Ide o struené spracovanie.

Záhorie 2001

Trasa Bratislava - Hainburg - Angern - Záhorská Ves - Malacky - Šaštín - Senica - Myjava - Brezová pod Bradlom - Jablonica - Rohožník - Bratislava
Dĺžka 290 km,  3 dni
Dátum 5. júl 2001 - 7. júl 2001
Účastníci Tibor Duda
Lukáš Kicko
Marek Laco
Matúš Laco
Andrej Liptaj
Vlado Zuberec





Výlet opísal Lukáš a posledný deň doplnil Marek.



5.7.2001 - Štvrtok - Deň Prvý - Sviatok, nesviatok, ide sa!

Štart na tento cyklovýlet sa ničím neodlišoval od zabehaného klišé. Budík nastavený na pól siedmu, o desať sedem sme sa stretávali s Ondrom pred vchodom a o pól ôsmej sme boli u Mareka. Ten však ešte nebol úplne dobalený (neskôr vysvetlil, že v to ráno ešte len vlastne plánoval konkrétnu trasu :). Tak keď zatváral bránu bolo niečo málo pred ôsmou, a to sme mali byť už pod starým mostom. V tom však zavolal Tibor, že sa zdržia, lebo Vlado má defekt. Hm, pekný začiatok...
Cestou sme kúpili ešte film a za Slovnaftom opäť zvonil marekov telefón a "na druhom konci" Tibor vysvetľoval, že Vlado nejde. No tak sme ostali predbežne piati. (Marek, Matúš, Tibor, Ondro a ja - Lukáš).
Zaujímavé bolo aj to, že my piati sme mali vlastne 4 stany. (Celková kapacita - 11 miest). Jednoducho luxus.
Tibor - novopečený dúbravčan sa k nám pripojil niekde pri Novom moste a cestou na colnicu (Berg) sa nám snažil vysvetliť okolnosti, prečo sa to Vlado rozhodol vzdať. (Ale vlastne ani sám nevedel prečo, lebo defekt - hoci aj krátko pred štartom nie je relevantný dôvod).

01-berg_start.jpg (8 kb) 
[42 kb]
Hraničný prechod Berg

Colný priestor sa nám podarilo prekročiť bez problémov (dokonca ho aj opustiť - obavy sme mali najmä kvôli šíriacim sa správam, že rakúski colníci žiadajú preukázať denný limit 500 - 800 ôS, ktorý sme my - študenti "im Bar" až na Ondra a Tibora nemali).
Prekvapivý bol ďalší telefonát, v ktorom Vlado oznámil, že predsalen ide a že ho máme počkať. Miesto stretávky sme dohodli na Hainburg (na lavičkách pri Dunaji). Bolo jasné, že máme dosť času, a tak sme sa ešte motali rôznymi obcházkami po poľných cestách a golfových ihriskách.
V Hainburgu sme sa pekne rozložili - po tých dvadsiatich kilometroch v nohách sme aj vyhladli :). Čakanie na Vlada sme si skracovali hádzaním golfových loptičiek (našli sme ich pri spomenutom golfovom ihrisku - ich pôvod vystihuje nemecký výraz: "mitgehen lassen"). Alebo sme len tak ležali pod stromom a sledovali rôzne lode a remorkéry. Vlado však neprichádzal, ale po telefonáte k nemu domov sme sa uistili, že vyrazil. Po niekoľko hodinovom čakaní a niekoľko násobnom odsúvaní deadline, si sme povedali, že do jednej čakáme, ale potom už fakt ideme.

02-hainburg_cakame1.jpg (8 kb) 
[41 kb]
Čakáme na Vlada v Hainburgu


03-hainburg_cakame2.jpg (7 kb) 
[40 kb]
Kde toľko trčí ten Vlado?!


04-hainburg_cakame_mt.jpg (7 kb) 
[38 kb]
Zháňame ho telefónom


05-hainburg_vd.jpg (8 kb) 
[37 kb]
Je tu, je tu!

Matúš išiel Vlada vyzerať, ale o jednej sa vrátil a už sme sa všetci zmierili, že aj ďalej pokračujeme piati. Tak sme si posadali na bicykle, (tí, ktorí mali) ponasadzovali helmy a už už sme sa chceli pobrať ďalej, keď kdesi v diaľke sme videli prichádzať horský bicykel s cyklistom so šatkou na hlave - Vlado.
Tak sme sa vydali ďalej v počte 6 kusov. Vlado aj vysvetľoval ako došlo k jeho oneskoreniu, no my sme zbystrili pri vete, že nám platí pivo a viac nás veľmi nezaujímalo, hlavne že sme mohli vyraziť ďalej.
Naša trasa smerovala za Hainburgom na sever - v podstate pozdĺž hraníc. Pekné počasie - takmer bezvetrie a vidina občerstvenia, ale až opäť na slovenskej strane nás poháňali dopredu. Sem - tam sme sa počkali, ak sa náš pelotón roztratil (- napríklad raz pod čerešňou, ktorej plody neboli červené ale žlté - to by bolo treba ísť niekedy ešte preskúmať :).
V dedinke Angern, ktorú od Záhorskej Vsi oddeľuje len rieka Morava, je zriadená kompa. Rakúskym "pro forma" colníkom stačilo ukázať, že pasy máme (ha, ževraj schoengenská hranica ...).

06-zahves_kompa_vd.jpg (8 kb) 
[41 kb]
Kompou do Záhorskej Vsi

Ľudí (našincov) obsluhujúcich kompu sme sa pýtali, že čo je to tu za kraj. Tak nám vysvetlili, že najbližsia krčma je 50 metrov za colnicou (hold - sme doma), ale ževraj tam chodia ´cigáni´, tak nech radšej pohľadáme ďalej a že sa v dedine kradne. Naši colníci tiež nerobili žiadne problémy, pozreli si pasy a tiež nás upozornili, aby sme si dali pozor, že sa v dedine kradne ... (hm, asi na tom niečo bude). Dedinu sa opisovať neoplatí - delí ju od Angernu pár sto metrov, ale ten rozdiel je kolosálny (sa rozumie v neprospech záhorákov).
Nakoniec sme našli sympatickú krčmičku, kde sme dali Vladovi možnosť splniť, čo sľúbil a pokračovali sme ďalej. Záhorie je v týchto častiach dosť monotónne, lebo cesta ďalej (cez Jakubov do Kostolišťa) vedie cez vojenský priestor, kde je dokonca zákaz zastavenia, čo sme sa snažili dodržiavať a zastali sme až v dedine, keď sme sa chceli občerstviť.
Pohostenie sme hľadali aj v nasledovných Malackách, aj sme zastali v ich kvázicentre, ale nič sa nedalo nájsť. Ako sme tak nastupovali na bicykle, definitívne rozhodnutí hľadať niekde inde, Marek zo seba vydal výrok charakterizujúci status quo Malaciek. Pozrel sa po tunajšej hlavnej ulici, podišiel k nám bližšie, pozrel či nie sú na okolo domáci, stlmil hlas a riekol: "Fuj, ale je to tu dobre špatné, čo?". Celé to sprevádzal ešte škodoradostný úškľabok (niečo ako, že šťastie že on tu teda bývať nemusí.) Tak sme sa zhodli na tom, že "Poďme preč".
Opäť nasledovala cesta cez vojenské lesy, kde Marek dupol do pedálov, a tak sa náš pelotón trošku viac roztratil. Rýchlo sme sa ale všetci našli v útulnej záhradnej krčmičke v dedinke Studienka. Odtiaľto sa nám poberalo naozaj ťažko, pretože slnko, ktoré napriek pokročilej dennej dobe (okolo 6 hodín p.m.) prekvapivo pripekalo a zároveň tu ceny boli nanajvýš výhodné.

07-studienka_pivo_kof.jpg (10 kb) 
[51 kb]
Studienka - dobre a lacno

Ale museli sme ešte splniť sľub Mišovi, ktorý ako potenciálny účastník cyklovýletu sa dozvedel o jeho konaní neskoro, a tak už prisľúbil počas týchto dní priložiť ruku k zveladeniu ich domu v Lakšárskej Novej Vsi. Tak sme si pozreli, čo sa už urobilo a čo sa ešte plánuje u nich urobiť. Mišovi sme porozprávali ako sme išli a čo máme v nasledujúcich dňoch ešte na pláne. A pomaly sme sa vydali ďalej.
Ďalšia zastávka bola v Borskom Mikuláši, kde si len Marek "premazal kolená" a vydali sme sa v ústrety nášmu dnešnému cieľu - Šaštínu. Tu sme chvíľku hľadali miestne jazero a pri ňom kemp, ale aspoň sme sa zoznámili s mestom. Porovnali sme si ceny v stánkoch, zahlásili sa v kempe, niektorí - čistotnejší - sa stihli aj osprchovať a zložili sme sa v lokálnom bufete, kde sme si objednali nejaký ten vyprážaný syr a hamburgery a, pravda, aj niečo na uhasenie smädu. Konštruktívna diskusia na aktuálne témy :) odviedla našu pozornosť do tej miery, že stany sme rozkladali takmer po tme. O to lepšie sa zaspávalo ...

08-bicykle_nasebe_stan.jpg (10 kb) 
[54 kb]
Ráno v Šaštíne

6.7.2001 - Piatok - Deň druhý

Ráno, po tom ako sa nám rozlepili oči, začali sme rozmýšľať o /ako inak/ jedle. No zhodli sme sa, že poskladáme stany, nejakú tú minútku venujeme hygiene (pochopiteľne na báze dobrovoľnosti) a pojdeme sa najesť do dediny.

09-cistenie_stanu_mr.jpg (8 kb) 
[38 kb]
Čistenie stanu

Ani nie kilometer za kempom sme sa zastavili v miestnej krčme, ktorá susedila s potravinami. Každý dokúpil, čo potreboval a rozložili sme sa na jednom z drevených stolov pod slnečníkom. Výber jedla bol široký a tak nám znova dlhšie trvalo pokiaľ sme sa zmobilizovali a dali sa na cestu.
Ďalej sme pokračovali cez Dojč, Čačov a občerstvovacia prestávka sa konala až v Senici. Tam sme sa zložili v centre (rozumej na najväčšej križovatke) pri fontáne (alebo čo to zas bolo), počkali na Vlada pokiaľ "čekne" maily a pobrali sa ďalej.
Išlo sa, podľa môjho názoru úplne perfektne, počasie bolo v piatok úplne super, modrá obloha, takmer bezvetrie, teplota mohla byť v tieni okolo 30 stupňov, no na slnku asi podstatne viac. Za Senicou (cez Kunov smerom na Sobotište) sme prešli okolo kráásnej vodnej priehrady, a aj padli návrhy aby sme do nej poskákali, no breh z našej strany bol pomerne nevľúdny, a tak sa pokračovalo. Terén sa pomaličky začal vlniť, až to prešlo do kopcov (noó, teda takých záhoráckych), a pri tom teple, to už začínalo byť vyčerpávajúce. Za Sobotišťom sa nám naskytol pekný pohľad do "údolia" a na protiľahlom kopci sa týčila zrúcanina hradu. Hoci naša cesta tadiaľ neviedla, zobrali sme to ako výzvu.

12-branc_predkopcom.jpg (7 kb) 
[41 kb]
Výhľad na Branč

Ozvali sa však veľmi silné hlasy, aby sme našli nejakú krčmu a doplnili tekutiny a na hrad sa vykašľali (to sme sa nachádzali v údolí v dedine Majerčíky), no povedali sme si, že práve smäd bude naša motivácia a rozbehli sme sa priamo do kopca.
Stúpanie sa dosť zostrovalo, každý hľadal vlastnú taktiku ako to zvládnuť až hore. Už si presne nepamätám koľko celé stúpanie mohlo trvať (predpokladám asi 20 minút neustáleho šľapania), ale nakoniec sme to všetci úspešne zvládli. (Pripomínam, že slnko hrrozne pražilo!)
Nedočkavá otázka, ktorú sme smerovali prvej živej duši v dedinke Podbranč, že kde tu je krčma, mala krutú odpoveď: "Ááá, tá bude otvorená až budúci týždeň!". To sme sa oborili na nášho "vedúceho" výletu Mareka, že ako je to celé vlastne zorganizované, keď sa vyskytlo takéto zlyhanie?! :)
No ale asi po sto metroch šľapania po dedine (aj celá dedina bol postavená do svahu, takže stúpanie pokračovalo) sme natrafili na fungujúci pumpu s tečúcou ľadovou vodou. Miernu apatiu vystriedala nespútaná eufória - tričká dole, jeden pumpoval a druhý sa snažil zachytiť čo najviac vody povrchom tela. A hoci ostatní boli odmeranejší, ja som sa aj poriadne napil. Keď sme sa konečne rozbehli ďalej, po pár metroch bola už aj odbočka na hrad, tá išla presne popri - cintoríne. Tu som mal pocit, že mám ústach akosi kyslo, ale snažil som sa na to nemyslieť (snáď tie rozkladajúce sa mŕtvoly nepresakujú až natoľko do spodnej vody :) - trošku naturalizmu nezaškodí).

10-pumpa_mr.jpg (7 kb) 
[39 kb]
Občerstvenie


11-pumpa_mr_hlava.jpg (7 kb) 
[33 kb]
Vodáááááááá

Bicykle sme museli po štrkovej ceste vedúcej k zrúcanine vytlačiť, ale keď sme tam boli naskytol sa nám krásny pohľad na celé okolie. Krásna panoráma bola ešte viac zvýraznená perfektným počasím a výbornou viditeľnosťou. Aj samotná zrúcanina hradu Branč stála za to.

----------------------------------------------------------------
Eva Križanová, Blanka Puškárová: Hrady, Zámky a Kaštiele na Slovensku, Šport 1990:
Hrad Branč (475 metrov) patril do siete hradov zabezpečujúcich ochranu ciest cez Karpaty na Moravu. Vznikol asi v druhej polovici 13. storočia a patril Abovi z rodu Aba, neskôr krátky čas kráľovi. Kráľ Žigmund ho spolu s ďalším majetkom daroval Stiborovi zo Stiboríc, ktorý ho vlastnil 1394-1434. Nakoľko hrad leží na pomerne prístupnom kopci v priebehu stáročí ho sústavne zdokonaľovali. Jeho najstaršie jadro tvorila veža, palác a kaplnka, neskôr bolo z obranných dôvodov vystavané a rozširované jeho predhradie.
Hrad sa 1663 stal útočiskom časti okolitého obyvateľstva pred Turkami. R. 1672 mučili na hrade účastníkov vzbury z Turej Lúky a zo Senice, a r. 1674 - 75 sa stal aj väzením protestantských kňazov odsúdených bratislavským súdom na galeje.
Na zač. 18. stor. odviezli z hradu nábytok, zbúrali opevnenia a nechali objekt chátrať. Miestne obyvateľstvo postupne rozoberalo jeho konštrukcie a použilo ich ako stavebný materiál.
----------------------------------------------------------------

13-branc_vd_mr.jpg (12 kb) 
[73 kb]
Hrad Branč


14-branc_zrucanina.jpg (8 kb) 
[46 kb]



15-branc_pada_vd.jpg (9 kb) 
[44 kb]
Pomoóóc, paddaáám!


16-branc_mr.jpg (6 kb) 
[30 kb]
Výhľad na Myjavu


16-branc_mr2.jpg (7 kb) 
[33 kb]
Ak budeme tak veľa jesť ako doteraz
a tak málo km šlapať, dopadneme nasledovne.

Pobehali sme si ruinami, oddýchli v tieni starobilých múrov, pofotili a pomaly sa pobrali ďalej. Na odporúčanie domácich sme sa vydali úzkou asfaltkou cez les. Bola to príjemná zmena oproti celému dopoludniu - šlo sa v tieni a dole kopcom.

17-lesnacesta.jpg (9 kb) 
[51 kb]
Lesná cesta do Myjavy

Prešli sme malými dedinkami pomerne rýchlo a v Turej Lúke pri Myjave sme už začali hľadať nejaké posedenie na občerstvenie. Už sme neboli len smädní, ale aj hladní. Najprv nás oslovila tabuľa - Koliba 1800m, tak sme si povedali, že toľko ešte vydržíme. No na naše sklamanie nielen že nemali nič na jedenie, ale čapovali tu pivo Stein, tak sme si teda dali "povinnú" dávku a pobrali sa hľadať ďalej. V samotnej Myjave sme si povedali, že si necháme poradiť a viacerých okoloidúcich sme sa pýtali, či nevedia, kde sa tu dá dobre a lacno najesť. Táto formulka, ktorá výborne fungovala v každej českej dedine na Myjave akosi nezaberala, a ako jedna domáca trefne poznamenala "Je to tu dosť biedne". Tak po pár neúspešných pokusoch sme sa usadili v jednej pizzerii, kde sme ani nemohli ostať sedieť a jesť na terase, ževraj im to zatrhli hygienici. Tak sme posedeli v priemerne vybavenom interiéri, no najedli sme sa v podstate dobre, ale tú pizzu v žalúdku som cítil ešte pri najbližšom stúpaní.
Za Myjavou sme pokračovali smerom na Brezovú pod Bradlom, a najbližšia zastávka bola v Jablonici. Miestna krčma sa nám však veľmi nepozdávala, ale slnko veľmi pálilo, tak sme si predsalen na chvilku sadli. Dnešným cieľom bola priehrada Buková, a tá už nebola ďaleko, tak sme len otočili nejakú tú kofolu a sadli ďalej na bicykle.
Cesta ďalej viedla krajinkou na úpätí Malých Karpát - mierne zvlnené kopčeky striedajú dedinky vo svetle podvečerného slnka. Prešli sme cez Cerovú-Lieskové a Prievaly, kade nás sprevádzali dve maloleté cyklistky, ktoré keď sme odbočili smerom na Bukovú len zahlásili, že ten kopec nám teda nezávidia a pokračovali svojou cestou.
Pred nami stálo síce pekné stúpanie, ale každého tešilo že je to dnes posledný kopec a všetci sme sa rozbehli svojim tempom. Pri jazere Buková sme čakali nejaký organizovaný kemp, ale keď sme zistili že čosi také tu "nefrčí", kúpili sme si niečo na zahnanie smädu a začali rozmýšľať kde bude najlepšie rozložiť stany. Niektorí (s prehnaným zmyslom pre hygienu) začali hľadať sprchy, Matúš sa vydal prezrieť okolie celého jazera, a všetci svorne sme začali rozmýšľať, čo, kedy a kde budeme jesť. Stany sme rozložili na trávnatej ploche, nie úplne pri jazere, nie úplne pri ľuďoch, nie úplne na rovnom povrchu. Ako sa tak schyľovalo k večeru, začal viať silnejší vietor, ale hlavným bodom programu bola aj tak večera.
V bufete sa nám "ušiel" guláš a snáď nás aj celkom zasítil. Potom sme ešte chvílku strávili rozprávaním a pobrali sa naspäť k stanom, pozrieť Ondra, či ich ešte stráži. Vietor (ba až víchor) v nás vytváral obavy, vykresľuje to Marekova replika keď na ceste popri jazere, keď sme sa orientovali len vďaka svetlu mesiaca, zahlásil: "Tuším si najprv dopláveme po stany ...".

20-vecer_ohnik_bicykel.jpg (8 kb) 
[45 kb]
Maťov bicykel pred ohníkom

Posledne si pamätám podobné správanie môjho stanu pri Domaši, ale tam trval víchor asi len pol hodiny. Veru, nevyzeralo to dobre, laminátové tyčky sa ohýbali pod náporom vetra (básnicky by som povedal, že "tancovali vo vetre") vrchná plachta sa dvíhala a znova "spľasla", vnútorná mi každú chvíľu brnkala po nose, a toto bolo celú noc. Mal som pocit, že som ani oka nezažmúril, a keď aj, tak len na veľmi krátko.

18-bukova_rano_defekt_vd.jpg (10 kb) 
[60 kb]
Táborisko na Bukovej

7.7.2001 - Sobota - Deň tretí - A rýchlo domov!

Ako som už naznačil vlastne ani neviem kedy bolo ráno, lebo som mal pocit, že som stále hore. Ondro plánoval vyraziť skôr, lebo sa chcel odpojiť a dostať v dohľadnom čase do Piešťan, preto vstával okolo šiestej a onedlho odišiel.

21-marek_vstane.jpg (9 kb) 
[46 kb]
Ranné vstávanie

Pomaly sa začali preberať aj ostatní, a v podstate všetci skonštatovali, že sme sa teda moc nenaspali. Už aj tak zmenšená naša výprava sa teraz začala ďalej rozštepovať. Tibor, Vlado a Marek presadzovali trasu domov po Záhorí a čo bolo hlavné - cez Dúbravku a Matúš a ja sme chceli ísť cez Modru a Pezinok. Ja som to mal kratšie a Matúš tiež dal prednosť zaujímavejšej trase. Keďže sa jednalo o posledný deň výletu a vlastne išlo už len o dojazd domov, takže ani nevadilo, že sme sa rozdelili.

Záver od Mareka:
Ráno stále dul silný vietor. Zbalili sme bicykle a podišli ku bufetu, pri jazere. Tu sme zažili čosi nezvyčajné. Vietor nám opakovane zhadzovam bicykle na zem! Plne nabalené a dôsledne opreté o lavičky a stoly. Vietor ich jednoducho sfúkol.

19-bukova_plaz.jpg (9 kb) 
[53 kb]
Silný vietor tvorí vlny

Silný protivietor v nárazoch fúkal aj cestou domov. K tomu bolo strašné teplo. V Perneku sme zastavili v krčme a vyše hodiny len sedeli v chládku opretí o stenu a pili a čumeli na križovatku.
Ďalšia zástavka bola v Stupave. Tu som si pochutil na zemiakových plackách. V Dúbravke sme to vyšlapali až k Husákovi a znova dopĺňali tekutiny. Vlado a Tibor sú už vlastne doma. No mna ešte čaká dlhých 20 kilometrov domov.
Pri Corgoni, pod mostom, som našťastie stretol spolužiaka zo školy, a tak sme ešte čo to vypili v céčku.






Úvodná stránka



© Marek Laco, 2001.
bicykel@mlaco.sk