Dole Váhom 1999
podľa spomienok Patrika Pajana









Autorom tohoto textu je Patrik Pajan. Opisuje výlet Dole Váhom 1999, tak ako si naň spomína on.
Tento opis o dosť pozdvihol latku kvality. Stanovuje nový štandart v písaní o výletoch.

Tento text nie je včlenený medzi oficiálny opis výletu Dole Váhom, lebo by tam asi už vznikol galimatiáš a okrem toho tento opis si zalúži byť sa samostatnej stránke  :-)



1.deň (alebo žeby už druhý?)

Mne (a teda aj Karolovi, ktorý mal informácie odo mňa), keďže musím ako vždy byť výnimkou, sa výlet začínal až v sobotu, hoci oficiálny začiatok bol v piatok. Bolo to spôsobené fázovým posunom v mojej epifýze, ktorá žiaľ niekedy nefunguje tak ako má (upozorňujem, že to v žiadnom prípade nie je zapríčinené nadmerným užívaním omamných vysokoenergetických bublinkových žltých látok s penou, ako u väčšiny jedincov (že Marek), ale preťažením dotyčnej oblasti CNS). No ale prejdime k samotnému výletu.

Ešte predtým mi to však nedá, aby som sa nepochválil (nakoľko skromnosť je jedna z mojich rozvinutejších vlastností), že pokým väčšina príliš pohodlných účastníkov výletu (dievčatá ospravedlňuje to, že to majú vrodené) sa do Tatier doviezla v pohodlí našich nezabudnuteľných ŽSR, ja som tam došiel na bicykli, a to až z Bratislavy s medzizastávkou v Handlovej (kde sa pripojil Karol). Spomínam to len kvôli tomu, aby sme si vyjasnili rozdiel medzi pravými cyklistami a tzv. cyklistickými simulantmi, ktorí sú na prvý pohľad od seba nerozoznateľní a neskúsený laik si ich ľahko popletie.

My s Karolom sme sa teda pripojili v sobotu, čím sme síce prepásli pešiu túru, no všetko nám vynahradil Majov vďačný pohľad, pretože ešte jedno miesto v stane sme mali voľné a náš horský vodca to síce jednu noc vonku vydržal, ale keď počul, ako si dážď veselo búcha na strechu bufetu, nebolo mu veru všetko jedno. Na ďalší deň bol naplánovaný cyklistický výlet, takže nám s Karolom, ktorí sme za sebou mali 150 km z Martina do Starej Lesnej, nedali ani len vydýchnuť.

3.deň (môj druhý)

A išli sme kam inam ako na Sliezsky dom. Pri raňajkách v Tatranskej Lomnici nás chytil lejak a museli sme cca. 2 hodiny čakať kým prestane. Tí bystrejší z nás (čiže ja s Karolom) sa skryli pekne do teplúčka potravín, kým tí ostatní mrzli pod provizórnymi prístreškami vonku. A nakoľko vonku bolo naozaj zima, museli si to nejako vykompenzovať a stiahli celý vajcový koňak (oni by ho skôr či neskôr stiahli aj tak, ale teraz sa aspoň mali na čo vyhovoriť). Majo odišiel o niečo skôr s tým, že je naložený a aj tak ho dobehneme a keby nie, že nás počká v Tatranskej Polianke. Asi sme sa ale zdržali príliš, lebo keď sme tam dorazili, už tam nebol. Zostali sme teda deviati a rozdelili sme sa na dve skupiny: veriaci a neveriaci.
Tá prvá skupina (Karol, Marek, Vlado a ja) totiž verila, že to na Sliezsky dom zvládnu aj keď sa ešte predtým vrátia do Smokovca na omšu (bola totiž nedeľa) no a tá druhá neverila že to vôbec niekedy vytiahnu (ich heslo bolo "Vytiahnite ma lebo to nevytiahnem"). Len pre informáciu na Sliezsky dom je to z Tatranskej Polianky 7 km pri prevýšení 700 m, to znamená 10% stúpanie. Tí zdatnejší z nás si dali aj tzv. časovku, čiže staré známe "kto tam bude prvý ". V prvej várke to bol Tibor s Mišom a v druhej Marek so mnou.

A tu sú výsledky:
 

1) Ja (ale vážne), čiže Paťo - 38 minút
2) Marek - 46 minút
3) Tibor - 48 minút
4) Mišo - za svoj čas sa hanbil a radšej ho nezverejnil
5) Karol, Vlado, - za svoje časy sa nehanbili, ale aj tak ich nezverejnili
6) Helenka, Katka - majú radšej slovo "čučoriedky" ako slovo "súťažiť" a tak to vyzeralo aj s ich časom
7) Lukáš - ten by si možno aj zasúťažil, ale obetoval sa a motivoval dievčatá vtipmi ako: "Za chvíľu sme tam", alebo "Už za touto zatáčkou" a podobne. Bez neho by tam asi dievčatá nedošli (bez urážky).

jazyky_lu_ka_he.jpg - 6271 Bytes
Výstup s vyplazenými jazykmi na Sliezky dom
Lukáš, Katka a Helena


V Tatrách celkovo bolo chladnejšie počasie na aké sme my fajnoví "južania" zvyknutí, ale v podstate sa to dalo vydržať. Dokonca aj pri výstupe (lepšie povedané výjazde) hore sme si v podstate nič nevšimli, pretože nás hrialo šlapanie do už spomínaného 10% stupáku. Ochorel som až vtedy, keď som sa hore (našťastie už v teplúčku pri cesnačke) dozvedel, že vonku je iba 273°K aj nejaké drobné nad absolútnou nulou (pre laikov 0°C).

Človek sa vytrepe do takej výšky a ani teplo tam nemajú. Ako sem potom chcú prilákať zahraničných turistov, keď tam je taká kosa?! Aspoň že vnútri bolo príjemne teplúčko a v jedálnom lístku ponúkali teplučké veci, napr. cesnaková polievka, čaj, vyprážaný syr...menším sklamaním bolo, že akurát nemali palacinky (aspoň sme ušetrili). Toto bola asi jediná spomienky hodná chvíľa celého "výjazdu" (snáď ešte okrem chvíle keď som pred sebou zbadal Sliezsky dom a keď som vchádzal dovnútra). Čo sa dialo ďalej snáď najlepšie pochopí iba ten, kto bol členom nejakej expedície na severný alebo južný pól. Uznávam, že zase až taká zima tam nebola, ale s prihliadnutím na to, že niektorí z nás mali iba krátke gate (resp. cyklogate), myslím, že ten pocit je porovnateľný.

Nedá mi to nespomenúť Mareka, ktorý po piatich minútach Helenkinho bedákania, že ona má iba cyklogate a že zamrzne veľkodušne a gentlemansky vyhlásil:"No dobre, ja ti dám moje šušťáky" a vyzliekol si ich. Na naše veľké prekvapenie nezostal v krátkych, ale mal pod nimi ešte dlhé tepláky. Nuž, jednoducho GENTLEMAN!
Vonku nám jeden pán ešte urobil dôkazovú fotografiu (stavím sa že na nej bude dookola námraza) a potom už nebolo sily, ktorá by nás tam dokázala udržať čo i len o sekundu dlhšie.

sliezky_dom.jpg - 11426 Bytes
Sliezky dom - 0oC a snech

O ceste dolu by sa toho dalo napísať veľa, mnoho hrboľov a jám sa mi detailne vrylo do pamäti, ale radšej to skrátim. Dlho som rozmýšľal nad niečím, k čomu by sa to dalo prirovnať, ale asi najvýstižnejšia je predstava bicyklového sedadla namontovaného na tatramatke pri najvyšších otáčkach, na ktorom sedí človek. Hovorí sa (a môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti), že Poliaci majú hrozné cesty. No v porovnaní s touto je každá poľská cesta diaľnicou I. triedy. Lepšie to opísať neviem, jednoducho treba vyskúšať (ešte predtým však odporúčam skontrolovať a doštelovať brzdy, lebo zátačiek je tam hádam viac ako tých hrboľov a rýchlosti aj bez pedálovania často prekračujú 40-ku)!
Napriek tomu sme to našťastie a na naše veľké prekvapenie zvládli živí a zdraví a do kempu sme sa vrátili celí.

Keď už som mal pri sebe gitaru (ktorú mimochodom nosím na všetky väčšie bicyklové výlety), chcel som urobiť oheň a trochu si zaspievať (kladenie ohňa bolo síce v kempe zakázané, ale keď niekto odo mňa pýta 75 korún za noc, tak nech buď urobí oficiálne ohniská, alebo nech odpratáva popol z tých neoficiálnych). Vybehol som preto pred kemp do lesa a nazbieral trochu dreva. Zabudol som však na fakt, že noc predtým pršalo a všetko je mokré. Snaha teda síce bola (dúchal som do toho "ohňa" jedna radosť), tvrdohlavo som to skúšal do neskorých nočných hodín, ale nebolo z toho nič. Čo už? Tak som zahral pár pesničiek aj bez ohňa. Spánok v tento deň bol naozaj zaslúžený.

4.deň (môj tretí)

Ráno sme zbalili stany (na naše veľké prekvapenie a veľkú hanbu dievčatá neboli posledné), najedli sa, opravili Vladov defekt, zaplatili a vydali sa na neľahkú cestu smer Smokovce, Štrbské Pleso, Podbanské, Pribylina a veľmi naivne sme si mysleli, že dôjdeme až k Liptovskej Mare, kde sme chceli prespať.
Prvá prestávka bola hneď v Smokovci, kde sme si dali (ako skoro každý deň) nevyhnutne potrebné druhé raňajky (Mišo s Tiborom mi pred nosom zjedli posledné palacinky, mimochodom najlacnejšie, aké som kedy videl - cca. 15 Sk). Museli sme to ale zvládnuť bez dievčat, ktoré sa totiž rozhodli ísť na Štrbské Pleso električkou. Na prvý pohľad to možno nevyzerá, ale týmto si vlastne zvolili oveľa ťažší a namáhavejší spôsob ako sa tam dostať. Kým ony museli tie ťažké bicykle nakladať do električky, museli si kupovať lístok a usmievať sa na sprievodcu aby im pomohol, nám stačilo nasadnúť na bicykle a šlapať. Ale napriek tomu to zvládli a na Štrbskom nás počkali.

Tu sme si dali prestávku číslo dva, horúci čaj a niektorí (ja) aj palacinky, ktoré som (ešte raz vďaka Mišovi a Tiborovi) nedostal v Smokovci (tieto boli o 10 korún drahšie). A potom sa začala snáď najkrajšia časť tej časti výletu, ktorej som sa zúčastnil (z tej bicyklovej ale aj kultúrnej stránky).
Zo Štrbského do Pribyliny to bola jednoducho nádhera. Začalo to tým, že sme sa ja s Marekom začali pretekať kto je rýchlejší. Keď ostatní videli, že ich predbiehame, pridali, no a viac ani nebolo treba. Utvoril sa nádherný pelotón piatich cyklistov pohybujúcich sa rýchlosťou medzi 40 km/h (po rovine) a 60-70 km/h (dole z kopca), na čele bol stále niekto iný, nádherne sme sa ťahali, skrátka super. Cesta prakticky až po Pribylinu bola dole z kopca, takže tento nádherný pocit nám nič nepokazilo.

V Pribyline sme navštívili skanzen Liptovskej dediny hoci už bolo po záverečnej. Nieže by sme sa tam vlámali, ale vybavili sme to so správcom, ktorý tam ešte bol. Malo to tú výhodu, že sme tam boli úplne sami (ak nerátam kozy, somárov a kone). Zistili sme, že to, že niekto navštevuje ekonómiu ešte neznamená, že vie aj počítať. Marek totiž vypočítal, že 9*15=141, jednoduchým výpočtom 10*15-9. Už aspoň vieme, že relácia "Aj múdri schibí " (tie hrubky sú naschvál!) vôbec nie je púhym výmyslom, ale krutou realitou.

muzeum_lipt_dedina.jpg - 5519 Bytes
Pribylina - Múzeum Liptovskej dediny

Skanzen sme si pozerali tak dlho, až sme zrazu zistili, že sa pomaly stmieva a do Liptovského Trnovca už veru nedôjdeme. Načim si teda bolo hľadať náhradné táborisko. Starký nám poradil, že kúsok za dedinou pri Hrone je miesto, kde takí ako my zvyknú prespávať. Išli sme tam a zistili, že nič lepšie by sme si ani nemohli želať. Ohniská boli už pripravené, pahreba ešte teplá, dreva a miesta kopec. A zadarmo! Jednoducho ideálne.
Bez váhania sme rozložili stany, hneď potom aj oheň a hor sa do jedla. No a po jedle som si chcel (ako to na stanovačkách býva zvykom) spolu so všetkými zaspievať.
Nanešťastie to bolo iba moje skromné a naivné želanie, pretože títo ľudia (vlastne ani neviem či ich ľuďmi môžem nazvať) nepoznali absolútne žiadne pesničky (dokonca ani ľudovky!!!) a nevydali zo seba ani hláska. Také niečo som naozaj ešte nezažil. Dokonca ani dievčatá ani nepípli (hoci inak im to štebotalo jedna radosť). Bol som sklamaný, ale prežil som to. Týmto zároveň apelujem na všetkých ktorých sa to týka a vyzývam ich, aby sa urýchlene prihlásili do nejakého speváckeho krúžku, aby sa niečo podobné už viac neopakovalo, opakujem NE-O-PA-KO-VA-LO!!!

Ráno (t.j. okolo tej desiatej) sme sa vytrepali zo spacákov, najedli sa a chystali sme sa zbaliť a vypadnúť, keď v tom prišli nejakí podivní ľudia (3 ženy a jeden chlap) a začali nám vysvetľovať, že vraj oni si v našej záhrade stan nestavajú. Ja osobne to celkom chápem, spať na kapuste nie je zrovna príjemné a ergonomické, ale dotyčná touto záhadnou metaforou chcela povedať, že stanujeme na ich pozemku, hoci niečo také ako tabule alebo upozornenia tam nikde neboli.
Potom nám ten pán vysvetlil, že na území celého Slovenska je stanovať zakázané a že o povolenie by sme museli žiadať jednak TANAP a jednak urbársky cech (alebo úrad alebo takú nejakú hovadinu), ktorí by nám to ale aj tak určite nedovolili (by the way pri neskoršom skúmaní mapy Lukáš zistil, že Pribylina už vôbec k TANAPu nepatrí). No ale keďže boli v podstate skoro slušní a nič od nás nechceli (akurát aby sme pozbierali odpadky), tak sme ich aj my slušne vypoklonkovali (čiže poslali niekam), zbalili sme sa, pozbierali sme odpadky a išli sme sa do dediny najesť (už spomínané druhé raňajky).

A tu sa naše cesty delia. Ja som sa vydal smerom naspäť, t.j. Štrbské Pleso, Smokovce, Tatranská Lomnica, Tatranská Kotlina a cieľ Ždiar, ostatní pokračovali v ceste cez Mikuláš, Trnovec, Ružomberok, Kraľovany až do Vrútok.

Na záver (keď už som sa tu toľko nasťažoval) aj tento môj príspevok ukončím sťažnosťou. Z Pribiliny sme odchádzali o pol dvanástej a dohoda počas celého výletu bola, že spojovateľka (t.j. Katka) bude mať mobil zapnutý od 12-tej do jednej.
Preto som sa ako kôň hnal, aby som bol do jednej na Štrbskom a mohol sa im pochváliť, že som to zvládol priemernou 20-kou. V telefóne sa však na moje veľké sklamanie ozývalo stále len "Volaná stanica je nedostupná, zavolajte neskôr..." Ale inak je Katka spoľahlivá, na stretávky chodí len o hodinu a pol neskôr... Ale nie, neukončím to sťažnosťou.
Bol to celkom pekný výlet na to, aby som ho nakoniec zhovadil (a Marek by sa náhodou naštval a môj článok by neprešiel cenzúrou). Dúfam že to nebol ani zďaleka výlet posledný a že si aj tie ostatné spolu riadne užijeme (hlavne keď sanaučíte spievať !!!!
:-)))




Toto bol opis Výletu Dole Váhom 1999 z Paťovho pohľadu.






Výlet Dole Váhom 1999
(oficiálny opis)



© Marek Laco, 1999.
bicykel@mlaco.sk