Výlet po Slovensku 1999
Mišo Krmenčík (kompi)
Marek Laco (rozprávač)
Matúš Laco
Ivana Lacková
Patrik Pajan (paťo)
Beáta Šimová
Vlado Zuberec (len prvý deň)
Výlet je nezvyčajne podrobne popísaný, v texte je doplnených vela zaujímavých fotografií. Po kliknutí na niektoré z nich sa v novom okne načíta zväčšený obrázok.
Nepísanou hymnou tohoto našeho výletu sa stala pesnička "Jó čřešne zráli..." od Waldemara Matušku. Spievali sme ju veľmi často. Pre dokreslenie atmosféry výletu ju odporúčam si stiahnuť a pustiť na pozadí:
cresne_zrali.mp3 (725 kb)
Aj tento výlet sa nachádza na CD, ktoré si môžete objednať na stránke Info
Podľa plánu by mal výlet mal trvať 6 dní a mali by sme prejsť cez Gabčíkovo a Komárno do Štúrova, potom na sever cez Levice do Bátoviec, pozrieť si Počúvadlo a Sitno a potom cez Poľný Kesov (pod Nitrou) sa dostať domov. Na výlete sa tentoraz okrem mužstva zúčastnia aj dve bicyklovaniachtivé dievčatá, neohrozené cyklistky, (a zákerné intrigánky :-) Ivana a Beáta. S dievčatami (na bicyklových výletoch) ešte skúsenosti nie sú, výlet bude nesporne zaujímavejší - obohatený o ženský prvok. Obavy nám možno robí len ich fyzická kondícia, teda "či budú vládať".
Výlet je písaný z môjho pohľadu. Číselné údaje sú podľa môjho tachometra. Čerpám z toho, čo som si z výletu zapamätal a čo som považoval za zaujímavé. Miestami si pomáham zážitkami ostatných. Keďže predstavujem iba jednu sedminu z počtu účastníkov, nie je možné aby tu bolo zachytené všetko. A to ešte brat zdrhol niekam do pionierskeho tábora, a tak sa ani nemám koho pri písaní pýtať. Môžu sa teda vyskytnúť menšie nezrovnalosti alebo hluché miesta, a preto, milí účastníci, neváhajte a píšte na korešpondenčné lístky, mejlujte, faxujte, volajte aj kričte vaše postrehy a upresnenia aby sme historicky detailne zaznamenali túto nadčasovú udalosť.
Tu je vyhradený priestor pre ich komentáre:
Týmto prosím aj náhodných svedkov ktorí videli v čase od 28. júna do 3. júla 1999 preháňať sa Slovenskom siedmich nápadne podozrivých cyklistov, nech podajú hlásenie pri najbližšom výčapnom pulte. Bicyglisti!
26/10/1999
A máme tu prvý príspevok:
Ozval sa Caky aby vysvetlil pospolitej verejnosti, ako sa vlastne zabíja taký diviak:
Nazdar mladez resp. Marek. Dufam ze sa mas-te v pohode napisem ti mejl ked mi zvysi cas.
Teraz ho mam ale rohodol som sa precitat si nas vylet no zastavil som sa uz pri tychto prispevkoch a napadlo ma ze zverejnim konecne moj slavny praslavny ale zaznavany a od zlych jazykov za nemozny povazovany recept ako zabit diviaka s mojou kudlou original loveckou.
Takze predstavte si ze sa na vas ruti diviak zurivy jak svina. Kudlu zvieram v pravej ruke tak silno ako keby som do nej dostal krc. Aspon si myslim ze by som ju tak drzal. Diviak je uz nebezpecne blizko ked sa mu v poslednej sekunde sikovnostou torredora vyhnem a zapichnemmu kudlu do krku najlepsie do nejakej tepny aby co najskor vykrvacal. Diviak zozurivie este viac a ty uz seres adrenalin aj z ucha ked sa ten diviak sviniarsky otoci a znova na teba vybehne. Od bolesti a zurivosti uz takmer nevidi a preto sa musi podarit vysvihnut sa mu na jeho tlsty chrbat sikovnostou este sikovnejsieho torreadora a zacat ho hrdusit. Toto je asi najtazsia faza mojho planu lebo:
1. v sestdesiat kilometrovej rychlosti za hodinu sa dosti tazko hrdusi
2. musite mat vytrenovane svaly na rukach aby ste to hovado tlste poriadne stisli. Potom sa vam diviak skydne jak vrece krumpol a mozte mu napichnut kudlu do brucha a vyhodit si ho na plece a svihom do tabora opekat lebo si urcite hladny jak hovado. Mozno sa vam zdaju niektore pasaze trosku tazke ale verte treningom sa da vsetko dobehnut len treba chciet.
16/1/2000
Druhý príspevok:
Tentoraz Caki podal svedectvo ako sa vlastne na výlete stratil a hlavne, ako nás na druhý deň zas našiel.
Jeho neuveriteľný príbeh je začlenený do textu na mieste, kde nás zas stretol.
) |
|
|
Okolo dvanástej sa štart dostavili prví účastníci. Mišo a Caky. Cakyho favorit bol v dosť zaujímavom stave, Maťo mu pomohol zo zadného kolesa vykrútiť tri zlomené špice a bolo treba aj rozobrať petále. Onedlho prišli naše zástupkyne nežného pohlavia na výlete: Iva a Beáta. Za nimi sa dohrnuli potom Vlado a Paťo. Paťo niesol na chrbte gitaru. Ak ju unesie, vyzerá to, že bude veselo.
Na predvýletový zhon sa prišli pozrieť aj Tibor a tradične prišiel aj Slivo. Slivo sa zase raz nezaprel. :-) Náramne sa mu zapáčila slivka na dvore, až tak že začal po nej liezť. Hovorím, že nič zvláštne. No ako tak po strome pobehoval, ozval sa zanedlho praskot a milý Slivo spadol aj s veľkým konárom na zem. Zábava ešte pred štartom.
) |
|
|
Cez Lieskovec sa dostávame na ľavú dunajskú hrádzu. Fúka mierny vánok do chrbtov, ide sa dobre. Prefrčíme okolo Hamuliakova, Šamorína a prvý oddych je na umelom kopčeku, od ktorého sa začína asfaltová hrádza. Bea nás ochotne ponúka cukríkmi, ktoré síce nevie odbaliť, ale sú celkom dobré. Pri manipulovaní s bicyklom položeným na šikmom svahu, ju skoro prevážila ťažká batožina dole do Dunaja.
Hrádza nás doviedla ku Gabčíkovskému Vodnému Dielu. Len málokto z účastníkov tu bol už niekedy predtým. V sortiment bufete nemohol uspokojiť naše potreby, vydali sme sa do dediny Gabčíkovo. Tu pri nejakom kultúrnom dome sme opreli bicykle a usalašili sa pod slnečníkmi akejsi krčmy. Tu už pivo mali a my sme mali väčší oddych spojený s pojedaním zásob. Stoly boli pekne dané k sebe a dokonale sme ich zaplnili všakovakým jedivom. Paťo si priniesol v sklenených pohároch hojné zásoby kačacej pečienky. Vyzerala tak chutne, že som podľahol a musel aj ja okoštovať.
Na oblohe sme zočili tmavé mračná. Nevyzerali prívetivo, ba naopak, predurčovali dážď. Tak sme sa rýchlo pustili ďalej, smerom na Komárno. V dedine Nárad som prehodil na ľahšie koliečko, v dedine Sap som sa márne obzeral po verzii /R3. V Medveďove medvede už asi vymreli, alebo odbehli so všetkými tými kamiónmi na Budapešť. Niekde za Medveďovom začalo popŕchať. Iba mierne, žiaden veľký dážď, pokračovali sme v ceste. Asfalt na hrádzi sa minul, pokračovala len poľná cesta, tak zas odbočujeme do dedín. Za dedinou s podozrivým názvom Čičov sme márne uvažovali o pôvode tohto mena. Táto obec sa v dobových dokumentoch spomína prvý raz už v roku 1172!
Popŕchať prestáva a mokré cesty nás vedú cez ďalšie usadlosti s divokými menami. Nasleduje Klížska Nemá, nezistili sme, čo to vlastné nemá.
) |
|
|
Napojili sme sa na Výpadovku na Komárno a po širokej krajnici ukrajovali posledné dnešné kilometre. Už sa stmievalo keď vidieť vytúženú tabuľu s názvom Zlatná na Ostrove, nazývaná aj (mnou) Žitná na Ostrove.
Kemp bol na druhom konci dediny, recepcista (vrátnik na recepcii kempu) si ponechal môj OP. Starký hovoril len lámavou slovenčinou, so silným maďarským prízvukom. A ešte sa ma potom opýtal, že či neviem po maďarsky, keď bývam v Podunajských Biskupiciach a veľmi sa čudoval.
Hľadali sme miesto na nocľah. Komáre dobiedzali, bolo sa treba poponáhľať. Stany sa postavili naprvýkrát dosť rýchlo. No ešte rýchlejšie sa potom sprchovali tí, ktorí sa osprchovať odhodlali. Tá voda bola taká studená, taká studená ako z jaskyne. Div že nezamrzla! Už približne viem, ako sa museli cítiť obete Titaniku. Svetlá nefungovali, šak načo, osprchovať sa dá, ako sme zistili, aj za svetla červených bicyklových blikačiek.
No osprchovaní neľutujú, lebo byť osprchovaní je naozaj vec dobrá. Ohnisko sme v celom kempe nikde nevypátrali, keby sme sa naň opýtali tak oheň určite zakážu, tak sme si ohnisko spravili sami. Nie, kemp nevyhorel. Paťo brnkal na gitare jedna radosť a spieval druhá radosť. Takto sa konči prvý deň výletu, prešli sme 97 kilometrov, čo je na to, že sme štartovali o pol tretej vcelku dobré.
Účet je aj nemčine, no nemyslím že práve toto priláka zahraničných turistov. Boli tam síce jedni Nemci a ráno prišli nejakí Holanďania, ale to skôr asi zablúdili. Inak tam nebolo nikoho iného. Ako kemp nebol celkom zlý, nejakom Rumunsku by bol možno nadpriemerný, ale s rakúskymi alebo švajčiarskymi kempami, ktoré sú označené Asociáciou cestovného ruchu ADAC, sa nemôže vôbec zrovnávať. Hovorím hlavne o umyvárkach, sprchách a hajzloch. Myslím, že je na Slovensku stále veľa takýchto slabo vybavených kempov, ale to je už o inom...
Zobrali sme bicykle a postupne odchádzali pojednom z kempu. Takto sme zaplavili celú dedinu, pripadalo mi to akoby každý šiel úplne inam. Prvé potraviny boli zatvorené, pri druhých som konečne našiel Maťa, idem zháňať ostatných. V dákej uličke stretnem Paťa a spolu sme potom našli tretie potraviny. Uskutočnili sme dnešnú druhú tovarovo-peňažnú platobnú operáciu, nakúpili jedivo. Pred potravinami šiel Caky, oni zas boli v ešte iných potravinách.
)
Vzhľadom na skutočnosť, že naše dievčatá sú prispôsobené po rovine v bezvetrí na stálu rýchlosť 22 - 28 km/h, počas výletu často uplatňujeme istú malú fintu: dievčatá, ak sú pripravené, sa vydajú na cestu so znalou, alebo náležite poučenou osobou vopred. Konštantným prirodzeným tempom putujú napred. Ostatní majú čas dojesť, dopiť, dobaliť, dorozprávať sa a potom dobiehajú tých prvých trocha rýchlejšie. Tento postup zefektívňuje využívanie času. Často je prekvapujúce, ako dlho a akou rýchlosťou treba dobiehať tých, ktorí sa vyštartovali pár minút skôr.
Pobral som sa s babami výpadovkou smerom na Komárno. Je teplý deň, slnečno a príjemne. Krátko pred Komárnom dobiehajú ostatní. V parčíku pri fontáne v centre Komárna je malý oddych spojený s konzumáciou všakovakých dobrôt. Neomylne som potom skupinu vykľučkoval po neznámych uličkách von z mesta. Pri vedení nášho minipeletónu je dôležité tváriť sa, že cestu naspamäť poznám. Cyklisti potom nie sú nervózni a poslušne šlapú v rade.
Prechádzame mostom ponad Váh a hneď za ním zas oddychujeme v (mne s Maťom už známej) krčmičke. Smädný Mních za jedenásť. Zrazu k nášmu stolu prišiel jeden celý potetovaný, dohneda opálený, v krátkych gatiach oblečený, asi cigáň. S každým z nás si podal pravicu, len "seňority" Ivu a Beu schválne vynechal. Potom odišiel.
Za slnečného počasia postupujeme smerom na Štúrovo. Cesta je kľudná, ja s Maťo sme po trase Bratislava - Štúrovo prešli roku '95, pred štyrmi rokmi. Vtedy sme to naložení zmákli za jeden deň. Teda cesta je nám známa, ani do mapy veľmi kukať netreba.
)
My, teda Marek, Matúš, Bea a Iva sme sa po tábore poprechádzali a popozerali pamätné tabule vysvetľujúce pôvod, funkciu a vzhľad sídla. Na tomto mieste by som mohol stráviť aj pol dňa. Cítim, že som na niečom významnom. Celá oblasť vzbudzuje vo mne úctu, je tu niečo dôležité, len nerád odchádzam.
Paťo a Mišo zatiaľ ostali pri bicykloch pri ceste a najmenej historičnej zvedavosti preukázal čerstvý maturant z dejepisu Caky, ktorý ostal čakať obďaleč na hrádzi.
Stále páli slnko a ťaháme ďalej. Dievčatá šlapú stálym tempom, ani náznak po únave. Prechádzame Patincami, cez Radvaň nad Dunajom a aj cez dedinu s úprimným názvom Moča. Ide sa dobre, cesta je príjemná.
O 17:00 zastavujeme v dedine Mužla, v poslednej dedine pred Štúrovom. Treba sa posilniť, žalúdok pýta svoje. V peknom domčeku je reštaurácia, no práve dnes majú inventúru. Nakúpili sme potom v takých typických dedinských potravinách a stravovali rovno pred nimi. Caky je a je na zemi len meter od vchodu do potravín.
Baby idú napred, v Štúrove sa zas všetci stretávame.
Tento dobre poznáme. Stretli sme na recepcii tetu, presne tú, ktorá nám pred 4 rokmi nielenže požičala prachy, lebo sme ich vtedy na cestu zabudli vziať a otáčať sa nám nechcelo, tak ona nám ftedy helfla a my sme jej to poslali potom späť. Teta istým spôsobom pomohla aj tentoraz. Keďže nás ubezpečila že naše bicykle cez noc by vôbec neboli bezpečné ani keby boli pozamkýnané a veci v stanoch, pokiaľ sa budeme kúpať by pokapali ihneď, rozhodli sme sa prenajať si na noc chatku, tam budú zatiaľ veci, pokým sa pôjdeme kúpať. Nakoniec sme s tetou dohodli tak, že platiť budeme za tú jednu chatku a druhú budeme mať k dispozícii pre bicykle zadara.
Nahádzali sme veci do chatky, na prázdnych bicykloch utekali konečne na vytúžené kúpalisko. 15,- Sk za osobu vstupné.
A potom sme sa šmarili rovno do vody. Na sklonku horúceho dňa, po 75 kilometroch je to znamenitý pocit, čľupkať sa vo vode. Onedlho sa začalo divoké skákanie do vody hlava nehlavička, salto nehlava. Potom sme hrali naháňačku vo vode, čo je tak namáhaná vec, že by to mohli vyhlásiť za olympijský šport. Zábavu prerušil až plavčík, ktorý nás bezcite vyhnal, že už zatvárajú.
Pri odchádzaní z areálu som prvýkrát videl svoj chrbát v zrkadle, a vyzeral... no horšie ako som doteraz počúval. Koža pod tielkom ostala biela, ramená sú celkom spálené. Nič slávne. Nečakané problémy nás stretli pri vychádzaní z areálu kúpaliska. Hlavná vstupná brána, za ktorou čakajú naše bicykle bola úplne pozamkýnaná. Paťo, Mišo, Matúš a ja sme sa dokázali prepchať cez zábradlie, Caky musel preliezať.
Nič z toho neboli ochotné podstúpiť ženy, tie si to preto obišli dookola. Cestou do kempu sme hľadali nejaké miesto, kde by sa dalo najesť. Po chvíľke pátrania sa našla v zastrčenej bráne na hlavnej ulici jedna reštika. Bicykle sme uzamkli pod schodmi a poďho hore na terasu. Stoly dali spolu, objednalo sa chutné jedlo, pilo sa ešte chutnejšie pivo, po namáhavom kúpaní to šlo dole krkom jedna radosť. A čašníčka potom zhrabla 800,- Sk druhá radosť. Ešteže sú na svete gastráče.
Vrátili sme sa do nášho kempu. V druhej chatke sme uzamkli bicykle, potom sa obliekli proti hnusným komárom a poďho na prechádzku večerným Štúrovom. Pri lodenici sme spravili zástavku v jednej zaujímavej krčme. Zaujímavá bola tým, že sa ponúkalo oproti pivu, malému pivu, aj "babské" pivo - 0,2 litrové pivko. Niektorým dievčatám pivo nechutí... Nuž čo už, s radosťou sme im s tým pomohli.
Mišo a Paťo ostali v kempe v chatke, ostatní sme sa pobrali ešte do mesta. Maťo s Cakym zakotvil na chvíľu nejakom hlučnom bare na parkete. Potom nás našli pred dvanástou vo vedľajšom pokojnom dvore pod slnečníkmi pri pive [sprajte], keď odbila polnoc šli sme do kempu.
Chatka je pre 4och ľudí, v druhej vraj spať nemáme, takže vonku spali Paťo, ja a ženské pokolenie odhodlane zastupovala Bea. Zaspávalo sa strašne. Okrem toho že bolo v spacákoch teplo, neúnavne dobiedzali tie svine komáre. Bolo priam nemožné za týchto okolností zachrápať. Ťažko rozriešiť dilemu, či sa zadusiť v spacáku, kde je len malý otvor na nos, alebo sa nechať vycicať krvilačnými komármi. Ležanie na bruchu tiež nie je obzvlášť pohodlné. Boli to pravé muky. Človek si hovorí, že ešte minútu vydrží a predsa už musí zaspať, no spánok neprichádza a dlhé hodiny sa vlečú. Obzriem sa vedľa seba, ako to znášajú kamaráti. A Paťa nikde. Musel odísť do zakázanej chatky kde sú len bicykle. Komáre ho určite vyprovokovali. Len ma zaujíma ako dokázal spod mojej hlavy vytiahnuť skrútené nohavice v ktorých vrecku boli kľúče, bez toho aby som si to všimol. Nenechám Beu samu vonku napospas komárom a pokúšam sa zaspať. Asi sa mi to podarilo, lebo ma zobudili hlasné zvuky. Začína sa brieždiť, pozriem na hodiny. 4:00am. Šok. Veď je prostred noci. Do maringotky, ktorá je hneď vedľa, sa vrátila nejaká hlučná zberba. Hučia po sebe neprestajne jak paviáni. Čvarga! Zaplavuje ma zlosť. Som unavený, komáre stále útočia. Peklo na zemi.
V kempe jedenie pokračuje. Teta z recepcie je už nervózna, stále znova prichádza a pýta sa kedy odídeme a súri nás. Čím čas viac postupuje tým je teta stále konkrétnejšia a mrzutejšia. Jedlo teraz chutí najlepšie. Konečne vyrážame o jedenástej. Kemp nás stál 250,- za chatku a 20,- za stan (ktorý sme zaplatili aby to teta pochopila a nerobila problémy) + 20,- za 2 osoby kt. mali spať v tom stane.
Dnes by bolo ideálne sa dostať až k počúvadelskému jazeru. Tam čaká kemp. Keby sme nestihli, tak skončime už v Bátovcach, tam na brehu vodnej nádrže je kemp tiež. Vzhľadom že štartujeme až o 11:10, myslím že je krajne nepravdepodobné aby sme to dotiahli na Počúvadlo. Ale netreba to hovoriť nahlas.
)
Dúfam že Iva bude vládať, tesne pred fotením stojí nehybne vedľa svojho bicykla so zatvorenými očami, úplne presne tak, ako to skomentoval Caky, "ako pajác" :-)
Zo Štúrova pokračujeme do Levíc pre nás s Maťom už známou cestou. No hneď za Štúrovom, v dedinke Kamenica nad Hronom sme spravili menší kiks. Tuším že presne ten istý, ako pred rokmi, no tentoraz sme po privčasnom odbočení z cesty idúc po prašných poľných cestách vodili s Maťom za sebou päť ďalších cykloturistov, ktorí sa, mierne povedané, vracajú zo zlej cesty trochu neradi. Takže po tej ceste sme vyšli z dediny, povrch cesty sa neustále zhoršoval, pribúdali kopčeky. Na odbočke ideme doprava. Cesta je slepá, vraciame sa na rozbočku a pokračujeme tentoraz vľavo. Ideme veľmi čudným terénom, keď stretneme oproti nám idúceho asi rybára na motorke. Ten nám povedal ako že ideme úplne zle a musíme sa vrátiť až do dediny. Tak sme aj spravili a potom našli už tú správnu cestu. Miernymi kopčekmi sme sa dostali až na takú náhornú planinu. Mapa hovorí, že ide o Podunajskú Pahorkatinu. Cez malú dedinu Malá nad Hronom sme sa dostali až k tanku z druhej svetovej vojny.
) |
|
|
Nastala vojna. Oblievačská. Napriek horúcemu dňu posledné zásoby vody poslúžili ako zbraň. Odchádzame mokrí.
Pred dedinou Kamenný Most nás začali predbiehať, veľkou frekvenciou šlapajúci, miestni dedinskí výrastkovia. Ukázali sme im, ako sa jazdí a prebehli sa povedľa nich aj s ťažkými bicyklami. V potravinách baby čosi nakupovali, Caky si zatiaľ odbehol na vlakovú stanicu dočerpať vodu. Po prejdení koľajníc naše vysmädnuté oči upútala studňa. Bolo treba hýbať pákou pumpy, potom voda tiekla. Tak sme sa fajnovo osviežili. Potom sa ukázal Caky. Odkiaľsi zobral pivo a teraz tu robil chute. To by robiť nemal...
Pobrali sme sa ďalej na smer sever - Levice. V dedine Bíňa sa to zomlelo. Ešteže šiel posledný a nemal za sebou kamión. Zrazu len počujem za sebou lomoz, obzriem sa a tu vidím milého Cakyho ako putuje za mnou. No po bruchu, a bicykel na ňom. Potom sa zastavil a my sme sa zhŕkli okolo toho nešťastníka. Vraj nadišiel na kameň, ktorý nestačil zaregistrovať. Ten sa mu stal osudným. Tiekla z neho krv potôčikmi. Pod kolenom mal nepeknú ranu, na ľavom predlaktí mal velikú krvavočervenú oškreninu, dlane a prsty doráňané taktiež. No mal sa k svetu, dokonca s nami komunikoval, až nám to čudnô bolo. Tu sa prejavila Beáta. Z útrob jej bicyklových tašiek vytiahla obrovskú lekárničku plnú všakovakých vecičiek. Začala sa o zraneného starať ako o bábätko. Keby sa Caky nezačal brániť, tak skončí určite celý vydezinfikovaný, polepený náplasťami, zasypaný všetkými možnými práškami, obalený obväzmi ako múmia, omámený utišujúcimi prostriedkami, nohy a ruky zviazané v latách a v stabilizovanej polohe, pod infúzkou, pripravený na injekcie.
Krvička z neho tiekla, no šli sme ďalej. Dočkať sa Želiezoviec bolo skoro nemožné, stále len samé tabule oznamujúce počet kilometrov, ktorý klesal akoby naschvál len pomaly. Cestou sa Paťovi pošťastilo a na zemi našiel naozajstnú konskú podkovu. Bola pravá, ešte aj smrdela od koňa. Opatroval si ju celý čas, až domov. Prešli sme Pohronským Ruskovom a naostatok prišli tie Želiezovce. Majú tu park, ktorý sme hneď a zaraz vyskúšali. Funguje. Príjemný chládok stromov, lavičky, čisté prostredie. Zas sme sa prikrmovali. Prijímaním jedla stúpa dobrá nálada. Svoju úlohu zohral aj fakt, že piati sme už hrdí držitelia VP skupiny B, z toho traja novopečený. Popustili sme fantázii uzdu a vymýšľali. Reč teraz prišla na povodne a babky, ktorým sa vytopili domy. Babky preto musia plávať po uliciach vo vode, kde sú už špeciálne dopravné značky. Maximálna povolená rýchlosť babky v zákrute. Zákaz prebiehania pre plávajúce babky. Zvláštna motorová babky s výstražným znamením. Jazdné pruhy pre plávanie v dvoch smeroch. Parkovisko pre babky... Od smiechu sme sa šli potrhať.
Pokiaľ si Maťo zdriemol na lavičke, ostatní počúvame brilantné Paťove prednášky o fungovaní ľudského organizmu. Zasa raz preukazuje, že 800 z 800 bodov na prímačkách na medicínu nebola náhoda.
Za Želiezovcami na benzínovej pumpe dočerpáme vodu a ťaháme na Levice. Ideme skratkou, cez Jur nad Hronom. Odtiaľ nasledujú pokojnejšie cestičky. V diaľke na severozápade sa objavia chladiarenské veže našej novej atómovej elektrárne. A tu Iva zahlási že sú to Jaslovské Bohunice. A to má tri týždne po maturite z geografie. :-)
Za dedinou Starý Hrádok už zreteľne vidieť budovy levického Milexu. Zrazu nás všetkých svižne predbehne voľajaký čudný cigáň. Šlapal na starej ukrajine a bol divne oblečený. Ružové lesklé nohavice, žltá vesta a tmavé okuliare, a uplaľoval si to o 106. No my chalani sme to len tak nenechali a pustili sa s ním o preteky. Bol naozaj dobrý a dobre sme sa ponaháňali. Nakoniec nám ešte poradil skratku do Levíc a dokonca nás tam aj šikovne doviedol, rovno pred lekáreň. Lekáreň chcel navštíviť nie Caky, ale Paťo, lebo tam robí jeho teta. Prišli sme tam ale až o 16:05, päť minút potom čo odišla.
Po oddychu hľadáme cestu z Levíc našim smerom - smerom na Bátovce. Teraz sa začínajú prvé kopčeky Štiavnických Vrchov. Za dramatických okolností nás budú sprevádzať ešte dva dni. Cesta za Levicami je riadne zvlnená. Po každom kopčeku zas príde vytúžený dolekopec. No jazda týmto dolekopcom má trpkú príchuť - pred nami sa črtá zas a zas nové stúpanie. Pri každom stúpaní dúfame, že po ňom bude do Bátoviec už len mierny dolekopec. No život cykloturistu je neúprosný, toľko kopcov až hrôza. Tu pozvoľna uzrievajú svetlo svete rôzne fundované teórie, ako napríklad prevŕtanie kopcov tunelmi hlava nehlava ako v Transport Tycoone, či zbuldozérovanie všetkého na rovinu ako v SimCity.
) |
|
Zajačia Dolina. |
Zvlnená krajina nemá konca kraja. Pri ceste rastú jablone, tak pre spestrenie sme sa začali obhadzovať jablkami. Obhadzovači s helmami mali výhodu. Jablká svišťali vzduchom a s dunivým rachotom dopadali na zem. V horšom prípade niekoho zasiahli. Dievčatá nemali pre tieto radovánky pochopenie, tým menej keď jablko zasiahlo niektorú z nich.
Pokračujeme smerom Bátovce. Na ceste na našiel veľký roháč, ktorému Paťo pomohol. Nie na druhý svet, ale dostať sa z cesty do trávy.
Zvlneným reliéfom krajiny sa dostávame konečne do Bátoviec. Dolekopcom sa mi prihodila pohroma. Medzi perami sa mi zachytil nejaký hmyz a kým som sa spamätal, stihol ma bodnúť. Vidím že je zle, veľmi zle. Skúšam ešte v meste pichnutia, na pere, vyvolávať podtlak, vycucať jed. Neviem či pomohlo, zaparkujem na kraji cesty. Pera tŕpne, od bolesti mi vyhŕkli slzy. Cítim ako mi ľavá časť spodnej pery rastie, neúmerne rýchlo sa zväčšuje. Keď sa pri mne pristaví Beáta, mám už poriadnu gambu.
Vyzerá to ako nádor, preto sa rýchlo nechám odfotiť.
Na zastávke v dedine dobehneme ostatných. Napuchnutá pera mi znemožňuje poriadne povedať, čo sa stalo. Pichnutie osou do pery nie je nič príjemné, už som také prípady videl. Trvalo viacero dní. Aj mne dávali ostatní také 3-4 dni. (myslím pokým sa to zahojí :-) To mi radosti nepridalo.
Ideme k vodnej nádrži pozrieť kemp. Na zástavke si Paťo skoro zabudol gitaru. Stáva sa mu to relatívne často. Nie že by to robil naschvál, ale vláčiť také hebedo na chrbte po celé dni nie je vôbec sranda. Prišli sme k priehrade. S Paťom by sme ale radšej ťahali na Počúvadlo. Síce je už sedem hodín, došli by sme možno až o pol deviatej, alebo až o deviatej, ale boli by sme už na Počúvadle. Ušetrili by sme si zajtra tú cestu. No ostatným tento nápad veľmi nevoňal, radšej by zakotvili tu. Zháňame zatiaľ informácie o kempe, dozvedáme sa, že je zatvorený, teda stanovať sa aj dá, ale sprchy a hajzle nebudú. Tým viac by som chcel ísť teraz ešte na Počúvadlo, Paťo tiež. Teraz to prišlo. Jedno z najuznávanejších Ivaninych rozhodnutí: "Ide sa na Počúvadlo. Prídem tam, aj keby som mala ísť štvornožky!" Hádam ani nevie akí sme jej s Paťom vďační. Náš malý peletón sa pohne, vraciame sa na hlavnú a pokračujeme dohora.
Keď sme nadávali na kopce doteraz, tak teraz sú ešte väčšie. Stretávame dokonca psychicky nevyrovnaných vodičov áut. Odľahčujeme baby aby sa im lepšie šlo do kopcov. Za odbočkou na Jabloňovce je cesta horekopcom ešte aj úzka. Asi je nejaká žatva, či čo, predbiehajú nás často nákladné autá plné sena. Kopcami prídeme do dediny Jabloňovce, že sa občerstvíme. Jediná krčma je však zatvorená. Vraj ďalšia dedina sa volá Badaň a tam má byť otvorené. Tak si aspoň pochutnávame na Beátinom nápoji zvanom Vinea a nasadáme. Z dediny ide nehorázne strmá cesta. A nehorázne dlhá. Pešo povedľa bicyklov vychádzame tak vysoko že máme výhľad na celú oblasť pod nami. Tu, pred lesom sa počkáme. Tvorí sa tu dobrá ozvena. Keď Caky svojsky zahučí typické: "Auto! Né?!", tak sa ozýva celá dolina a lesy pod nami. Nech sa Iva snaží ako vládze, jej najhlasnejší hlas, nie nepodobný pišťaniu myšky, na ozvenu nestačí.
)
Vchádzame do lesov, horekopec pokračuje. Dnes sú to najväčšie kopce vôbec, a to ešte nevieme čo nás dnes ešte čaká. Konečne napokon vychádzame z lesa. Pred nami dolekopec a dedina nadohľad. Zaplavuje nás radosť, dolekopcom zbehneme do dediny s pohodovým názvom Baďan a neomylne zaparkujeme pred miestnou krčmou, už zďaleka vedený tabuľkou na stene Smädný mních. Sedem naložených bicyklov pred krčmou je pre dedinčanov nevídaná atrakcia. Pre nás zase pekné slušné čisté zariadenie pomaly vo vysokohorskom prostredí s chladným chutnučkým čapovaným Mníchom za 13,-. Únava robí svoje a tak si nakoniec všetci posadáme dokoliečka na asfalte na naklonenej rovinke rovno pred krčnou blízko cesty. Saláma sa dá jesť aj bez nožíka, chlieb takisto, a keď sa k tomu pridá troška cesnaku a pivo, znamenitému hodovaniu už nič nechýba.
Musí to byť práve spolupôsobením fyzickej námahy, čerstvého vzduchu a predovšetkým všelieku piva, že sa gamba na môj neskrývaný údiv začína mierne zmenšovať. Takže stav je stabilizovaný, a už viem čo na to pomáha.
Ešte sa pýtame domorodcov, ako ďaleko je to po Počúvadelské jazero. Iba sa pousmejú a keď jeden povie že ešte 12 kilometrov strmými kopcami, tak sa to Ive, ktorá je síce odhodlaná ísť aj štvornožky, neveľmi páči.
Z dediny odchádzame okolo pol deviatej, to sa už začína stmievať. Pozapíname blikačky a pridáme do šlapu. Dostávame sa zas do lesa. Bicykle treba do kopca tlačiť. Je to hodný kus cesty.
Mišo nedá pokoj Ive, stále sa na ňu so spýtavým pohľadom vyškŕňa, teda či vládze. Ona však ešte bojovného ducha vôbec nestatila, a plná odhodlania prisvieča že tam príde, naozaj príde aj keby mala ísť štvornožky :-)
Neskôr sa dostávame, už v prítmí na nejaké náhornú plošinu. Ideme po rovinke. Nasleduje odbočka od dediny Počúvadlo. Veľkú radosť so strmého a dlhého dolekopca preruší dole v dedine poznanie, že sme mali ísť na odbočke rovno. Cestou pešo hore sa zmenilo šero na úplnú tmu. Ešteže má Maťo vpredu fungujúce svetlo poháňané dynamom. Ide ako prvý, ostatní, len červeno blikajúci, za ním. Prichádzame na odbočku, vydáme sa, dúfajúc, už správnym smerom. Vbehneme do lesov. Je to mimoriadne zaujímavé viesť sa na bicykli lesom, keď už ani nevidno kde sú kraje cesty a ide sa viac-menej na slepo. Jediným vodítkom je svetlo blikačiek cyklistov v predu. Nič príjemné teraz zaostať. Potom treba ostatných doháňať a to už vlastne ani nevieš či ešte ideš po ceste. Ešte že mám helmu. Cesta začína zas stúpať, sedem cyklistov v hlúčiku sa prediera tmavými horami. Sem tam posvieti nejaká tá muška - svetluška, ale inak nič. Toto je neopakovateľná skúsenosť. Som zvedavý čo by si o nás asi myslel niekto, kto by nás teraz stretol. Vznikajú teórie, že vlastne sa ide v noci dobre, áut je málo, tak prečo nejazdiť iba v noci. A cez deň spať. Cesta sa kľukatí, prichádzame na nejakú lúku. Začínajú sa objavovať prvé chatky a to už s Maťom vieme, že je dobre. Cesta je strmá, chatiek pribúda a onedlho zastaneme rovno pri jazere.
Wow. Sme tu! Je síce dávno po desiatej večer, ale sme tu. Teraz ešte ostáva sa dostať na opačný breh jazera, do kempu. Tu sa s Maťom ukradomky dohodneme, že keďže sme už toľko dnes zvládli, prišli až zo Štúrova, pripravíme nakoniec našim priateľom Zlatý Kliniec dnešného programu. A teda: nepôjdeme do kempu popri jazere po normálnej ceste pre autá, ale pôjdeme po opačnej strane jazera, po strmých chodníčkoch. Vieme že ostatní sú okolia neznalí, namietať preto nebudú. Strmím brehom plným štrku sa zvezieme k jazeru, ideme po hrbolatom chodníčku okolo jazera, až do lesa, kde pokračuje chodník asfaltový. No kľukatý s častými stúpaniami a klesaniami. Tu je jazda ešte zaujímavejšia. Po úzkom chodníku môžeme ísť len za sebou, a tí vzadu idú naozaj naslepo. Tak si pomyslím, že by to veru bola škoda, keby teraz nieto z nás skončil vo vodách jazera. Nuž veľa nechýbalo, cesta bola naozaj krkolomná.
Jazero sa nakoniec podarilo obísť, po parkovisku sme prišli až k recepcii. Je tu aj bufet a pri ňom sa ešte motajú pri hlasnej hudbe nejaký faťáci, ktorých sa majiteľ bufetu len s námahou snaží krotiť. Majiteľ mi povedal, že ich odoženie a potom aj neskôr môžeme prísť my. Stačí zaklopať odzadu na dvere. Nuž dobre.
Ideme do kempu. Nevidíme tu ani kus živej duše, čo je dosť prekvapujúce. Až úplne vzadu na nejakých turistov z Bratislavy naďabíme. Obďaleč si začíname stavať pri svetle lampy stany. Potom navštívime umyvárky. Nechám odtiecť vody z teplého kohútika, tečie len studená, už sa zmierujem s tým že bude len taká. Čo už, na zatvorený kemp ani to nie je zlé. Nuž ale stal sa zázrak. Na moje neobyčajné potešenie sa voda začala tak oteplovať, že ju bolo dokonca treba miešať s tou studenou! Ľudská reč nepozná slová na opísanie tejto radosti. Čo viac si môže cyklista želať?!
Zo sprchy vyjde človek ako nový cyklista. Takíto pookriatí sme zamierili do bufetu. Bolo už krátko pred polnocou. Feťákov z terasy práve vyhodili, my sme si uložili bicykle za bufetom a mohli sme ísť nakúpiť. Dovolili nám sa najesť vnútri, v priestoroch bufetu. Takže o pol noci, po 104 dnešných kilometroch jeme kultúrne za stolom. Od ochotného bufetára sa ešte dozvedáme že kemp sa oficiálne otvára až zajtra, a keby potom ráno od nás chceli peniaze tak sa z toho môžeme vykrútiť. Dovidenia dobrúnoc, ide sa spať.
)
O 8:00 nás zobudilo teplo a dusno v stane a hluční susedia z Blavy. Obloha vyzerala v poriadku. A to bolo veľmi dobré. Dážď sa vypršal a cez deň bude hádam pekne. Sychravé počasie by nám nepomohlo. Tu vidím ako sa z dievčenského stanu vystrčila ruka s topánkou a vyliala z nej vodu. Ženám natieklo do stanu! Mláka vo vnútri a navlhnuté veci. Nečudo: včera večer, keď Paťo pripomenul že majú zle postavený stan, že vnútorná vrstva vytŕča a nie je zakrytá tou vrchnou, tak div že naňho Bea nenahučala, že stále len kritizuje. A teraz takto dopadla...
Caky mal asi veľký hlad, lebo nelenil a hneď si od susedov požičal liehový varič, otvoril jednu zo svojich mnohých fazuľových konzerv a začal ju ohrievať. Dopadlo to štandardne, podarilo sa mu polovicu vyliať :-)
Paťo spoznal jedného z našich susedov, hrával s ním niekedy dávno spolu tenis. On pozná asi každého. Naozaj, všade niekoho stretne koho pozná. On keby šiel aj po Sahare, tak v každej oáze nájde nejakého známeho.
Konečne o pred 10:00 sme sa vybrali z kempu. Z umyvárok vybehla akási upratovačka a hovorila niečo o zaplatení. Pomyslel som na radu bufetára, povedal jej svoje, a ťahali sme preč. Do potravín na opačnej strane jazera sme dnes išli už po normálnej ceste pre autá. To si uvedomil aj Mišo a nechápavo-podozrievavo-trochunazlostene sa opýtal, že či sme teda včera večer nemohli ísť po tejto ceste. Nuž, nemohli :-))
Zastali sme v malých potravinách na opačnom brehu jazera, tam kde sme včera v neskorých nočných hodinách prišli. Nakúpili sme poživeň a pchali do hláv za drevenými stolmi pred bufetom. Sme na Počúvadle a tak sa patrí vybehnúť na Sitno. Caky ostane strážiť dole bicykle. Bude si centrovať pokazené zadné koleso, hojiť čerstvé rany zo včerajšieho pádu a šetriť roztrhané topánky.
No ale zvládli to až na hore na kopec a teraz skáču po skalách ako kamzíky.
Sitno je zaujímavé vždy. Boli sme tu s Maťom už toľkokrát. Zaujímavé, že ostatní z nás tu ešte neboli. Vyjdeme ešte vyššie, k rozhľadni. Vnútri, vo výške 1009 mnm je bufet a čapovaný Smädný Mních za 18,-. Pri starom veľkom dávno vyhasnutom ohnisku je oddych. Veľká doska pohodlne slúži ako posteľ, ostal by som tu ležať najradšej navždy.
Cesta dole uplynula rýchlo, dumali sme nad Paťovými hádankami. Dúfame že si zatiaľ Caky poriadne vycentroval to zadné koleso. Možno sa zatiaľ stal z neho skvelý centrovač či centriteľ a čo keď náhodou stihol vycentrovať všetkých našich 14 kolies. Prípadne si stihol otvoriť živnosť na centovanie. Možno už zarobil prvé peniaze a vrátil sa mu vklad do centrovacieho kľúča, kľúča od úspechu. Alebo už počíta ťažké prachy v hlbokom koženom kresle na 26. poschodí budovy na brehu jazera jeho prosperujúcej centrovacej firmy.
Tiež sa zapodievame myšlienkou ako by to asi dopadlo, vyslať preč do vesmíru ženu. S tým povestným zmyslom pre orientáciu v čase a priestore. Bea sa nedá a kontruje, že by zas ale ako ženy rýchlejšie nadviazali prvý kontakt pri stretnutí s mimozemšťanmi. "Áno, napríklad koľko stoja u nich šminky", dodáva Paťo.
O druhej sme dole. Čo iné by sme robili, zas jeme a rozprávame. Pri vedľajšom stole sedí vyplašený malý, asi 6 ročný chlapček s veľkými očami, pravdepodobne syn bufetárky. No toho si všimneme, až keď Caky už zas raz šťavnato vyrozprával ako svojou kudlou zabije diviaka. (skrátene) Diviak sa rozbehne oproti nemu, Caky mu teraz šikovne vypichne prvé oko a odskočí. Diviak sa rozzúri, obráti sa a rozbehne späť. Dostane sekeru do chrbta. Tretí raz mu Caky skočí obkročmo na šiju, a začne do bodať do krku. Poslednú ranu mu zarazí takú silnú, že mŕtvy diviak spadne na zem. Hoj veru, má to premyslené! Asi by mohol ísť raz pomôcť Paťovi a Mišovi, keď ich vtedy naháňal diviak v lesoch nad Hainburgom v Rakúsku.
O tretej konečne sadáme na bicykle. Myslím že je to mimoriadne neskoro. Síce sme zvyknutí šlapať do pol jedenástej večer, ale neviem neviem ako to bude dnes s tou Handlovou. Zas obchádzame jazero, v kempe dočerpajú vodu. Chceme sa ešte zastaviť na neďalekom salaši. V týchto chvíľach vidíme Milana Candráka naposledy. S dievčatami som šiel popredu, potom sme zabočili dole na salaš. Za nami šli potom Maťo, Mišo, Paťo tiež na salaš. A medzi týmito skupinkami šiel niekde Caky. Odvtedy sme ho nevideli...
Na salaši bolo dobre. No tento raz som si ja žinčicu nedal, bo svoje neblahé skúsenosti mám. Ovčí syr všetkým chutil, dúfam že kliešťovú encefalitídu nedostaneme. Bea dokonca vypila plný pohár žinčice až do dna. Snažila sa aj Iva, no z neznámych príčin po namočení jazyka do tejto tekutiny už nepokračovala. Ostatní sme jej v tom nepomohli.
Počasie je dobré, slnko pripaľuje. Pri odbočke na Banskú Štiavnicu márne čakáme Cakyho. Prechádzame Štiavnickými Baňami. Pri šlapaní do kopcov mi začali vŕzgať kľuky na bicykli. A rovno obe. Sú na štvorhran a asi zle narazené, alebo (aj) zle dotiahnuté. Vôbec sa mi to nepáči, nechcem aby mi kluka zas odpadla, tak ako minulý rok v Gabčíkove. Potom som musel doma pilníkovať vyváľaný štvorhran. A teraz to vŕzga znovu. S malou dušičkou šlapem ďalej.
Ani na námestí sv. Trojice Cakyho nebolo. Zato pred súsoším bola jedna stará cigánka nápadne pripomínajúca strašidlo. Tá bez rozpakov začala Mišovi veštiť veľmi priaznivú a úspešnú budúcnosť. A potom márne pýtala peniaze. Žeby na letenku do Fínska?
Začína sa zmrákať, padli prvé kvapky. Mladá čašníčka súhlasila s tým aby sme sa schovali pod slnečníkmi/dáždnikmi blízkej, na námestí lokalizovanej reštaurácie. Iných hostí tam nebolo. Bicykle odpočívali v dlhej chladnej tmavej studenej suchej chodbe a my sme zajedajúc naše potraviny pozerali na mokrým sa stávajúce námestie a schovávali sa pred kvapkami. Dážď to nebol veľmi silný, ani veľmi dlhý. Pohodlne sa sedelo bielych umelhmotových stoličkách. Nepovažujem sa za tučného človeka, ani za nejakého kazisveta či vandala, no stolička podomnou zničoho-nič zachrapčala. Potom stačilo stoličku nebadane vymeniť, keď sa pozrie čašníčka, tak sa tváriť, aký som znechutený tým dažďom, a dúfať aby si zatiaľ tú zlomenú stoličku nevšimla.
Keď dážď trošku ustal, zhodili sme z bicyklov batožinu a s Maťom a Paťom sa vybrali po okolí hľadať Cakyho. Každý sa vydal iným smerom. Maťo zbehol až do Antola, Paťo pobehal mesto zdola hore, ja som to vyšlapal hore k Banskému múzeu, známou strmou cestou zas zbehol dole a stretol Paťa v opačnom smere, a cez mesto sa vrátil na námestie. Nepodarilo sa mi nájsť ani Cakyho ani železiarstvo kde by mali trubkovú štrnástku na zlovestne vŕzgajúce kľuky. Všetci traja pátrači sme sa po chvíle streli po neúspešnom hľadaní v našej centrále na námestí. Nič sa nedá robiť, ideme ďalej.
Slnko medzičasom cesty už úplne vysušilo. Zase nám veselo svieti na cestu. Po strmej Akademickej ulici opúšťame Banskú Štiavnicu. No kopce sa veru nekončia. Stále stúpame do výše. Do údolia Hrona sme si naplánovali cestu cez Sklené Teplice a Hliník nad Hronom. Horekopce pokračujú až do dedinky pod horou menom Podhorie. A tu nastáva zlom. Kvalitatívny. Po mnohých dnešných aj včerajších kopcoch prišla zaslúžená odmena. Jednoducho nádhera. 10 km nebolo treba šlapnúť do petálov. Iba sa nechať unášať a hovieť si na sedadle. Nadšený bol každý. Toto nadšenie prerušil len spomalovací prah - hrbol v Sklených Tepliciach. A ešte k tomu aj obchod mali už zatvorený. Miernym dolekopcom sme pokračovali ďalej.
Je pol ôsmej, veľa hodín. Do Handlovej, kde býva Paťova babka, kde sme plánovali prespať, tak tam by sme asi za svetla neprišli. A potom by to bolo ďaleko odtiaľ do Nitry. Tak sa rozhodneme zmeniť trasu a - stočíme sa na juh. Ako vhodný sa zdá kemp na mape v Revištskom Podzámčí, vedľa Hrona. Aj jeden ujo, asi majiteľ tohto pohostinstva, prišiel k nám a potvrdil, že sa tam nachádza kemp, aj že tam reštaurácia je, no vraj so strašnými cenami, akýsi bratislavčan to tam vraj vlastní. Ujo ešte vyjadril nevôľu nad maďarmi, vystríhal nás chlapcov pred ženením, že potom budeme jesť len paštéty, práve také na akých si práve pochutnávajú Bea a Iva. Iva spoznala okoloidúce dievča, je to jej kamarátka z internátu. Teraz zistila, že býva v Hliníku. Slovensko je malé.
Z príjemného pohostinstva vyrážame preč. V skupinke idem s dievčatmi. Pred frekventovanou hlavnou cestou nasadíme blikačky a s malou dušičkou ťaháme smerom na Žarnovicu. Cesta je to veru nepríjemná. Autá nás vo veľkej rýchlosti predbiehajú, kamióny sa rútia v protismere. Sú to tesnotky. Prechádzame dedinou Bzenicou. Škoda že Pohroním nevedie v tomto úseku aj iná, pokojnejšia cesta. Je to veru zúfalé, keď nemáme inú možnosť ako tiesniť sa na jednej ceste vedno s autami ktoré švihajú po hlavnom ťahu Bratislava - Banská Bystrica.
No konečne je tu odbočka doprava, odbočka na hľadaný kemp. Pokojnou cestičkou ideme asi kilometer smerom naspäť na sever a smerom ku kopcom na pravom brehu Hrona. Tu, na brehu Hrona zočíme stany. Vyzerá to tu skôr na táborisko než na kemp, nevidno žiadne hajzle. Vedľa je nejaká malá dedinka s piatimi domami, autobusovou zástavkou a to je asi všetko. No jedna vec tu blízko nás dominuje. Reštauračné zariadenie s veľkou terasou s drevenými stolmi a lavicami. Volá sa to že Pohostinstvo pod Hradom, ozaj hneď na kopci vidno nejakú zrúcaninu. Ide o hrad Revište. A vyzerá to veľmi slušne (pohostinstvo). Tu nás dobiehajú ostatní. Tiež si neveľmi pochvaľujú tú rušnú cestu. Paťo ešte na nej stretol nejakého kamoša Romana na bicykli v protismere.
Vedno sa vydáme do pohostinstva, vedno posadáme za stôl, inkasujeme jedálne lístky a vedno sa tešíme na jedlo. Väčšina dostala halušky, miestnu špecialitu. Ukáže sa, že miestnou špecialitou nie je len jedlo ale dosť dobré sú aj čašníčky, ktoré jedlo priniesli. Ten bratislavčan teda vie koho má zamestnať.
Napapkaní staviame v prítmí stany. Dievčatá až nebezpečne blízko brehu Hrona. Na plánovanú vychádzku na zrúcaninu hradu sa vydávame nakoniec len traja: Maťo, Paťo a ja. Tak ako nám čašníčka riekla, ideme rovno cestou cez dedinu hore. Z každej brány breše pes tak, že z toho vlasy dupkom stávajú. Pouličné osvetlenie sa končí, zlostné psy pretrvávajú. Neskôr pokračujeme v úplnej tme. Z času načas posvieti blikačka, inokedy zasvieti Paťo. Cesta vedie nikam. Vraciame sa, odbočíme do lesa, cez lúku. Zase nič. Vraciame sa späť do dediny a zas nás vítajú krvilačné psiská, dúfam že majú reťaz dosť krátku. Prídeme pred pohostinstvo, táto cesta neviedla nikam, iba Maťo stratil púzdro od fotoaparátu. Skúšame inú cestu. Tentoraz sa vraciame po pol hodine celí mokrí od rosy a unavení. Tretia cesta viedla nakoniec iba do akéhosi súkromného dvora. Takto neúspešne sa skončil náš pokus o výstup na hrad. Ani len správnu cestu sme nenašli.
Dnešný dlhý deň sa končí, prešli sme necelých 51 kilometrov, čo nie je žiadna sláva, no štartovali sme až o tretej a to sme ešte prečkali dážď v Štiavnici a hľadali Cakyho. Ozaj, kde teraz asi leží?
) |
|
|
Hneď ráno, ešte bola väčšina v stanoch, prišiel k nám jeden pán a pýtal peniaze. Zdá sa to čudné, platiť za takéto táborisko, no dozvieme sa že neďaleko je k dispozícií umývadlo s pramenistou vodou a dokonca vraj aj záchody. Cvakáme 30,- za stan a 20,- za osobu. To s tým umývadlom som mohol vedieť aj skôr, včera som si teda zbytočne umýval zuby na brehu Hrona vodou z bicyklovej flaše.
Ideme teda čeknúť umývadlo. Je tam veľký válov s asi 10 kohútikmi, z toho dva fungujú. Z toho jeden poriadne. Obďaleč je zas búda so záchodmi. Neradno sa k nej čo len priblížiť. Odvážna Iva šla na prieskum. Dopadlo to tak, že napokon sa vzdialila a radšej "dala prednosť prírode."
Pobalili sme všetky veci na bicykle a na raňajky sa zastavili ešte v známom pohostinstve. Dobre sa tu sedelo za stolmi a suchú stravu z útrob bicyklových tašiek vhodne doplnila teplá fazuľová polievka a poniektorým priniesla teta čašníčka HamAndEggs a nám zas zhnitý syr. Takto si tu zajedáme, keď sa zozadu, z cesty ozve hlasné: "Autobus, né?!" To je snáď sen, to nemôže byť pravda, zabehlo nám jedlo v krku, zastalo srdce. Čo? Jak nás ten mohol tu nájsť? Milan Candrák je tu, stratený syn Caky sa vrátil! Príde k stolu a my horíme nedočkavosťou, nech veci objasní. Nasledoval úchvatný monológ, hodný umeleckého rozprávača. Tam by sa teda hodil diktafón. Teda! Podľa toho, čo sa mi podarilo pochopiť, zomleli sa veci približne takto:
Stratil nás približne v tých miestach ako sme predpokladali. Za Počúvadlom mňa s babami už nestretol, lebo sme odbočili na salaš. Druhej skupinke, kde bol Maťo - ktorý vedel kde sa nachádza salaš, Caky ušiel. Asi sme sa zdržali príliš dlho, lebo on na nás na odbočke na Štiavnicu čakal márne. Nadobudol dojem, že sme niekde dávno vpredu, tak sa pokúsil nás dohnať. V Štiavnici nás nenašiel. Cestu na Teplice mu pomohli nájsť turisti, dážď ho zastihol práve v kopcoch. Kým si my vegetíme chránený pred dažďom v Štiavnici na námestí, on sa nemá kde uchýliť. Potom si vychutnáva cestu dolekopcom, vadí mu akurát mokrá cesta. Z Hliníka ide na Žiar, odtiaľ na Handlovú. To by nás naše baby museli ťahať štyriciatkou, aj hore kopcom, aby sme boli pred ním. V Handlovej sme mali pôvodne nocovať aj my, u Patrikovej babky. On musel hľadať nocľaháreň. Prvá bola drahá, druhá bola plná ani na prehováranie ho nezobrali. Odhodlal sa prespať na trávičke pri kostole. Tu ho stretol pán kaplán. Dali sa do reči. Že skadiaľ ide [Bratislava], kam chodí(il) do školy [nemecké gymnázium], či náhodou nepozná istého Paťa. Patrik Pajan? Jasné! Veď to je môj spolužiak, sním som tu navýlete, to im som sa stratil. Pán farár pozná Paťa, aj jeho rodinu a babku. Caky prespal už u babky. Zhodou okolností sa na faru v Handlovej dostavil na bicykli aj istý Roman, ten videl Paťa na bicyklovom výlete s kamošmi krátko pod Hliníkom nad Hronom. Toto sa dostalo až k Cakymu, ten ráno nelenil, zbehol do Žiaru, do Hliníka, smerom dole, na odbočke k Pohostinstvu odbočil. Naše stany medzi ostatnými nevidel. Už sa otáča, keď zočí "Maťove žlté tričko a Ivine blond vlasy". Toľko jeho neuveriteľná story.
Ako to vlastne bolo:
(pol roka po výlete podal Caki svoje svedectvo - vysvetlil ako to bolo v skutočnosti)
No nazdar vospolok. Pise vam zasa Cakino, aby konecne podal svedectvo a
odhalil rucho tajomstva jeho zahadneho stratenia sa na vylete.
Vsetko sa zacalo stvrtok potom ako sme chystali odist z Pocuvadla.
Samozrejme, ze som nepostrehol, ked sa hovorilo, ze na salas sa odbaca este
pred stupacikom, a tak som slapal dalej za sustavneho nadavania, ako mozu
Ivana s Beatou tak rychlo slapat, ze ich nemozem dohonit....
A tak som prisiel az na vrch a prisiel som na razcestie. Dolava sa islo do
mesta, z ktoreho sme prisli (uz som zabudol akeho) a doprava sa islo na
Bansku Stiavnicu, o ktorej som vedel, ze to je nas smer. Ale kedze som
nevidel mojich soluslapiarov, rozhodol som sa pockat.
Cakam pol hodinu a nic az som dostal strach, ze isli dalej mysliac si, ze
ich ostatni dobehnu...
Kym mna zhryzal strach, ze som zasa nieco posahal oni sa veselo napchavali
syrom a slopali zincicu na tom poondenom salasi!!!
Ja medzitym uz v panike som sa rozhodol ist na Bansku Stiavnicu. Taky
paradny kopec som este nevidel. Skoda, ze som mal poondene zadne koleso a
nechcel som to roztocit na plne pecky...takze som vobec nepedaloval... a aj
tak som dosiahol cez 50km/h. Potom som sa dozvedel, ze fanatik Pato tam
isiel 70-kou....
Stiavnicu som presiel, az ked som sa spytal na spravny smer zabudol som na
ake mesto, asi Ziar n/Hronom. Pomohli mi este typci za mestom s ich
automapou(nejaki podnikatelia v sackach z Ciech - boli moc mili a ochotne mi
pomohli)
Ked som sa predtym tesil, ze aky super kopec som zjazdoval, teraz som
nadaval ako pohan, lebo musel vyslapat 2 asi 12% stupaciky.
Skoro mi nohy odpadli...
Ale to nebolo este vsetko. Ocitol som sa v brutalnej hore, samozrejme na
asfaltke a zacalo brutalne hrmiet a blizkat sa...
No !DO P..E! uz som nemohol. Pred dazdom som to stihol do nejakej dedinky,
ale uz poprchalo. Rozhodol som sa ist dalej, ale demon pocasia so mnou
nesuhlasil a pokusil sa ma pravdpodobne zaziva na bicykli utopit...
Uz mi bolo jasne, ze som sa stratil, ale vobec som to nechapal... V lejaku
som prisiel na koniec dedinky a uz uplne mokry som zastal pred nejakym
domom. Nejaaky starcek z neho vykukal s malym dievcatkom. Zakyval som a neho
a on vysiel von a na otazku, ci by som sa nemohol u neho uchylit odpovedal
"pravdaze".
Tak predsa su este dobry ludia na svete!
Vnutri ma privitala starenka a ponukla ma mliekom a chlebom, lebo som bol
hladny jak hovado. Ti ludia zjavne nemali dvakrat toho nazvys a ja som i
vyslopal skoro cele mlieko.
Nevadi.
Po dazdi som sa rozhodol ist dalej.
Ked som sa predtym pred Stiavnicou nadchynal,aky kopec tam bol, teraz som sa
skoro urobil....asi 2km stale dole kopcom.
Ale ako na potvoru nemohol som to rozpeckovat, lebo bolo este cerstvo po
dazdi...
Vysiel som z hory presiel asi 1 km po strasne nekvalitnej polohornej asfaltke
a prisiel som na razcestie. Rozhodol som sa doprava na Ziar n/ Hronom. Idem
idem idem idem prejdem Ziar (inac strasna diera) slapem slapem slapem a
slapem cuduj sa svete az do Handlovej.
Ked sa Pato s Matusom a Marekom dohadovali ako sa pojde zapocul som
Handlovu...
No ale co teraz?! Uz sa stmievalo, este som stihol zavolat domov, co sa
stalo, ze pojdem na buduci den ku babke. (dedina v okrese Topolcany, medzi
Nitrou a Topolcanami)
Ze dobre.
Tak reku trebalo by nam aj spat nie!?
Zacal som sa informovat, ci tam nie je nejaka ubytovna - jedna bola plna,
druha bola draha takze som sa rozhodol, ze prespim pod sirakom.
Ibaze na sirak som nenasiel nijake vhodne miesto, na kazdom ma mohol
zapichnut nejaky uchylak...
NO do kelu musim koncit, lebo mi zacina uebung za 10 minut. POKRACOVANIE
NABUDUCE
A Marek - ak ma este raz napises s "y", tak sa castejsie pozeraj za
chrbat, aby ta nezrazil nejaky cyklista.... (pozn. red. Oki, dam si do Wordu automaticku korekturu, lebo naucit sa to niesom asi schopny :-)
No mladez tak som zasa tu. Bez dlheho otalania prejdem k veci uz ste urcite
zvedavi ako to pokracuje....
Nemohol som najst miesto na prenocovanie a uz v tme som bludil po
Handlovej... az kym som neprisiel ku kostolu(!) Uz mi bolo vsetko jedno, a
tak som sa rozhodol spytat sa, ci by som nemohol prespat v ich areali. Bol
skutocne fesny, kopa zelene proste taky maly raj pre kazdeho cundraka (alebo
aj Candraka ha-ha)
Ale ako na potvoru akurat nebol farar doma musel som na neho pockat. Zatial
sa ma ujal uplne mily starucky kaplan a ponukol ma keksikmi a mliekom.
Medzitym som sa dal do reci s typkami, co tam nieco malovali o nieco starsi
odo mna. A ze odkial som a kde som sa stratil, na aku skolu atd. Este
stastie, ze som povedal, ze nemecke gymnazium, lebo typek (asi sa volal Jozo)
sa mna hned opytal ci nepoznam Pata!!!
Kukam na neho jak idiot "Pajana?" - odpovedam otazkou. Teraz sa na mna tak
pozeral on. "Vsak s nim som na tomto vylete"- rozkrical som sa.
Potom vysvitlo, ze Pato ma v Handlovej starku... a mne potom svitlo, ze
spominal nejaku manzardku.
Tak sa hned zavolalo starkej, ktora si v prvom prelaknuti najprv myslela, ze
sa stratil Pato.
Nakoniec som teda skoncil u nej.
Normalne ma vpustila aj do kupelne, kde som sa trochu umyl a tak. Potom som
sa zoznamil s Patovym starkym, ktory akurat pozeral bednu velku ako hrom a
pozeral dokument o zralokoch...
Potom ma starka zaviedla hore do manzardky, kde som si rozlozil gauc.
Bolo tam uplne super, uplne vela knih a tak...
Kym som sa ja vyvaloval ani som netusil, kolko ludi sa muselo nahodne
stretnut, aby mi bol priaznivy osud...
Rano asi okolo 8:00 mi klopu na dvere. Samozrejme, ze ma zobudili a len v
trenkach (ruzovych) bez okuliarov a so zalepenymi ocami som otvoril... Bol
to Jozo s nejakym typkom za nimi stala este Patova starka...
Ze vraj ten typek sa stretol s Patom ako isli do Bzenic. A este stastie, ze
Pato je ukecany a povedal mu, ze som sa stratil. On prisiel domov a dozvedel
sa o mne... V momente som vytriezvel a zacal som sa obliekat... "A kde su
vlaste tie Beznice?" - spytal som sa.
Ze klud, najprv by som sa mal narajnakovat a pozriet do mapy. OK.
Zistil som,ze pri Bzeniciach je maly kemp, ze tam by mali byt a zistil som,
ze je to na tom druhom razcesti dolava a nie doprava. TAKZE SOM MUSEL IST
ZASE SPÄT!!!
Este stastie, ze z Handlovej to ide dole kopcom a dlho... to som zabudol
napisat, ze kym som sa dostal do Handlovej skoro som umrel. Teraz som
kaslal na koleso svihal som jak blazon... Vkuse nad 40km/h a svihal som aj na
rovinke a Ziar som prebehol ani neviem ako.
Ale za Ziarom nastala brutalita 1. protivietor a co je horsie 2. kamiony
Uz skoro pri cieli ma skoro zrazilo nejake zelene Daewoo. Predbiehal do
protismeru a ja som si to nevsimol, lebo som mal sklonenu hlavu... S jeho
zrkadlom som sa minul o niekolko centimetrov! (pfuuuj das war knap)
V miernom soku som isiel dalej.
Konecne so dosiel do kempu - az ked som sa spytal na cestu - ale ostal som
sklamany, hladal som stany, ale nikde som ich nevidel, a tak so isiel
pozriet na terasu, ani tam som vsak nikoho nevidel. Ze do riti. Otacam sa
prec, ked v tom... ta blondina a to triko, azandalat vsak to je Ivana s
Matusom. HURAAAAAAAAAAAA!
AUTOBUS NEEEEE! Zakrical som pred nimi.
Asi vsetkym zabehlo. Prvy sa spamätal Pato a zacal sa smiat a podavat mi
ruku........
Tak mili priatelia to je koniec mojho rozpravania a konecne viete "ako to
bolo"
Drzte si a majte sa.
Auto neee!
Takže sme zas kompletní, siedmi cyklisti opúšťajú Revištské Podzámčie a smerujú na juh. Prechádzame Žarnovicou, odbočujeme z hlavnej cesty. Cestu cez Voznicu a Rudno očakávam pokojnejšiu. No bol to chybný predpoklad a veľký omyl. Tadiaľto je práve odklonená hlavná cesta, kvôli dopravnému obmedzeniu. Premávka je hustá, vodiči sa zdajú byť voči nám, rozťahaným cyklistom, nevrlí. Napätie vrcholí pred dedinou Rudno nad Hronom. Cesta je tu na jednom úseku extrémne úzka, tvorí sa tu pomalá kolóna, nahromadilo sa pekne veľa áut. No našťastie sme na príčine tentoraz neboli my. Za zátačkou na kopčeku vidíme, že kamión a protiidúci autobus sa nevedia zmestiť na cestu ani dohodnúť kto vycúva. A vlastne sa cúvať ani veľmi nedalo. Chvíľu čakáme, potom sa radšej rýchlo poberieme preč.
Za Rudnom je cesta už pokojná. Zastavujeme sa na Brehoch u (mojej a Maťovej) tety Vierky. Musela byť prekvapená, keď sa do dvora nahrnulo sedem prázdnych žalúdkov a sedem plných bicyklov. Ostatní si pochutnávali na vmomente-pripravených chlebíčkoch, ja som sa radoval z konečne pribuchnutých a pevne-dotiahnutých kľúk. Prišiel aj bratranec Džony. Dievčatá dostali do fliaš enegretický vitamínový prípravok pre kulturistov, takže budú odteraz šlapať ako divé. Chalani zas dostali ochutnať poriadne tuhú domácu "rožňovku", takže sa budú motať od krajnici ku krajnici.
Bratranec, zamestnaný ako policajt v JEMO, porozprával ako tam robia poriadok s Grínpisákmi a pobrali sme sa preč.
Okolo kameňolomu sme prešli do Tekovskej Breznice, tak sme boli zas nútení pokračovať do hlavnej ceste, ešteže tých áut v Hronskom Beňadiku ubudlo. Baby šlapali jedna radosť, prefrngli sme okolo Kozároviec, preleteli povedľa Tlmačov. V Malých Kozmálovciach sme odbočili doprava, do kopcov. Až na to teplo sa celkom dobre ide.
)
Za nami sa nachádza celý komplex elektrárne. Vyzerá to vskutku mohutne. Cely komplex je postavený na miernom kopčeku. Na vlastné oči vidno, že tie velké komíny stoja dole len na tých oceľových podperách. Vraj proti otrasom pôdy. Okolo týchto komínov akoby vyrástlo malé mestečko. Sú tu cesty, budovy, parkoviská, ploty. Aj železnica sem vedie. Zaujímavo pôsobí malý kostolík pod elektrárňou.
No nechceme aby sa nám vo foťáku pokazil film, ani svetielkovať na verejnosti sa nepatrí a stále tikať tiež nie je nič príjemné. Okrem toho sú tie olovené vesty dosť ťažké a dievčatám sa už ani nechce stále vláčiť pri sebe tie kadmiové tyče pre prípad núdze. A keďže sa mi začína zväčšovať gamba, tak rýchlo padáme kade ľahšie.
Cez dedinu s duchaplmým názvom Čifáre tiahneme smerom na Vráble. Počas cesty schuti spomíname s Mišom na Burnsovu atómku zo Simpsonovcov. Za dedinou s veľavravným názvom Telince nám fúka protivietor až do Vráblov. Paťo sa potešil že ideme práve cez Vráble. Na začiatku mesta neomylne zabočil do akejsi uličky a kým sa spamätáme, už sa zvítava s kamarátkou. Tá nás odprevadila do centra. Tu bol oddych.
)
Vegetíme si v chládku v centre Vráblov, na terase krčmi, pod slnečníkom. Nuž a čo je lepšie v teplý deň naobed, ako dať si pivo? No predsa dať si dve pivá! Za rohom sú potraviny so slušne hlbokým aj širokým sortimentom, spravíme nákup. Asi som bol príliš hladný, lebo som pri pokladni bezrozmyslu kládol veci to tašky. Až pokladníčka ma napomenula, že beriem aj to čo ešte nepripočítala. Niesom žiaden kleptoman, toto sa mi stalo prvýkrát! No keď sa neskôr dozviem že aj Ivane sa stalo niečo podobné, usudzujem že chyba bola určite na strane pokladni. Buď mali pripomalé pokladníčky, alebo zle postavené pokladnice, alebo... ...to majú celé nejaké pobosorované.
Tak sme sa tam na tých stoloch pekne rozložili. Stoly sa prehýbajú pod ťarchou vyberaných jedál a nám je veľmi dobre, hlava sa točí, vidím dvojmo, ani odchádzať sa nám nechce. No je tu jeden dôvod - kúpalisko v Poľnom Kesove. Tam máme dnes prísť a bolo by dobré stihnúť sa aj okúpať.
Teda osedlávame oddýchnuté bicykle a po dvoch skupinách vyrážame z Vráblov. Za dedinkou s potmehúdskym názvom Dyčka sa stretávame a zas horekopcom šlapeme. Za nami v diaľke sa črtajú malé komíny mochoveckej elektrárne. Prechádzame usadlosťou s prešibaným názvom Paňa a dostávame sa do Veľkého Cetína. Do Poľného Kesova by sa najlepšie šlo rovno smerom na Branč, no ani na jednej mape táto cesta nie je vyznačená. Okľukou sa nám ísť nechce, preto sa spytujeme domorodcov. Maťo sa dozvie že ceste tadiaľ nevedie, mne zas povedia, že je tam cesta dobrá, pre bicykle výborná. Hmm. Šak opáčime. Na drevenom moste ponad rieku Nitru nám fundovaný odborník-bicyklista s vyfučaným kolesom potvrdí že ideme dobre a dá sa ísť. Ešte nám odporučí neďaleké štrkoviská, chýry o ktorých sa k nám dostali už skôr. Kilometer ideme popri Nitre hore prúdom, potom dobočíme a medzi stromami sa nachádza menšie jazero a nejakí tí domáci ľudia.
Voda je o niečo studenšia ako na Košariskách, o niečo špinavšia no to nám neprekáža. Hrdinsky sa zachovala najmä Beáta, neváhala sa prezliecť v poli a skočiť do vody. Vodyplachá Ivana, nie nadšený Maťo a prizerajúci sa Mišo ostali na brehu. No vo vode začala bezbrehá zábava po tom čo sme po chvíli našli drevo. Veľkosti a tvaru ako podval pod kolajnicami. Drevo na vode plávalo, s Paťom a Cakym sme sa po ňom hlučne štverali, skákali z neho, pokúšali sa ho skrotiť. No drevo je vrtké, nepoddajné. Asi pol hodinu sme pútali pozornosť ľudí na brehu, potom vybláznení a nadšení vyšli na breh. Tu sa ukázalo kto je ako dooškieraný a doudieraný od dreva. Raz si isto také drevo nechám pekne spraviť a potom ho budem nosiť na kúpaliská. Hodín pribúda a nám sa treba pobrať.
Vraciame sa k mostu cez Nitru a pokračujeme ďalej odporučenou cestou. Je poľná, hlinená, kamenná. Žiadne sláva, no vytrpeli sme to a ocitli sa v dedine so skromným názvom Branč. Určite tu kedysi pestovali pomaranče. A keď nie, tak tu potom určite museli mať nejaký ranč, kde chovali voly. Alebo pštrosov.
Uistili sme sa že ideme dobre na Poľný Kesov, potom sa Bea strepala z bicykla. Ale aj sa hneď pozbierala a o chvíľu sme videli aj sochu Cyrila a Metoda. Myslím že to bolo pri tejto príležitosti, keď začala Bea rozprávať o muche: Mala svoju muchu a tú si doma chovala. Mucha bola taká prítulná a oťapená, že sa dala chytiť do ruky. Bola jej taká milá, že si ju pomenovala menom Cyril. Toto priateľstvo prerušil až jej otec, ktorý milého Cyrila chytil a zabil. Nuž veru.
Po tejto ceste sme mali prísť až do Kosova. Teda Kesova. Ale videli sme cestou rôzne zaujímavosti. Napríklad keď pred zátačkou bola tabuľa, obyčajne označujúca obec, s názvom Horný Táraň. Za zákrutou bolo smetisko, maringotka a tabuľa že koniec dediny. Nuž tak. Ide sa ďalej. Šli sme aj dobre, ale niečo sa mi na ceste nepozdávalo. Na bezvýznamnej odbočke môj otupený zmysel pre orientáciu zavelil vľavo bok a pobrali sme sa tam. Cesta za začala stáčať akýmsi divným smerom, až to čudné bolo, no neskôr sa ukázalo (jedna teta a aj Maťo s mapou povedali) že aj tadialto, síce obkľukou, cesta vedie. Prešli sme síce o 2.5 kilometra, teda 17 človekokilometra viac, no ostatní mi boli za toto orientačné faux-pas vďační. Že videli pekné polia, krásne kravíny. Ach, a tie lampy, skoro ako všade predtým. Ó, tá cesta, samý kameň. (určite s nádhernou vnútornou štruktúrou) :-))
Ideme za strážnikom, povieme čo a ako. Klaplo. Dostávame kľúče od spŕch a vstupujeme do prázdneho kempu. Celá táto komplikovaná procedúra pripomína akoby počítačovú adventúru: ideš tam, povieš to, zobereš hento, ideš s tým k tomu, on ti dá toto...
Stany staviame neďaleko veľkého ohniska. Keď sa tí, ktorí sa nekúpali v jazere osprchujú, odchádzame z kempu do ešte do krčmi. Je skoro jedenásť hodín, krčma sa oficiálne zatvára o deviatej. Dúfajúc šlapeme na bicykloch tmavou dedinou. Vyzerá to zle, ešte kúsok pred krčmou je všade tma ako v rohu. Nikde nikoho. Prídeme bližšie a vydýchneme si. Krčma beží naplno, kopec ľudí, pohoda. Vyhodili nás až okolo dvanástej. Vrátnik nás zas vpúšťa do nášho kempu, pes breše ako šialený. No, tak teraz je čas na večeru. Najprv spravíme oheň. S Mišom pobeháme lesík vedľa ohniska, doniesli sme okrem konárikov celkom slušné dosky. Horeli znamenite. Pri svetle ohňa pojedáme zásoby. Už máme aj plán ako vybabrať s tým psom aby toľko nebrechal. Pôjde k nemu Caky, odpíli mu (pilkou na kudle) predné nohy, pes padne na hubu - a bude pokoj.
Tu treba spomenúť hru, ktorú si zahrali o pol druhej Maťo, Paťo a Caky. Behali bicyklami po asfaltovom tenisovom ihrisku s natiahnutou sieťou a so železními stĺpmi. Hrali naháňačku. Na bicykloch. Kempom sa ozývalo divoké jačanie, výskanie, z času načas pád bicykla na zem a výkrik. Každý, čo má rád.
Večera je síce neskoro a v svetle ohňa, ale samozrejme pochutila a dokonca aj pobavila. Zábavné bolo pozorovať ako sa jedia šproty. To nestačí otvoriť konzervu a jesť. To treba každú rybku opatrne vytiahnuť na doštičku, a jemne odfakliť chvost. Potom obrátiť na chrbát a vhodným nástrojom tú rybičku otvoriť, tak aby sa dala nožíkom vytiahnuť tá nitková chrbtica. Teraz je šprot pripravený na konzumáciu. Opakujeme toľkokrát, koľko je v konzerve šprotov. Nestorom v aplikácii týchto progresívnych postupov je (mudr) Ivana.
Dnešný deň sa tak vlastne končí až niekedy o tretej ráno. Prešli sme 92 kilometrov zo stredoslovenského Revišta až do (Poľného) Kesova. Odkiaľ je to do Kosova už len na jednu samohlásku.
Mišovi sa neveľmi chce do vody. Rozhodli sme sa mu preto pomôcť. Jemu sa to nepáčilo, držal sa kúpaliskového rebríka ako kliešť. Maťo, Caky, Paťo, ja, všetci sme ho ťahali z celej sily preč od brehu do vody. S námahou mu uvoľňujme prsty jeden po druhom. Ide to ťažko, vždy sa zas chytí. Takto sa s ním mordujeme veru hodnú chvíľku, kým ho pokoríme.
Pokúšame sa spraviť ľudskú pyramídu, no zosype sa skôr než sme ju stihli dokončiť.
Na kúpalisku je ináč dosť ľudí. Je teplý slnečný letný deň. Všade výskajú malé deti, mamičky nakupujú v bufetoch, pripomína mi to tu Theme Park.
O jednej sme zbalení a opúšťame Poľný Kesov.
)
Šlapeme cez Rastislavice. Z recesie skúšame meniť bicykle. Ten vlastný je predsa len najlepší, vraví si po výmene každý. Smerujeme na Šaľu. Paťo sa pustí opreteky s kombajnom, nám s Maťom stačí tridsiatka. Do Šale sme prišli rýchlo, ale potom cestou do Galanty šli niektorí z toho protivetra zošalieť. Áno, fúkal proti nám celkom slušný vetrík.
Je dobre že sa dievčatá naučili chytiť sa za niekoho. Myslím chytiť v reči cyklistickej, teda šlapať za niekým tak tesne, že sa človek dostane do takého stavu, že necíti žiadnu únavu, či bolesť svalov, ani protivietor. Iba šlape sťa v tranze dopredu. Naučiť sa tomuto je veľmi dôležité.
V Galante bol oddych. Na Ivanin neskrývaný smútok zmrzlinový pohár nemali. Zastavili sme potom v jednej hroznej krčme. Najedli sme sa z vlastného, no keď sme to chceli zapiť, vyšlo najavo že z tou kofolou nie je niečo vo poriadku. Asi to bolo za trest - prvýkrát si dám kofolu a príde takáto. Ako v rádiu: človek sa toho bojí dotknúť aby ho neprehnalo. Chutila naozaj nejako zvláštne.
Aj záchody v tejto krčme vyzerali ako v nejakom vojenskom zákope z čias prvej svetovej vojny.
Dnes je teplý deň a sme akýsi celí zlenivení. Pomaly sa vydávame na smer Sládkovičovo. Cesta je panelová, nič príjemné pre cyklistov. Dorazíme do Sládkovičova.
Bicyklujeme sa po dedine, a tu zaplesala Ivane duša. Tá zadná. Bolo treba dofukovať. Ten čas som využil na balamútenie čerstvých maturantov rečami o tom, že v Sládkovičove sa narodil Andrej Sládkovič. Oni všetkému tak ľahko uveria.
Krátko za Sládkovičovom koleso bolo spľasnuté zas. Bolo teda treba vymeniť dušu. Mišo požičal náhradnú.
Ďalej už koleso držalo, len ho bolo treba dofúkať. Bicyklová pumpa už nestačila. Prišli sme do dediny Veľké Uľany. Maťo s babami šli hľadať benzínovú čerpačku a my ostatní sme sa zatiaľ kochali na pštrosoch. Normálne tam bola taká ohrada a pobehovali tam pštrosovia. Len tak. Pozerali tými sprostými ksichtami doblba a prešlapovali namieste. Alebo bezrozmyslu behali dookola na tých svojich dlhých nožiskách. Vskutku zaujímavý pohľad. Mať tak doma takého pštrosa. To by bola praženica, to by bolo pečené stehienko. Alebo zapriahnuť to tak pred bicykel, to by bola paráda.
Na čerpacej stanici zatiaľ dofúkali koleso. Osviežili sme sa vodou z vodovodu, povyprávali s čerpárom o trase do Bratislavy a pokračovali v ceste. Prechádzame dedinami Jelka, Nový Život. Pred cigánskou dedinou Zlaté Klasy sa dobre rozbehneme, aby nás nenapadli.
V Tomášove je oddych. To sme už vlastne skoro doma. Už len pár kilometrov a sme v cieli. Výletu bude koniec, ľudia sa rozutekajú, ostanú už len spomienky. O pol ôsmej odchádzame z Tomášova, ideme sa okúpať na Košariská. Je to už len na skok.
)
O pol deviatej opúšťame Košariská. Na železničnom prechode bolo zaujímavé pozorovať dievčatá v krízovej situácii. Vlak ide tadiaľ asi raz za týždeň, no páve keď boli na priecestí ony dve, začali padať závory :-) No ale zvládli to statočne, skoro bez hystérie.
Pred deviatou sme už križovali ulice Podunajských Biskupíc. Zamierili sme k zmrzline u Tibaja. Ženy si zgustli na chutnej zmrzline a my s Maťom sme minuli posledných našich osem korún. V posledný deň výletu sme prešli 95 kilometrov.
) |
|
|
Pred šiestimi dňami sme stadiaľto štartovali. To sme ešte nevedeli z akého dobrého výletu sa vrátime. Aby sa na to nezabudlo, priniesol Maťo z chladničky našu špecialitu. Extrémne štiplavú sauce. Ale tak štiplavú, že slzy zaručene vyhŕknu už po jednej kvapky tohto čertovského výmyslu. :-) Voda pálenie nezaženie, skôr naopak. Mama potom priniesla pohár s mliekom a ten veru rýchlo koloval.
Výlet sa vydaril, rád by som sa v tejto, či podobnej zostave ešte niekedy niekam vybral.
S Maťom presadáme na ľahké bicykle a ideme kamarátov vyprevadiť. Pri odbočke na Slovnaft sa lúčime s petržalčanmi Mišom, Paťom a Cakym. S dievčatami pokračujeme Vrakunským lesíkom do Ružinova, nočným mestom až na Štrkovec. Najďalej domov to bude mať Ivana, zajtra pôjde vlakom do Nového Mesta nad Váhom.
Počasie môžeme len chváliť. Okrem prvého dňa, keď trošku popŕchalo, okrem nočnej búrky na Počúvadlo a dáždika v Štiavnici bolo stále nádherné letné teplé slnečné počasie. Vystihli sme dobrý čas. Budúci týždeň prší skoro každý deň.
Bolo toľko účastníkov, ako ešte nikdy predtým. Tým bol výlet len zaujímavejší.
S vážnymi zraneniami alebo problémami sme sa nestretli. Akurát čo Caky sa strepal tam na juhu v dedine Bíňa. Možno práve rozmýšľal o tom, prečo napadlo Andreja Kmeťa kopať práve tam, keď potom našiel v Bíni kostru mamuta.
Technické problémy? Bol iba jeden defekt. Aj to na horskom bicykli. Inak to bicykle zvládli, po dotiahnutí kľúk aj ten môj.
Videli sme zaujímavé časti Slovenska. Stále je kadiaľ po Slovensku sa bicyklovať obdivovať nepoznané kraje.
) |
|
|
| Dátum | Denná trasa | KM | TM | RT | OT | AVG |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 28.06.1999 | Bratislava - Gabčíkovo (VD a dedina) - Sap - Veľké Kosihy - Líčov - Zlatná na Ostrove | 97 | 6:30 | 3:46 | 2:44 | 21,9 |
| 29.06.1999 | Zlatná - Komárno - rímska sídlo - Iža - Patince - Radvaň - Moča - Mužla - Štúrovo | 74 | 7:00 | 3:27 | 3:33 | 21,5 |
| 30.06.1999 | Štúrovo - Bíňa - Pohronský Ruskov - Želiezovce - Levice - Bátovce - Počúvadlo | 104 | 10:50 | 6:11 | 4:39 | 16,8 |
| 01.07.1999 | Počúvadlo - B. Štiavnica - Sklené Teplice - Hliník n/ Hronom - Revištské Podzámčie | 50 | 6:00 | 2:50 | 3:10 | 17,7 |
| 02.07.1999 | Rev. Pod. - Žarnovica - Brehy - Mochovce - Vráble - Paňa - Branč - Poľný Kesov | 92 | 8:50 | 5:02 | 3:48 | 18,3 |
| 03.07.1999 | Kesov - Šaľa - Galanta - Sládkovičovo - Veľké Uľany - Tomášov - Košká - domov | 95 | 8:00 | 4:33 | 3:27 | 20,8 |
