Podrobné, detailné spracovanie.

Výlet do Švajčiarska 1996

Trasa Bratislava - A: Viedeň - Linz - D: Passau - Regensburg - Ingolstadt - Ulm - Fridrichshafen - Bodensee - CH: Konstanz (Ján Hus) - Winthertur - Zurich - Zug - Luzern - Bern - Lausanne - F: Evian CH: Ženeva - Lausanne - Bern - Luzern - St. Gallen - A: Bregenz - D: Mníchov - Passau - A: Lizn - Viedeň - SK: Bratislava
Dĺžka 2630 km,  22 dní
Dátum 29. jún 1996 - 20. júl 1996
Účastníci Jozef Laco
Marek Laco
Matúš Laco



Na stránke sa nenachádzajú všetky fotografie, na ktoré sa text odvoláva. Výlet je popisovaný so značným časovým odstupom od termínu konania. Preto toľká popisnosť a menej bezprostredných zážitkov.

Aj tento výlet sa nachádza na CD, ktoré si môžete objednať na stránke Info





Úvodom

Prišlo leto, čas prázdnin, a my sme po dobrých minuloročných skúsenostiach s cykloturistickými výletmi začali pomýšľať o tohtoročnom výlete. Budú dva. Jeden väčší, s otcom a bratom, a ten druhý potom s kamarátmi po Slovensku.

Ja, brat a otec navzájom dokonale poznáme svoje vlastnosti, schopnosti a stav bicyklov. Finančne kryje akciu otec, takže z tohto vyplýva, že môžeme sa vydať na výlet veľký, dosiaľ nevídaný. Minule sme pobehali Slovensko, máme aké-také základné skúsenosti, nič nám nebráni sa naplánovať niečo dlhšie.

Mne osobne nedalo pokoja mesto Ženeva vo Švajčiarsku. Znie to zaujímavo, vo svete má vďaka sídlu početných medzinárodných inštitúcií zvučné meno. Chcel som teda ísť tam, do Ženevy. Už spočiatku to znelo dosť velikánsky, no nadšenie bolo, a to je hlavné. Možno som si ani poriadne neuvedomoval, čo to všetko znamená, čo s tým súvisí. No nad tým som si hlavu nelámal.

Istou výhodou bolo, že v dávnej minulosti otec už vo Švajčiarsku bicyklom bol. Síce prešiel viacej vlakom ako šlapaním, a napriek tomu že to bolo pred mnohými rokmi, vedel už čo to o Švajčiarsku. Rozhodnutie padlo a začali sa prípravy.

Prípravy na výlet

Od začiatku roka sme mali už prejdených takých 1000 km, s kondíciou by preto problém byť nemal. Spravili sme dokonca nedávno jednodňový výlet do Piešťan a naspäť cez Nitru, čo bolo 217 kilometrov. Po tejto stránke sme boli na tých dlhodobých denných 100 km trás pripravení.

Náhradné diely a nástroje sme balili podľa osvedčeného zoznamu, s prihliadnutím na skutočnosť, že ideme do zahraničia. Teta nám ušila špeciálne vaky. Majú tvar valca a navliekajú sa na spacák obtočený kalimatkou. Okrem toho za tam ešte zmestí pár vecí. Takto sa batožina naložená na zadnom nosiči stáva kompaktnejšia.

Po neblahých skúsenostiach zo školského výletu s odolnosťou nášho stanu voči dažďu, som neváhal a kúpil veľký igelit na prikrytie stanu v čase núdze. Vedel som o čo ide, na rozdiel od ostatných. Na všeobecný posmech som igelit zložil a nabalil na svoj bicykel.

Na mape sme približne vytýčili trasu. Chceme ísť povedľa Dunaja smerom hore. Vraj tam má byť nejaká cyklistická cesta - Radweg, až po Pasau. Potom údolím Dunaja obchádzajúc kopce by sme mali prejsť Nemeckom až k Bodamskému jazeru - Bodensee. Vo Švajčiarsku prechodne býva jedna naša rodina, takže sa zastavíme tam, odtiaľ potiahneme do cieľa - Ženevy. A podobnou trasou naspäť.

Štartujeme

Sobota, 29. jún 1996, 1. Deň

Plánujeme vyraziť hneď ráno, no ako to pri začiatku veľkých výletov býva, vychystali sme sa až okolo desiatej. Hlavu si chránim novou čiapkou, ktorú som trhol v Priore za 45 Sk. Máme bohatú zásobu vody. Na aerotyči - novom prvku obohacujúcom môj bajk, je pripevnená ladvinka.

Historická fotografia, pred školou na Uzbeckej ulici je voľné priestranstvo. Sme plne naložení, ideme na 3 týždne preč z domu, na ťažké bicykle si treba zvyknúť.

Ideme obvyklou cestou smerom do Rakúska. Míňame Slovnaft, po Prístavnom moste prejdeme na pravý breh Dunaja a Viedenskou cestou pokračujeme na hranice. Rakúsky colník nie celkom chápe naše odhodlanie dostať sa do Ženevy. Za Hainburgom prechádzame Dunaj.

Dunaj, rieka ktorá tečie cez moje rodné mesto nás bude ešte riadne dlho sprevádzať. Po množstve mostov budeme prechádzať často z jednej strany na druhú a pozorovať ako sa prediera kopcami, ako sa zužuje a stráca. Bude nám počas dlhej cesty pripomínať domov.

Viedeň

Do Viedne vedie už známa nudná cesta. Ideme dlho rovnou hrádzou, potom sa stočíme okolo rybníka a cez rafinériu OMV sa dostávame do oddychovej oblasti pri Dunaji. Na obed už odpočívame na lavičke na viedenskej pláži a napchávame sa rezňami, ktoré pobalila doma mama. Asi posledné normálne jedlo. Blúdime trocha Viedňou, zamotávame sa v starom meste. Spomeniem trochu histórie. V období rímskeho impéria vo Viedni vznikol významný vojenský tábor Vindobona. V roku 180 v ňom zomrel rímsky cisár Marcus Aurelius. V roku 1683 tu bol porazený Turci a po napoleonských vojnách sa tu konal slávny Viedenský kongres v rokoch 1814 - 1815, ktorý rozhodol o politickom usporiadaní vtedajšej Európy. V roku 1996 sme Viedeň za pompéznych osláv navštívili my.

Nakoniec sme cestu von našli a napojili sa na bicyklový chodník.

Cesta severozápadným predmestím vedie okolo nejakého kempu. Čas na prenocovanie ešte nebol, tak sme sa len pozreli na ceny. Na naše pomery boli dosť vysoké, ideme ďalej. Cestou cez chatkovú oblasť pociťujem akýsi divný pocit, ten bicykel sa podomnou akosi vrtil. Dosť nezvyčajné, ale pripisujem to prelievajúcej sa vode v jedenapollitrových flašiach, ktoré mám uložené vzadu priečne vzhľadom na os bicykla. Keď sa už definitývne lúčime s Viedňou, prechádzame okolo prvej vodnej elektrárne. Neskôr zistíme, že ich je na rakúskom toku Dunaja celá spústa. Ideme po hrádzi, hneď 2 metre povedľa Dunaja. Cesta tu nie je ako v smerom na Gabčíkovo - strmý breh poliaty asfaltom, naopak náš chodník oddeluje od vody pár skál a iba asi 1 meter výškový rozdiel. Čudujem sa, ako to môžu tak presne regulovať vodu, aby sa nevyliala. Po stranách sú pravidelne lampy, odpadové koše a bývajú lavičky. Kultúrne prostredie, na aké nie sme u nás zvyknutý.

Po pravom brehu Dunaja prechádzame okolo mestečka Tulln. Je asi 50 km od Viedne a na brehu vidíme zaujímavo tvarované fontány. História tohto mesta začala už v období starého Ríma. Tu, v rímskom vojenskom tábore Commagena bola totiž najväčšia základňa rímskej dunajskej flotily. Mesto je spomenuté i v starom nemeckom epose Pieseň o Nibelungoch.

Pomaly sa chýli k večeru a my sa začneme obhliadať po mieste na nocľah. Pár sto metrov ďalej, ešte stretávame mestských chodcov, môj pocit z nestability bicykla vrcholí. Zdá sa mi tu už nenormálne, kuknem dole k prehadzovacím páčkam...

Hrôza, des a úzkosť ma v momente zaplavila, hlavou mi prebehli rýchlosťou svetla tie najhoršie myšlienky. Vidím prasklinu - zlomeninu kostry ako svet!

Zlomená kostra

A diera za rozširuje. Zatmie sa mi pred očami, cítim že je zle, veľmi zle, až mi je z toho zle. Krízová situácia. Opatrne zastavím bicykel, zosadám a zúfalo zavolám na otca a brata nech čakajú. Prídu ku mne a zbadajú to fatálne nešťastie. Kostra, patrne pod vplyvom preťaženia sa na mieste, kde bola po minuloročnom náraze mierne ohnutá, zlomila. 5 cm nad páčkami, 3 cm od osi volantu. (Viac o náraze, kt. spôsobil ohnutie kostry sa dozvieš v Trampotách)

Krízová situácia. Čo si len teraz počneme? Čo ďalej? Takto sa na bicykli ďalej ísť nedá. Je len otázkou času, kedy by sa zlomila vodorovná tyč od volantu k sedadlu. Márne pokusy o zviazaní trubiek zohnutými špicmi nemajú nádej na úspech. Čo bude s výletom? Ako že sa len dostaneme takto do Švajčiarska? Vrátim sa naspäť a ony budú pokračovať?

Veľa otázok a žiadne odpovede. Je šesť hodím večer a my pokračujeme ďalej pešo po hrádzi, obzerajúc sa po niečom, kde by sme sa mohli spýtať na zváračku. Rozmýšľame, no keď zvážime že sme niekde v nejakom Rakúsku, je víkend - sobota večer, tak nás veru práve nádej nezapĺňa. Pokračujeme pešo, nikde nikoho. Tam, kde sa hrádza napájala na cestu, sme odbočili do dediny. Prejdeme do dvora nejakého veľkého rodinného domu (možnože nejaký klubový doma) dole do rozmernej záhrady a zastavíme pri niečom ako unimobunke, lebo odtiaľ sa ozývali hlasy. Bolo tam viacero ľudí.

Neviem už presne, čo nasledovalo, ako sa veci vyvinuli aké argumenty zavážili a ako sa to mohlo podariť, keď som sa o 5 minút na to viezol v kufri kombi auta držiac môj dolámany bicykel a dvaja Rakúšania ma vezú hore dole po krajine, vraj do dielne. Sedenie na tvrdej podložke, skrútený a privalený bicyklom, to nebolo príliš pohodlné, ale u mňa vzplanula iskrička nádeje a potichu som sa pozeral von oknom.

Siréna. Počujem húkačku zozadu sa približujúcu. Srdce v krku. Iba sanitka. Výdych.

Vzdialenosť odhadnúť neviem, ale za takých 20 minút sme zastavili pred veľkou dielňou. Otvorili veľké dvere a zamierili sme k nejakému prístroju. Pýtajú sa z akého materiálu je kostra, nepozdáva sa im to, sú neistý. Nakopli zváračku, do klieští chytili kostru, ja som bicykel držal pokope a jeden prúdovou zváračkou pracoval na zlomenine. Moje ruky pálili vyletujúce iskry, no mňa napĺňala radosť. Na bicykel v mieste zlomu sa nabaľovala neforemná žeravá guča. Trvalo to dlho, no skončili. Poklepali, obliali vodou. Guča zmenia farbu na čiarnu a vyzerala ešte hroznejšie. Ako taký nádor, obrovský hrbol z ktorého ešte trčali drôtiky po zváraní. Držalo to spolu. A ja som nemohol veriť.

Zaviezli ma späť. Namontovali sme koleso, vyzeralo to strešne, ale pevne. Je osem hodín a keď už, tak sa ešte miestnych dobrodincov pýtame na prespanie ich záhrade. Mávli rukou, privolili a odišli. Tú noc bola búrka, a dosť silná. Môj igelit, z ktorého si robili srandu, sa znamenite osvedčuje a zaspávame. Teším sa ako sa vyriešil problém, ako sme zvládli krízuvú situáciu a zajtra výletu nič nestojí v ceste.

Prešli sme dnes prvých 116 kilometrov. A mali najväčší technický problém.

2. deň, nedeľa, posledný júnový deň

Záhrada, kde sme postavili stan. Stan, ktorý je zakrytý igelitom, ako ochrana proti dažďu. Balíme veci, vyzerá dosť chladno, oblečené šušťákové nohavice. Bicykel je zozváraný, môžeme pokračovať.

Asfaltová cesta ide po lese a za miestnou čističkou odpadových vôd sa dostávame zas k brehu Dunaja. Je zatiahnutá obloha a pomerne chladno. No horšie je že fúka nám oproti silný vietor. Postupujeme pomaly, ledva 15 km/h. Cyklistov je dnes málo, sami sa teperíme hore Dunajom. Dunajská cyklistická cesta - Donauradweg je dobre značená. Zelené tabuľky s uvedením najbližšieho mesta a kilometráže nás sprevádzajú cestou.

Po starobylom moste prechádzame na ľavý breh do mesta Krems. Toto mesto je pôvodcom svetoznámej pochúťky - Kremžskej horčice.

Prichádzame po prvýkrát do hornatejších oblastí. Ale sú to oblasti zaujímavé.

Cesta sa zostrmuje. Pozrieme bližšie a vidíme že vedie ku hradu.

durnstien.jpg - 9401 Bytes
Stredoveký hrad Dűrnstein

Je tu dosť turistov. Hrad je možno trochu menší, ako by sa možno patrilo, ale je to zaujímavé oživenie cesty. Inač pekná idylka. Starý hrad, pod ním mohutný Dunaj s premávajúcimi sa loďami, okolo kopce a cyklisti na Donauradwegu. V tomto hrade bol od roku 1192 väznený anglický kráľ Richard Levie Srdce, no vraj sa mu podarilo nejakou lesťou jeho dvorného speváka dostať von, tak sme sa pobrali aj my.

Cyklistická cesta vedie spoľahlivo, rakúska krajinka je zaujímavá, dedinky tiež. Je tu dosť čisto a celkom pekne. Slnko nepáli, je stále pod mrakom. Dostávame sa do vinárskej oblasti.

Wachau

Volá sa to tu Wachau (po anglicky vačó) a je to oblasť vinárska. Na slnkom zaliatych kopcoch pestujú miestny obyvatelia s úspechom už po stáročia vinič. Vyzerá to tu naozaj pekne, cestička vedie po úpätí kopcov, všade je hrozno.

Prichádzame do mestečka Weissenkirchen in der Wachau. Obdivujeme zaujímavé, starobylé renesančné meštianske domy. Úzke uličky a pod domami sa isto iste skrývajú pivnice plné vína. Existuje tu dokonca Vinárska akadémia na vzdelávanie študentov.

Narazili sme na zaujímaví automat. Predávalo sa tam, dobre čujte, mlieko. Obyčajné mlieko! Ráno došla babka, naliala podojené mlieko, zobrala šilingy a šla zas niekam pásť tie kravy. Dobrý nápad. :-) Len neviem, či by sa také niečo ujalo aj u nás.

Za mestečkom je pamätník. Niekedy dávno tu došlo k bitke s Turkmi.

Cesta nás doviedla do mesta Melk (an der Donau). Pekné mesto, nazývané aj "perla na Dunaji". Jedna z mnohých vodných priehrad je hneď za mestom.

Kopcov pribúda, no my povedľa Dunaja nemáme problém - ideme vždy po rovinke.

Za mestom Ybbs je ďalšia vodná elektráreň Persenbeug. Je ich tu plno. Začalo mierne popŕchať, tam sme sa skryli pod drevenou besiedkou. Po chvíle pokračujeme. Cesta už vedie po pravom brehu, pri Dunaji, na úpätí kopcov, cez lesy. Dunaj sa pomaly zužuje, no stále je dosť široký. Schyľuje sa k večeru a začíname sa obzerať po mieste na nocľah. Zamierime k akémusi domčeku, po 5 minútach kričania sa zobudila a vyšla nejaká tetka a odporučila nám vedľa rybníka jednu čistinku, tá vraj patrí zväzu rybárov, z toho sme si však nič nerobili. O pol deviatej staviame stan.

Zložili sme sa na nej. Z rybníka nás navštevovali potešené rakúske komáre v hojnom počte. Celú nos bolo počuť lode a následne vlny Dunaja, ktorý bol od stanu asi 15 metrov. Tadiaľ aj viedla naša Donauradweg.

Po 125 km sme sa najedli a pospali.

3. deň, pondelok, 1. júla

Do rána pršalo. Radšej sme rýchlo vstali a zbalili, aby sme neboli dlho na očiach cyklistom. Tí sa už od rána premávali po chodníku a zvedavo obzerali.

Apropo cyklisti. Vždy šli vo väčších, či menších skupinkách, obyčajne starší ľudia. Vždy trochu pôsobili smiešnym dojmom. Nedeľne oblečení sa vlečú svojou max. pätnástkou, v košíku vzadu majú malí ruksačík, prejdú počítam takých 40 km denne, jedia v reštauráciách a spia v hoteloch. Úplná paródia na cykloturistiku v našom zmysle slova.

Vyštartujeme bez raňajok. Treba niečo kúpiť, lebo niet čo jesť. A obchodu nikde. S pribúdajúcimi kilometrami rastie nervozita, keď niekedy som veľmi nespokojný tak ide väčšinou práve o jedlo.

Prechádzame na druhú stranu Dunaja, brucho si už pýta svoje. Chodník sa rozbočuje a my sa múdro vydávame špatným smerom. Cesta je stále divnejšia, cez mokré lesy a blatovú cestu. No pokračujeme ďalej napriek blatu. Cesta sa zužuje, na stromoch sú štítky Pozor Besnota! Dorazíme k závore, ďalej sa ísť nedá, koniec. Potvrdzuje sa pravidlo že hladnému sa aj cesta stratí. Prehováram žalúdok, nech ešte chvíločku počká, ale moc mi to prehováranie nešlo, lebo ani ja som nemal poňatia kedy natrafíme na obchod. Vraciame sa späť a nechádzame správnu cestu. Odkláňame sa od Dunaja a ide sa viac do vnútrozemia, ide sa vidiekom.

Zrazu zbadáme na stĺpe miniatúrnu tabuľku Lebensmittel. V posledných kŕčoch odbočujeme, o 100 m skončíme v pravom rakúskom Bauernhofe. Traktor, blato, pajta, šopa, a.... a... a: POTRAVINY!!! Toto bolo jedno z najradostnejších stretnutí potravinového druhu. Oprieme ťažké bicykle hneď vedľa a vrazíme do obchodu jak kobylky. Kupujeme všetko. Mlieka kopec, zopár kusov salámy tzv. Edelsalamy, vločky, čokolády, sirup, maslo, syry, papriky, po čom mám len hladné brucho piští. Predavačka len pozerala ako sa potom rozložili na stole pred obchodíkom a jedli a jedli a cpali sa tlačili do hlavy. Žalúdok mi bol povďačný. Rozšíril sa najmenej na štvornásobok svojho prevádzkového objemu. Čo sme už nevládali zbaštiť, to sme pobalili do tašiek, stále bolo toho dosť.

Prejedený pokračujeme pomalšie. Ďalšia elektráreň.

KZ - Lager Mauthausen

Cesta pokračovala cez dedinu, alebo menšie mestečko Mauthausen. Aj by sme to prešli a šlapali ďalej, ale zbadáme smerovú tabuľku KZ - Lager Mauthausen 2 km. Teda koncentračný tábor. Vživote som v také niečo naživo ešte nevidel, tak sme spravili malú odbočku. Nasledoval nevídane strmý horekopec. Od údolia Dunaja sme nakoniec vystúpili až na riadny kopec. Tu sa týčila pevnosť. Naozajstný koncentrák. Zahynulo v ňom v čase vojny viac než 200 000 väzňov. Boli tu uväznení aj viacerí významní Slováci.

Z pamätnej tabule sa dozvedáme, že na tomto mieste bolo od júna 1938 do 5. mája 1945 beštiálne zavraždených okrem iných 4473 československých občanov. Desaťtisíce zombreli bez toho, aby bol o nich vedený register.

Z Mauthausenu sprevádzaní Dunajom pokračujeme ďalej. Cesta tentoraz niečím pripomína cestu do Gabčíkova, ideme stále rovno po ľavom brehu, povedľa Dunaja. Obchádzame záliv s jachtami a kemp pri dedine Au an der Dunau.

Linz

Približujeme sa k veľkému mestu Linz. Na hrádzi pribúda športovcov, kontúry mesta sa približujú. Prechádzame parkom, popod most. Rozhodli sme si trochu pozrieť mesto, prešli sme mostom na druhý breh, do centra. Ako si všetci dobre pamätáme z hodín dejepisu, tu na mieste starého mesta stál až do 1. storočia opevnený rímsky tábor Lentia. Neskôr, v roku 1832 bola uvedená do prevádzky prvá železnica na európskom kontinente - spájala Linc a České Budejovice. Dominantu mesta tvorí Starý Dóm, kt. je najväčší v krajine, dokonca väčší ako Stephansdom vo Viedni. Ďalšou zaujímavosťou je kostol sv. Martina, ktorý v roku 799 založil Karol Veľký.

Tu na námestí som trochu zaostal. Ako som sa motal po dlažbe, zastavil ma taký nejaký dedko v rakúskom oblečení a niečo odo mňa chcel. Keď som mu začal načúvať, vysvitlo o čo mu ide. Nadával a hromžil na Európsku Úniu, preklínal vstup Rakúska do EÚ. Die ganze EU ist Scheiβe. Bude tretia svetová a aj tak veštci pokapeme, tak týmto spôsobom sa starý ujo rozohňoval a radil mi nech to aj našim politikom vysvetlím. :-)

Uja som nechal tak a pozerali sme mesto. Potom sme sa zas najedli a pokračovali ďalej. V meste Aschach sme po Kraftwerku prešli na pravú stranu. K večeru nám vhod prišiel kemp na brehu, tak sme sa hneď a zaraz, o deviatej večer ubytovali.

Kemp bol na rakúske pomery priemerný. Sprcha, tá bola zo všetkého najlepšia. Dnes sme zmákli 118 kilometrov.

4. deň, utorok, 2. júla

Ráno pokračuje polohladný, pekáreň a potraviny nachádzame až v ďalšej dedine.

Veľmi zaujímavá bola zákruta Dunaja. Medzi veľkými kopcami sa Dunaj na malom úseku stáča o skoro 180 stupňov a potom zas späť. A lode sa veselo točia, predbiehajú. Kdesi čosi, zazrieme slovenskú loď Žilina.

Mostom prechádzame zas na druhú stranu.

dunaj_marek_lod.jpg - 5225 Bytes
dunaj_mato_lod.jpg - 7069 Bytes
A lode nás predbiehajú...


grenze.jpg - 7775 Bytes
Prešli sme pozdĺž Dunaja už celým Rakúskom a ocitáme sa na hraniciach s Nemeckom.


Žiadne strážené hranice, ani colníci. Len závora a nápis Achtung Staatsgrenze.

Postupujeme už normálnou cestou pre autá, miestami chodníkmi. Naobed prichádzame do mesta Passau.

passau.jpg - 4493 Bytes

Passau

Passau, po slovensky Pasov. Prvé Nemecké mesto, kam sme prišli bicyklami.

Passau je známe tým, leží na sútoku troch riek. Do Dunaja sa vlievajú rieky Inn a Ilz. Staré, historické mesto leží medzi nimi. V deviatom storočí bol Pasov sídlom biskupa Wichinga, ktorý robil veľkomoravskému svätcovi Metodovi problémy.

passau_pohl.jpg - 9368 Bytes

Prešli sme mostíkom cez Ilz, potom mostom cez Dunaj a navštívili parčík na sútoku Dunaja a Innu. Bolo tu dosť turistov, aj na starom námestí, kde sme pozreli aj starý kostol, v ktorom je orgán obsahujúci 16 564 píšťal. Celá táto časť starého mesta vyzerala dosť historicky, netradičná poloha mesta pridáva na zaujímavosti. V obchode sme kúpili pohľadnice a rozposlali známym.

Prešli sme po Donauradwegu od Bratislavy po Passau. Trvalo to necelé 4 dni a dĺžka bola kratšia ako 450 km. Bol to zaujímavý a nevšedný úsek. Bolo stále čo obdivovať, jazda bola pohodlná, chodník sme mali vlastný, autá neprekážali. Radosť spomínať. Už iné to bude ďalej...

Po oddychu opúšťame Passau a po cestách pokračujeme na západ, kopírujúc tok Dunaja. Ešte malá zástavka v MediaMarkte a už si šlapeme do petálov deliac si cestu s motorovými vozidlami. Prejdeme ešte kus cesty a o pol ôsmej večer, pri nejakej nemeckej dedine, sme zakotvili na poli pod stromom. Dosť času sme sa venovali Pasovu, takže dnes končíme po 102 kilometroch.

 

5. deň, streda, 3. júl

Stan je pobalený a vyrážame do nového dňa. Máme nedostatok jedla, takže strartujeme hladní. Onedlho natrafíme na neznáme mestečko, v potravinách nakúpime, proviant pobalíme do tašiek. Kúpili sme aj sirup, aby bolo s čím vodu miešať. Sirup som prelial do pollitrovej fľašky a dal do druhého stojana na cukloflaše. Jedlo máme nakúpené, teraz už len vhodné miesto na ich skonzumovanie treba nájsť. To býva občas problém, keď sa má pri tom zahovať istá dôstojnosť. Našťastie sme natrafili na drevenú lavičku, na chodníku, ešte v meste. Pekne krásne sa rozložíme, otvoríme mlieka, paštéty, konzervu od sardiniek, očistíme papriku, natierame maslo a krájame salámu. Pekný bordel okolo. Po prvom nasýtení, keď už hlad nehrá prvú rolu sa začíname obzerať kde to vlastne sme. To nás už zhora závistlivo pozorujú dôchodci. Zastavili sme to rovno pred domom dôchodcov, v ich parku na ich lavičke! Nakúkali z okien, vychádzali na balkóny, privolávali ďalších. To sme už my začali jesť z červených umelohmotových pohárov ochutené ovsené vločky. Nakoniec, prepchatí, sme sa pred ich zrakmi ešte dorazili čokoládou, s námahou vysadli na tátoše a lenivo sa vydali ďalej.

Sprevádzajú nás neustále autá, premávka je hustá, cesta je nekonečná a monotónna. Kdeže je len pekné údolie Dunaja!

Kilometre pribúdajú, čas postupuje a my napredujeme nemeckom. Voda sa minula, zo všetkých fliaš. Piť treba, a tak pozeráme, kde vodu načerpať. Konečne narazíme na nejaké domy. Miestny ľudia nám s pochopeným vyhoveli, no trošku sa čudovali, že sme ich ochudobnili až o 12 litrov vody. To je naša kapacita. Vyzerali sme asi dosť exoticky, pán sa nás opýtal že skadiaľ sme. Hrdo vysvetľujeme že z Bratislavy, zo Slovenska, z bývalého Československa. Ujko veľavýznamne pokyvká hlavou a ukazuje gestom a pýta sa, či sa tam ešte bojuje...

Aufwiedersehen a upaľujeme ďalej.


regensburg.jpg - 4689 Bytes

Dostávame sa do ďalšieho veľkého mesta. Regensburg. Po slovensky Remeš.

V Regensburgu trochu blúdime, máme len mapu celého Nemecka. Zorientovať by nám pomohla znalosť, kade tečie vzhľadom na našu polohu Dunaj, tečúci mestom. Neďaleko školy sa pýtame brčkavého študenta. Sakra, to bolo také poleno, nemal ani poňatia. Pochybujem o tom, či vie vôbec čo to ten Dunaj je.

Nachádzame v strede mesta veľký park, "naobedujeme" sa zas na lavičke a doprajeme si trochu oddychu v tieni stromov. Počasie je dnes výnimočne dobré, ešte nepršalo.

Ideme ďalej mestom. Na prechode cez križovatku sme s našimi naloženými bicyklami vzbudili pozornosť, asi 25 ročného Nemca. Vraj prešiel na bicykli od Hamburgu až sem, tiež je cyklista. Medzi rečou nám spomenul istú obchodnú sieť menom NORMA, ktorá vraj má v Nemecku pobočku na každom kroku, relatívne dobré ceny a čo je hlavné, dá sa u nich kúpiť balík máp celej Európy za dobrý peniaz. Zapamätáme si radu a pokračujeme ďalej sami. Nie po ceste pre autá, ale povedľa Dunaja, vraj tam je pekná cestička, aj to nám prezradil.

Dunaj sme našli, cestu tiež. Na túto oblasť si spomínam celkom presne. Preto, že bola nádherná. Všade ticho, dobrá cesta bez áut, lesnaté kopčeky a údolím s lúkami licho tečie malá riečka Dunaj. Slnko pekne svieti, je teplo. Hotová idyla.

Postupne sa tiché prostredie stráca a prichádzame do športovo rekreačnej oblasti. Ideme ďalej, odkloníme sa od Dunaja a stúpame do kopcov. Prvý krát v Nemecku stúpame do kopcov. Dostávame sa na akúsi náhornú planinu, sme vo vysokopoloženej oblasti Bavorska. Všade naokolo kopčeky a kopce, lúky a po nich roztrúsené dediny. O pol ôsmej pri jednaj takej dedinke zastavíme. Od cesty sú domy vzdialené asi 150 metrov, a my sa medzi cestou a domami na miernom svahu a v strašne vysokej tráve usalašíme.

Dnes sme prešli nemeckou krajinou 136 kilometrov. Pri večeri, ako vždy, počúvame na malom rádijku stanicu Rádio Slobodná Európa - RFE. Sme od Bratislavy 600 km vzdialení, no jasne počujeme o zajtrajších voľbách v Rusku, Yeltsin má pred Zjuganovom len 3% náskok.

6. deň, štvrtok, 4. júla

Šlo sa celkom dobre, až na to že sa neskôr rozfúkal strašný protivietor. V jednej dedinke, v parčíku jeme, na obdiv miestnych občanov.

Blížime sa k mestu Ingolstadt, kde sídli známa rafinéria ropy.

Prešli sme mestom Donauwörth.

K večeru hľadáme miesto na nocľah. Nakoniec sme ho našli pri malej dedinke Rettingen.

Postavili sme stan, najedli, dozvedeli sa že Jelcin vyhral, a po 118 kilometroch pospali.

7. deň, piatok, 5. júla

Stan je zas mokrý, bude ťažký. Nastáva balenie. Balenie je to čo nemám rád. Všetky porozvlačované veci treba zas popchať do malých vakov, tie sa musia dať zatvoriť. Problematické býva aj nakladanie tašiek na bicykel, keď ho niet o čo oprieť a treba bicykel jednou rukou pridŕžať. Keď sú tašky už naložené, treba ich ešte prikvačiť autogumami a pritom dávať pozor, aby nevystrelili. Za gumy sa ešte pricviknú jedenapollitrovky s vodou a na vrch mokré veci na vysušenie.

Vysadáme na železné tátoše, šlapeme do petálov pokračujeme v ceste smerom na Bodensee. Prechádzame mestom Dillingen, smerom na veľke mesto s krátkym názvom Ulm.

V predmestí Ulmu nám došla voda, zas sme pozerali po vodovodných kohútikoch. V záhrade jedného rodinného domu sme zbadali nejakého divného ujka, tak sme sa zastavili. Načerpali sme si vodu. Ten muž sa zdal nejaký divný. Okrem toho, že mu chýbala jedna ruka, aj správanie bolo akési čudné. Zvláštne sa tváril a rozprával, pôsobil akoby nemal všetkých doma. Po chvíli priniesol kopu nejakých šumivých tabliet, vraj vitamíny. Trochu som váhal, či to zobrať, čo to vlastne je, ale ako slušnosť káže neodmietli sme, rozpustili vo vode, vychlastali a pobrali sa ďalej.

Ako sa blížime k mestu, už od dialky vidno siluetu velikánskeho kostola.

Kostol sa stále zväčšuje, my sa približujeme a snažíme dostať až ku ňmu.

ulm.jpg - 10355 Bytes

Ulm

A sme úplne pred velikánskym gotickým dómom. Je to kostol veeeľmi starý. Začali ho stavať veľmi dávno a dokončievali strašne dlho. Veža je vysoká 161 metrov. Kostol bol cez vojnu zničený.

Toto veľkolepé dielo ma očarilo. Ako mohli pred 500 rokmi postavať také niečo veľké, keď ledva poznali vtedy koleso. Všetko z ťažkého kameňa.

 

Pred chrámom je nulový bod s naznačenými smermi a vzdialenosťami k významným miestam.

Mesto Ulm je zaujímavé. Narodil sa tu a žil tu aj Albert Einstein.

Pred kostolom sme zbadali nejakého blázna. Bol chudý, háro mal naježené, vlnité a dlhé, zastavoval ľudí a potácal s medzi nimi. Zároveň stále niečo mlel a každému chcel niečo povedať. Vyzeral naozaj pomätení. Podídem bližšie a počujem ho hovoriť, že "Geisteskrankheit" nie je nič zlé...

Za Ulmom sa lúčime s Dunajom, prichádzame do Neu-Ulmu. Obloha nepredpovedá nič dobrého, a vskutku onedlho začne popŕchať. Pár hodím sme museli prečkať pod strechou lekárne, postojačky a dívajúc sa ako cesty zaplavujú prúdy vody. Na chvíľu dážď ustal, pohýname sa.

Boli sme nakúpiť v potravinách. Po dňoch šlapania bez sprchy asi nevyzeráme dosť dôverihodne. Predavačka, keď sme platili 500 DM bankovkou, ju zobrala, otočila oproti slnku, potom s ňou kamsi odbehla apo chvíli sa vrátila. Ani sa neospravedlnila.

Prší, skrývame sa v podchode pod cestou. Dážď ustáva. Zvečerieva sa.

Za mestom, pri ceste je starý domček. Vedľa neho trávnaté pole, dobré na stan. S otcom vojdeme do dvora, nikto sa neozýva. Zrazu sa na nás vyrúti pes. Zlostne breše, to ja už beriem nohy na plecia utekám za plot a za sebou rýchlo zatvorím. Otec tam ostal.

Nepríjemná situácia sa našťastie vyriešila, keď sa objavila starenka, vyhrešila psa a dovolila stanovať. Začína pršať, rýchlo staviame stan, prehadzujeme igelit. Vonku prší a ja v stane opisujem údaje z tachometra. Kvôli dažďu sme boli nútení často stáť, okrem toho sme dnes obdivovali Ulm, takže celkovo dnes len 95 kilometrov.

8. deň, sobota, 6. júl

Do rána pršalo a prší aj ráno. Dlho nejdeme a hneď sa musíme ukryť pod dialničným nadjazdom. Vonku člapčí voda, formujú sa potôčiky. Vyjedáme zásoby jedla, niet iné čo robiť. Konečne o jedenástej sa počasie trochu zmenilo. Už neprší, ale zato fúka veľký protivietor. Pod lesom nájdeme dedinku. Vytypujeme jeden dom a zastavíme. Domáci vychádzajú, my chceme vodu. Zas sme neboli odmietnutí. Pani nám ukázala vodovodný kohútik a my už vieme čo robiť. Z dverí prišiel s paličkou dedko. Chvíľu sa pozeral a potom začal bez toho aby ho niekto vyzval rozprávať. O vojne. Postupne sme sa dozvedeli že bol parašutista a narukoval v Mníchove...

Pokračujeme smerom na juh. Dnešný cieľ je veľké to jazero - Bodamské jazero. Prechádzame mestečkom Ravensburg.

V pochybnostiach o ceste sa pýtame bicyklistov ktorým smerom do Friedrichshafenu. Hovoria, že už len rovno, rovno dole. Pokračujeme, ide sa stále veselšie, v očakávaní veľkého jazera - ďalšieho významného bodu našej cesty.

Ale nie, kam sa to dosalí? Nó? Do Friedrichshafenu! Mesta na brehu Bodensee.

Cez mesto sme sa dostali až na nejaké nádvorie pred kostolom. Cítim čudný pocit, akoby som stál pred niečím veľkým... Prejdeme krátkou pasážou a náhle sme sa ocitli zoči-voči velikánskej, obrovskej vode:

bodensee.jpg - 2722 Bytes

Bodamské jazero - Bodensee

Zastavíme a pozeráme ako omráčení! Naskytol sa nám nádherný pohľad, niečo dosiaľ nevídané! S otvorenými ústami a zatajeným dychom pozeráme pred seba. Ovanie nás mierny chlad a vôňa vody. Po tisíc kilometroch šlapania sa zastavíme pred mohutným jazerom Bodensee - Bodamské jazero. Vidíme loďky, cítime radosť. Naše putovanie je odmenené božským pohľadom. Na druhom brehu je Švajčiarsko.

Pomaly, naplnení bázňou sa bicyklujeme po brehu jazera. Ako zázrakom nám do cesty o pod deviatej príde kemp, prvý v nemecku... Cvakáme 29 DM a staviame na peknej trávičke stan. Ešte väčšiu radosť znamenala sprcha s teplou vodou. Až keď človeku chýba, až potom si ju vie doceniť. A veru som cenil. Dnes je konečne raz večer, kedy neprší. Z rádia sa dozvedáme že Hilary Clintonová dnes navštívila Bratislavu.

Zaspávame pár desiatok metrov od jazera, tachometer ukazuje 114 km. Zajtra nás čaká namáhavý a dlhý deň...

9. deň, nedeľa, 7. júla

Zobudili sme sa do peknej nedele a čaká náš jeden náročný deň. Z kempu na brehu Bodamského jazera sme vyštartovali pomerne neskoro. Neprejdeme poriadne ani kilometer, keď sa pri nešťastnom manévri zrútila otcova ťažká Ukrajina opretá o múrik na zem. Spadla rovno na páčku prednej brzdy, lánko sa hneď pretrhlo. Sme dobre vybavení, montujeme náhradné. Pokračujeme, dozvedáme sa že vo Friedrichshafene sídlila spoločnosť Zeppelin, grófa Zeppelina a bola tu taktiež prvýkrát zostrojená a spustená prvá vzducholoď na svete.

Opúšťame Friedrichshafen a po cyklistickom chodníčku pokračujeme smerom na severozápad, po brehu Bodamského jazera. Ináč, toto jazero je ľadovcového pôvodu.

Po brehu sa dostávame do mesta Meersburg. Odtiaľto práva kompa na druhý breh, do mesta Konstanz. Pekne sme našli prístav, predbehli sa v rade a nalodili. Tentoraz to nebola loďka na akú sme zvyknutí z gabčíkovského kanála medzi Vojkou a Kyselicou! Tentoraz nastupujeme do riadneho trajektu, mohutnej lodi. Bicykle nechávame dole a na jazero sa dívame z hornej paluby.

Výhľad z trajektu na Bodamské jazero. Loď postuluje rýchlo a lodí je tu viac. Spolu som ich napočítal 4, ktoré premávajú hore a dole z jedného brehu na druhý.

Dostávame sa na breh.


konstanz.jpg - 6388 Bytes

Vstupujeme do mesta Konstanz, po slovensky Kostinec.

Mesto celkom upravené, podobne ako ostatné nemecké mestá. Vodiči ohľaduplní, podobne ako všade na západe. Chodíme mestom a hľadáme to slávne miesto...

Bolo len otázkou času, kedy v meste nájdeme miesto, kde upálili tohto slávneho kacírskeho reformátora. Ako vieme, bol upálený tu, v Kostinci dňa 14. júla 1415. Takže o týždeň bude mať výročie. Bol som rád, že som sa dostal na toto miesto. Toľko krát som o tom počul, ešte na základnej nám to vtĺkali do hláv, na gymnáziu ešte dôraznejšie.


janhus.jpg - 9331 Bytes
Marek, miesto upálenia Jána Husa, Maťo.

Najedli sme sa na lavičke oproti Husensteinu, chleba nebezpečne ubúda. Slávne miesto opúšťame.

Priamo v meste Kostinci sme natrafili na hranicu so Švajčiarskom. Pasy sme vyťahovali zbytočne, colníci ich nechceli vidieť. Za colnicou zastavujeme a zhlboka sa nadýchnem. Som trochu rád, že som preč z Nemecka. Nestalo sa nám síce nič nepríjemné a všetko vyzeralo v poriadku, ale mne sa zdalo byť akoby trochu nepriateľské. Taký neistý pocit. Myslím, že by som tam nedokázal žiť. Potraviny neboli príliš drahé, cesty boli dobré, krajina čistá, nestretli sme žiadnych zlodejov, či výtržníkov, no nepozdávalo sa mi tam.

Švajčiarsko

Takže ako hovorím, v meste Kostinec prechádzame hranicu a z Nemecka sa dostávame hen, do Švajčiarska. Švajčiarsky vzduch! Dostali sme sa do tohto malého bohatého státiku! Z Bratislavy až sem. Za necelých 9 dní a 1000 km. Človek by ani neveril :-) Doteraz viem o Švajčiarsku zo školských atlasov, filmov a kníh. Teraz sa po ňom bicyklujem! Unglaubliš. Už len sa dostať na protiľahlý koniec - do Ženevy a potom nič len domov. Domov.

alpy_pohladnica_big.jpg - 16850 Bytes

Privítal nás strmý kopec. Aj by som si zanadával, keby som nevedel že vstupujeme do hornatého Švajčiarska! Takto my ostalo len šlapať. Predierame sa vrchmi, zbadáme chalupu, kde sa vraj predáva čerstvé mlieko. Aj sme chceli kúpiť, keď si uvedomíme, že ešte nemáme zamenené švajčiarske franky.

Kopce sa zmenili na mierne klesanie, neskôr na skoro rovinku. Dostávame sa do miesta bývalých olympijských hier, do mesta Winterthur. Je to prvé švajčiarske mesto na našej ceste. Mestom viedol pohodlný bicyklový chodník. Prekvapili nás zaujímavo tvarované trolejbusy. Pokračujeme ďalej.

Často vídavame do ceste švajčiarske vlajky. Biely kríž na červenom podklade. Často sa trepocú na žrdiach pri domoch.

Iná vec, ktorá ma zaujala boli bilboardy. Všade doteraz bývali normálne, veľké ako stena, také ako vždy. No tu, vo švajčiarsku boli menšie. Asi tretinový formát, 2 krát jeden a pol metra približne. Hmm, zaujímavé. Asi na to majú dobré dôvody. Rozmýšľam, že tým môžu šetriť. Miestom na plotoch, aj materiálom na tabuľu. Aj papierom na plagáty, a vlastne aj lepidlom na nalepenie plagátov na malé tabule. A tým vlastne aj prácou, ktorú konajú robotníci na naliepanie, tlačiarne na tlačenie. Hmm. Alebo potom z estetických dôvodov, aby veľké farebné plochy nešpatili krajinu. Na viac príčin som neprišiel, hádam sa niekedy dozviem ako to v skutočnosti je. Boli tu, omnoho viac ako v iných štátoch, zastupené reklamy propagujúce život bez drog a alkoholu. Aj veľa plagátov vyzývajúcich rodičov nezanedbávať rodičovskú výchovu. A ešte jedna séria reklám na zaujala. Tentoraz komerčného typu. Propagovali nejaký Relax. Nedozvedel som sa či Relax ako odpočinok, alebo Relax ako nejaký výrobok, službu, či časopis. Zaujímavá bola ale grafická stránka týchto reklám. Šlo vždy o 2 rovnaké zvieratá zobrazené vedľa seba ne jednom bilboarde, pričom jedno bolo "obyčajné" a to druhé sa tvárilo šťastne, patrne kvôli tomu "relaxu". Zaujímavé bolo to, ako grafici zobrazili tieto zvieratá, aby vyzerali veselo. Jednoducho prevrátili ústa po horizontálnej osi. Tak napríklad z psíka pudlíka, ktorý ma ústa prirodzene v tvare písmena A, spravili usmiateho psíka s tvarom úst do V. Graficky to bolo na vysokej úrovni, žiadna stopa po retušovaní. Druhý príklad bol žralok s ostrými zubami naháňajúci strach. Ryba vedľa neho sa cerila úsmevom. Bolo vidieť aj usmiate žaby. Dobre, stačilo, vráťme sa k ceste.

Medzičasom sme prišli až do mesta Zürich. Je to veľké mesto. Dosť sa tárame hore dolu, prestávku spravíme na móle na brehu Züricher See. Zhltli sme posledné kúsky chleba, potom dojedli poslednú salámu. Zo zásobami jedla to nevyzerá veru dobre. Čo je horšie, je nedeľa, banky sú pozatvárané a my nemáme čím platiť. Akoby to nestačilo chýli sa k dažďu, je šesť hodín večer a onedlho bude tma. Ostáva zima. Sme hladní, a aj preto unavený. Podľa mapy kemp na blízku nehrozí. Výnimočne zlá situácia, sme skoro bezradní. Istou oporou je naša rodina, ktorá prechodne býva tu, vo Švajčiarsku. No to je v nejakom Walchvile, na brehu Zuger See. Cestu nepoznáme a skôr ako o 50 kilometrov to veru nebude. Sme v zlej situácii. Otec by najradšej potiahol nikde za Zürich a na nejakej lúke postavil stan, zajtra by sa vymenili peniaze, spravil nákup, máme toho na dnes už dosť. Ja mám iný názor. Hlad, to je to čo ma provokuje a nedá pokoja. Trvám na tom, aby sme dnes prišli až k našim "Rendíkovcom", ako voláme rodinu Randalla (Rendyho) Laca. Dôvod proti je to že nevieme kde to presne je, je veľa hodín a sme unavení. Nesúhlasím, nemám rád polovičné riešenia.

Opúšťame Zurich, dávame sa na smer Zug. Cesta je frekventovaná, autá brnkajú jedna radosť. Cesta stúpa. Stúpa priam do nebies. Je to mimoriadne vyčerpávajúce. Ťaháme sa kopcami dohora, autá trúbia. So zaťatými zubami petálujeme vpred. Žiadna slasť. Prekonávame pohorie, nasleduje dolekopec. Podvečer prichádzame do menšieho mesta Zug. Vítajú nás legové kocky na "nadživotnej" veľkosti. Oddýchneme pri nich, polozíme a ideme ďalej. Je asi osem hodín, schyľuje sa k večeru a k dažďu. Zug leží na brehu alpského jazera Zuger See, na Zuger See leží aj Walchwil a tam chceme prísť. Pridáme do šlapu a z posledných síl upaľujeme po brehu jazera. Spustí sa dážď, hustý lejak. Nestojíme, nie sme ďaleko od ciela, s vypätím pokračujeme mokrí ďalej. Ideme už hodný kus cesty povedľa jazera, no Walchwilu nie a nie, za každou zákrutou čaká len zas ďalšia. Po čase nachádzame tabuľku s názvom Walchwil a myslíme si, že už je dobre.

Opak je však pravdou. Lejak sa zhustí a popisné číslo hľadaného domu nevieme nájsť ani za nič. Voda sa leje za golier, a čo je zlé, niet sa ani koho opýtať, je už tma ako v rohu, ulice sú vyľudnené, všetci sú schovaní v domoch. Konečne zočíme živú dušu, zastavíme a pýtame sa. Žena vychŕli na nás takú švicerduč, že z minútovej kázne porozumieme akurát to že treba ísť dohora. Dedinku sme už viac ráz predtým prešli z konca na druhú a spať, no spomenutú odbočku do kopca smerom hore sme našli až teraz. Cesta viedie strmo do kopca. Prejdeme pár sto metrov, stúpame do kopca, vysko nad hladinu jazera. Za stáleho dažďa, sily nás opúšťajú. Sme skoro na pokraji zúfalstva. Zastavíme pri jednom dome, vyjde mladý Američan. Vraj tu býva len 1 týždeň, poradiť nám nevie. Namiesto rady však priniesol miniatúrny mobil, otec zavolal ujovi Randymu. Asi ho to trochu prekvapilo, že sa mu ozývame pred desiatou večer v lejaku. Máme sa stretnúť pri vlakovej stanici, príde autom. Prekvapení sme zas my, že v tejto dedine a v týchto kopcoch sa má nachádzať vraj aj Bahnhof. No našli sme, uja na aute tiež. Prehováral nás, dajte bicykle dovnútra, alebo aspoň batožinu, verte mi, je to strmý kopec. Myslíme si, že teraz nás už nič prekvapiť nemôže. No mýlili sme sa. Taký strmý kopec, ako viedol k ich domu sme ešte nevideli. Ich dome je najvyššie v dedine. Až na konci cesty. Neviem akým zázrakom sme sa tam dostali. Dvere garáže na dialkové sa otvorili, celí premoknutí vchádzame, bicykle sme dali dnu, zložili batožinu. Garáž vyzerá neúmerne rozmerná. Tam by sa veru zmestilo 10 áut. Veliká betónová jaskyňa. Konečne sme sa zvítali s Randym, a konečne sme prišli do kuchyne. Dom vyzerá honosne, zajtra si to určite prezriem. O chvíľu bolo pripravené kuracie mäso, na nejaký divný spôsob. Hltáme. Prišla Pam. Ich deti už spia. Pri stole ešte počúvame historky Randyho, ako bol pred rokmi, po skončení školy, prvý krát na Slovensku a ráno sa po opici viezol v električke a iné. Únava robí svoje, zaspali sme spánkom spravodlivých. Dnešných 146 kilometrov bolo mimoriadne namáhavých. Predierali sme sa kopcami ako sa patrí, čiastočne s prázdnym žalúdkom a ku koncu kropený vodou.

10. deň, pondelok, 8. júl

Desiaty deň sme nespali v stane, ale v teplom a mäkkom dome. Raňajkujeme americké pancakes. Ráno stále lialo ako z krhly. Pokračovať sa veruže nedalo. Okolo domu tiekli po strmej stráni potôčiky vody dole do jazera. Všade bol biely opar. Pokračovanie bolo dnes nemysliteľné. Poprezerali sme dom. Ako každý dom, kde bývavali keď sme ich navštevovali, aj tento vyzeral a bol zariadený veľmi americky. Prekvapil nás akurát mohutný betónový bunker. Rovno v dome, na chodbe boli mohutné, strašne ťažké železobetónové vráta zavesené na obrovských pántoch. Bunker za nimi používali teraz ako komoru, či sklad potravín a vecí. Vraj je také právne bezpečnostné nariadenie, že veľké nové domy musia byt vybavené protiatómovým krytom. Pozoruhodné.

Autom, za neprestajného lejaku sme prešli do mesta Zug, v banke sme kúpili švajčiarsje franky. Kurz v prepočte okolo 24 korún. Navštívili sme potravinový supermarket. Prvý krát nás ohúrili ceny potravín. Príšerne drahé! Kdeže je lacné Nemecko! Tu je mlieko drahé, okolo 45 korún za liter. Maslo a syry tiež drahé. Mäso? Najdrahšie! Takže sme pokupovali len nutné minimum na prežitie.

Večer pozerám ujov počítač. Poriadne delo to je. Pentium 133. (rok 1996) Na internete pozriem čo sa deje na Slovensku. V Novom Čase píšu, že bude drahá hruškovica, bo hrušiek nieto.

Celý deň nehorázne lialo. Neuveriteľné niečo! Bola tiež zima. Dnes sa ukázalo, že to bolo veľmi dobre, že sme včera potiahli tých 146 kilometrov a neostali niekde v Zurichu. Veru neviem, neviem kde by sme sa teraz drvili a mokli pod premokajúcim stanom niekde v lese. Mali sme veru šťastie. Dobre sme sa veru rozhodli, včera pokračovať. Pam to veľavýznamne zhodnotila: "It was a smart decision."

11. deň, utorok, 9. júla

Ráno už nepršalo. Pobalili sme veci na bicykle. Naše špinavé časti oblečenia boli už vyprané a vysušené v sušičke. Náš prášok na pranie, ktorý sme v krabičke od Ramy priniesli z Bratislavy až sem sa ukázal ako zbytočný, preto sme sa ho zbavili. Randy ešte obdivuje môj pozváraný bicykel.
rjlaco_family.jpg - 5087 Bytes

Celá rodinka pokope. Randall Laco, Pamela Laco, a vpredu deti: Peter, Wiliam, Katka, a Marek Laco, môj malý menovec.

Lúčime sa, a dostávame dar na cestu: tašku plnú jedla. Tak nám to s Maťom zdvihlo náladu, že sme boli celí bez seba. Spúšťame sa strmákom dole do dediny. Máme to problém ubrzdiť, ešte je stále mokro. Kým prídeme dole k jazeru odľahlo mi v ušiach. Južnou stranou obchádzame Zugerské jazero a zastavujeme na parkovisku na opačnej strane, naproti Walchwilu. Pekné prostredie, alpské jazero obklopené horami. Otvárame tašky s úmyslom inventarizácie prijatých potravín. Okrem salám a syrov sme našli hŕbu sladkostí! S neskrývanou chuťou sme sa do nich pustili jak kobylky. :-) Pochutnali sme si, veru len čo je pravda. Objavil sa jeden technický problém. Popráskané pery. Veterné počasie, tisícka kilometrov, monotónna strava, to všetko sa podpísalo pod súčasný stav. Pery mám bolestivé, stvrdnuté, lúpajú sa a tečie mi z pier krv. Žiadne slastné pocity. Balznam na pery, také ešte nepoznáme. Ostáva len Indulóna, dobrá na všetko. Pery sú síce po nej biele, že vyzerám sťa upír, no po pár dňoch sa účinok dostaví, a prery sa ako-tak zregenerujú. Pokračujeme ďalej. Zdolávame kopčeky a prírodné prekážky.

alpy_pohladnica.jpg - 18269 Bytes

Na pohľadnici dobre vidieť, kadiaľ ideme. Celkom vľavo, na brehu Zugersee je dedinka Walchwil, z nej sme dnes štartovali, ideme okolo jazera cez Arth am See až do protiľahlej obce Immensee. Pokračujeme po brehu Vierwaldstättersee, po slovensky Jazero štyroch lesných miest, po anglicky jednoducho Lake of Lucerne. Plán je ísť ďalej do mesta Lucern (Luzern), cez mestečko Kriens, ďalej, ďalej, ďalej...

Stala sa mi malá nepriemnosť. Nič vážne. Na ceste vedľa Vierwaldstädtersee som nejakým čudným spôsobom zastavil bicykel tak, že možno aj v dôsledku váhy jeho nákladu, sa mi ozubené koleso (reťaz bola na malom) vrylo do spodnej časti členku a zanechalo krvavé stopy. Pokračovať v ceste sa dalo. Ešte dlho tam ale bolo vidieť stopy po zuboch.

Sme tu, na brehu Vierwaldstättersee, na ceste do Lucern. V pozadí sa už zlovestne týčia vysokánske studené končiare Álp. Veselo napredujeme.

luzern.jpg - 9890 Bytes
Mesto Lucern, na brehu jazera Vierwaldstättersee.

Uff, sme v meste Lucen. Keď sme sa o tom učili a malo to vedieť na hodine nemčiny, tak mi toto mesto aj s históriou bolo odpudzujúce. No teraz, keď sa bicyklujeme po nábreží jazera, vidíme tu krásu, no hold hneď by som sa o tom rád učil.

Prišli sme z údolia, po ľavej strane pohľadnice, potom okolo jazera, až do centra. Cez starodávny drevený mostík ponad jazero sa dostávame na druhý breh. Pochodíme mestom a dáme sa na smer mesta Bern.

Tu sa už začínajú poriadne kopce. Stúpame do strmých kopcov. Pri každom zábere do petálov sa modlím, aby kostra vydržala a nerupla. Ostať v strede Švajčiarska s nepojazdným bicyklom by nebola sranda.

Počasie sa od tohto dňa vylepšilo. Dlhodobo vylepšilo. Už nebude viac pršať, naopak iba pripekať slnko. Ťažko teraz hovoriť, čo je horšie. Či dážď, mokro a tieň a chládok, alebo neúprosne pražiace slnko počas celého dňa. Nezdá sa to, ale slnko vie cyklistu vyšťaviť, až hrôza. Nie je nič príjemné kúpať sa vo vlastnej šťave a stúpať serpentínami do neúprosných kopcov.

Prechádzame dedinou Wolhusen. Je zaujímavé ako Švajčiari vyrovnávajú s prírodnými prekážkami pri stavbe železničných tratí. Tu je dlhé nadúrovňový most, pripomínajúci viadukt, hentam zas diera do tunela, tuto zátačka jedna za druhou. Vláčik si to upaľuje a vždy príde kam má.

Tento deň prekonávame kopce priam neznesiteľné. Najväčšie počas celého výletu. Často treba ísť pešo, bicykel tlačiť vedľa seba. Okolo obeda nemáme kde sa najesť. Hladní sme, potraviny máme, no niet vhodného miesta. Takéto situácie vedia dobre hnevať. Človek už nevládze, chce oddych i potravu. Boli sme už na tom dosť zle, rozhodli sme sa zastať na parkovisko, ktorému dominoval veľký smetiak s odpadkami. Potraviny premiestnime z cyklotašiek do našich útrob a ideme.

emmental.jpg - 8399 Bytes
Údolie Emmental. Domov syra znamenitej chuti a typickej štruktúry.

Idúc naprieč Švajčiarskom nemožno obísť túto oblasť. Kto by nepoznal ementálsky syr, v ktorom je viac dier ako syru. Cesty sú v celej krajine dobré, nadpriemerne udržiavané. Značenie je ešte precíznejšie ako v Nemecku. Myslím zvislé aj vodorovné dopravné značky.

Často je na oboch stranách cesty vyhradený široký pruh, pohodlný pre cyklistov. S autami problémy niesu. Keď už o cestách... Po celom Švajčiarsku sú veľmi obľúbené kruhové križovatky. Sú skoro všade a kde ešte nie, tak tam už vŕtajú a rozoberajú cestu, aby si nejakú kruhovú križovatku, v ktorej strede sú kvetinky, spravili. Používajú sa najmä keď sa stretajú 4 cesty, no neostýchajú sa takéto dopravné riešenie použiť aj na križovatkách, ktoré sú pôvodne v tvare T. Takže všetky cesty sa napájajú na koliečko. Kto je na koliečku, ten je na hlavnej a potom môže odbočovať kam chce. Tí čo sa pripájajú dávajú vždy prednosť. Asi si to vymysleli kvôli bezpečnosti, usudzujem.

Občas bolo vidieť pri ceste istú tabuľu upozorňujúcu vodičov na nebezpečenstvo alkoholu a drog. Na graficky zaujímavom podklade sú slová: "NO ALCOHOL, NO DRUGS", a pod tým výsledok: "NO PROBLEM". No vidno, že aj v mierumilovnej krajinke sa vyskytujú protispoločenské živly - jedna z tabúľ bola špecificky upravená: "NO RADAR, NO POLICE, NO PROBLEM"

Ťaháme, nadávame na kopce. No každým kilometrom sa približujeme k dnešnému cieľu. Prejdeme mestečkom so sympatickým názvom Worb a...

bern.jpg - 10136 Bytes

Bern

Doputovali sme do švajčiarskeho hlavného mesta Bern. Museli sme nájsť dom kde býva otcov bývalý kolega z fakulty. Uňho sme mali prenocovať. Bern je mesto veľké, však aj nám to trochu trvalo. Historické centrum je ale malé, z 3 strán ohraničené riekou Aar. Všade okolo sa rozprestiera ostatné mesto.

Tesne pred mostom cez rieku (dole na pohľadnici) sa nachádza jama. Volá sa to že Berengraben a majú tam medvede.

Medvede sa kúpu v ich bazéne a ľudia z hora pozerajú a fotia ich. Medveď, to je symbol mesta Bern. Hovorí sa, že aj názov mesta Bern, Bern, pochádza od slova medveď. Prečo? Lebo medveď. Sa povie po nemecky der Bär a po anglicky Bear. Podľa histórie šiel raz jeden opočlovek po Švajčiarsku, nemal mapu a zablúdil. Nevedel čo má robiť a tu ho zrazu začal naháňať medveď. Opočlovek bol ale atlét a milému medveďovi hravo utiekol. Ako ale utekal zavetril ho medveď druhý - rýchlejší. Náš opočlovek sa ale nezľakol a obratom ruky tohto zastrelil. Po tom ho chcel stiahnuť z kože, aby mal kožu, ale dobehol ho ten pomalý medveď. Keď to tento videl, tak sa tak rozzúril, že dupol nohou do zeme a preboril sa do jamy. Odftedy sú medvede v tej jame a opočlovek dal postaviť za predanú kožu pokladňu. Tu vyberal dukátiky od ostatných, ktorí sa prišli na medveďa v jame pozrieť. Túto peep show, atrakciu vtedajšieho sveta, nazval si hrdo "Berém Dukátiky k.s." Tak sa založilo mesto a postupne sa názov zmenil na "Bern".

No sme už dnes dosť unavení, vidno že treba spomínaného kolegu rýchlo nájsť a zadrichmať. Prejdeme mostíkom do starého mesta. Tu sa spýtame dedka na lavičke, kde sa nachádza hľadaná ulička. Dedko, starý Švajčiar sa nezaprie, začne po Taliansky, pokračuje po Francúzsky, plynulo prejde do angličtiny a skončí nemčinou. Dozvedeli sme sa, že miesto kam ideme je historicky najstaršia časť Bernu. Je to blízko (na pohľadnici) hneď oproti tomuto kostolu, zdola na opačnej strane. Zabočíme doľava, zídeme dolekopcom po kamennej ceste, nájdeme na ulici bytovku. Zvonček funguje, usmiaty kolega sa ukáže a my už vieme že je dobre. Dnes, cesta do Bernu, bola zas jedna z namáhavých. Nehorázne kopcovitým terénom sme prešli 124 km.

Ukázalo sa, že väčším problémom ako napchať naše bicykle do miestnosti na prízemí plnej iných bicyklov bolo vyteperiť všetku tú našu batožinu na šieste poschodie. Bol to starý dom, bez výťahu. Stan, spacáky, tašky, vodu. No podarilo sa a my sme vošli do maličkého bytu.

S Maťom sme pozrali televízor. Dávali na ORF (vtedy ešte stále) populárne Akty-X. Nejaké divné červy z Antarktídy zabíjali ľudí. Skončilo sa a prepínam na PRO7, tu sa práve začínali Akty-X o mimozenskej DNA. Na CNN vyprával M.K. st. a V.M. v slovenskom parlamente. Ja s Maťom zaspávame, otec vedľa s kolegom do skorých ranných hodín hovoria pri alkohole o starých časoch. V zošite mám poznačené: "Dnes bol prvý deň výletu kedy nepršalo ani raz, Zajtra plánujeme ísť do Ženevy".

12. deň, streda, 10. júl

Nedalo sa spať! Kostol, ktorého veža je od okna izby vzdialená sotva 30 metrov, má veľky hlasné zvony! Každučkú štvrťhodinku sa ozýva hromový tresk. Každú celú hodiny sa spustí taký rachot, že by to zobudilo aj mŕtveho.

Pobalili sme sa a odišli až o jedenástej. To je strašne neskoro. Do Ženevy by to bolo 150 kilometrov, čo asi dnes nestihneme.

Prechádzame kopcami, dedinami a poliami. Sem-tam ešte spŕchne, ale vlastne sa ide dobre.

K večeru prichádzame do ďalšieho väčšieho mesta, Lausanne, mesta na brehu ženevského jazera.

Cesta k mestu bola samý horekopec a dlhé stúpanie. No akonáhle sme vstúpili do mesta, situácia sa otočila. Už stačí len mierne pribrzďovať a obzerať sa vôkol. Na kraji mesta nám padne do očí zaujímavá konečná zástavka miestnych trolejbusov. Trolejbusy sú tu mimoriadne zvláštne, hlavne tie dlhé. Predné vozidlo má troleje a oblé tvary, skoro sa podobá na tie naše. No za sebou ťahá vlečku, tvaru trolejbusu, lenže bez trolejov. Spojené sú obyčajným tiahlom, ako vlečka za nákladným autom. Sranda vec. Dolekopcom sa dostávame do centra mesta. Vidno že sme vo frankofónnej oblasti Švajčiarska, zovšadiaľ na nás hľadia francúzske nápisy. To aby človek ani nevedel kam má ísť, keď chce kúpiť potraviny! Hrôza.

Pred nami zočíme veliké jazero. Síce je menšia ako to Bodamské, no stále dosť veľké a hlavne dlhé. Na protiľahlej strane sú už francúzske kopce. Dolekopcom prídeme až na breh jazera. Je večer, hľadáme kemp. Kemp nájdeme, dosť veru drahý. Sme vo Švajčiarksu... cvakáme 31 švajč. frankov a hľadáme vhodné miesto na postavenie stanu. Zhodíme batožinu a stan postavíme a ešte ostáva trochu času. Kemp je dosť rozsiahly, tak sme sa s Maťom trocha na bicykloch poobhliadali. Jazda na bicykli po kempe bola teraz zážitkom. 1300 kilometrov sme doteraz prešli so zaťaženými bicyklami, môj vážil 40 kg. Na tie hebedá sme boli zvyknutí. No teraz, naľahko, to bol pôžitok. Na štrkovej ceste sa zadné koleso prešmykovalo, bicykel sa ovládal ako pierko. Blažený to pocit, slasť bicyklovať sa bez nákladu.

Dnes sme teda skončili v Lauzán, z Bernu to bolo 105 kilometrov.

13. deň, štvrtok, 11. júla

Na tomto mieste stál náš stan. Chceme sa dostať do Ženevy, tá leží na konci jazera. Pre spestrenie chceme ísť loďou na druhú stranu, prejsť do Ženevy a zas touto stranou jazera prísť naspäť do nášho kempu v Lausanne. Balíme sa, upúšťame kemp. Prídeme na kraj jazera, do prístavu, kupujeme lístky a nasadáme na loď. Tentoraz to nieje trajekt, kompa, ale výhliadková loď. Ja pár minút pred odchodom a skúmam lístky. Síce brat (14r) platí ešte za kategóriu dieťa, omylom nám zaúčtovali len za jeden bicykel, no aj tak boli ešte dosť drahé. Síce sú nápisy na nich vo francúzštine, no podarilo sa mi vylúštiť že ide o spiatočný lístok. taký ale nepotrebujeme. Bežím dole z lode, naspäť do pokladne a diskutujem s predavačom. Loď trúbi na odchod, chcú už zdvihnúť mostík. V poslednej chvíli prehovorím pokladníka, mením lístky za jednosmerné, inkasujem peniažky a naskočím na loď.
listok1.jpg - 3593 Bytes listok2.jpg - 3835 Bytes

Bola to skôr historická loď - bol to parník s veľkými lopatkovými kolesami po oboch stranách parníka. No plával pomerne rýchlo. Onedlho sme boli na protiľahlom brehu Ženevského jazera. Prekvapia nás colníci. Hop, wow, mesto Evian, kde sme sa vylodili je už na území francúzska! Nepredpokladali sme, že budeme prechádzať aj francúzskou krajinou, ale veď dobre. :-)

Pokračujeme povedľa jazera smer Genève. Verím že v Paríži by to vyzeralo lepšie, no táto oblasť Francúzska bola oproti Švajčiarku pomerne rozsypanejšia, prašnejšia, špinavšia. Aj autá boli staršie. Ale inak sranda. Francúzsko. Prechádzame mestom Thonon Les-Bains a onedlho sme zas vo Švajčiarsku. Slnečné počasie, mierny horekopček. Našli sme dedinku. Nakoľko sa objem našej hotovostnej peňažnej zásoby v domácej mene vplyvom rôznych prevažne tovarovo-peňažných platobných operácií neúmerne zredukoval, po zhliadnutí miestneho bankového dome sme po zrelej úvahe uskutočnili transformačnú peňažnú operáciu a zaopatrili sme si ďalšie švajčiarske franky. V potravinách sme nakúpili potraviny.

Ženeva

Zídeme k jazeru a naskytne sa nám úžasný pohľad. Ženevské jazero v celej svojej kráse a na ňom si leží v ďiaľke nádherné mesto zaplavené slnkom - Ženeva. Cieľ našej cesty je nadohľad voľným okom! Blažený pocit nás zaplaví, pocítime slabosť pri srdci a nadšení sa kocháme týmto zjavom.

marek_geneve.jpg - 15973 Bytes
Neuveriteľné! Sme TU! Ženeva, Geneve, Genf!

V 13. deň, na 1376. kilometri cesty dosahujeme stanovenú métu. Sme tu, v meste Ženeva! V meste, zvučného mena, v meste doteraz záhadnom. V meste už len názov ktorého znel veľmi "západne" a veľmi ďaleko. Som šťastný.

Na lavičke, na brehu ženevského jazera po občerstvení píšeme pohľadnice. Domov, rodine, kamarátom. "Prišli sme na bicykloch do Ženevy. Zlomil sa mi bicykel. Máme sa dobre." Odteraz každý kilometer je kilometrom po ceste domov. Už len nejakých 1300 km a sme doma! Doma, kde je mäkká posteľ, kde čaká teplá večera, kde sú lacné potraviny...

Pristavil sa pri nás mladý bicyklista. Chcel požičať pumpu. Tie naše mu nepomohli, no dali sme sa do reči. Bol to Brazílčan. Keď sme mu povedali že sme zo Slovenska, pokýval hlavou, akoby o tom už niekedy počul. Tak sme ho vyskúšali, či si spomenie meno našeho hlavného mesta. Dlho dumal, hlboko premýšľal, lovil v pamäti. Potom sa ozval: "Budapešť".

Menší problém bolo nájsť v medzinárodnom hlavnom meste poštovú schránku, do ktorej by sme hodili pohľadnice. Beháme mestom, no schránky akoby tu neexistovali. Nakoniec som bol vyslaný pešo nájsť poštu. Našiel som ju, dôležito odovzdal pohľadnice a pokračovali sme prehliadkou mesta. Malú prestávku sme spravili pred železničnou stanicou. Pokúša nás myšlienka skrátiť si šlapanie a už známu cestu do Bernu obsolvovať vo vlaku. No našťastie sú prepravné tarify také drahé, že sa veru dáme radšej bicyklami ďalej. Okolo jazera prichádzame z opačnej strany do Lausanne. Zakotvíme v známom kempe za známe vysoké ceny. Dnešná obchádzka jazera s prehliadkou Ženevy pridala na konto 113 kilometrov.

14. deň, piatok, 12. júla

Balíme stan. Tento bordel navôkol treba spratať do tašiek. Otec s Ukrajinou mal menšie problémy. Už po ceste zo Ženevy bolo počuť ťukot, škrípanie a nejaký lomoz. No nevedno, odkiaľ vychádza. Preto pre skúša rozobrať náboj predného kolesa, no ten vyzerá v poriadku.

S opodial stanujúcimi Nemcami sa dáme do reči. Cyklisti prišli z Hamburgu.

Do Bernu putujeme už známou cestou plnou kopcov. Počasie sa oproti minulým dňom badateľne zmenilo. Už nepršieva, ale zato nás morí krutá páľava slnka.

Mám problém s ľavým petálom. Točí sa dosť ťažko, asi to bolo naňho už privaľa.

Obed v miestnej obci. Maťo nemal už mlieka a ostatný nákup kam pobaliť, tak to nechal v ruksaku, ktorý je vzadu pripevnený o jeho batožinu. Týmto úkonom sa, už aj tak nebezpečne umiestnené ťažisko jeho bicykla posunulo ešte viac dozadu. Zemská príťažlivosť robí svoje a pri minimálnom nadvihnutí volantu sa (neobsadený) bicykel prevracia dozadu. Asi by sme mali vážne začať uvažovať o taškách na predné koleso.

Postupujeme krajinou, kilometre padajú. Tu sa ti lepšie prizriem a vidím že mi chýba pumpa. Normálne jej zrazu nebolo. Aj som rozmýšľal, kde by som ju mohol zabudnúť, kde by sa dala stratiť, no neprišiel som na nič. Pumpa mi chýba a mňa jeduje že sa mi strácajú časti výbavy.

S otcovou Ukrajinou je to vážne. V jednej dedine je to už na nevydržanie, prenikavé škrípajúce zvuky vychádzajú už jednoznačne z náboja zadného kolesa. Podobný zvuk, ako keby tam ani neboli guličky. Pri múre domu zastavíme, že to ešte zhodíme a aspoň premastíme. Otec rozoberá celý zadný náboj. Keď vytiahne osku, tak sa zhrozí. Prídeme k nemu a bledneme od úžasu. Pohroma! Takto sa ísť ďalej naozaj nedá: kónus na pravej strane je v takom žalostnom stave že tie guličky ani nemali nádej aby sa tam vôbec točili. Zúžené miesto kónusu, po ktorom sa valia guličky, je úplne rozdrvené. Náhradný kónus nemáme. Čo teraz?

Stojíme bezradne na mieste. Kde len teraz tu zobrať kónus??? Okolo ide malý chlapec, tak sa ho spýtame na bicyklový obchod. Keď hovorí, že je to vraj v tejto dedine, tak sa potešíme. Keď ďalej hovorí, že je to len tu, pár metrov a potom za rohom, tak nechceme mu veriť. Vydáme sa tam, a naozaj! Že nám to skorej nenapadlo, Veď pred pár minútami sme popred akýsi obchod, kde okrem mopedov boli vystavené aj bicykle, šli. Neuveriteľne potešujúca okolnosť. Vydáme sa do obchodu. Je tu aj dielňa. Majster je až ukážkovo neochotný a vyzerá to tak, že by bol najradšej keby sme odtiaľ zmizli. Okrem toho sa s ním nevieme dohovoriť. Vie iba po francúzsky, ani slova inou rečou. Ukážeme mu náš kónus, potrebujeme niečo podobné. Krúti hlavou, v kuse niečo nezrozumiteľné zlostne trepe. Pokoja mu nedáme až nakoniec nenamieta keď sa mu hrabeme v šuflíkoch a na policiach. Úporne hľadáme, no veci sú tu len na mopedy a trojkolky pre deti. No konečne sa hľadaný kónus nájde. Pasuje dobre, primastíme Indulónou (vazelínu nemáme a neochotný predavač by nás vyrazil, keby sa dozvedel že sme mu zobrali aj tú) a ide sa do Bernu. Spíme u kolegu. Na CNN sa dozvedáme, že v Moskve vyletel do vzduchu autobus. Prešli sme 101 kilometrov.

15. deň, sobota, 13. júla

Ako minule, tak aj dnes vyrážame z Bernského domu otcovho bývalého kolegu neskoro. Až o pol dvanástej. Takže bude treba šlapať bez veľkých prestávok. Do Walchwilu na brehu Zugerského jazera ideme už známou cestou. Nechceme príliš vymýšľať cesty nové, lebo musíme prísť dnes až do Walchwilu, a celkovo za týždeň už musíme byť doma, otec už nemá dovolenku a nás s Maťom čaká výlet ďalší. Prechádzame z opačnej strany cez Emmental, predierame sa kopcami a dolinami. Zvlášť pred mestom Luzern sú riadne stupáky.

Na mieste, kde sa serpentína zatáča, obyčajne nachvíľu oddychujem. Rozhorúčené telo ovlažím vodou z niektorej z dvoch fliaš, ktoré sa vezú v stojanoch pripevnené o kostru bicykla. V jednej je voda a v druhej sirup. Natiahnem sa za fľašou, odkrútim vrchnáčik a automaticky hltám tekutinu. No tentoraz prišlo k tragickému omylu. Po dobrých pár hltoch moje ochabnuté receptory zistili že je zle. Flašu v zlomku sekundy odtŕham od úst a začína ma napínať na zvracanie. S pokrivenou tvárou vyplúvam zvyšky čo mi ostali v ústach. Cítim sa hrozne. No Maťo sa mi smeje. Logol som si totiž omylom z flaše s jahodovým sirupom. :-|

Večer, o pol deviatej dorážame do Walchwilu. Nehorázny kopec vyjdeme ledva pešo až po Randyho dom. Našťatie sú doma, z výletu sa už vrátili. To znamená že bude teplé jedlo a mäkká posteľ po dnešných 121 kilometroch.

16. deň, nedeľa, 14.júla

Lúčime sa s rodinou a odchádzame. Dnes a chceme dostať, ak sa podarí, na breh Bodamského jazera. No tentoraz pôjdeme cestou inou, ako sme prešli sem. Obídeme Zurich aj Winthertur aj Kostinec, lebo sa budeme držal na východ od nich.

Dnes nás čaká mimoriadne namáhavá cesta, poriadne veľa serpentín a neúprosná páľava slnka. Po brehu jazera prídeme do známeho Zugu, pokračujeme do mesta Baar a ideme ďalej. Na križovatke nejdeme doľava na Zurich, ale doprava, smerom na mesto Wädanswill, ktoré už leží na brehu Zurižšského jazera. Do tohto mesta viedol nádherný dolekopček, kilometre len brzdiť stačilo. Ideme po južnej strane jazera smerom na východ. Tu križuje jazero cesta. Vyzerá to ako hrádza, alebo pontónový most. Možno je pod tým pevnina, no to neviem. Ale vyzerá to vééľmi efektne. Naľavo donekonečna jazero, napravo široko-ďaleko slnkom zaliate jazero, ideme po úzkej cestičke jazerom naprieč a za nami a pred nami sa týčia vysoké hory. prechádzame jazerom a už aj sa do nich zavŕtavame. Kopce, ktoré som doteraz prešiel sú chúďatká oproti týmto veľhorám. Zle je, že po prudkom klesaní sú vždy zase len nekonečné serpentíny, ktoré sa ťahajú nahor. Sem-tam nejaké dedinka. Toto scenário sa opakuje väčšinu dňa a k tomu sa ešte pridáva slnko, ktoré si teraz akoby chcelo vynahradiť všetky tie dni, kedy sa skrývalo pod mrakom, prakticky celú cestu do Ženevy.

Dedinky sú tu veľmi pekné, je v nich poriadok, sú čisté, plné kvetov. Pred dedinkami býva obyčajne aj na nejakej komplikovanej ručne spravenej naluxolovanej drevenej tabuli nápis s názvom dediny. Okrem toho v dedinách a aj mimo nich býva veľmi často voda. Voda, ktorá stále tečie a padá do veľkej kamennej vani. Nad trubkou s vytekajúcou vodou spravidla sa nachádza rok výroby, prípadne ďalšie zaujímavé údaje. Takéto kamenne vecičky sa tu tešia veľkej obľube a je tu ich aj veľa novoinštalovaných na rôznych miestach. My s Maťom si ich jednoducho nevieme vynachváliť. V tropických dňoch, keď telo pýta vodu, sa naše zásoby tejto tekutiny míňajú ešte rýchlejšie ako obvykle. Teraz si studenú pramenistú vodičku dočerpávame na každom kroku. A nielen to! Niet väčšieho pôžitku ako ponoriť celú spotenú hlavu na pár sekúnd do týchto čistých nádrží! To je také labúžo, pre ktoré sa tam oplatí vrátiť! Úplne seriózne. Nejestvuje lepšie osvieženie ako takéto.

Dostávame sa do údolia. Ide tadiaľto dokonca aj železnica. Motáme sa uličkami mesta Lichtensteig, keď mašu pozornosť upúta tabuľa s názvom obchodu:

lexa_textil.jpg - 9069 Bytes Lexa textil, Lichtensteig, severovýchodné Švajčiarsko.

Že Lexova SIS uniesla M.K.ml. to už vie každý, že Oskar F. sa skrýva vo Švajčiarsku práve v týchto dňoch, to sa dozvieme až neskôr, no že Lexa tajne obchoduje aj s textilom, to sme odhalili práve dnes. Podľa dobre informovaného zdroja, ktorý nechce byť menovaný sme sa dozvedeli, že v tom má prsty práve firma Gamatex. Maťo ďalej dodal že radšej by sme mali odtiaľto zmiznúť, aby nám (náhodou) nevybuchli bicykle.

Šlapeme serpentínami, tentoraz takými strmými, že skoro nevládzeme tlačiť bicykle. Každý strom, ktorý vrhá tieň je dôvod na oddych. Teplo sa zdá neznesiteľné. Cesty a chodníky ho ešte odrážajú a teplo priam sála aj od zeme. Ako na Sahare! Po výstupe na jeden z ďalších kopcov vyfukujem a postojačky sa opieram sa o volant bicykla. Rozmýšľam nad tým, koľko tepla je ešte ľudské telo schopné zniesť, keď zrazu zbadám podo mnou zaujímavý úkaz. Tento úkaz ma veru vôbec nepovzbudil, ba priam naopak. Šlo o slimáka. Lesklý sliz za ním presne ukazoval kadiaľ sa plazil. Očami nasledujem stopu, no tá dlhá nie je. Na jej konci stojí slimák bez ulity. Už on nejde, už je mŕtvy. Vysušený ako sušienka. Nuž, keď tá horúčava takto zabila slimáka, čo to len spraví s nami? :-(

Slovom kopce, stúpania a námaha nás sprevádzajú až do mesta Sant Gallen. Cestou často pozorujeme pásť sa kravy na lúkach. Tieto lúky sú vždy ohradené len tenkým drôtikom, ktorý kravy vždy drží pekne v stáde. Krava sa nikdy neodváži drôtu dotknúť. Tušíme že v drôtoch je elektrina. Elektrina má držať kravy na vyhradenom mieste, no predpokladáme že usmrtiť by ich nemala, veď potom by mali roľníci veľké straty. Takže prúd nemôže byť vysoký. Tieto drôty nám nedajú pokoja. Strašne sme s Maťom zvedaví, ako to asi kope. No odvážiť sa nie je ľahké. Maťo to spravil prvý. Príjemný zážitok. Osmelím sa aj ja. Pripadá nám to strašne smiešne, nechať sa kopať elektrinou, ktorá je určená pre kravy :-) Neskôr sme si to spestrovali. Napríklad ďalším stupňom bolo dotknúť sa drôtu zajazdy z bicykla.

St. Gallen, pekné to mesto, tu nás prekvapili semafory. Stojíme na červenej a sme prví v rade. Včerci majú červenú. Po chvíle stále všetci majú červenú, aj tí zľava aj zprava aj protiidúci. Aj my. Tu nevieme čo robiť a nechápavo sa obzeráme okolo seba. Vodič za nami sa tvári akoby nám chcel niečo povedať, no netušíme čo. Stále čakáme na zelenú, ktorá nie a nie sa ukázať. Situáciu vyriešila babka na bicykli. Šatka okolo hlavy a ide si na bicykli až pred nás a postaví sa trochu bokom do nás. Tam vidno na asfalte tenké čiarky zaliate smolou, dokopy tvoria obrazec väčšieho obdĺžnika. Senzor zareagoval, zelená naskočila a doprava sa dala do pohybu.

Opúšťame Sant Gallen. Na breh Bodensee to už ďaleko nieje. Posledné kilometre boli úchvatné. Hladká vozovka, trvalý a dlhý dopekopec, mierne zákruty a pred nami sa rozprestiera obrovská vodná plocha. Lahôdka pre oko. Veľkolepý pohľad, netreba ťahať, len brzdiť a vytáčať, nadchýnať sa pohľadom. V meste Rorschach, na brehu jazera sme sa občerstvili, za mestom našli kemp, postavili stan a zachrápali. Dnešná trasa, najkopcovatejšiaí z celého výletu, merala 127 km.

17. deň, pondelok, 15 júla

Dnes už ráno to vyzeralo na horúci deň. Opustili sme Švajčiarsko a na krátko sa dostali do Rakúska. Od Bratislavy nás už delí len celá dĺžka Rakúska. Prechádzame mestom Bregenz. Za ním začína Nemecko, ideme cez mesto Lindau. Definitívne sa lúčime s Bodamským jazerom a postupujeme severovýchodným smerom. Počas cesty našu pozornosť upútal cyklista, ktorý nás predbehol. Bol zaujímavý tým, že si batožinu ťahal za sebou na malom dvojkolesovom vozíčku. Tam to mal pekne naukladané a vozík bol pripojený k bicyklu. Zaujímavý vynález sa nám začal pozdávať. No v každom prípade len dovtedy, kým sme ho zas nepredbehli my. On stál, lebo sa mu celý jeho vozíček zajazdy prekoprcol a celý vysypal. :-)

Prechádzame mestom Memmingen a k večeru sa chystáme utáboriť pri dedine Ungerhofen. No vhodné miesto na nám nepodarilo nájsť, tak sme sa chceli opýtať. Zastavili sme pred domom, vedľa ktorého sa týčili humno. Zazvonili sme na zvonček a potom prišla v zástere asi 60 ročná pani. Našou trochu neobratnou nemčinou sme ju nechtiac dokonale zmiatli. Chceli sme sa spýtať na bezpečné miesto, na ktorom by nám nemohli ani policajti nič vytýkať, no vyznelo to tak, že hľadáme nejaký úkryt pred políciou aby nás nenašla! Aby sme nemali problémy s Polizei. Teta dostala strach. No mala asi prečo, celkovo sme veru nepôsobili vôbec dôverčivo. Nakoniec nám povedala že sa môžeme zložiť v strede dediny pri takej drevenej búde, tam bolo trochu voľného platzu. Utáborili sme sa po 111 kilometroch.

18. deň, utorok, 16. júl

Dnes ideme smerom Mníchov. Nie je vôbec radostné vidieť tabuľu Mníchov 120 km.

Problémy nám spôsobujú cesty. Často narážame na cesty pre motorové vozidlá. Po takých sa ísť nesmie, musíme hľadať obchádzky po okolitých dedinách, čo do značnej miery predlžuje cestu. Z priameho smeru na Mníchov nás to mnohokrát odvádza to vidieku, a máme problém v orientácii kade ďalej. Vznikajú nepríjemné situácie, niekedy sa treba dokonca vracať.

Asi 60 km pred Mníchovom začínajú diaľnice. Cesta pre miestnych ľudí na bicykloch vedie našťastie v lesnej blízkosti takýchto diaľnic. Po rôznych nadjazdoch a podchodoch meníme stranu diaľnice. Diaľnica si vedie rovno a priamo, no my po týchto pomocných bočných cestičkách raz sa vezieme dole, potom zas šlapeme do kopca a takto sa to opakuje.

Jazdu spestruje výstavba nových diaľnic, prípadne rozširovanie starých. Nemecko má najhustejšiu diaľničnú sieť, a to sa tu ešte stavajú diaľnice na každom kroku. Je zaujímavé pozorovať vozidlá, ako vyrovnávajú terén, bágre ako kopú jamy, robotníkov ako pobehujú okolo a sypú asfalt, valce ako ho dlabčia. Pomedzi nich sa bicyklujeme my.

Prasklo mi predné brzdové lánko, čas na opravu nieje, budem musieť byť opatrnejší pri brzdení.

Mníchov

munchen.jpg - 4589 Bytes

München, Mníchov. Hlavné mesto Bavorska a nemecké veľkomesto.

Mníchovom ideme naprieč. Chceme sa dostať zaň, von z neho. Je to naozaj mesto veľké. Len kým sa dostaneme do centra ubehne prvá hodina. Kým sa ako tak zorientujeme ubehne druhá.

Tu si spomínam, ako sme sa pýtali na cestu. Boli sme akurát na nejakom menšom mostíku cez akési rameno rieky Isar a pozerali do mapy. Lepšie sa bolo niekoho spýtať na smer cesty, tak sme sa pozerali po nejakom zodpovednom človeku z davu. Jedného zadumaného mladšieho muža sme zastavili. Veľmi ochotne ukazoval, vysvetľoval, popisoval cestu. Keď skončil, a my sme sa s ním rozlúčili, tak sa on, chudák - popleta, od nás odobral smerom po ktorom prišiel. Zvedavý som doteraz, kedy si uvedomil že ide naspäť.

Pokračujeme udaným smerom, ideme po chodníkoch. Otec vpredu. Tu naskočí zrazu na prechode červená a otcova Ukrajina prudko zastane. Lánko mojej prednej brzdy je roztrhnuté a zadná na zabrzdenie nestačí. Ešte idem stále dosť rýchlo keď nabúram zľava do otcovej širokej batožiny. No našťastie bola Ukrajina zabrzdená a nevbehla po náraze na cestu.

Mníchovom sme sa motali a cestu von nevedeli nájsť. V jednej obytnej štvrti sme zase pozerali mapu a pristavili okoloidúceho. Nech nám aspoň ukáže na mape, kde v Mníchove sa vlastne nachádzame. Pozrel sa na mapu sa začal sa smiať. Totiž jedinú mapu, čo sme mali, bola mapa celého Nemecka a Mníchov bol na nej asi šírke 5 cm. No my sme to brali ako samozrejmosť a až potom sme si uvedomili, že keď sa s takouto mapou pýtame na polohu v Mníchove tak pôsobíme prinajmenšom trochu čudne.

Naveľa - naveľa únikovú cestu z mesta sme našli. Na okraji Mníchova našu pozornosť upútalo jedno veľké osvetlené stavenisko. V svetle reflektorov bolo vidieť veľa veľkých čiastočne rozostavaných budov, pripomínajúcich hangáre pre lietadlá. Toto stavenisko bolo ozaj rozsiahle a mysleli sme si, že ideme práve okolo novovznikajúceho letiska. Všetko tomu nasvedčovalo. Až po pár mesiacoch, keď v novinách písali o najmodernejšom a najväčšom výstavnom komplexe, ktorý vzniká na západe Mníchova, sme si uvedomili čo to vlastne bolo.

Zvečerieva sa a my máme problém nájsť vhodné miesto pre stan. Sme už ďaleko za Mníchovom, prechádzame dedinami, no stále je tu kultivovaná krajina kde by sa asi len tak stanovať nemalo. Je už okolo deväť hodín a zočíme na ulici v dedine Weisenkirchen dlhovlasého zametača s metlou. Zastavíme sa pri ňom a zisťujeme čo by nám mohol poradiť. Začal a o náš výlet zaujímať, a keď sme mu povedali kde sme boli, že dnes ideme už 18. deň a prešli sme 2020 km, tak s úsmevom poznamenal: "Da hat jemand schon harten Arsch!". Odporučil nám jedných starých dôchodcov, ktorý bývajú v neďalekom rodinnom dome a sú priateľský. A mal pravdu.

weisenkirchen.jpg - 14720 Bytes

Prišli sme k domu, starému ujkovi s fajkou sme povedali čo sme a čo chceme. V ich záhrade medzi jedličkami nám ukázal miesto kde môžeme spraviť stan. Boli s nás celkom vyjavení a keď sme im povedali, že zhodou okolností práve dnes má Maťo narodeniny, oslavuje 15 rokov, tak sa starí pobrali dovnútra. vrátili sa s tromi fľašami piva a tromi čokoládami. Takže sme dnešnú večeru v stane zapíjali pivom!!! Lepšie sme dnes ani dopadnúť nemohli. Napadá nám, že keby sme hovorili, že má Maťo narodeniny, vždy v takýchto situáciách a on by sa ešte smutne zatváril, že je hladný a nemá čo jesť, :-) tak by sme z toho ešte všeličo mohli vyťažiť! Zaspávame po 142 kilometroch.

19. deň, streda, 17. jún

Toto je záhrada kde sme mali stan. Zase je čas pobaliť stan, tá nudná, časovo náročná operácia mi už lezie na nervy. Bicykle sú naložené, voda dočerpaná a chceme sa rozlúčiť. Tu nás starí ľudia pozvali do ich domu. Zatiaľ čo obdivujeme strelecké trofeje rozvešané po stenách, stará pani priniesla plnú misu jedla. Šunka, vajcia, uhorky, saláma, rožky, maslo, dobrôt od výmyslu sveta. Tak takéto raňajky na výletoch často nemávame, hovoríme si a s radosťou prežúvame. Okrem iného sa od našich hostiteľov dozvedáme, že sú bezdetní a majú veľký majetok. Asi preto taká pohostinnosť. Odfotili sme sa navzájom a poďho ďalej.

Na ceste do Pasau nám zas robia problémy diaľnice a cesty pre motorové vozidlá.

Prechádzame mestečkom s priliehavým názvom Mühldorf.

V mestečku Simbach nás od Rakúska oddeľuje most ponad rieku Inn. Ostávame v Nemecku a ideme po štrkovej hrádzi na sever. Cesta sa stáča cez kukuričné polia a ja sa iba bojím aby som na tomto štrku nedostal defekt. Večer nás od Pasau delí len 20 kilometrov, no nadnes po 151 kilometroch máme dosť. Je to zvláštne, čím ďalej, tým viac kilometrov denne robíme. A to by sme mali byť hádam po 19. dňoch pachločenia sa a jedení suchej stravy asi skôr unavení!

Pri jednom dome v jednej obci zvoníme. Otvoria nám, pustia do záhrady a nakoniec nám otvorili záhradný domček a priniesli aj malinovky. Hovorím že dobre.

20. deň, štvrtok, 18. júla

Pred Pasovom vystupujeme na veľký kopec. Posledný veľký kopec. Výstup nie je nič príjemného, no potom dole, do Pasau, až k nášmu Dunaju to bolo labúžo. Širokánska cesta, stačí v zátačkách dobre klopiť a ani brzdiť netreba.

Naspäť pozdĺž Dunaja

Prechádzame Pasovom a napájame sa na už známu cestu. Pokračujeme povedľa Dunaja, tentoraz už dolekopcom, po prúde.

Dunaj. Lode sa plavia a my ideme zároveň s nimi. Už tradične nás sprevádza slnečné počasie, je teplo.

Nemecka sme si hojne užili. Opúšťame ho a prechádzame prírodnou hranicou do Rakúska. Hopľá, a sme v Rakúsku! Stačí sledovať Dunaj a prídeme až domóv! Teda už ostávajú len rakúsko-slovenské hranice prejsť a sme domá. Názorne vidieť ako mám pripevnené jedenapollitrovky vody na bicykli. Do tašiek sa nemali šancu zmestiť, tak sú zaseknuté gumami na batožine.

Odteraz postupujeme už len pekným prostredím povedľa Dunaja. Cestu už poznáme, nemusíme na každej križovatke pozerať do mapy. Autá už neprekážajú, máme tu Radweg. Postupujeme rýchlo, prechádzame známymi dedinami, známymi priehradami. Míňame Linz. Večer nám padne vhod kemp Au an der Donau. Kemp je hneď pod hrádzou po ktorej ideme. Zaplatíme, kúpime žetóny na sprchu a staviame stan.

Dnes sme väčšinu cesty šli po už známej ceste, dolekopcom, za dobrého počasia. Domov nás priťahuje a to všetko sa prejavuje na kilometroch dnes ich bolo 163.

21. deň, piatok, 19. júla

Raňajkujeme, pijeme s našich červených umelohmotových pohárov... Za kempom je zaujímavé detské ihrisko, no otec mi nedovolil sa na ňom pohrať. Budem si to musieť niekedy vynahradiť!

Ide dnes zase veľmi dobre. Kilometre padajú samé. Prichádzame do Melku. Melk je perla na Dunaji a preto sa tentoraz zastavíme aj vnútri v meste.

melk_x.jpg - 6988 Bytes
Toto je Melk. Pomaly nás chytá eufória, cítime že sa blížime domov.

melk.jpg - 5470 Bytes
Nuž, po 21 dňoch sme už ošľahaní vetrom, opálení slnkom, už nás nemôže prekvapiť nič.

Vyšli sme až hore na hrad, popozerali nádvorie a spustili sa zas dole k Dunaju. Prechádzame hradom Durstein, aj vinárskou oblasťou Wachau. Za mestom Krems sa deinitívne strácajú kopce a do Viedne je cesta voľná.

Povedľa hrádzi vidieť pekné okolie. Tentoraz napríklad hrad.

Je večer a mi vidíme odbočku na kemp v meste Triasmauer. Opúšťame hrádzu a prídeme do kempu. Blahorečíme človeka, čo vynašiel sprchu. Chválime majiteľa kempu, že neobmedzil spotrebu teplej vody nijakými žetónmi.

Dnes to bolo 140 km.

22. deň, sobota, 20. júla

Opúšťame Triesmauer, prichádzame na hrádzu. Známymi oblasťami sa stále viac približujeme domov. Ideme okolo miesta, kde sme stanovali po prvý krát, okolo miesta kde som zbadal, že sa veziem na zlomenej kostre. Uff, sám tomu nechcem veriť, ale drží doteraz! V meste Tulln nakupujeme. Míňame vodné priehrady a hop, sme v predmestí Viedne! Bicyklujeme sa po Viedni, radosť nás zalieva. Okolo nudapláže sa napájame na cestu do Bratislavy. Prechádzame cez OMV, po drevenom mostíku cez rybník a sme na dlhej rovnej hrádzi. Cestu už poznáme naspamäť. Pred Heinburgom prechádzame Dunaj po dlhom moste. Za Heinburgom posledná dedinka Wolfstahl a blížime sa k hraničnému priechodu Berg. S trasúcimi rukami vyťahujeme pasy prejdeme kontrolou a sme, sme... ...sme DOMÁ, DDDDOOOOMMMMAAAAA. NA SLOVENSKU. Na Slovensku. Hurááááááá, jupííííí. Vidíme hrad, ufo nad mostom SNP, petržalské paneláky, slovnaftské komíny!!! Naša vlasť. Uff.

Naša cesta vedia popod most SNP, okolo Lunaparku, pod mostom ČA. Cez most Hrdinov Dukly posledný raz prekonávame Dunaj. Dunaj, ktorý sme prešli nespočetne veľa ráz, Dunaj, ktorý sme už videli ako malú riečku kdesi ďaleko v Nemecku. Okolo Slovnaftu prichádzame na Dolné Hony až na kraj Biskupíc. Náš dom stojí namieste.

Záver

prichod.jpg - 13083 Bytes

Takže sme šťastlivo sa dostali domov. Živí a zdraví sme sa vrátili. Z kolosálnej cesty! Odchádzali sme v sobotu pred 3 týždňami. Dnes, v sobotu po 2630 kilometroch. Splnili sme cieľ, dobicyklovali sme sa až do Ženevy a vrátili sa posvojich naspäť.

Prešli sme takú vzdialenosť, ako je prejsť Austráliou zo severu na juh po najdlhšom mieste. Je to vzdialenosť ako zo Los Angeles do Chicaga. Akoby prejsť z Rio de Janeira do Santiaga de Chile. Sťaby šľapať od Moskvy po Novosibirsk.

Výlet trval 22 dní. Keď nepočítam jeden oddychový deň vo Walchwile, keď celý deň pršalo, tak sme prešli 125 kilometrov denne. Z toho po Ženevy bol priemer 118 km/deň a odtiaľ domov 138 km/deň. Cestou domov sme si to tak švihali, že od Passau po Bratislavu sme prefrčali za 3 dni.

Za celý výlet nikto z nás nemal ani jeden defekt, čo je samo osebe obočia pozdvihnutiahodné. Zato však sa mne zlomil bicykel hneď v prvý deň, otec mal problémy so zadným kónusom, ktorý bolo treba vymeniť. Maťovi sa zlomil šrovbík, ktorý držal nosič upevnený o kostru.

Vážne zdravotné problémy sa nevyskytli. Chorí, alebo prechladnutí nebol nikto z nás. No vyskytli sa bolestivo popráskané pery. Proti tomu sa bude treba nabudúce zabezpečiť. Od druhej polovice výletu, keď pražievalo slnko celé dni, trvalo si to odnášali uši. Ostatné časti tela boli viac-menej chránené, no na tenké uši pripekalo neprestajne. Naše uši si to odniesli naozaj ťažko. Celé červené, dopukané, plné pľuzgierov a zhrubnuté. Koža sa šúpala tak rýchlo, že nestačila dorastať nová. Vyzeralo to naozaj až tak zle, že som myslel že moje uši budú už navždy zjazvené.

Prešli sme piatimi krajinami, stretli veľa zaujímavých ľudí a videli veľa nového. Jeden z najcennejších poznatkov bolo oboznámenie sa s Dunajskou Cyklotrasou. Ozaj stojí za prejdenie sa po nej. Uff, čo povedať záverom? Tento výlet bol mimoriadny. Naplánovali sme takú dlhú trasu, lebo sme ešte veľa skúseností nemali. Týmto výletom sme mnohé nadobudli a ja sa teraz bojím toho že si veľké ciele v budúcnosti dávať nebudeme. Ale treba uznať že napriek tomu že sa nám tri týždne zdali byť dlho, neľutujeme to.

Videli sme toľké územie. Spoznali sme neznáme Švajčiarsko. Neviem ako lepšie by sme sa mohli s ním zoznámiť ako prejsť si ním naprieč, šlapať každý kilometer. Je to pekná krajina.





Úvodná stránka



© Marek Laco, 1999.
bicykel@mlaco.sk