Podrobné, detailné spracovanie.

Akcia Východ 2000

Trasa (vlakom do Popradu) Poprad - Vrbov - Kežmarok - Ružbachy - Kamienka - Stará Ľubovňa - Plaveč - Tarnov - Bardejov - Dubinné - Domaša - Vranov nad Topľou - Vechec - Herľany - Košice (vlakom do Bratislavy)
Dĺžka 350 km,  6 dní
Dátum 14. august 2000 - 19. august 2000
Účastníci Kristína Aschenbrennerová
Tibor Duda
Helena Gáliková
Lukáš Kicko
Mišo Krmenčík
Tamare Kallayová
Ivana Lacková
Marek Laco
Matúš Laco
Andrej Liptaj
Marek Miko
Beáta Šimová
Mirka Štefčíková
Vlado Zuberec





Výlet je opisovaný trochu netradične. Prvú časť písala Kika, takže opis je netradičný sám osebe a druhú polovicu dopisoval Marek, keďže Kika sa zúčastnila iba na prvej polovici výletu.
Grafické montáže pochádzajú zo Zolovej dielne.
Zobrazené obrázky majú pod sebou príslušné zväčšeniny.
Tento opis sa, ako aj ostatné, nachádza na CD, ktoré si môžete objednať na stránke Info.



Úvodom

Hlavný veľký výlet roku 2000 sme už pár mesiacov dopredu navrhli na termín 14. augusta. Určenie termínu s väčším časovým predstihom je vhodné vzhľadom na veľkú predpokladanú účasť, aby sa účastníci mohli dopredu zariadiť.
Veľa cyklistov sme chceli pozvať kvôli našim dobrým skúsenostiam z minulého roku, konkrétne z Výletu Dole Váhom 1999, na ktorý máme pekné spomienky. Na tom výlete nás bolo v maximálnom stave jedenásť. To sme chceli tentoraz prekonať.

Pár mesiacov pred výletom sme natlačili propagačné letáky, ktoré sme chceli rozdávať ľuďom, nádejným účastníkom, prevažne ženského pohlavia. S týmto súvisela aj informačná homepage výletu, kde sa nachádzali rôzne otázky a odpovede, informácie o výlete, niektoré fotky z predošlých výletov a zoznam ľudí, ktorých očakávame a potom ktorí už potvrdili svoju účasť.
Nakoniec k masovým náborom na výlet nedošlo. Spomedzi organizátorov si nikto netrúfal povedať, či napokon určite na 100% na výlet pôjde (Maťo - Rumunsko, Tibor - výlet s kamarátkou, Marek - kolená), takže v týchto podmienkach by to nebolo príliš vhodné.

Na výlet sme pozývali bývalých účastníkov a kamarátov.
Keďže Slivo snami nešiel pred pár týždňami na výlet Kozmodisk 2000 do Čiech (kvôli frajerke), mysleli sme si, že druhý výlet už nevynechá. Nakoniec však uprednostnil zájazd s kamarátkou do Talianska...
Zahraničné pozorovateľky Mirka a Peťka, ktoré sme pred rokom stretli v Čechách sa nezúčastnili tiež. Nevyhovoval im žiaľ termín, ktorý sa už ale nedal meniť.
Chceli sme, aby sa k nám znovu pridal Paťo, no ten už mal iné plány: cesta bicyklom do Ríma.

Toľko k nezúčastneným. Zúčastnených bolo omnoho viac. Už stabilné jadro predstavovali Tibor, Matúš a ja - Marek. S účasťou na výlete súhlasila aj Kika, ktorá si v predošlých mesiacoch príkladne pripravovala bicykel, obohacujúc ho o nové prvky. Helena pozvala na výlet aj kamarátku Mirku. Ivana s Beátou zas presvedčili Tamaru. Lukáš mal krátko pred výletom nejaké výhovorky, že je v Prešove a bolí ho koleno a podobne, no nič mu nepomohlo, na výlete sa zúčastniť jednoducho musel, lebo už bol zapísaný :-)
Ondro sa síce celého výletu zúčastniť nemohol, ale štartoval s nami tiež.
Krátko pred výletom sa dostali do zaujímavej situácie Vlado a Mišo. S batohmi behali po Tatrách a napili sa z nejakého potôčika, alebo niečo podobného a dostali také brušné problémy, že ich vo štvrtok z Popradského plesa musela zviesť dole Horská služba. Rodičia po nich prišli autom a doma ležali celí vysušení a slabí. V pondelok už svorne stáli pripravení na železničnej stanici.
Raz na krúžkovici som kamarátov pozýval na výlet, rozdávajúc propagačné letáky. Som rád, že moje pozvanie našlo odozvu aj u ľudí, ktorí s bicyklovaním a výletmi nemajú skúsenosti, takže ani nemôžu vedieť o čo prichádzajú. Pár dní pred výletom sa mi ozval spolužiak Marek Miko, ktorý takto nečakane rozšíril portfólio účastníkov.

V nasledovnom opise pokračuje Kika, ktorá sa podujala na túto úlohu. Keďže je vôbec prvá žena, ktorá tu píše o výletoch, patrí jej za toto prvenstvo úcta a nehynúca sláva :-)
Zapíše sa do dejín ako priekopníčka, pionierka v tejto dôležitej oblasti ľudskej činnosti.

Deň štvrtý, 17. august 2000

[na môj vkus nechutne skorá hodina (desať - jedenásť "ráno")]
Ľavé oko. Pravé oko. Spacák.
Vonku vládne ruch. (No, nie je to ako o piatej v New Yorku.) "Tábor" sa pomaly prebúdza, vážené kolegyne, vážení kolegovia, do krásneho slnečného rána. Vo vzduchu sa vznášala vôňa ponožiek... Ktosi ich zabudol na noc deložovať do predsienky...
Milujem vôňu ponožiek pri prebúdzaní. Je to vôňa víťazstva.

Bardejov. Opäť. Malé amitotické delenie. Jedni išli so mnou na stanicu pozrieť vlak, resp. iný vyhovujúci spoj do Zvolena, kde som sa mala podľa dohody s maminkou vylodiť (až) v sobotu (t.j. šiesty deň výletu) a Hela, Tibi a Marek Miko, ktorí tvorili druhú skupinku vyrazili svojou cestou necestou. Stretnúť sa mali na Domaši.

Príčinou tohto rázneho kroku z mojej strany bola nepríjemná bolesť v pravom, a občas (čoraz častejšie a intenzívnejšie) i v ľavom, kolene. Poučená Marekovými skúsenosťami zo septembra minulého roku (jesenných 301 km za jeden deň), rozhodla som sa neriskovať. Oplatilo sa. Pravé koleno ma v súčasnosti (27. september) pobolieva výrazne menej :-)

Stojac pri pokladni sa dozvedáme, že vlakom by som sa ucestovala. (Počítač zjavne slovíčko "ucestovala" nepozná. Ako náhradu navrhol "urestovala". Ani to nie je nič moc..) (13 hodín s asi dvoma alebo troma prestupmi), a že niečo pred jedenástou mi ide autobus - "Komárňanec". To človeka poteší.

Na informáciách:
Dobrý deň. Prosím vás, kedy ide najbližší autobus do Zvolena?
O... (pani potvrdí čas a nástupište).
A neviete mi povedať, či mi vezme aj bicykel?
Nevidím dôvod, prečo by nemal. Teraz necestuje tak veľa ľudí. Keď pootočíte volant (rukami napodobňuje daný úkon).
Ďakujem. Dovidenia.
Dovidenia.
Marek zostal so mnou čakať na bus a ostatní sa vydali s batohom cez hory na námestie, kde sa k nim neskôr pripojil aj Marek. (Čo bolo "po tom" poznám už len z rozprávania.)

Prišiel autobus! Môj autobus! Hurá! Ide sa k Elenke! (Len nech sú doma. Nech sú doma. Boli doma.) Vystúpil pomerne vysoký chlapík v čiernom, na očiach čierne okuliare, pod nosom čierne fúzy a na lícach čosi na spôsob námorníckej briadky. Spätne mi pripomenul toho chlapíka z Policajnej akadémie, čo v "Modrej ustrici" tak rád tancoval tango. Okolo tohto tu sa však navyše vznášalo aj negatívne fluidum. Hneď mi bolo jasné, že ho "nespracujeme".
Bicykel cestoval vlakom a Marek pochopil, prečo neznášam vypisovanie šekov, poukážok, zápisných formulárov, indexu, a pod

Bolo by odo mňa maximálne sprosté skončiť bez začiatku. To sa jednoducho nerobí.
A okrem toho, kým nebolo varovných bolestí v dolných končatinách, šlo sa, povedzme, celkom fajn. Áno, fajn :-)

Dajte mi chvíľku, nech si premyslím, ktorým dňom pokračovať (Chronológia je naším nepriateľom. Nech žije chaos!(Na druhej strane, aj chaos má svoje zákonitosti.)) :-)

Deň nula, 13. august 2000, nedeľa

Je deväť hodín ráno. Ani nie pred štyrmi hodinami som si ľahla spať. Ani nie pred piatimi hodinami som prišla domov. Ani nie pred šiestimi hodinami som prešla hraničným priechodom Rajka. To je však nepodstatné. Po dvoch dňoch bez spánku, keď sa pohybujete v miestach niekde medzi spánkom a bdením, v miestach, kde sú sny, sa vám všetko okolo začne javiť ako kópia kópie kópie a pochopíte, že Platón sa až tak veľmi nemýlil. A ani Heidegger. Hlavne keď sa okolo obeda dozviete, že nasledujúci deň by bolo vhodné, aby ste sa dostavili na Hlavnú stanicu tak asi o trištvrte na sedem ráno. A pre prípad defektu (oprava by mohla zabrať aj polhodinku) by ste mali vyrážať okolo štvrť na sedem. Ale čo, prežili sme horšie (skúška z VET o siedmej ráno), prežijeme aj toto. Veď každý deň je prvý deň zvyšku nášho života.
Opätovne som prešla kôpočky nachystaného oblečenia, keksíkov (hlavne Be-Be a Albertky) (Ups, to je asi reklama. Tak to pre istotu zrušte.)(A potom aj toto tu.), etc., etc., etc. (Dnes už viem, čo boli zbytočnosti a ktoré vcelku užitočné veci som na poslednú chvíľu vyradila.) Natrepala som ich do tašiek, ktoré som ešte ten večer pripevnila na bicykel. Srandy kopec. Pri posteli som zriadila "Sklad vecí na znesenie ráno" a ľahla som si spať. Cha-cha! (Na ČT 1 išlo V erbu lvice, čo som si nemohla predsa nechať ujsť, a tak som sa do brlôžku dostala asi o pol dvanástej.)

tatry-vlado.jpg (6 kb)
[42 kb]
Vlado pred Tatrami
tatry-vladovlado.jpg (9 kb)

Deň prvý, 14. august 2000, pondelok

Pravé oko. Ľavé oko. No, prvý krok k prebudeniu by sme mali. Škoda len, že nemám dosť síl šmariť budík cez celú izbu a elegantným oblúkom ho donútiť evakuovať sa oknom. Božská predstava. Čumiac na plafón mi hlavou víri množstvo myšlienok. V prvom rade si musím utriediť, čo skôr. Rozvážne voľným pádom opúšťam postieľku a vydávam sa na okružnú jazdu bytom, počas ktorej stíham absolvovať ranné "compulsories", uvariť si kafe (ktoré, tuším, ostalo nedopité), dať dokopy veci na dodatočný odnos do garáže (karimatka, spacák a ja).
Päť päťdesiat, time to hit the road, t.j. zvliecť sa dolu.
Merde! Auto pred garážou. No super. Chvalabohu, dvere sa dajú dostatočne otvoriť. Merde! Auto v garáži. A bicykel na opačnej strane. No bomba. (Tak došlo k tomu, že som ani neopustila garáž a mala som na nohe odtlačenú šajbu. Odtlačky šajby ma, len tak mimochodom, sprevádzali aj po zvyšok výletu.)

Keď som konečne dovliekla bicykel dopredu a upevnila, čo bolo treba, odbila šiesta hodina (O.K., 6: 07), čo bol signál k štartu.
Zamykám garáž a naberám kurz križovatka na Harmincovej a Lipského, kde sa mám stretnúť s Tami a Vladkom. Len neschytať defekt. Mám síce "cucfleky", ako odborne nazývam defektovú súpravu, ale ako by to vyzeralo v praxi, si radšej ani nepredstavujem. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.
Lidi, ešte raz mi niekto povie, že ženským všetko dlho trvá, tak sa asi rozsypem. Pokiaľ ma pamäť neklame, Vladúšik meškal cirka 12 minút. Za ten čas sme ho s Tami dobre poohovárali. K tomu sme stihli ešte prekonzultovať našu "výbavu". Tami sa posťažovala, že ju balila jej mama, takže má so sebou polovicu domácnosti. Priznávam, ja som bola zbalená rukou vlastnou a nerozdielnou. Moc toho z našej skládky neubudlo.
Bolo pol siedmej, keď sa náš minipeletón pohol, naberajúc smer Hlavná stanica. Dosť dlho sme sa držali pokope. Kúsok za Patrónkou asi zaúčinkoval môj ranný "smrťák" a vyštartovala som tempom aj pre mňa nezvyklým a na stanicu som dorazila asi o desať minút skôr než Vladko s Tamarkou.
Pekných pár chvíľ sme strávili vypisovaním visačiek (mne to zabralo dva páry chvíľ) a nakladaním bicyklov. Všeobecný rozruch spôsobil fakt, že mojím písatkom bolo atramentové pero. (Zmizík som nemala a v žiadnom prípade sa nenechajte zaviesť Marekovými oportunistickými tvrdeniami. Podľa neho je aj môj krikľavožltý bicykel zelený.) Bea mi hneď spravila minirozbor - atramentovým perom vraj píšu ľudia, ktorí sú stále tak trochu deti. Odhalila ma.
Ako správna skupina (z Bratislavy nás odchádzalo trinásť a v Novom Meste sa pripojila Ivanka) sme mali kúpené i miestenky. Tuším do troch kupé v dvoch vagónoch. (To mi pripomína Gladiátora. To vám bolo ešte v máji roku páne 2000, keď... No, nechám to tak. Zainteresovaní vedia, o čom je reč.) Bola to ohromná zábava. Chlieb a hry. :-)))

P.S.: Už nikdy necestujem v kupé, kde sedí viac ako jeden "ekonóm" (Bohužiaľ, toto je asi nerealizovateľné.). Furt mi len "nadávali". Lidi, ja som robila len všeobecnú ekonomickú teóriu! A aj to 15. mája. Nabudúce skúste prehľadne vysvetliť daňovú sústavu alebo niečo z finančného práva. To by mi bodlo viac :-)

Poprad

Vyloženie bicyklov prebehlo bez väčších problémov. Pri upevňovaní "nákladu" som si zas raz a znova ošajbila nohu. Bez toho by sa mi výlet ani nerátal. (Aspoň niekto vyzeral ako "ťažký profesionál".)
Na námestí sme dofúkali pneumatiky a preskúšali sa v kombinatorike na praktickom príklade: pumpička a hadička, pumpička a hadička.
Námestia a kostoly boli vo všeobecnosti hlavnými stretávacími miestami. Jediný problém bol, že jednotliví "vedúci" priebežne sa vytvárajúcich skupiniek si vždy vyhliadli nejaké "lepšie" miesto na čakanie.

dazd-miso.jpg (6 kb)
[33 kb]
Mišo čekuje či ešte stále prší
(na ceste nás zastihla prehánka)
vrbov-kopec.jpg (4 kb)
[27 kb]
Ivana si to žíha do kopca

Prvý deň nás čakala priam vražedná (asi 15-20 km) trasa do Vrbova (nominatív singuláru: Vrbov), kde sme sa vyvrbili na termálnom kúpalisku.
Už pri odchode z námestíčka v Popradíčku sme sa rozdelili a stretli sme sa až kolo šiestej, pretože skupinka skôrodchádzajúca (Lukáš, Tibor, Hela, Mirka, Ondro, Marek M.) čakala v kempe, kým my, čo sme kombinovali a pumpičkovali (Iva, Tami, Bea, Vlado, Compi, Marek L., Maťo a moja maličkosť), sme sa vylodili hneď na kupku. Každá skupinka mala mobil, aby sme spolu hovorili, ale väčšinu času bol buď mimo signál, alebo vybitý, alebo "sa" nedvíhal. Napokon sme sa predsa len spojili a postretali. A to priamo v kempe.

vrbov-kup.jpg (9 kb)
[58 kb]
Masáž chrbta je geniálna vec!

Keď sme čakali na "recepčného", nemohol našej (hlavne mojej) pozornosti uniknúť mladík výrazne pripomínajúci Lukáša (asi preto, že to Lukáš bol) v telefónnej búdke, ktorý šermoval rukami tak vášnivo, až som miestami mala pocit, že čochvíľa mu aspoň jedna ruka preletí sklenenou výplňou. Pri tej predstave sa mi zahmlilo pred očami. Asi pozerám veľa filmov. Amerických. Dekadentných.
To už ale prišla osoba príslušná a nám užitočná. Marek sa neúspešne pokúsil vybaviť zľavu. A čo je najväčšou pomstou pre "nechápavých" ľudí, ktorí musia vypisovať rôzne papiere aspoň dvojmo? Kristína Aschenbrennerová. Aj napriek tomu, že "potrebný a užitočný" mal pred očami môj OP, na jeden papier ma napísal ako Aschennbremerová a na druhý ako Aschembregerovú. A pomsta bola zavŕšená. (S priam sadistickou fascináciou sa vyžívam v tom, ako ľudia nevedia napísať moje meno. To, že ho nevedia prečítať ma ale rozčuľuje.) Len mi akosi nedošlo, že ostatní spolupútnici čakajú vonku a trpia. Sorry.

Stany sme postavili tak chvíľku po šiestej. Ono to znie božsky, "stany sme postavili", keďže ja som prišla už do hotového. (Teraz by bolo asi fajn pacnúť sem "Marekov ubytovací náčrt". No, niečo sa mi podarilo. Uvidíme, čo povedia "odborníci". Nech sa trošku pobavia).
Aspoň nám nebude zima. :-)))

stany-schema.gif

Takže teraz už viete, ako sa mohlo stať taký vec, že som prišla na hotové.

V kempečakajúci šli na nočné kúpanie. My sme sa šli osprchovať.
Nájsť sprchy nebolo ťažké a po "vstupe" sme sa celkom dobre pobavili: spomeniem aspoň pozitíva - voda tiekla... a nebola ľadová, dvere nepadali z pántov a keď sa o ne človiečik oprel, ani sa veľmi neotvárali (potom zostali zatvorené zo zotrvačnosti). A mali aj upratovačku. Práve sme sa tešili, že nik nemusí stáť pri dverách, keď vošla. Viktorka čistička. Nemala so sebou fľaštičky s H2SO4. Mala vedro so saponátovou (penilo to) vodou. A portviš. A okrem špiny naháňala po umyvárke aj nás. Bolo to isto iste maximálne pútavé sledovať, ako (nie všetky) polooblečené s uterákom na hlave, resp. s kefkou v zuboch a pastovou penou kolo úst, poskakujeme, resp. sa snažíme prebojovať k topánkam. Nám to zábavné nepripadlo. Ale teta nás nezabila. (Jo, "my" to je Iva, Bea, Tami a Kika.)

A čo nasleduje po večernej sprche (a umytí zúbkov)? Kto zakričal "večera" (alebo nejaké vhodné synonymum), si môže potriasť labkou. Presne tak, večera. Asi by som ju mala aspoň trošku priblížiť, ale to nechám na Mareka. On vám totiž s takou vervou rozpráva o jedle (a pive), že mi inak ani nedá. Jednoducho musím.
To už sa zavrátili naši noční plavci, a tak sme zbehli do bufetu poniže na pivo, víno a džús. A malý pokec. A prvýkrát som mala možnosť zistiť, že kombinácia malé pivo-Kika-kopec je o hubu.

Ani neviem, koľko bolo hodín, keď sme zaliezli do stanov, vytiahli zdrhovadlá spacích vakov až po mandibulu (resp. maximu, resp. vyše hlavy) a nechali vrchné viečka randiť s viečkami spodnými. A nie som si istá ani tým, kedy som precitla na veľmi divný zvuk, ktorý sa niesol z miesta povyše nášho stanu. Nielenže nám nedala zaspať tuc - tuc muzička a írečité hovory, ešte sa pridal nejaký "orgán", ktorý z čistej detskej radosti tancoval s diablom vo svite luny a dávil do noci. Nepríjemný pocit. Akoby stál nad naším stanom. (Ráno som sa dozvedela to isté od kočiek odvedľa a aj od chalanov odvedľa, takže bol asi niekde inde, ale božsky sa to nieslo temnou a tichou nocou.) :>:>

vrbov-atc.jpg (11 kb)
[72 kb]
Ráno v kempe Vrbov

Deň druhý, 15.august 2000, utorok

Zobudili sme sa za spevu vtáčkov a zurčania potôčika. BS. Ani si vlastne nepamätám ako sme sa zobudili. Ale pamätám si, že sme sa zobudili. A ako znie heslo dňa? (Nie je dôležité AKO, ale ŽE :-)
Azimut dňa bol vytýčený jasne: na noc doraziť do Kamienky. Kontrolná stanica č. 1: Kežmarok. Ako včera, tak i dnes sa opakovala situácia so stretávacím bodom, ktorým - pokiaľ sa dobre pamätám - bol "ružový (či červený?) kostol". Dotiahli sme (Tami, Bea, Iva, Marek L., Lukáš, Maťo, Vlado, moja maličkosť a, tuším, aj Compi. No pekne.) do Kežmarku a rozložili sa v parčíku neďaleko danej stavby cirkevného charakteru, dokúpili pitie a nanuky a čakali sme, kedy sa dovlečie zvyšok.


Keď sme sa po hodnej chvíli postretali, začali sa vadiť na tému: "Kde sme sa to vlastne mali čakať". S babami sme to z opodiaľ sledovali, až sme sa s Helou zhodli, že budúci výlet organizujú ženské, lebo chalani sú strašne dôležití a majú ukrutnú pravdu. (Predchádzajúci výrok je všeobecného charakteru, takže sem-tam sa nájde nejaká tá výnimka. Sem- tam.) A my nevinní následkom ich impotencie nájsť spoločný dorozumievací kód trpíme.
Presunuli sme sa na nádvorie Kežmarského zámku a počkali si na začiatok prehliadky, ktorú sme absolvovali, až na Ondra, ktorý zostal strážiť bicykle a Maťa, Lukáša a Miška, ktorý už šli popredu, aby si pozreli iné múzeum, všetci.

Najväčší úspech získalo "Desdatoro pre elévov Kežmarského lýcea", na ktorom študovalo viacero velikánov slovenskej literatúry i národnoobrodeneckého hnutia.

Výstavba samotného zámku bola úzko spojená s už existujúcim opevnením mesta. Roku 1441, keď sa Kežmarok dostal do područia Jana Jiskru a stal sa strediskom obchodu, došlo k posilneniu jeho opevnenie, oprave farského kostola sv. Kríža a začalo sa so stavbou niektorých najstarších častí zámku (okrúhla strážna veža).
Spišský župan Imrich Zápoľský, do ktorého majetku prešla stavba roku 1462, nechal k obvodovému múru pristavať poschodové neskorogotické obytné trakty, pričom do múrov boli použité opracované kamenné články zo zbúraného kostola sv. Alžbety (fragmenty neskorogotických okien a portálov vo fasáde prízemia i poschodia).
V poslednom tridsaťroči 17. storočia sa na histórii zámku podpísalo Wesselényiho sprisahanie, ale i protihabsburské povstania Imricha Thokolyho a neskôr Františka II. Rákocziho. Roku 1709 ho dobyl cisársky generál Heister (Thokoly ušiel do Turecka) a zámok sa tak stal majetkom koruny a od roku 1720 mesta.
Na prelome 19. a 20. storočia bol v zámku umiesnený výrobný podnik, neskôr boli časti zámku upravené pre muzeálnu zbierku. V 40. rokoch boli objekty zámku v prevažnej miere nevhodne používané.
Od roku 1960 prebehla na zámku vlna rekonštrukcie, ktorá bola ukončená v 80. rokoch.

(To aby ste nezahynuli v nevedomosti. A mali do štyridsiatky čo zabúdať.)

Z Kežmarku sme pokračovali smerom severo-severovýchod a pred očami nám (fiktívne) blikal nápis: "Vyšné Ružbachy".
Vyšné Ružbachy skrývali v sebe dve dôležité pozitíva: obed a kúpanie. Mali sme vytipované asi tri reštiky. Žiaľ, náš favorit s terasou bola zatvorená, ale mohli sme si tam nechať naše dopravné prostriedky. Zakotvili sme v stravovacom zariadení oproti, aby sme mali pekný výhľad v prípade, že sa niekto pokúsi odcudziť našich jednostopých nemotorových miláčikov. Posledná vec, ktorú v súvislosti s obedom plánujem spomenúť, je neskutočne zmotaná servírka, ktorá splietla, čo sa dalo, aj napriek tomu, že si objednávky spisovala.
Až na to, že si Hela odbehla na mojom bicykli pre plavky a uterák (oboje sa neskôr dostalo do rúk oprávnenej vlastníčky), sa nič moc nestalo. A Maťo mi ešte stále visí jednu masáž chrbta. Už od Vrbova. (To len tak pomimo. Teraz by sa šikla.)

ruzbachy-krtr.jpg (11 kb)
[65 kb]
Po kúpaní na kúpalisku sme si prezreli
trevertínové jazierko v kráteri

Myslím, že to bolo v Hniezdnom, kde nás (Maťa a mňa) pri vstupe do obce privítal chlapík s kosou na pleci, idúci na bicykli. Priznávam, nebolo mi všetko jedno. Hlavne, keď som si uvedomila, že som sa nerozlúčila s východom Slnka, nepoliala kvety u seba v izbe, a že ešte stále mám Diuškin index. Ale Sila stála pri nás.

bea-mavarukou.jpg (7 kb)
[44 kb]
Bea máva rukou
a Marek zťažka šlape :-)

Kamienka

kamienka-krava.jpg (6 kb)
[41 kb]
Kolorit obce Kamienka
Postupujúc do Kamienky, sme sa opäť trošku porozpadávali na rôznorodé skupinky podľa tempa a nálady. (A Tibor sa ako vždy vliekol dobrých 10 km za nami.) V Kamienke nás miesto deduška- smrťáka uvítali kravy. To nie je žiadna alegória, inak povedané inotaj, ale krutá a bolestná realita dnešných zvláštnych dní. Ale späť ku kravám. (To mi pripomína jednu z prvých fotiek, ktorú sme urobili na benzínke kúsok za Popradom, kde sme sa schovali pred dažďom. (Vlastne kvôli dažďu vznikla medzi nami veľká medzera a už zmienený chaos vo Vrbove.)) Akurát sa zavracali z paše, predpokladám, pretože zatiaľ čo poniektoré postávali stredom cesty, iné už stáli pred "svojimi" vrátkami a čakali na gazdu.

milkakrava.jpg (15 kb)

Ešte pár záberov nožičkami a...
Utáborili sme sa na lúčine - táborisku na hornom konci dediny, kúsok povyše krčmičky, kde sme napostupne a nastriedačku kotvili, pretože vonku bolo dosť chladno. (Z tlamičiek sa nám parilo. Maťo, dík za kalap.)
Jedným z pozitív večera bol nádherný mesiac. Spln. Akurát jeden z dvoch najväčších v roku. Pripomenul mi minuloročné leto - Perissu.

Maťo s Vladom sa dokonca pokúšali (a úspešne pokúšali) založiť oheň z vlhkého dreva, ktoré sme s Tami a Beou lámali a dávali. Chalani sa zachovali ako ťažkí profesionáli (Nemyslím to nijak pejoratívne. Iba mierne sarkasticky.) - špeciálne odmeriavali každý jeden konárik (v prvom kole nič väčšie než 5 cm) a zúrivo vrhali blesky (vo verbálnej forme) na Tamin pokus im pomôcť- hodila do "ohňa" drievko dlhé neskonalých 7 cm. No uznajte sami, toľká ľahkomyseľnosť.
V krčme sa nejakí chalani pokúšali nabaliť Helu, ktorá v pude sebazáchovy označila Lukáša za svojho drahého. A vybavila živánsku pre všetkých. Keď sme sa však dostavili na miesto určenia a videli, s akou "profesionalitou" daný pokrm zhotovujú (alobal v plameňoch), došlo nám, že z toho nič nebude a na chvíľku sme prisadli k našim.

kamienka-rano.jpg (10 kb)
[66 kb]
Slnečné ráno v táborisku Kamienka

Deň tretí, 16. august 2000, streda

Stará Ľubovňa

Ráno sme sa zobudili za zvuku zurčiaceho potôčika (teraz už fakticky), v ktorom sme si chvíľu na to umyli naše zúbočky. Spratali sme stany a vyrazili na cestu. Naša prvá zastávka dňa: Stará Ľubovňa. Na pláne bol hrad. Mimo plán sme vyprevadili Mirku na vlak. Ešte pred tým sme si však (ako bolo dobrým zvykom, tradíciou a obyčajou) dali raňajky v tráve miestneho parku.

stlubovna-mirka.jpg (11 kb)
[70 kb]
Druhé raňajky v parku,
lúčime sa s Mirkou

Ľubovniansky hrad

stlub-vstupenka.jpg (13 kb)
[0 kb] Ľubovniansky hrad sa (ako správny hrad) vypína na kopci nad mestom. Ďakujem pekne. Z vojensko- strategického hľadiska je to síce dobrý nápad, ale nemohli pri jeho konštrukcii myslieť aj pár storočí dopredu?
Cestou tam sa po prvýkrát výraznejšie ozvali kolená. Pridala som sa k Tami (Alebo sa ona pridala ku mne? Jednoducho, spriahli sme sa a vytvorili si vzájomnú podporu.) a bicykel som tlačila. Neskôr sa pridal i Maťo (ten vôbec vykazoval silnú dávku empatie, ktorá sa potvrdila už prvý deň, keď sa pri prechode cez koľaje hodil na zem hneď za Beátkou).

Ľubovniansky hrad je najznámejším hradným objektom severného Spiša. Postavený bol pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia za účelom obrany severného pohraničia Uhorska. Prvé zmienky o ňom pochádzajú až zo začiatku 14. storočia. Jadro najstaršej časti hradu tvorí okrúhla útočištná veža s troma mohutnými opornými múrmi spolu s gotickým palácom. Samotný hrad - už ako hotová stavba - tvoril hlavnú oporu Matúša Čáka na východnom Slovensku.
V 14. a 15. storočí bol doplnený ďalším palácom a opevnením. Roku 1553 ho poškodil veľký požiar, následkom čoho bol roku 1555 renesančne prestavaný na zámok. Rovnako bolo posilnené i jeho fortifikačné vybavenie. Hlavnou oporou opevnenia sa stala delová bašta, ktorá sa pripojila k staršiemu opevneniu. V prvej polovici 17. storočia boli pristavené barokové budovy i múry, oddeľujúce obe dolné nádvoria. V čase vpádu Švédov do Poľska boli na hrade uschované poľské korunovačné klenoty (1655-61). O sto rokov neskôr bol hrad upravený pod vedením staviteľa F. Placidiho (1746-60).
Po navrátení spišských miest Uhorsku význam hradu upadol. Postupne prešiel do majetku súkromníkov, mesta a roku 1883 ho kúpila poľská rodina Zamojskich, ktorá dala opraviť kaplnku a obytnú časť na južnej terase. Od roku 1966 je v týchto častiach múzeum s expozíciou pamiatok z územia severného Spiša.
Hrad je stále v rekonštrukcii.

stlubovna-skan.jpg (8 kb)
[51 kb]
Pohľad z hradu na skanzen
stlubovna-skan-hrad.jpg (6 kb)
[39 kb]
Skanzen zamagurskej dediny


stlubovna-skan-mr.jpg (7 kb)
[38 kb]
Marek pozerá
do prázdnej misky
stlubovna-skan-kostol.jpg (7 kb)
[47 kb]
Drevený kostol v skanzene
stlub-vladomed.jpg (7 kb)
[0 kb]
Vlado sa venuje
poobedňajšej meditácii

Prehliadkou hradu a následne i skanzenu sme stratili dosť času, ktorý sme museli nutne dohnať cestou. Dopredu sa počítalo s rozpadom na menšie skupinky - dohodlo sa, že sa čakáme pri tabuli Plaveč (Inak jedna z pôvodných Uhorských pohraničných obcí z čias, keď Slovensko tvorilo pohraničnú marku "confinium".).
Keď sme s Tami ležérnym tempom doplazili k miestu určenia, bola na pretrase otázka, či ísť ďalej (do Lenartova), alebo si dať pauzu a obed. Napriek pár hlasom, ktoré volali po pauzičke a Kite-kate, sa malá skupinka chlapcov náhle, nedbajúc na argumentáciu blížiaceho sa dažďa, oddelila s výkrikom: "Čakáme sa pri Lenartove!" a už ich nebolo. S očami mierne šrégom a tuhnúcimi nohami - znova sa ozvali kolená som sa zapojila do skupinky: Tami, Hela a MarekL.

Zrazu akoby ktosi otočil kohútikom a otvoril nebo. Začalo pršať. Akurát, čo sme sa stihli skryť v malej, zaondenej búde (doslovne: uprostred stavby bolo nakrútené malé hnedé hovienko), do ktorej pár sekúnd na to dokvitla i banda Poliakov v dobrej nálade a s gitarou (Marek ich prirovnal k skuvíňajúcim psom). Hele zjavne rupli nervy a pekne Marekovi vypláchla žalúdok. Mala som v pláne ju trošku doplniť, ale bola k nezastaveniu a okrem toho vykričala mu viac - menej to, čo by som aj ja. Tak načo sa opakovať. Marek mal tú smolu, že bol jediný prítomný zástupca mužskej populácie. Sexus dignior. (Inak, Hela vôbec nebola hysterická, ako ju Marek neskôr označil. Rovnako ako ja bola len na pokraji nervového zrútenia, pretože chalani zjavne nevnímali, že nie každý ide na Duracellky.) Asi desať minút neskôr dobehli (či čo sa to robí na bicykli, dopedálovali) Maťo a Iva. "Mierne" namoknutí, ale živí.

Dážď ustal a my sme opustili naše útulné útočisko. Postretali sme sa v potravinách v Ruskej Vôli, kde sme sa posilnili :-))) a pokračovali sme k nášmu definitívnemu cieľu dňa, ktorým bol ATC Tarnov. Teda mal byť...
Cesta tam pozostávala z dvoch etáp - hore kopcom a dolu kopcom. Znovu zavádzam do praktického užívania pojem zákruty s prekvapením (neviem, ako v iných rodinách, ale u nás sa udomácnil 8. mája jedného roku, keď sme išli pešo z Krpáčova na Srdiečko). Tento termín označuje ostrú, neprehľadnú zákrutu, za ktorou sa môže skrývať vytúžené klesanie, niečo iné. Zdalo sa, že cesta k nebesiam nikdy neskončí a už som sa len (v duchu) usmievala nad uisteniami typu: už len 500 metrov, už len 3 zákruty, už len kúsok, ..., pretože všetky tieto údaje sa postupne vystriedali ale päťkrát. Nemôže pršať večne a ani stúpania nemôžu ísť do nekonečna (aj keď to budí dojem opačný). Konečne som (s menšími prestávkami, ktoré boli balzamom pre kolená a polovraždou pre svaly) dotiahla na vrchol. Hodila som na seba tričko s rukávom. Utiahla helmičku. Nechala prefrčať Compiho. Gravitácia je geniálny vynález. Vietor šľahal do slnkom ožehnutej tváre. Life´s a bitch and we are just driving it.

Klesalo sa až ku križovatke s pumpou a tabuľou, oznamujúcou, že do Bardejova to máme 9 km. A vtedy to prišlo. Zdrvujúca správa: ATC Tarnov, na ktorý sme sa tak neuveriteľne tešili a ktorý sa už už stal zhmotnením našich nádeji, zrušili. Jednoducho ho nebolo. Ako najbližšia možná alternatíva sa javil Dom turistiky v Bardejove. Zaťali sme zuby a ťahali ďalej.
Blížiac sa k onej budove sme snívali o sprche a inom prepychu (Jednoducho, prejavovali sa u nás symptómy, ktoré by rozohriali dušu každého behavioristu.). Márne. Plnoobsadené až po strechu. Na radu tamojších vybrali sme sa hľadať kemp (alebo čosi kempu podobné) do kúpeľov.

Bardejovské Kúpele

Stmievalo sa, keď sme pred sebou uvideli svetielko. Kúpeľné domy. V jednom z nich nám poskytli radu, ktorej sme sa chopili- vraj na lúke pri parkovisku kúsok nižšie si zvyknú stavať stany. Keďže medzičasom padla tma, nahodili sme blinkačky a poniektorí aj svetielko (aby sme lepšie videli ten kanál, na ktorom sme sa takmer vyrúbali).

Na cestovateľoch sa prejavili známky hladu, únavy a iných faktorov, pôsobiacich negatívne na ľudskú psychiku. (Kde v čudu je Lukáš s naším stanom? A kde je...?) Ale kým sme postavali stany, nálada a morálka zaznamenala mierny vzrast a vydali sme sa na lov.
Upozornenie do budúcnosti: hľadať reštauráciu, kde by varili o deviatej večer je utópia. Chvalabohu, občas sa aj utópie stanú skutočnosťou. Síce s (takmer) jednotným jedálnym lístkom (kto nesúhlasí, ostane hladný), ale vždy lepšie ako hliníkovou vidličkou do deravého zuba. O desiatej (tipovka) nás nekonečne milý a ochotný čašník s úžasnou pasiou a bojovým pokrikom "Záverečná, panstvo!!!" na perách vyprevadil z "jeho" revíru.

S Helou sme sa potichučky tešili, že následkom Mirkinho odchodu budeme mať miesta a miesta. Zlaté oči. Vzhľadom na fakt, že ten deň sme už jeden dážď zažili a v čase stavania stanov to vyzeralo na ďalšiu spŕšku, Vladko s Compim svoj stan ani nestavali, ale Compi sa ubytoval u Maťa s Marekom a Vladúšik u nás. To bola noc. Vladko bol ako Matrix. Všade okolo nás. Spacák na spacák. Stan pukal vo švíkoch. Steny sa rosili. Zem sa pohla. Anjeli plakali....

Teraz máte poslednú šancu (ktorú som ja nikdy nemala): keď si vezmete svoje saky - paky, vypnete počítač a odídete, rozprávka sa skončí, prebudíte sa vo svojej posteli a budete veriť, čomu chcete. Keď si vezmete do ruky myš a "preklikáte" sa až na úplný koniec, zostanete v Krajine zázrakov a my vám ukážeme, ako hlboko králičia nora vedie. :-)))

V sobotu večer dorazili do Bratislavy piati statoční: Tami, Compi, Vladko, Maťo a Marek. Zvyšok sa cestou poodpájal, či už z vopred známych príčin (prekrývanie sa prázdninových pobytov), alebo z príčin náhlych (hoci predvídateľných: prechladnutie, kolená).

Tak, či onak, odišlo 5 zo 6 dievčat, čo je číslo, ktoré stojí za úvahu. Treba nájsť spôsob, ako baby na výlet nielen nalákať, ale ich na výlete i udržať.

Dovolím si preto jeden malý návrh:

foto zo SME, 16.9.2000

...a k tomu pár teplých, povzbudivých slov:
"Neuvidíte raj, keď nebudete pedálovať."
"Tak pohněte, lidi. Musíme zachránit svět."

Kika

(okrem vlastnej, a deravej, pamäte a Zuzinčeka mi pri písaní pomohla i knižka
Štefana Pisoňa: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku )
(citácie pochádzajú z filmov: American Beauty, Fight Club, Chicken Run, X-Men)


Akcia Východ 2000 - Marek


Takže takže. Teraz začínam písať ja, Marek. Kika sa odpojila, no výlet pokračoval veselo ďalej. Začínam ráno v Bardejovských kúpeľoch.

4. deň, 17.augusta 2000, štvrtok

Napriek škaredej oblohe, ktorá včera večer predznačovala silný lejak, sa žiadna búrka nekonala, nezmokli sme a zobudili sa do pekného rána.
Hneď zrána sa rozdeľujeme. Tibor a Marek Miko potrebujú výlet ukončiť skôr, ponáhľajú sa domov. Pridala sa k nim ešte aj Helena a spolu skôr vyštartovali do Bardejova. Do istého času nás budú na námestí čakať, potom už idú na Domašu a ďalej do Humenného, kde sa stretnú s Tiborovými bratrancami a odchádzajú na večerný vlak do Bratislavy.

Ďalší účastník - Ondro od nás odchádza tiež a ďalej pokračuje už svojou cestou.
Napriek všetkým týmto úbytkom nás stále ostáva veľa: Maťo, Mišo, Vlado, Beáta, Ivana, Kika, Tamara, Lukáš a ja.
V tomto zložený štartujeme z parkoviska pri Kúpeľoch, kde sme stanovali smerom do Bardejova, čo je asi 3 km. Cestou sme však natrafili na milú čerpaciu stanicu, kde sme sa v umyvárkach znovu trochu poľudštili. Čerpári, teda zamestnanci čerpacej stanice museli mať z nás radosť.

bard-umyv.jpg (7 kb)
[54 kb]
Kika je za dverami

Znovu som v duchu zauvažoval, ako to asi s tými čerpacími stanicami je. Ich služby (umývadlo, záchody) využívame pomerne často a aj v Čechách na výlete Kozmodisk 2000 tiež. Uvažoval som teda nad tým prečo nám toto dovoľujú, respektíve nezakazujú. V niektorých málo prípadoch si bolo treba vypýtať kľúče od toaliet, no tie vždy boli poskytnuté.
Pritom určite vedia, že skupina spotených ľudí na bicykloch im žiadnu veľkú (a najčastejšie žiadu) tržbu nespraví. Možno im je prikázané sa takto správať. Možno povolenie na postavenie čerpačky bolo podmienené tým, že stanica musí poskytovať pre účastníkov premávky aj niektoré viaceré doplnkové služby. Záchody by pritom mohli byť jednou z nich.
Tak či onak, je to fajn, keď môžeme spoliehať na oné služby na čerpačkách. V minulosti, keď ich ešte až tak veľa nebolo, táto možnosť neexistovala.

Osviežení po malej prestávke na čerpacej stanici sadáme na bicykle a vydávame sa hľadať stanicu inú - železničnú. Je okolo pol desiatej, no slnko už riadne pripeká. Dnes bude horúci deň.
Pred stanicou sa znova na chvíľu rozdeľujeme. Ja idem naložiť Kiku na vlak, kým ostatní počkajú na námestí a budú... jesť.

Vlakové spojenie je z Bardejova biedne. 13 hodín jazdy a 3 prestupovania, to nie je nič moc. Teta v rade nám poradí autobus, ten smeruje do Zvolena priamo (tam má Kristína namierené). Pre istotu si ešte overíme, že berie aj bicykel do batožinového priestoru.

Nuž ale nebral, prehovoriť ani podplatiť sa nedal, tak musel ísť bicykel nakoniec vlakom, ako spešnina. Naučil som sa ten ich prešpekulovaný systém, povypĺňal všetky možné aj nemožné kolonky a nakoniec sa mi podarilo bicykla sa zbaviť.

Bardejov

bard-nam.jpg (6 kb)
[41 kb] Čas medzičasom hodne pokročil, rýchlo som sa ponáhľal na námestie. Som zvedavý, či ma ešte budú čakať, keďže som porušil dohodu a prišiel neskôr. Prešiel som celé námestie, no ich nikde. Do oka mi akurát padol bankomat, prostredníctvom ktorého som si upravil povážlivo sa zmenšujúcu zásobu mojej peňažnej hotovosti.
Okrem toho sa mi podarilo zahliadnuť moju skupinku. Bicykle opreté o stenu a oni tlačia do hláv bagety. Tak som sa pridal k nim.

Napriek tomu, že je už dosť veľa hodín, šli sme sa pozrieť do veľkého kostola na námestí - kostola sv. Egídia. Oproti horúcemu vzduchu na námestí bolo tu príjemne chladno. Vladovi sa podarilo pri prehliadke stretnúť Laca Pittnera, nášho ministra vnútra. V kniha návštev zanechal odkaz. My predsa nie sme o nič menej dôležití, tak som sa v mene našich účastníkov podpísal rovno pod neho, parafrázujúc ministrove slová.
Vnútri sme ešte napísali pohľadnice a potom sa vrátili k bicyklom, kde sme znova neodolali chutnučkým bagetám.

Na pošte nechávame pohľadnice a vydávame sa von z Bardejova smerom na Giraltovce. Cestu máme dnes naplánovanú údolím riečky Topľa, kadiaľ podľa plastickej mapy vedie najschodnejšia cesta na Domašu. Odbočujeme z hlavnej cesty a pokračujeme takým menším údolím smerom na juhovýchod.
Míňame jednoduché dedinky Komárov a Hrabovec. Zastavujeme sa v obci Dubinné, pri sedemstoročnom dube.

dubinne.jpg (11 kb)
[64 kb]
Tento dub má 700 rokov,
Dubinné


Kvalita vozovky sa tu dosť mení, cesta je dosť zanedbaná. Nejdeme však veľkou rýchlosťou, takže je to celkom v poriadku. Praží na nás horúce slnko, takže si staviame cieľ: pivo v Giraltovciach. Tam bude obednajšia prestávka.

Krajina tu vyzerá dosť zaujímavo a zaostalo. Zlá cesta, neupravené polia, neporiadok. Prechádzajúc jednou dedinkou mi znalec Mišo povie, že by sa nečudoval, keby bola za dedinou tabuľa s nápisom Koniec sveta.
Cesta sa trochu stočí pomedzi kopce a idúc smerom ako tečie potok, naberáme na rýchlosti. Potom ju držíme niekde tesne pod tridsiatkou a na naše prekvapenie Ivana, Bea a Tamara obstojne a vytrvalo zdržia tempo.

Takto sme prišli do Giraltoviec a už sa tešíme, ako sa nejeme a napijeme. Nakoniec zakotvíme vonku pod prístreškom pri drevených stoloch akejsi špinavšej krčmy. Sme však vonku a tu je celkom dobre. Nad krčmou sa nachádza reštaurácia, ktorá nás však veľmi neoslovila a tak vyberáme pochutiny s vlastných bohatých zásob. Chleba, saláma, cesnak, paprika, paradajky, syry a k tomu pivo, skrátka bolo nám dobre. Dievčatá jedli myslím trochu pomenej, ale jedli.
Potom som sa pustil do opravy predného brzdového lanka, ktoré sa mi pretrhlo pri brzdení pred krčmou, keď sme prichádzali. Máme náhradu, takže v tomto nie je problém. Problém však je v tom, že lanko nie a nie napchať cez páčku do bowdenu, ktorý je pod omotákou - mám aeropáčky. Pomohlo nakoniec až odmotanie omotávky.

V rámci oddychu sme sa troška poobzerali po okolí a pomaly pripravovali na cestu. K vedľajšiemu stolu si sadli dvaja Rómovia, ktorí si príliš všímali naše dievčatá. Keby ich bolo viac, myslím že by ich všímavosť rástla exponencionálnym radom vzhľadom na ich počet.

Domaša

Od Domaše nás delilo ešte pár málo kopčekov. Zvládli sme ich hravo, obzeral som si najmä toto pekné prírodné prostredie. Až na kopci Bea zahlásila, že skoro dušu vypľula kým sem hore prišla. (Bea ťahá z dievčat nejlepšie.)

Odmena prišla v dolekopci, ktorý sa končil až pri Domaši. Do cieľu dnešného dňa sme ale ešte pár kilometrov museli prejsť po východnej strane Domaše. Tam sme našli odbočku na Malú Kelču, čo je dedinka a chatová oblasť.

domasa-vlado.jpg (6 kb)
[38 kb]
Vlado s plavkami v ruke...
domasa-voda.jpg (6 kb)
[41 kb]
Mišo a Vlado - vstup do kalných vôd

Tu sme našli cestu vedúcu popri brehu jazera. Tibora, Helenu a Mareka Mika sme tu už nenašli, aj preto, že ideme dosť neskoro. Je už okolo pol siedmej. Márne sa snažíme nájsť kemp. Nič podobného tu nevidieť a miestni nám tiež nevedia poradiť. Zisťujeme, že celá táto oblasť je jedno veľké táborisko. Po menšej diskusii sa rozhodneme, že stany postavíme na svahu, asi sto metrov nad jazerom. Predtým však sa ešte osviežime po horúcom dni vo vodách Domaše.
Nie všetci sme boli vodou nadšení. Rozmaznaní bratislavskými štrkoviskami Košariská, bola pre nás táto voda kalná, špinavá, smrdľavá, studená. Na dne bolo kopu bahna, do ktorého sa zabárali chodidlá. Bŕŕŕŕ čo len i pomyslieť.
Našťastie sa na brehu nachádzali sprchy, síce dosť biedne, ale aspoň sa tam dalo opláchnuť. Studenú vodu znášali zle najmä dievčatá. Z ich spŕch to tak kričalo, že sme sa až čudovali.

domasa-vecer.jpg (9 kb)
[49 kb]
Večer pri ohníku

Postavili sme stany, pustili sa do svojich zásob jedla a neskôr sme spravili oheň. Ten nás aspoň trochu chránil proti komárom, ktoré tu dobiedzali mimoriadne agresívne. Môj Diclobene Gel na kolená ich trochu síce trochu odháňal, ale len pokým nezaschol.
Niekto ostal pri stanoch a niektorí sa večer vydali po častiach do bufetu. Tu sa nachádzali párky, hranolky a pivo. Pojedali sme to tu jedna radosť a Lukášovi nedala pokoj akási pani Košáriová, ktorá vraj píše do Internacionálu zakaždým riadne somariny. Z rádia sme začuli, že Rusom sa potopila ponorka.
Neskoro večer, za svitu mesiaca, sme sa vrátili k našim stanom a zachrápali. Zajtra nás čaká predposledný deň výletu. Dnes máme za sebou 67 km.

domasa-rano2.jpg (7 kb)
[48 kb]
Ráno na Domaši, pohľad na juh
domasa-rano1.jpg (8 kb)
[52 kb]
Stany večernú smršť prežili

5. deň, 18.augusta 2000, piatok

Uprostred noci sa prebúdzame na zvláštne javy. Stany nám trepocú jedna radosť a pod náporom silného vetra sa ohýnajú aj s konštrukciou smerom dovnútra. Vyplašení vyliezame zo stanov zistiť, ako na tom sme. Máme smolu. Sme rozostavaní akurát na náveternej strane kopca, na nechránenom mieste, takže sme ohrození silným vetrom. Rozmýšľajúc o tom, koľko našich vecí do rána skončí v Domaši, pritĺkame kolíky stanov na doraz. Áčkový stan, v ktorom spí Mišo a Vlado, je na tom najlepšie. Ostatné vysoké neaerodynamické kopule sa ľahko ohýnajú.

Ráno sa so vstávaním, ako obyčajne, neponáhľame. Veľa jedla už nemáme, tak skladáme stany, balíme veci a postupne sa vydávame do Kelči, do potravín.
To, čo sme tu našli prekročilo naše najchmúrnejšie očakávania a pomohlo nám rozpomenúť si na časy socializmu. Niežeby bol obchod s potravinami zle zásobený, to nie, ale spôsob ktorým predávali už dnes len tak ľahko nestretnete. Priestranná hala bol využitá asi na 25%, toľko predstavoval pult a regále. Na zvyšnej ploche sa vinul dlhý rad nakupujúcich. Áno, šlo o show&buy spôsob nakupovania. Tri tlsté tety sa točili okolo jednej starej pokladne a čakali navzájom na seba, lebo pokým jedna bola za pultom, druhá sa okolo nej nezmestila. Okrem tohoto, všetko im šlo nehorázne pomaly, akoby robili povolanie predavačky iba 2 hodiny.
Mierne znechutenie z tejto predajne sme si dokonale vynahradili pri raňajkách na trávičke, pod stromom rovno pred obchodom. Potravín sme mali od výmyslu sveta a k tomu ešte Iva vytiahla z tašiek polkilovú konzervu mäsa, ktorú niesla sem až z domu. Pobavili sme sa nad tým a vďačne ju odľahčili.

kelca-ranajky.jpg (11 kb)
[67 kb]
Raňajky v tráve

Pekne najedení sa poberáme z Kelče preč. Hodín je veľa, kilometrov prejdených málo. Nejdeme dlho a už stojíme pred kostolom na brehu priehrady. Okolo neho je postavená hrádza, inak by sa nachádzal vo vode.

domasa-kostol.jpg (8 kb)
[53 kb]
Kostol pri priehrade
domasa-cesta.jpg (7 kb)
[48 kb]
Cesta okolo Domaše

Pokračujeme smerom na juh, do Vranova nad Topľou. Čakal som, že okolo Domaše pôjdeme po rovine, no opak bol pravdou. Boli tu samé kopce, ktorých zdolávanie bolo v takomto teple dosť nepríjemné. Odmenou nám bol dlhý tiahly dolekopec pod Domašou.
Potom nasledovala rovinatá krajina a šlo sa tak dobre, že sme sa počkali až v asi tretej dedine. Chýbal Lukáš a Maťo. Prozreteľne sme zastavili pred potravinami, tak sme si zatiaľ pochutili na zmrzline. Tí dvaja sa objavili až po chvíli. Dozvedáme sa, že Maťo dostal na zadnej defekt a musel meniť dušu.
Svorne pokračuje naša osemčlenná skupinka v ceste. Prechádzame Benkovcami, krajina je tu pekná. Dostávame sa do lesa, no cesta veľmi nestúpa. Vozovku práve opravujú, autá púšťajú len v jednom smere, no nás pustia aj po novom pruhu. Zo tri kilometre pokračujeme po ceste zasypanej štrkom, až sa dostávame von z lesa, ku križovatke, malému kameňolomu a veľkej lyžičke. Bola vystrúhaná z dreva a upevnená na skale. Znovu čakáme. Tentoraz na Maťa a Miša, Dofrčal len Mišo - Maťo vraj zas (pre zmenu) dostal defekt. Dohodneme sa tak, že je idem za ním, Vlado na nás počká tu a ostatní už idú zatiaľ do Vranova.
Vraciam sa k Maťovi. Našiel som ho asi po kilometri na kraji cesty. V plášti mu ešte niečo zostalo, takže dostal znova defekt. Požičiavam mu lepidlo. Prvé lepenie neúspešné, druhé tiež. Nakoniec mu dávam moju náhradnú bicyklovú dušu a ideme k lyžičke. Tu sa odfotíme a už upaľujeme veľkým tempom za ostatnými do Vranova. Cez Tovarné, Sedliská a Majerovice sa dostávame až do mesta. Námestie tu veľmi nie je, ostatných nachádzame pri fontáne v akosi skoroparku. Trochu je teraz na chvíľu chaos, lebo veľa ľudí má zrazu rôzne predstavy čo ďalej. Jedni sú už najadení, druhí ešte hladní, títo chcú ísť do reštaurácie, niekto iní zas jesť veci vlastné. Lukáš potrebuje opraviť špice na bicykli a Maťo kúpiť dušu. Úlohou danej chvíle je zjednotiť tieto predstavy.
Nakoniec skončíme všetci na terase jednej reštaurácie, kde dobre jeme. Čašníčka nám všetko doniesla, aj keď si nič nezapisovala.

Z Vranova nad Topľou smerujeme na západ. Pred nami sa už týčia a vypínajú Slanské vrchy. Dnes sa chceme dostať do Herlian. Prvé dedinka hneď za Vranovom sa volá Vechec. Myslím, že každý z účastníkov si jej názov dobre zapamätá.
Ešte pred Vechcom hľadiac na oblohu vidíme, že to veru nevyzerá veľmi dobre. Zo severu sa blížila hrozná čierňava a vyzerá to na poriadnu búrku. Na našu cestu sa kolmo napája sprava poľná cesta, a tak všetkých na ňu naženiem, lebo by z toho mohla byť pekná fotka.

vranov-pole.jpg (7 kb)
[51 kb]

Nepríjemnosť

Po fotení sa už ponáhľame do Vechca s úmyslom nájsť vhodné prístrešie, keby nás zasiahol lejak. A práve tu v dedine sa prihodila tragická vec. Paradoxne, žiadny dážď sa nakoniec ani nekonal...
Ako si tak ideme po dedine, zrazu začujem nepríjemné zvuky padajúcich bicyklov. Obzriem sa dozadu a Beáta s Tamarou už ležia na ceste. Tamara sa pozviechala celá špinavá, no Bea ostala sedieť držiac si topánku. Potom nám ukázala zakrvavené koleno, no v tom problém nebol. Problém bol v tej odretej nohe pod topánkou. Z domu, pred ktorým sme stáli prišla domáca pani pozrieť, čo sa stalo. Nasledovných pár desiatok minút nasledovala trpká neistota, čo bude ďalej. Najskôr sa ukázalo, že dnes do Herlian Bea s nami ísť nemôže. Zakrátko sa ukázalo, že vôbec už vo výlete pokračovať nemôže. Noha je pravdepodobne zlomená. Treba ísť do nemocnice.
Beu sme odniesli do dvora. Rodina sa ukázala ako veľmi obetavá, milá a nápomocná. Priniesli lavór s vodou, myslím že aj obväzy a podobné veci. Chceli sme od nich zavolať sanitku, nakoniec ale niekto ich známy prišiel autom. Dohodli sme sa tak, že Iva s Beou idú do nemocnice a potom vlakom domov. My im dopravíme bicykle na stanicu, pošleme ich ako spešninu (v tom mám už prax) a budeme pokračovať ďalej. Vzhľadom na to, koľko je hodín, bude to určite zaujímavé.
Onedlho prišlo auto, dievčatám sme dali ich batožinu, rozlúčili sa a potom odišli. Teta nám venovala ešte pohľadnicu obce Vechec. Poďakovali sme sa im, veľmi nám pomohli.

bea-nesieme.jpg (7 kb)
[47 kb]
Zranená účastníčka
bea-vaute.jpg (8 kb)
[46 kb]
Bea s Ivanou odchádzajú

Začali sme rozmýšľať, ako dopraviť bicykle na stanicu. Dalo by sa ísť na nich a vrátiť sa nejakým autobusom, napríklad. Nakoniec sme sa ale rozhodli inak. Ja a Mišo sme dali dole batožinu a idúc na vlastných bicykloch, držiac každý druhou rukou ďalší bicykel za volant, pomaly, opatrne a ťažkopádne sme sa pobrali do Vranova. Bola to naozaj zaujímavá skúsenosť. Treba ísť bezpečne a zároveň nie príliš pomaly. Kombinovalo sa to veľmi ťažko a neraz sme sa dostávali do situácii, kedy nám k pádu už veľa nechýbalo. Obtiažna bola samotná jazda na dvoch bicykloch, no ešte ťažšie boli rozbehy a zastavenia. A museli sme ešte poblúdiť po Vranove a nájsť železničnú stanicu.
Šťastlivo sa nám to podarilo, vypísali sme papiere, zaplatili a v batožinovej podateľni som odovzdal bicykle. Na stanici to vyzeralo zaujímavo. Koľajnice sa tiahli rovinou rovno odnevidím donevidím a nad nimi sa dvíhali majestátne Slanské Vrchy. Tie by sme mali dnes prekonať.
Cesta naspäť do Vechca už bola parádička. Na jednom odľahčenom bicykli sa ide veľmi dobre. O siedmej sme sa stretli s kamarátmi vo Vechci. Ostalo nás už len šesť, z toho jediné dievča - Tamara.

Do Herlian je to vraj ešte zo 20 km. No čas je pokročilý, sme zvedaví, ako to dopadne. Zaujímavo bolo už hneď na konci dediny Vechec. Bola to totiž taká Cigánska osada. Pár ošarpaných domov a Rómovia všade na okolí. Sedeli na ceste, boli pred domom, aj na dvore. Najprv som si myslel, že majú nejaké stretnutie, alebo oslavu, že ich je tak veľa na jednom mieste. No mýlil som sa. Tak veľa ich bolo pri každom dome.
Vyzeralo to aj trochu nebezpečne. Treba pripomenúť, že táto cesta, ktorou sme sa vybrali do Košíc, cez Herľany, je vedľajšia a veľmi málo využívaná. Teda autá tu chodia veľmi zriedka. Keby si Rómovia niečo zaumienili, tak by piati pomalí nabalení cyklisti mohli byť ľahkou korisťou. Preto som nariadil, ako organizátor, dočasne zvýšiť rýchlosť. Na jednom mieste som dokonca oficiálne rozpustil akciu a sám šlapal dopredu kade ľahšie :-)
Cesta začínala stúpať. Maťo zobral Tamare stan, aby sa jej ľahšie šlapalo. Cesta bola namáhavá, stáčala sa do serpentín. Míňame kameňolom a dostávame sa do akéhosi údolia. Komáre začínajú dobiedzať. Stúpanie je už vcelku mierne, a tak sa tešíme, že už nemáme vrchol kopca ďaleko pred nami. Dostávame sa do dediny Banské, kde je tiež dosť veľa Rómov. Nad dedinou si dávame malý oddych. Nejaká tá Tatranka sa vždy v taškách nájde. Začína sa stmievať a my obdivujeme, v akom peknom prostredí sa nachádza dedina pod nami. Všade navôkol kopce a uprostred rozprestretá dedina.
Nasledovných asi 7 kilometrov nasledujú kruté kopce a serpentíny. Medzičasom sa už úplne zotmie. Zdajú sa nám smiešne predošlé úvahy o tom, že to už nemáme ďaleko. Každá ďalšia a ďalšia serpentína nám dáva najavo, ako veľmi sme sa mýlili.
Akokoľvek nekonečne sa nám kopec zdal, nakoniec sme sa predsa dostali na vrchol. Tu sme sa počkali, ja som si dal suché tričko a obliekli sme sa. Čaká nás zjazd. Zjazd lesom v tme. Tamara má ešte stále svietiace predné svetlo, preto ide prvá. Ostatní sa spúšťame za sebou len podľa blikačiek, ktoré má hádam každý z nás pripevnené vzadu. Okrem nich nie je vidieť skoro úplne nič. Cesta tmou nám pripomenula zážitok z minulého roka, z cesty zo Štúrova na Počúvadlo, na výlete Slovensko 1999. Tiež sme šli lesom potme. Teraz sme však šli často strmými serpentínami. Okrem toho však cesta nebola vždy hladká, takže sme sa museli obávať aj jám a štrku. Kto zaostal, ten to mal ťažké. Doháňať tmavý úsek za vzdialenými blikačkami je ešte nebezpečnejšie.

Herľany

Takto nejako tmou sme sa dolekopcom dostali až do Herlian. Zastavili sme sa dole v parku pri vydláždenom gejzíre. Tu sme sa trochu najedli a poobzerali okolo. Okolie je celkom pekné, ale uvítal by som nejaký svetelný dispej, kde by sa ukázalo, keby bude gejzír striekať. Lukáš potreboval (ako každú chvíľu, naposledy myslím v Vechci) telefonovať a obehal nejaké tie kúpeľné domy naokolo. Natrafili sme akosi na jedného uja, čo sa vyznal v tom gejzíre a ten nám povedal, že ráno medzi šiestou a ôsmou bude striekať. Tomuto zisteniu sme sa potešili, znamená to, že ho zajtra uvidíme. Keďže funguje len každých asi 30 hodín, je to priaznivá okolnosť.
V miestnej krčme sme ešte večer obrátili nejaké to pivo a potom sa vybrali pár kilometrov za Herľany, kde by sa mal nachádzať kemp, alebo aspoň táborisko, podľa mapy. Šlapali sme znovu do kopca, potom sme sa trochu zviezli a odbočili na vedľajšiu k rybníku, alebo malej priehrade. Okolie bolo všade zarastené, bola tu tma a hotel, ktorý tu mal podľa 4 roky starého autoatlasu byť, ešte ani zďaleka nebol dokončený. Prvé miesto pri vode sa okázalo ako nevhodné, tak sme si nádrž trochu obišli. Stretli sme pri tom pár ľudí a nakoniec zastavili pod hrádzou, kde bola pri stromoch taká čistinka, udlabaná tráva. Je už skoro polnoc, tak rýchlo staviame stany a líhame si spať.
Nastavili sme viacero budíkov na čas okolo štvrť na šesť, aby sme tam o šiestej mohli byť. Dnes máme za sebou 71 km a zajtra nás čaká cesta domov.

6. deň, 19.augusta 2000, sobota

Rýchlo! Rýchlo! Vstávajte, baľte sa! Je trištvrte na šesť! Z hrôzou v očiach otvárame oči. Zaspali sme! Do možného gejzíru ostáva len 15 minút! Okamžite stáčame spacáky, obliekame oblečenie, balíme tašky a mokré stany. Hrôza. Desať minút pred pol siedmou sadáme na bicykle, kto je hotový, a stretávame sa pri gejzíre. Hladný, smädný, rozospatý a uzimený šlapem do pedálov v snahe prísť do Herlian ku gejzíru čo možno najskôr. Od včera však už dosť cítim kolená, ktoré je teraz nutné šetriť. Cestou sa utešujem tým, že keďže striekanie vraj trvá pol hodinu, tak to kľudne môže začať až o pol ôsmej a bude to v norme. Alebo aj o šiestej a o pol siedmej už bude koniec. Sakra, pridám do pedálov. Hnajúc sa parkom vidím z diaľky gejzír. Nestrieka, poteším sa. Keď prídem bližšie a zbadám mokré kachličky, zosmutniem.
Postupne dochádzajú ostatní učastníci. Spravíme fotografie.

herlany-gej.jpg (9 kb)
[54 kb]
Gejzír v Herľanoch

Niečo málo zjeme a chystáme sa nakúpiť a najesť v ďalšej dedine, keďže v Herľanoch sme vhodný obchod nenašli.

Cesta zo Slanských vrchov na západ je pekná. Ideme dole kopcom, pred nami slnkom zatiala veľká nížina, za nami kopce. Tu sa mi prihodilo niečo veľmi významné, o čom následne s nadšením referujem ostatným. Ako si tak idem na bicykli, znesie sa niečo z oblohy, nie viac ako 10 metrov predo mňa, a letí to asi dva metre nad cestou. Vrana tak široké krídla nemá, uvažujem a so záujmom pozorujem opereného dravca. V zápätí sa znesie tesne nad cestu, niečo uchmatne do ostrých pazúrov a pevne mávajúc silnými krídlami sa majestátne zdvihne do výše. Orol, pomyslím si.

Prišli sme do Nižnej Kamenici a zastavili sa pred potravinami. Miestni ľudia sa poberajú práve na víkendové nákupy. To využívajú miestni Jehovisti, ktorí už usilovne potichu stoja pred obchodom s rôznymi tlačovinami v rukách. Najprv nás potešili drevené stoly a lavičky pred obchodom, takže miesta máme dosť. Druhá vec, čo nás potešila boli potraviny Jednota, zariadené celkom na úrovni, široký a hlboký sortiment, elektronické pokladnice so snímačmi čiarových kódov. Hitom posledných dní je u nás Jednota Kola, dva litre sa 14,- Sk. Lacné to je, piť sa to dá, zatiaľ sa nám z toho nič nestalo. Takže celkom dobrá vec na výlety.
Ľudia prichádzajúci aj odchádzajúci pozerali, ako sme sa pohodovo rozložili na obecných stoloch. Začali sa Raňajky. Po skončení sme sa lenivo pobrali ďalej.

Ďalšia a posledná zástavka sú Košice. Zostáva nám asi dvadsať kilometrov, to Lukáš akurát stíha na vlak. Chce ísť na skorší, lebo má ešte niečo v pláne. My ostatní máme na pláne vlak o dvanástej, takže na prehliadku Košického námestia ešte nejaká tá hodinka ostane.
Posledné kilometre sa mi zdali veľmi dlhé. Kolená ma už upozorňovali, aby som to nepreháňal, tak som bol rád, že už dnes sa výlet končí. Prechádzame obcou Bidovice a dostávame sa na hlavný ťah na Košice. Áut je tu už podstatne viac, aj cesta je lepšia, aj krajina nasvedčuje tomu, že sa blížime k veľkému mestu. Za Košickými Olšanmi nás čakal kopec. Nečakal som, že pred Košicami budeme musieť ešte liezť na kopec, nuž ale šli sme. Cesta sa kľukatila, stúpali sme dohora. Prichádzame do dediny na okraji mesta. Ja s Mišom ideme popredu. Obaja sme sa zhodli na tom, že naša prvoradá priorita v tejto chvíli je nájsť dobrú pumpu. Ani jednému z nás netreba dofúkať kolesá, ani načerpať benzín, jednoducho len treba.
Pri konečnej trolejbusov, pri jednom z košických sídlisk, s nádherným výhľadom na mesto sme našli Jet čerpaciu stanicu. Záchod bol voľný a čistučký. Odteraz uznávam Džetky.

ke-nam.jpg (8 kb)
[55 kb]

Košice

Ostatní sa medzičasom šťastlivo stretli a už boli nespokojní, že musia dlho čakať. Lukáš sa rozlúčil s myšlienkou skoršieho vlaku. Teraz ideme na stanicu kúpiť lístky.
Kopec, čo sme si pred Košicami vyšli, sme teraz veľkou rýchlosťou zišli dole, až na úroveň centra mesta. Stanicu sme našli rýchlo. Pokladníčka trochu nechápala, že kupujeme 2 lístky na kartu a tri v hotovosti, ale nakoniec všetko zvládla. Potom sme si pozreli, kde budeme po návrate z centra odovzdávať bicykle.

Námestie v Košiciach bola pekná a zaujímavá bodka za výletom Akcia Východ 2000. Síce sme sem prišli nakoniec len piati, ale zato obaja organizátori, jeden historický referent, 1 ks zahraničný spravodaj a k tomu ešte aj Tamara, jediné dievča, ktoré prišlo až do cieľa :-)
A pritom ona je začiatočníčka, toto bol jej prvý výlet.

ke-urban.jpg (9 kb)
[57 kb]
Urbanova veža, za nami zvon
ke-pivo.jpg (10 kb)
[67 kb]
Záverečné slávnostné pivo

Prešli sme si námestie, spravili pár záberov a dôstojný koniec sme s Lukášom zapili lahodným a osviežujúcim pivom v tento horúci deň. Pár metrov od nás zurčala fontána, hrala hudba. Jednoducho idylka.
Vrátili sme sa na stanicu, kde sme sa zoznámili s miestnym systémom podávania bicyklov. Vyplnili sme na stene visačky, zaviazali ich na volanty, potom sme čakali asi na štvrtú pracovníčku, ktorá bola potrebná v tomto procese, aby doniesla lepidlo (akási polozaschnutá kolomaž s drevom na miešanie v nádobe) a tým sme skompletovali naše cestovné formality.
Podzemnou služobnou chodbou popod stanicu sme sa dostali na nástupište, bicykle sme vlastnoručne podali do vlaku a našli naše kupé. Posledných pár minút pred odchodom sme využili na návštevu stanice za účelom nakúpenia všemožných tlačovín, keďže nás čaká dlhá cesta.

V kupé sme sa začítali do novín a časopisov. Počas výletu sa udiali zaujímavé veci, o ktorých sme nemali žiadne informácie. Napríklad havária ruskej jadrovej ponorky v rámci cvičenia Kursk potápania.
Vlak sa pohol a pozeráme von oknom, ako ubieha krajina bez toho, aby sme museli pedálovať. Okolie je zaujímavé a pekné. Noviny ma natoľko pohltili, že cesta mi ubehla veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdal, a už sme boli v Poprade.
V Martine sa odpojil Lukáš, ktorý šiel navštíviť kamarátku. Cesta do Bratislavy prebehla pokojne. Prišli sme o šiestej, teda cesta z Košíc trvala 6 hodín.

ba-prichod.jpg (10 kb)
[61 kb]
Hlavná stnica v Bratislave

Bratislava

Tu sme sa rozdelili. Tamara šla domov a ostatní ešte skočili do Ružinova pozrieť Beátu. Dokrivkala za nami dole pred dom na barlách. Pôsobila na nich veľmi zaujímavo.
bea-barle.jpg (6 kb)
[47 kb] Nohu až po koleno mala zafixovanú v sádre. Rozpovedala nám, čo sa všetko udialo, odkedy sme sa rozlúčili vo Vechci: v nemocnici vo Vranove zistili, že má zlomenú malú kostičku na nohe. Takže jej spravili sádru a potom šli na stanicu. Do Nového Mesta nad Váhom (kde zostali u Ivany), museli počas noci dvakrát prestupovať. Stretli však dobrých ľudí, ktorí Beu nosili na rukách.
My sme Beáte zase porozprávali, ako sme dnes tesne zmeškali Herliansky gejzír. Na jej sádru sme sa podpísali a veľkými písmenami napísali URL adresu výletu :-)

Nasledovala rozlúčka a domov už šiel každý svojou cestou.
O pár dní, keď boli vyvolané fotky, sme sa stretli v jednom dobrom Ružinovskom pube a pri pive prezentovali fotografie. Zo 14 účastníkov výletu sa nás zišlo značné množstvo. Pravdaže aj Beáta na barlách, Ivana z Viedne, Kika z Banskej Bystrice... Prišla sa pozrieť aj Katka, ktorá v týchto časoch brázdi slovenské cesty už na Babete štyridsiatkou.
Ďalšie stretnutie sa uskutoční pri príležitosti odovzdávania fotiek účastníkom, ktoré si predtým, kráčajúc s dobou, objednali cez internet.
Posledný deň výletu sme prešli 43 km.

Záver

Výlet Akcia Východ 2000 bol, čo do počtu ľudí najväčšou našou doterajšou akciou. Veru, je to rozdiel, keď sme na výlete štyria v dvoch stanoch, alebo štrnásti v šiestich. Keď do kempu, krčmy alebo reštaurácie vstupujeme štrnásti... Jednoducho nádhera byť obklopený toľkým počtom známych ľudí na bicyklovom výlete.
Organizovať toľkých ľudí už nie je také ľahké, nezaobišlo sa to bez určovania stanovíšť, na ktorých sme sa všetci stretávali. Väčšinou sme sa rozdrobili medzi pár skupiniek, v rámci ktorých mali ľudia spoločné záujmy (múzeum, jedlo, kúpalisko...), alebo rovnakú chuť šlapať v tom - ktorom okamihu.
V Bardejove, keď sme sa rozdelili a zostalo nás v našej skupinke osem, zistili sme, že počet osem cylistov je rozumný počet účastníkov na veľkých výletoch. Skupinka je značne operatívnejšia a rozdeľuje sa maximálne na dve podskupinky.

Počas celého výletu sme mali nádherné slnečno-horúco-letné počasie. Len jedine jedno poobede sme trošku zmokli, ale len tak akurát, aby sa výlet stal ešte zaujímavejším. Zaujímavý bol aj ubytovaním. Dopredu sme plánovali trasu a denné kilometre podľa kempov, aby sme mali vždy kde v bezpečí spať. Nuž ale nakoniec sme spali v kempe len prvú noc! Druhú to bolo táborisko, tretiu kemp nebol, štvrtý raz bolo zas len táborisko a piaty raz nebolo už ani to. Napriek tomu v mojom Autoatlase z 96. roku bolo všetko zaznačené! Asi by som mal upgradovať...

Výlet trval pod pondelka 14.8.2000 do soboty, teda 6 dní. Prešli sme 350 km východným Slovenskom, čo bolo pre väčšinu z nás veľmi zaujímavé, keďže na týchto miestach bicyklom ešte nebola. (Taký Braňo Molčan sa len usmeje, 350 km zvládne za jeden deň, no ale toto bol oddychový výlet:-)
Isté je, že na Východ sa ešte niekedy vrátime.

vlak-listok.jpg (13 kb)
[0 kb]






Úvodná stránka



© Marek Laco, 2000.