávali, nakoľko už nami rezervovanú triedu nemali museli nám dať v požičovni automaticky väčšie – trieda full size – Dodge Intrepid.

O takom aute som na cestovanie sníval a obzeral si ho už skôr po uliciach – dlhé ako loď, cd prehrávač a klíma samozrejmosťou, ovládanie všetkého elektronické a veľký kufor, ktorý nám bol aj tak takmer malý (a to naše malo najazdené 10 000 míľ). Michal na ktorého bolo auto napísané (v snahe vyhnúť sa komplikáciám aj odšoféroval väčšinu cesty) sa s ním začal pomaličky oboznamovať. Sem tam chcel zapojiť aj ľavú nohu (ktorá pri automatike vždy oddychuje) a pri domnení, že treba stlačiť spojku, dupol na brzdu – tak nás to ešte na parkovisku mierne prehádzalo. Ale poučil sa a už si dal potom na to pozor.

Nakoľko sme oproti pôvodnému plánu mierne meškali nerobili sme si už veľké nádeje, že toho ešte v tento deň veľa stihneme. Cestou na juh po diaľnici Interstate 25 sa nám naskytli posledné pohľady na centrum Denveru, a hoci aj pristálo pár dažďových kvapiek na mohutnom prednom skle našej "limuzíny", nemohli prekaziť našu eufóriu, že sa výlet konečne začal a určite nemohli prehlušiť rytmy Ivana Mládka, Olympicu, Elánu a iných ktoré sa ihneď začali ozývať vo vnútri.
Zatiaľ porovnávame podpis na Marekovej national park pass karte s tým na ISIC karte. Dalo by sa to zvrhnúť na rozdiely medzi latinkou a domnelou cyrilikou, ale ISIC podpis je zrierateľný.

Cesta do Canyon City – Royal Gorge Bridge

Hory pri Denveri pomaličky ale isto nahrádzala rovina. Michal ako vodič a Karolína ako navigátor si museli začať zvykať na americké cesty a značenia, a tak sme si nacvičili nejaké tie U-turns (otočky o 180 stupňov), ale nezadržateľne (teda po návšteve Burger Kingu) sme sa blížili k nášmu dnešnému jedinému konkrétnemu cieľu – Royal Gorge Bridge. Ten sa nachádza neďaleko Canyon City a je to starý (teda z roku 1929) závesný most prechádzajúci ponad 300 metrov hlboký kaňon vytvorený riekou Arkansas.

Keďže sme sem dorazili tak okolo piatej – teda hodinku pred záverečnou, dostali sme "štedrú" zľavu na vstup z $18 na $10 pre jedného, čo zostalo rekordným poplatkom za vstup na nejakú pamiatku počas celého výletu.

Stihli sme ešte jednu z posledných lanoviek (vekovo sa pomaly zrejme už vyrovnávala mostu), ktorá išla na dno kaňonu k rieke. Bola to taká tyčová konštrukcia, s jednotlivými oddeleniami pre dvoch, založená na systéme lanovky na Hrebienku v Tatrách. Rozdiel bol v tom, že pri tejto, ak ste si nedali pozor, tak Vám zatvárajúce dvere mohli zlomiť ruku :-) (samozrejme na to upozorňovali nápisy a sprievodca, aby ste ich nemohli žalovať).

Ďalej sme si dali ešte prechádzku po moste, kde sme si zas kaňon pozreli z vrchu, prešli na druhú stranu (most mohol mať dĺžku tak pol kilometra) a mohli sme už aj pomaly ísť, nakoľko pre zamestnancov už bola záverečná.

Nocľah

Mali sme namierené ďalej smerom na juh, kde sa nachádzajú Grand Sand Dunes (pieskové duny), ale tie sme už v tento deň nestíhali. Ešte k tomu sme sa trošku zamotali, lebo sme sa rozhodli pre skratku, ktorá bola na mape naznačená trošku neštandardne (šedou čiarou) a nakoniec sme išli po úzkej spevnenej (ale nie asfaltovej) cestičke na šírku jedného auta, v úplnej tme, zvláštnym lesom, alebo čo to bolo, cestu lemoval plot s nápismi, že ak ho preleziete podľa Coloradského práva môžu strieľať. Ak sme došli na nejakú rozbočku tak tá bola zle značená (obyčajne bolo na drevených tabuliach čosi písané farbou a tak sme sa točili a cúvali autom tak aby sme si na tabule reflektormi čo najlepšie posvietili). Nakoniec sme sa ale asi po pol hodine vymotali – nabehli na širokú asfaltku a pomaly rozmýšľali ako bude vyzerať náš nocľah. To za nás vyriešil hustý vytrvalý dážď, ktorý sa pustil, a tak sme si, po obhliadke lokálnej cenovej úrovne, vybrali motel v Alamose – mestečku veľmi blízko k Sand Dunes. Večer sme si všetci porovnali aké máme zásoby jedla a niečo pred polnocou aj zaľahli.

Dnešné fotky


POKRAČOVANIE  >