Stredoslováci 2001

Úvodom

Tohtoročný veľký bicyklový výlet sme nazvali “Stredoslováci”, podľa trasy kadiaľ pôjdeme. Tibor chcel ísť pôvodne do Čiech, no nakoniec sme ho prehlasovali s tým, že ešte stredné Slovensko sme na bicykloch poriadne nepoctili svojou návštevou, čo by sa patrilo. Do Čiech sa pôjde nabudúce.
Dosť komplikovane na určoval termín odchodu. Viacero ľudí bolo za neskorší augustový termín, iní zase chceli ísť skôr. Nakoniec sa po dlhých debatách zvolil kompromis, ktorý hádam najviac vyhovoval, aj keď nie úplne všetkým. Štart sa určil na piatok, desiateho augusta.
Z tradičných účastníkov sme museli vynechať Miša, ktorý vlakmi brázdi západnú Európu a Paťa, ktorý pracuje v Mníchove. So Slivom sme už tradične tiež nemohli počítať. Je už zamestnaný, a aj keby dostal dovolenku, strávil by ju radšej s frajerkou. Beáta je zas v Holandsku a Iva pracuje vo Viedni. Účastník minuloročnej Akcie Východ – Marek Miko teraz work-and-traveluje v Amerike.
Naopak, na našu radosť sa s nami po dvoch rokoch odkladania zúčastnila čisto-nová účastníčka – Mirka. Spoznali sme sa s ňou a s jej sestrou na výlete Parastanovačka 1999. Spolu nás na výlet pôjde šesť ľudí.
Trasu výletu sme si dopredu naplánovali. Z časti pôjdeme po známych cestách, no väčšina trasy je zatiaľ pre nás neznáma. To bolo, ako sa neskôr ukáže, zdrojom rôznych prekvapení...
Štartujeme z Bratislavy, prejdeme Kráľovou pri Senci až do Serede a stanovať budeme v Piešťanoch. Druhý deň prejdeme kopčekom do Topoľčian, ďalej do Partizánskeho a večer prídeme na Pílu, k našim starým rodičom. Následne cez Žarnovicu prejdeme na Počúvadlo. Štvrtý deň to potiahneme do Kremnice. Ďalší deň nás bude čakať trochu improvizácie, lebo sa potrebujeme dostať cez Kremnické vrchy do Banskej Bystrice. Turistická cesta tadiaľ vraj vedie a pre istotu sme si vopred zakúpili turistickú mapu. Keď prejdú turisti, prejdeme aj my. Z Bystrice prejdeme na Tále. Ak bude dosť času, vybehneme nasledujúci deň na Chopok, ak nie, tak budeme pokračovať cez Čertovicu do Liptovského Mikuláša. Odtiaľ sa dostaneme domov vlakom. Tak takto zhruba vyzerá náš plán. Máme ho podrobne popísaný, s kilometrážou a nájdete ho aj tu na internete.

Vo štvrtok, 9. augusta sme šli na hlavnú stanicu čakať Mirku, ktorá pricestovala z rodnej Moravy. Jej bicykel však také šťastie nemal a neprišiel s ňou rovnakým vlakom. Preto šla k nám so mnou, Marekom, na Maťovom bicykli a Maťo prišiel trolejbusom. Večer sme svorne navštívili našu obľúbenú piváreň – U 7. Lucerien.

V opise výletu pokračuje Maťo. Dvomi dňami neskôr prispeje Lukáš a potom znova bude pokračovať Maťo.



Piatok ráno, štartujeme na výlet.
Braňo nás sprevádza na jeden deň
a Vladoz má na chrbte ruksak.

1. Deň – Piatok, 10.augusta 2001

O deviatej štartujeme od nás, čiže od Mareka a Maťa na Máchovej. Prišli už prvý účastníci - Mirka, Tibor a Braňo Molčan, ktorý nás jeden deň bude sprevádzať a potom sa vráti domov. Má prísť aj Vlado, ale mešká. To, že sme mu povedali, že štartujeme o pol hodinu skôr nepomohlo. Prichádza už aj Hela, a napokon sa konečne zjavuje aj Vlado.

Mirka prišla včera z Moravy a išli sme ju počkať na stanicu. Mirka prišla ale jej bicykel nie! Domov išla teda na mojom a ja som prišiel trolejbusom. Dnes ráno našťastie jej bicykel na stanicu prišiel, a tak som ho ešte so zalepenými očami, rannou hodinou išiel na stanicu vyzdvihnúť. Ranú rozcvičku mám teda za sebou.

Obloha sľubuje pekné počasie, ale fúka silný vietor. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Prechádzame cez Most pri Bratislave a Tomášov. Fúka ešte silnejší vietor. Samozrejme, ako vždy do tváre. Šlape sa veľmi ťažko, napredujeme pomaly. Zastavujeme sa až v Kráľovej pri Senci, kde sa má nachádzať jeden z troch barokových mostov v Európe. Predtým ako sa ho vydávame hľadať, posilňujeme sa v miestnej krčme. Keď som tam dorazil s Vladom, ostatní nás čakali. Marek mal tradične (aj napriek nízkej teplote) v ruke pivo, Tibor, Braňo a dievčatá dali prednosť kofole.

Vlado nám porozprával o jeho pobyte v USA. Robil trochu tajnosti nad spôsobom, ako sa tam dostal a to Helu mierne znervózňovalo. Nakoniec to nevydržala a dôrazným monológom mu dala najavo, že zahaľovanie tej udalosti je detinské. Nuž vyzradil jej potom, že napísal akýsi príspevok či článok. Ten mu otvoril brány sveta, pomohol získať víza a dvojtýždenný pobyt na seminári pri budove WTC v NYC (žiadna výhra).

Keď Vlado dopil čaj (bol nachorený, ba až prechladnutý), vydali sme sa hľadať uvedenú barokovú pamätihodnosť. Kde sa nachádza, nám nik nevedel presne povedať. Ale nasledovali sme Mareka. Ten akoby mal na historické stavby čuch - bez zaváhania nás viedol prašnou cestou až k riečke, nad ktorou sa klenul červený tehlový most. Dominovali mu tri oblúky, dva mohutné piliere a barokovo ladené zábradlie. Zastavili sme sa krátko na moste a vdychovali vôňu histórie.

Foto od Braňa č 1.	Foto od Braňa č 2.
Foto od Braňa č 3.	Foto od Braňa č 4.
Barokový most v Kraľovej pri Senci. Jeden z troch v Európe.	Na moste sme stretli pastiera kôz.

Treba napísať, že most nie je udržiavaný. Rozpadá sa a chátra. Je nevyužívaný a chradne. Spája dve polia a využívajú ho len dedinský pastieri. Jeden išiel aj so svojimi kozami cezeň a zastavil sa pri nás na kus reči. Jedna koza mi lašovala v cyklotaškách. ”Isto chlieb zacítila!”, vysvetľuje pastier. Radšej kozu odháňam, nedám si ujedať z vlastných zásob, keď trávy naokolo majú dosť. Postupne nám kozy predviedli všetky biologické funkcie.

Pokračujeme smerom na Hrubú Boršču. Braňo vyťahuje počas jazdy fotoaparát a skúša nebezpečné kúsky. Nadbieha si a fotografuje nás. Jednou rukou drží volant, druhou fotoaparát. Do objektívu sa nedíva, len smeruje na nás fotoaparát a stláča spúšť. Sme nehorázne zvedaví, čo to z toho vyjde.

Pštrosia farma v Hrubej Boršči nás sklamala. Pštrosov sme nevideli. Asi ich všetkých zjedli, alebo odpočívali v domčeku. Zato protivietor pretrvával. Fúkal nám do tváre a tlačil nás dozadu. Akoby neviditeľnou rukou brzdil bicykle a znepríjemňoval cestu. Vlado sa radšej pred Sereďou zastavil a pri ceste si kúpil zeleninu. Dúfa, že cesnaku mu pomôže vyhnať chorobu z tela von.


Vegetarián dokupuje zásoby zeleniny.

Jediný, komu protivietor neprekážal, bol Braňo. Nadupaný tisícami kilometrov sa tešil, že nás môže predbiehať veľkou rýchlosťou. Potom sa vracal a kýval nám rýchlo idúc oproti.

Sereď

Čas obeda. Nachádzame sa v Seredi a sliedime po vhodnej reštaurácií. Pri autobusovom nádraží upútajú našu pozornosť plastové stolíky na provizórnej terase. Je to dobré miesto, vidieť odtiaľ na bicykle - zhodneme sa a prezeráme jedálny lístok. Zakrátko si pochutnávame na vyprážaných syroch. Braňo dal prednosť morčaciemu soté (o stravovaní cyklistov sa dozviete viac na Snežkovej stránke).
Marek je bombardovaný otázkami o ďalšom priebehu trasy. Hela sa pýta, či budú nasledovať kopce. Marek ju uisťuje, že nasleduje ”rovina ako zrkadlo”, ako je napísané na letáku – pláne cesty.

Opúšťame reštauráciu a lúčime sa s Braňom. Vracia sa do Bratislavy, lebo čas pokročil a obloha začína vyzerať všelijako. Na výlete nás teda sprevádzal jeden deň. Marek sa ešte skúša previesť na jeho bicykli - obdivuje aký je ľahký, pevný a pohodlný. No Braňo sa ponáhľa a odchádza. Bojí sa dažďa - obáva sa že zmokne.

Pod zamračenou oblohou ukazujeme Seredi chrbát - smerujeme na Dvorníky. Cesta sa začína pahorkatiť a už šliapeme na prvý, nehorázny kopec. Marek si vysluhuje kritiku. Sľuboval rovinu a máme kopce. Vec komplikuje počasie. Oblaky púšťajú na nás prvé kvapky dažďa. Fúka vietor a je chladno. Ďalší stupák. ”Kedy bude už ten Hlohovec?”, pýtame sa.

Tých kopcov bolo nakoniec oveľa viac ako sme si na tomto úseku predstavovali. Vieme, že paralelne od nás, niečo západne, vedie rovná cesta. Chceli sme si výlet spestriť, tak sme išli po tejto, no ale toto je až príliš. Napriek hrozbe dažďa pokračujeme v ceste a míňame dedinku Bojničky. Mirka šľape údatne, o Helu máme trocha obavy či ju náhodou nechytí nejaký hysterický záchvat. O paralelnej rovnej ceste, na ktorú sme mohli odbočiť v Seredi jej radšej ani nehovoríme. Volá Ondro, v Piešťanoch si predbežne dohodujeme stretnutie. Dojdeme tam však?
Pred Hlohovcom nás čaká dlhosiahly kleskák, utekáme pred dažďom.

"Pozrite na tú dúhu!" volá nás Vlado a ukazuje na oblohu. Vstávame od zákuskov a ideme sa pozrieť. Pred dažďom, či skôr výdatným mrholením sme sa schovali vo dvore jednej hlohoveckej cukrárne. Dúha je pekná a svitá nám nádej, že pršať prestane. Braňo posiela SMSku, že pred Sencom zmokol – zachytila ho búrka. Po hodine čakania pokračujeme v ceste.

Do campu v Piešťanoch je 24 kilometrov. Pomaly zdolávame dedinky. Sem tam sa rozprší a vtedy hľadáme úkryt v autobusových búdkach. Vladov stav sa zhoršuje. Je hladný a prehlási, že by už zjedol aj kura (Vlado je vegetarián).

Sme skoro premoknutí, keď čakáme v autobusovej búdke a pozorujeme bubnujúce kvapky. Slnko už dávno zapadlo a do doliny sa vkráda tma. “Pršať môže aj niekoľko hodín”, hovorí Marek a navrhuje ísť za dažďa. Kemp nemôže byť ďaleko, tvrdí a my chceme tomu veriť. Zapíname bundy a štartujeme do šera, dažďa. Nebolo to veru nič príjemné.

Pod plechovou strieškou recepcie nás čaká Ondro. Pripojí sa k nám a predĺži si tak jeho bicyklový výlet z Čiech. Do kempu sme teda došli a nakoniec nebol ani tak ďaleko. Pokúšame zjednať cenu, no márne. Recepčná je neoblomná. Ondro sa rozhodne prespať za bránami kempu, my platíme.

Postavili sme stany a niektorí sa osprchovali. V bufete sme sa najedli. Kvapká jemný dážď. Dúfame, že zajtra bude počasie lepšie. Tibor sa usmieva, že všetky výčitky voči počasiu a výletu treba adresovať na organizátorov - teda na mňa a Mareka. Marek ubezpečuje, že zajtra bude pekné počasie. Hela skúmavo naňho zazerá a nevie, či mu má veriť.
Naša rosnička, Braňo Molčan, posiala SMSku, že pršať už nemá, ale zato bude fúkať silný severný vietor.

2. Deň – Sobota, 11.augusta 2001 (mesiac pred)

Ráno nás prebudilo slnko - Marekove sľuby teda neboli plané. Pekné počasie sa pozdáva aj Vladovi, ktorý pestuje nádchu alebo niečo podobné. Práve keď siakal do vreckovky keď prišiel Ondro. Spal na pokosenom poli, kde mu ktorési steblo prepichlo stan. Inak sa vrátil celý a spal dobre.

Prvým technickým problémom nás potešil Tibor: "Asi praskla oska na rýchloupináku", referoval keď sa ráno pozrel na zadné koleso. Našťastie sa dá na bicykli ešte ísť a tak vyrážame do Piešťan. Na vrátnici kempu nás nechcú pustiť von. Pýtajú kadejaké papiere. Tie nemáme, ale nakoniec sa všetko vyrieši. Dozvedáme sa, že opúšťame jeden z najstráženejších kempov na Slovensku. Preto má takú škaredú vysokú plechovú ohradu!

V Piešťanoch nás posúvajú od jedného bicyklového servisu k druhému. Nikde sa nenájde človek, ktorý by koleso rýchlo opravil. Tiborovi tak ostáva kúpiť náhradné diely a vykonať opravu svojpomocne. Pokým sa on hrá s oskou a ložiskami, my raňajkujeme na lavičke zo zásob, ktoré sme si práve nakúpili.

S Marekom zdôrazňujeme význam vlastných zásob. Sami sa priebežne zásobujeme na jeden deň. Ostatní však na naše slová nedbajú, a tak budú ešte neraz počas výletu hladovať. Česť výnimkám (Mirka, Lukáš, Ondro).

Ja, Ondro, Hela a Mirka vyrážame popredu. Tibor a Vlado ešte raňajkujú. Aj Marek dojedá. Energia sa mu dnes veru zíde - zakrátko sa zapojí do siláckej súťaže.


Kopec za Piešťanmi.
Teraz musíme dohnať ostatných.



Neklamný znak, že sa blížime do Topoľčian

Topoľčany

Hela šlapala celkom slušne a tak sme rýchlo napredovali. Prešli sme cez Čertovú pec a Radošinú. To sme už nechali za sebou strašný horekopec. Pokračovali sme smerom do Topoľčian. Cesta sa mi veľmi páčila, ale znovu nás brzdil nepríjemný vietor a neustále stúpania. Keď sme konečne prišli do Topoľčian, prezreli sme si námestie (totálne rozkopané) a vybrali reštauráciu na obed. Je to pizzeria, nachádzajúca sa neďaleko hlavnej cesty. Pred budovou sa nachádza prístrešok, pod ktorým sú masívne drevené stoly a lavice. Tu budeme jesť. Za prístreškom, na nízkej tribúne pred budovou hrá kapela. Asi tu majú nejakú slávnosť alebo také čosi.

O pár minút prišla aj Marekova skupina. Obsadili sme dva stoly a objednali si jesť. Ako sme si tak odhrýzali z pizze, zvedeli sme čo za slávnosť sa to koná. Pivovar Topvar má promotingovú akciu a vyhlasuje kadejaké súťaže. Urečnený showmen okázalo vychvaľuje to "najlepšie pivo na svete" a hrdo hlása, že Slováci sú najlepší, dokonca lepší ako Česi. Vlada takéto reči poburujú ale Marek, ktorému sa všetko okolo piva páči, zbystril uši. Hľadajú účastníkov súťaže, ktorý budú vo vystretej ruke držať 2,4kg ťažký pohár s pivom. Marek neváha a prihlasuje sa.

Tibor rozmýšľa, že sa prihlási do nasledujúcej súťaži v rýchlosti pitia piva. Plánuje, že si ho bude pokojne vychutnávať a nikam sa neponáhľať. Nakoniec sa tejto kacírskej myšlienky vzdáva a my chystáme bicykle na odchod. Marek skončil medzi desiatimi niekde v strede, najlepší mal čas okolo 5 minút.


Pivná súťaž práve prebieha!



Zúžitkujem ročné skúsenosti



Tu padla za obeť nejedna pizza.


Z Topoľčian do Partizánskeho bola viac-menej rovina, len znovu fúkal protivietor. Napredovali sme pomaly. V Partizánskom sme si pozreli na námestí veľkú topánku a oddýchli si. Čaká nás posledný, veľký kopec. No okrem organizátorov to málokto tuší...


Partizánske, kompletná zostava
na tomto úseku výletu.

V Oslanoch sme odbočili smerom na Veľké Pole, smerom do kopca. Ten mierne stúpal asi sedem kilometrov. V jednej dedinke sme sa posilnili kofolou a Marek nás ponúkol čokoládou, ktorá pukala v ústach. Vnútri v krčme bolo teplo a nikomu sa odtiaľ nechcelo odísť. No vonku sa pomaly stmievalo a nás čakala druhá polovica kopca, zakončená neskrotným stúpaním v serpentínach.


Hrdí cyklisti (nevládzu, tak oddychujú)

Keď som vyšiel s Helou a Vladom na vrchol, Marek sa už ako tradične prezliekal. Každému zdôrazňoval, nech sa len oblečie a to práve teraz - slnko už zapadlo a nás čakal zjazd do studenej doliny. Ukázalo sa, že mal sakramentskú pravdu. Studený vietor nám šľahal do tváre a naháňal na chrbát zimomriavky. Po štyroch kilometroch sme prišli k domu mojej a Marekovej babky. Zhodou okolností sa tam nachádzala aj naša mama, ktorá nás počastovala horúcim čajom a koláčikmi. Potom sme prešli cez potok na lúku kde sme si rozložili stany. Starký nám na tomto mieste vykosil trávu. Kúsok odtiaľ sa nachádzalo ohnisko, kde sme už mali nachystané drevá. Stačilo pripáliť. Mama nám k ohňu priniesla čaj, kolu, špekačky a koláčiky. Lepšie ako v kempe.

Blížila sa dvanásta hodina a Hele sa chcelo ísť spať. Naliehala na každého, no nikomu sa nechcelo. Zrazu len znenazdajky zobrala fľašu s vodou a zahasila oheň. ”Keď sa ide spať, treba zahasiť oheň!”, vysvetlila. Nuž uložili sme sa spať. Marek dal prednosť mäkkej posteli v babkinom dome.

(Poz. Marek: mäkkej posteli v kuchyni nedávam prednosť v žiadnom prípadne z pohodlnosti, ale kvôli môjmu zdravotnému stavu. Som strašne prechladnutý so všetkým čo k tomu patrí. Dá sa to prirovnať k mojej chorobe na bicyklovom výlete, keď sme boli Benátokach roku 1997. Počas noci som absolvoval acylpirínovú kúru (dva o jednej, dva o pol štvrtej) a vypil asi 2 litre čaju.)


Dedko nám vykosil lúku.
Marek spal v dome a jedol koláčiky.

3. Deň – Nedeľa, 12.augusta 2001

Ráno som s Vladom vstal o niečo skôr, ideme sa podujať ne exkurziu do neďalekej jaskyne. Počasie nám prialo, na oblohe ani mráčika. Pred exkurziou sa ideme k babke posilniť tvarožníkom.
Mareka nachádzame na posteli a pridáva sa k nám (v jedení). Koláč sa rýchlo míňa a Marek si chce zobrať namiesto kraja chutnejší stred. Vlado akoby mu čítal myšlienky a kývaním prsta ho upozorní, že to sa nerobí a s pasiou si po Marekovi berie stred.

Cesta k jaskyni trvala necelých 15 minút. Vyjdeme strmým kopcom a zastaneme pred vápencovým bralom. Pred nami je mohutný previs, na ktorého strope nachádzame miniatúrne kvaple. Ale to nie je vchod do jaskyne, ten sa nachádza opodiaľ, skrytý v skalnej štrbine. Štveráme sa bo brale a vhupneme do nej. Sme asi v poldruhametrovej hĺbke, cez štrbinu preniká len mdlé svetlo. Skláňame sa k spodku štrbiny, kde sa pri našich nohách nachádza prielez do jaskyne. Na moje sklamanie je uzatvorený železnou mrežou, nedá sa ňou pohnúť. Tešil som sa, že sa ešte raz budem plaziť stiesnenou šachtou, ktorá vám stláča ramená a odiera chrbát, tešil som sa že sa prešmyknem až k prvému dómu ktorý zdobia dlhé kvaple. Márne. Nabudúce sa sem vrátim so speleologickým preukazom alebo karbobrúskou.

Jaskyňa na Píle	Jaskynný muž Vlado
Sakra, niekto nás tu zatvoril!	Bisťu, a toto je čo?

Pri jaskyni sa mal nachádzať i druhý vchod, ktorý sa Vlado snažil neúspešne nájsť. Chvíľu sme ešte obdivovali výhľad a potom zišli dole k lúke, kde sme zbalili stany a vydali sa smerom do Žarnovice. Ja, Tibor a dievčatá sme šli popredu, ostatní sa zdržali v dedine na omši.

V Žarnovici v motoreste Sitno sme si objednali niečo pod zub. Tibor si ho pamätal vďaka malým cenám a veľkým porciám. Zakrátko dorazili aj tí pobožnejší z nás a pridali sa k stolovaniu. Zároveň s nimi nás tu úspešne našiel Lukáš, ktorému týmto predávam slovo.

Problém bol, že som sa pripájal "k pelotónu" až v tretí deň výletu - v nedeľu, a trasu Bratislava - Žarnovica som prekonal nie na dvoch, ale na štyroch kolesách a nie za dva dni, ale len za dve hodiny.

Prvý "live" kontakt som nadviazal s účastníkmi výletu Stredoslováci asi niečo pred jednou (p.m. sa rozumie), keď som sa snažil zistiť ich presnú polohu. Z rôznych úsporných dôvodov (veď výlet bol ešte v podstate na začiatku) sme sa dohovárali SMSkami a odpoveď na moju otázku, týkajúcu sa miesta stretnutia, znela: "SME V MOTORESTE ZA ZARNOVICOU A BUDEME TU ESTE ASI HODINU, CAU, MATUS".
Tak som nasmeroval môjho uja - vodiča opla astra (tm), aby zastal pekne v centre Žarnovice. Tam pri istom nákupnom stredisku sme zložili môj bicykel zo strechy a pomaličky som sa rozlúčil s tými, čo ma cestou do Žarnovice sprevádzali- teta, ujo, sesternice (ktorí pokračovali ďalej do Prešova).
Teraz predomnou stála kľúčová úloha - nájsť ostatných. Keďže má Žarnovica minimálne dva konce, tak som sa mohol vydať hľadať "motorest za Žarnovicou" minimálne dvoma odlišnými smermi. Netrebalo prejsť ani 50 metrov, aby som zistil, že mám šialene mäkké zadné koleso (čo som v tej chvíli odhadol na defekt) a ešte som si ani nestihol poriadne vynadať, že som včera babral to - dovtedy dobré koleso, keď som počul trúbku! - ale to nebola obyčajná trúbka, nie, bola to trúbka, ktorú nosia na trojkolkách 5 ročné deti, ale aj - a to je podstatné - aj MAREK! Tak som sa zvítali a vysvetlil mi, že ten "motorest za Žarnovicou", kde sú ostatní je vlastne motel a je presne oproti parkovisku, kde som skladal bicykel (rozumej teda - presne v centre :).
Pozdravili sme sa teda s ostatnými: Helena (naša stála účastníčka, večne kritizujúca trasu), Mirka (kvôli tomuto výletu sa k nám vybrala až z Moravy), Tibor (cyklista ako buk, ktorý na tomto výlete najčastejšie navštevoval cyklistický obchod), Vlado (náš tradičný účastník, ktorý si doniesol know-how na tento výlet až hen z New Yorku), Matúš a Marek (zodpovední vedúci celého výletu, zodpovední hlavne za výber trasy a ostatné organizačné záležitosti) a Ondro (ktorý si po našom 1000 kilometrovom výlete cez Čechy a Poľsko poriadne nedoprial ani odpočinok).
Pre mňa sa teda začal výlet viac ako klasicky - na terase v reštauračnom zariadení III. cenovej skupiny, a hoci som nebol (najprv) ani tak hladný, ale cesnakovou polievkou a plzeňským rezňom sa nepohŕda a ani ostatní nenechali stoly prázdne - vyprážané syry, karfioly a pirohy len tak prichádzali, plus samozrejme nejaký ten dezert.
Konzumáciu sme si spríjemňovali konverzáciou - tu mi ostatní rozprávali, čo si už museli na výlete preskákať a čo ich už postretlo...

Marek dostal ešte chuť aj na hranolky, ale na jeho sklamanie, tie samostatné nepodávali, ale keď si Vlado objednal pirohy, tak sa Marekovi rozžiarili oči a zasiahol do objednávania: "A ako prílohu mu dajte hranolky!", s takýmto postojom v reštauráciách sme sa však stretli pomerne často, čo je síce dosť nepochopiteľné, ale keď niekto nechce zarobiť, tak ho nútiť nemôžme.

No asi po hodinke aj pol posedávania a jedenia a posedávania začali padať "odvážne" návrhy, že či by sme sa už nemali aj pobrať ďalej. Odvážne to bolo najmä v kontexte dnešných doteraz prejdených 5tich kilometrov (aj to dole kopcom).
Dnešná etapa bola síce "ultrakrátka" - celkovo mala mať okolo 30 kilometrov, ale predsa len sme už mali dojedené, a tak sme už pomaličky - nesmelo skúšali nasadať na bicykle. Niektorí ešte využili prítomnosť WC, iní neďalekej telefónnej búdky a väčšina sme sa aj tak stretli v potravinách 50 metrov nižšie.
Dievčatá, keď už mali nakúpené, tak oznámili Tiborovi a mne, že oni idú napred. To sme sa na seba s Tiborom pozreli, zdvihli obočie, a v očakávaní, čo z toho bude, sme im povedali "Okej, choďte..."
Potom sa pri potravinách zastavil aj Matúš, najprv sa zaujímal o sortiment v obchode, ale keď si všimol, že akosi dievčat niet, tak sa pýtal, kde sú. Keď sme mu teda prezradili, že išli napred, tak výraz jeho tváre hovoril asi niečo v zmysle "Čo povieme ich rodičom?!", pretože keď sa dievčatá vyberú napred je to zvyčajne bez mapy, bez znalostí miestnej oblasti a bez mobilného telefónu. Tak sa Matúš vybral ich hľadať.
Postupne došli k potravinám aj Vlado, Marek a Ondro a každý si nakúpil niečo do vlastných zásob - zvyčajne sladkosti a tekutiny.
Trasa ďalej smerovala cez dedinku Voznica, odkiaľ viedla pokojná cestička do kopcov smerom na jazero Počúvadlo.
Počasie bolo v ten deň úplne nádherné. Modrá obloha, iba jeden - dva obláčiky, ale vzduch napriek tomu nie dusný, a čo je lepšie - Matúš baby dohnal.
Cesta za dedinou začala stúpať, zamierila do lesa, ale bol tu zákaz pre autá, tak sa išlo v pohode. Akosi samovoľne sme sa rozštiepili, každý išiel svojim tempom - trošku ďalej vpredu Matúš s dievčatami a ďalej ich dohnal aj Ondro, nasledovali sme ich my dvaja s Tiborom, ale v bezpečnom odstupe, nakoľko Tibor poučený predošlým Heleniným správaním odvodil pravidlo, že pokiaľ Helena vyšľape kopec medzi prvými tak ani nekritizuje trasu, dokonca si kopec pochvaľuje ako mierny, čo sa aj neraz potvrdilo. Za nami potom išiel Marek, ktorý od začiatku výletu bol na tom zdravotne horšie, nakoľko bojoval s prechladnutím a zároveň aj šetril svoje kolená, a spoločnosť mu robil Vlado, ktorý na tom s prechladnutím bol len o čosi lepšie, ale navyše si našiel vždy čas, aby zodvihol moju fľašu s vodou, ktorú som pravidelne nevedomky strácal.
Všetci sme sa nakoniec počkali hore na kopci, na akejsi križovatke a po doplnení energie sme sa vydali smerom k jazeru Počúvadlo. Tu trošku zlyhala organizácia a Tibor s Ondrom sa vydali hneď priamo k jazeru, zatiaľ čo my ostatní sme sa zložili na salaši a po hodnej chvíľke rozhodovania sme si objednali pól kila ovčieho syru a 3 deci žinčice. Syr bol veľmi dobrý, ale nakoľko sme nevedeli, čo s našimi fajnovými bratislavskými žalúdkami porobí žinčica, tak si každý z nej odpíjal len málinko, ale zato s veľkým rešpektom - žalúdočné problémy si neželal nikto.
Po chvíli prišli za nami aj Tibor s Ondrom, a tak sme sa potom už všetci spustili k jazeru. Na jednej strane sme si najprv pozreli, kde budeme stanovať (kemp), omočili pätu v ľadovej vode, a potom sme sa pustili na druhú stranu. Keďže tam vedú dve cesty - jedna priama a druhá asi trikrát dlhšia a prekonávajúca nezmyselné výškové rozdiely, došlo tu k názorovým rozporom: Marek bol za dlhšiu a náročnejšiu trasu, ostatní (na čele s Helenou) sme boli za krátku a jednoduchšiu možnosť - výsledok bol jasný a ani nie o 10 minút sme už bicykle opierali pri bufetoch na druhej strane.


Peší výstup na Sitno

Sitno

Niečo sme zajedli, vypili a rýchlo sme zorganizovali výstup na Sitno. Marek sa podujal postrážiť nám bicykle, a tak sa zásobil dostatočným množstvom dennej tlače a ostal pekne na lavičke v bufete, vždy pripravený dať si ďalšiu porciu varenej kukurice, zatiaľ čo my ostatní sme si šľapali do kopca po vlastných. Bola to oproti vysedávaniu na bicykli príjemná zmena, a vďaka už spomenutému peknému počasiu sa nám z hora naskytol krásny výhľad na okolie. Na vrchole Sitna sme si zaplatili vstup do vyhliadky (izba s oknami - vstup za 2Sk) a posedeli v tráve, pojedli nanuky a chtiac-nechtiac počúvali ziapavý spev hlučných skupiniek posedávajúcich nie dosť ďaleko od nás.

Rozhľadňa na Sitne

Štiavnicke vrchy...

Keď sme došli naspäť k jazeru, prekvapil nás Marek naobliekaný asi do všetkých teplých vecí, ktoré mal v zásobe. Nebolo zrovna síce teplo, ale keď sme zaostrili pohľady na hladinu vody videli sme deti z poľského tábora hrajúce sa vo vode. No, ale na také veci sme si už stihli zvyknúť. Pobrali sme sa do kempu.
Na vyjednávanie ceny sme na recepciu poslali Helenu a Tibora a samozrejme aj Mareka (ktorý sa stále snaží všemožne predať svoju EURO 26 kartu). Dopadlo to celkom úspešne a my sme si mohli začať rozkladať stany. Nakoniec sme sa zhodli na mieste neďaleko vrátnice (pred ňou bol bufet z ktorého sa ozývala otravná country hudba, ale bolo to aj miesto sľubujúce večeru), blízko boli aj sprchy a hneď pred stanom sme mali ohnisko. Všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká poriadne chladná noc, preto hneď potom ako sme rozložili naše štyri stany, začali sme vybaľovať veci uložené obyčajne poriadne hlboko - roláky, tepláky, teplé ponožky. (V tomto je opäť prieborník Marek, ktorý nám najprv vysvetlil ako si obliecť čo najlepšie a najefektívnejšie päť vrstiev a potom vytiahol svoju lyžiarsku čapicu: "aby mu v noci nebola zima na hlavu").


Večerná idylka pri ohni.
Vlado už má toho dosť pod čapicou.

Potom sme rozložili oheň (na tom mali zvyčajne zásluhu Matúš s Vladom), niektorí navštívili sprchy, a väčšina sa odobrala do bufetu večerať. My s Matúšom sme chceli dojesť vlastné zásoby predtým než sa znehodnotia, tak sme ostali pri stanoch a ohni.
Ako prvý sa z večere vrátil Ondro, a tak sa diskusná téma obrátila na záhady kvantovej mechaniky. Ale postupne prišli z bufetu už všetci a tak sme sa rozprávali o rôznych témach. Keď sme sa akosi dostali k Vladovmu pôsobeniu ako brigádnika pre Medzinárodný menový fond, vyčítali sme mu, ako ich môže kritizovať a zároveň sa nimi nechať platiť, tak nám Vlado vysvetlil, že on je taký „Inkorporovaný živel...“ ahá.
Po polnoci už ale mnohí začali uvažovať o spánku, najmä taký Ondro, ktorý mal na pláne na ďalší deň sa od nás odpojiť a za jeden deň prejsť až do Popradu. (Išiel trasou, ktorou sme o niekoľko dní išli aj my, ale Nízke Tatry prekročil horským priechodom Vernár. Nasledujúci deň prešiel okolo 200 kilometrov).


Ranné balenie sa na Počúvadle.
Konečne sa počasie zlepšuje.

Pondelok, 13.8.2001 - Deň štvrtý

Ondro sa teda odpojil okolo pol siedmej, no my sme ešte spali ďalej.
Rána na našich výletoch vonkoncom nepôsobia hektickým dojmom. Po tom, ako sme sa postupne pobudili a poumývali, začali sme zháňať niečo na raňajky. Tu nám padli vhod potraviny priamo v kempe - zásobované skromne, ale pre nás dostatočne. Tak sme si povyťahovali karimatky zo stanov na slnko, a tam rozložili nakúpené rožky, maslá, syry, džemy, jogurty, paradajky...
Z kempu sa nám podarilo vyraziť asi okolo pol dvanástej, a museli sme sa vrátiť naspäť na križovatku, kde sme sa včera čakali - to znamenalo vyšľapať ten kopec, ktorým sme sa včera spustili. Z rána to bola najmä psychická záťaž, a to sa odrazilo na Heleninom správaní, ktorá nás začala "dodrbávať" za každú blbosť :). Napríklad keď sme si porovnávali signál na telefónoch vynadala nám, že sme ako malí chlapci a hádame sa kto má viac paličiek. No, našťastie ďalší úsek bol viac-menej z kopca.
Prebehli sme dedinku Štiavnické Bane a za ňou sa nám z kopca naskytol ideálny pohľad na fotku.

Štiavnicke Bane

Tu bývam

Ďalšou zastávkou bolo Banské múzeum, ale nakoľko bol pondelok (poz. Marek: brilantná práca organizátorov :-), tak podzemná (najzaujímavejšia) časť expozície bola uzavretá, preto sme len pobehali areál, popozerali obrovské stroje a zariadenia na ťažbu z predminulého storočia a výstavu profesionálnych fotografií z tohto kraja. Nakoľko sa nám tu podarilo ušetriť trochu času, rozhodli sme sa, že v Banskej Štiavnici jesť nebudeme, ale nájdeme si reštauráciu niekde ďalej.
Neskôr boli z tohto rozhodnutia ďalšie spory, lebo si už nikto presne nepamätal, kto bol za, a kto proti.
V centre Štiavnice sme boli naozaj za chvíľu, a len sme sa zložili na Trojičnom námestí a poprosili okolo idúcu pani, aby nás odfotila. Po chvíle prestávky a ďalšom Helinom výleve sme sa pobrali ďalej.

Námestie v Banskej Štiavnici

Hela zhodnocuje priebeh fotenia

"Problémom" Štiavnice je, že je postavená v kopcoch, tak sme sa museli sem-tam počkať a Marek, ktorý si skočil v Štiavnici do lekárne ("U Spasiteľa") kúpiť lieky nás dohnal až neskôr.
Teraz by som si dovolil malú lyrickú odbočku, pretože kraj, ktorým sme ďalej prechádzali (od Štiavnice cez Banskú Belú a Kozelník) bol naozaj úchvatný. Správnu atmosféru tomu dodávalo aj výborné počasie. Cesta prechádzala dolinou, na pravo a na ľavo ihličnany, sem - tam nejaká lúčka, potôčik :), jednoducho perfektné.


Vladovy znova tečie krv,
pred tým kopcom tečie už Hron.

Na rozbočke našej cesty sme sa počkali. Chceli sme sa vyhnúť hlavnému ťahu (Žarnovica - Zvolen - BB), tak sme sa pýtali na cestu do Hronskej Dúbravy. Tu však už začali silnieť hlasy volajúce po obede.
Prvá možnosť po dlhšom čase bolo čosi, čo sa volalo reštaurácia ale akosi v nej nevarili (a ani nemali ten zámer), len čapovali pivo (a predávali nanuky). Slnko pálilo, tak sme si dali kofolu a nanuky, a s Tiborom museli ukľudňovať Helenu, že veď sme väčšina predsa boli za to, aby sa jedlo až za Štiavnicou. To že Marek vytiahol rožky, syry a ostatné potraviny na vedľajší stôl a chystal sa do sýta najesť, sťažovalo našu argumentáciu, že veď každú chvíľu nájdeme niekde reštiku. Na naše naliehanie to potom zbalil...
Horšie bolo to, že keď sme sa pýtali, či je niekde v niektorej z ďalších dedín nejaká možnosť sa najesť, tak miestni len krútili hlavou.


Toto je lokomotíva

Keď sme teda došli do Trnavej Hory našli sme opäť peknú krčmičku a to že ani tu nevarili sme si vynahradili návštevou v blízkych potravinách, a z nakúpených surovín sme si na terase pivárne vystrojili hostinu a aby sa nepovedalo, tak si každý kúpil aj malú kofolu...

Marek je v karanténe

Čo pozeráte, však sme si objednali kofolu...

Sa rozumie, že ani odtiaľto sa nám neodchádzalo ľahko (hlavne keď na informačnom letáku, ktorý dávali organizátori každému, sa písalo, že nás čaká "pár zátačiek smerom hore", k tomu treba dodať, že komentáre k ceste značne zľahčovali náročnosť...)
Prvé sa znova začali zberať dievčatá a Marek s Matúšom sa k nim pripojili. My ostatní traja sme si ešte v kľude posedeli (rešpektujúc horespomenutú zásadu o Helene a kopci).

Naše údatné cyklistiky

Ihráč, Nevoľné ("Pár zátačiek smerom hore.")

Cesta viedla cez dedinku Ihráč a stúpanie sa začalo zväčšovať, ale až za ňou začalo ozajstné stúpanie. Dedinka Nevoľné leží vysoko na kopci, vlastne na vrchole kopca oddeľujúceho dve doliny. Po ceste sa nám naskytoval krásny pohľad, ale stále sme nedobiehali ostatných, čo nás znepokojovalo, takže sme ani veľmi nezastavovali. Až na konci dediny - úplne na kopci sme sa stretli na zastávke autobusu a dopriali sme si všetci zaslúženú pauzu. Helena si (ako sme predpokladali) pochvaľovala kopec, dokonca sa chválila ako rýchlo ho vyšla, a náladu jej zlepšil aj telefonát s frajerom (čo Tibora síce stálo baterku na mobile, ale má Bonus, takže aj on sa v podstate tešil).

Dedina Nevoľné je na samom kopci

Nástup

Nevoľné: If you can get there,
you can call from there.

Pohľad do doliny nás všetkých tešil - sľuboval pekný zjazd. Tak sme si obliekli niečo na seba (bolo okolo piatej), zjedli posilňujúci keksík, pár krát stlačili spúšť na fotoaparátoch a hor´ sa dole! Keď sa slnko v zákrutách schovávalo za kopce, nebolo veru zrovna teplo, ale kopec sme mali zbehnutý za chvíľku a pod kopcom bolo cieľové mesto dnešnej etapy - Kremnica

Výhľad na kremnickú dolinu

Rozbehnuté bicykle boli zanedlho v centre, kde sme si pozerali jedným okom pamiatky a druhým hľadali miesto na večeru. Ťažko povedať čo dopadlo lepšie... Pamiatky v Kremnici síce sú, ale centrum mesta ešte nie je úplne zrekonštruované a nie je také rozsiahle ako v Banskej Štiavnici. Čo nás asi ale viac prekvapilo, nedarilo sa nám nájsť peknú reštauráciu, kde by sme mohli sedieť vonku a slušne sa najesť. Pizzeriu sme zamietli, hotel na pešej zóne (ktorá má asi 50 metrov) tiež a po dlhom behaní po meste sme nakoniec skončili v bagetérii.
Tam sa sedelo síce vo vnútri, mali len posledné 2 vyprážané syry, ale toto miesto nám odporúčal aj miestny potetovaný ožran ako najlepšie a najlacnejšie, čo môžeme v Kremnici nájsť. Keďže sa okolo nás dosť obšmietal, mali sme mierne obavy o osudy našich bicyklov, hlad premohol nedôveru a usadili sme sa dnu. Matúš sa vydal na prieskum kempov, zistil že horný je zavretý takže na výber nemáme a cestou pozrel aj Bujačiu lúku - prírodný útvar.
Vlado ukľudňuje Mareka („Marek, dýchaj!“), ktorého sa zmocňuje akási neistota a je celý nervózny. Ide asi o predtuchu nasledujúceho dňa. (Pozn. Marek: Starosti mi robilo kúpalisko pri kempe. Je pravdepodobné, že účastníci sa budú dať primeť k rozumnému odchodu.)

Do Kremnice za nami prišli Martin a Katka. Katka je "spokojná" účastníčka nášho výletu Dole Váhom 1999, ktorá vždy váha, keď sa jej pýtame na účasť na ďalšom výlete, a nakoniec aj tak ochorie...
No, ale aj tak sa to cení, že nás aspoň prišli pozrieť, dnes nocujú s nami v kempe a na ďalší deň majú namierené na Počúvadlo, takže obdobná trasa ako naša, rozdiel - Nissan Micra.

Z bagetérie sme už potom namierili do kempu. V cene je započítaná aj možnosť návštevy termálneho kúpaliska, ktoré je hneď za bránou kempu, preto sme hneď rátali, že to nebude práve lacné, ale nevzdali sme sa. Keď po našom diplomatickom tlaku správkyňa vyhlásila, že nám teda bicykle rátať nebude, my sme sa nedali a kontrovali sme: "Okej, a čo stany?". Nakoniec sme dosiahli výraznú zľavu a spokojne sme sa pobrali od brány kempu hľadať miesto na stany. Nebolo to práve jednoduché, lebo kemp bol dosť plný, ale veď akosi sme sa potlačili... Nie veľmi príjemná bola tvrdá zem, do ktorej bolo zatĺcť kolík nadľudskou námahou.
Ale po tom, ako sme sa posprchovali a ako sa nám podarilo ukoristiť nejakej chatke stôl, čakal nás veselý večer končiaci niekedy po polnoci...

Tu preberám slovo za Lukáša opäť ja, Maťo.

Áno, Vlado kúpil všetkým borovičku, ktorú z väčšej časti aj sám vypil a bolo mu potom trochu zle a trochu dosť vyvádzal. Ale zato vyzdravel a choroba ho už netrápila. Len sa mu na pokračovanie z nosa púšťala krv, čo ho na cestách zdržovalo. Nič to zato.


Marek mastí kolená.

Utorok, 14.8.2001 - Deň piaty

Ráno sme si sa vydali na kúpalisko. Ale aké! Termálne! Z veľkej rúry na nás v oblúkoch striekala horúca voda. Stačilo sa postaviť do vyhriateho bazénu a prúdom si tak nechať masírovať chrbát. Véééget.


Termálne kúpalisko v Kremnici

Keď sme sa dosť navyhrievali, a v bufete sa najedli, podobrali sme sa k stanom, ktoré sme zbalili a o takej dvanástej sme z kempu vyrazili. Na Krahule nás sprevádzal statný horekopec a neustály prúd ťažkých áut na úzkej a krivoľakej ceste. Silné stúpanie, ale už na vedľajšej, pokračovalo až ku kostolíku, pri ktorom sa nachádzal geografický stred Európy.


"Jazdím na Diclobene"

Stred Európy. Reklama na 3-Bit.

Cyklisti v strede Európy

V Krahuliach sme sa rozhodli nestáť v reštaurácii a pokračovať na Skalku. Čaká nás prechod do Banskej Bystrice a ktovie či bude cesta schodná.

Ako sme zišli z Krahúl do doliny, Mirka dostala druhý defekt. Ten prvý som jej spravil v kempe, keď som trochu neodborne centroval koleso. Defekt sme opravili a pokračovali za ostatnými. Našli sme ich pri odbočke na zelenú značku, pravdepodobne našu budúcu cestu.
Výlet na Skalku kvôli pokročilému času nemôžme uskutočniť. Vydávame sa teda po zelenej - po turistickom chodníku, ktorý by nás mal doviesť do Králikov a odtiaľ prejeme do Banskej Bystrice. Na overenie si cesty u domorodcov nezostal čas.

Čaká nás ťažká cesta	Cesta stúpa a zhoršuje sa
Vchádzame do lesa	Po ceste tečie potôčik

Spočiatku sme išli lesnou cestou, a nevyzeralo to až tak zle. Lesná cesta sa ale zvrtla do lesa a po jej rozmáčaných koľajach stekali potôčiky vody. Pôda sa šmýkala pod nohami a bicykle bolo treba tlačiť do strmého kopca. Mirka si jej extra ťažký bicykel vymenila s Marekom. Po pol kilometri sa strmina končila bažorinou a pred nami sa rozvinul väčší, omnoho strmší kopec, na ktorý každý pozeral s úctou a hrôzou zároveň.


Tak toto sme teda nečakali!
Strmá stráň bez cesty.

”To je v pohode, to vynesieme!”, hovorím vedno s Marekom aby sme nestratili image dobrých organizátorov. A že naše slová nie sú plané, chytáme bicykle a štveráme sa do vrchu. Je to strašná námaha, lebo hlinený kopec je strašne strmý. Turista by mal problém vyšlapať pešo, nieto ešte trepať hore ťažké bicykle. Preto z väčšiny bicyklov odstraňujeme batožinu. Pomaly napredujeme.
Dobieham Tibora, ktorý sa napočudovanie vydal do kopca ako prvý. Radíme sa, že pred tým ako to všetko hore vytrepeme, by to nebolo zlé omrknúť. Nechávam teda Helin bicykel tam kde je a bežím hore presvedčiť sa, ako to tam vyzerá. Po tristo metroch výstupu po prašnom svahu vychádzam na peknú lesnú cestu. Odtiaľto sa určite niekam dostaneme, hovorím si a kričím do doliny na ostatných, nech len pokračujú. Postupne sme vyniesli všetkých sedem bicyklov a zišli sa hore na ceste. Oddychujeme a niektorí meníme spotené tričká. Obdivujeme teraz už zhora strašný svah, ktorý sme zdolali. Trvalo nám to skoro hodinu. V letáku sa píše: "turistický chodník, možno aj pešo".

Lesná cesta, zarezaná do svahu sa mierne zvažuje. Na protiľahlom kopci vidíme jej stuhu a predpokladáme, že tadiaľ budeme pokračovať. No len čo dobehneme Mareka, ktorý zastal v zákrute, zisťujeme neblahú skutočnosť. Našiel zelenú značku. Hela ju ešte nezaregistrovala a hovorí, že jej treba opraviť bicykel. Marek je odpovedá, že netreba, že ho teraz budeme ajtak niesť. Zelená značka opúšťa v zatáčke cestu a smerom doľava stúpa krkolomným horekopcom niekam do diaľky. Hela nenadáva, už sa len smeje.


Ešte nemáme vyhrané, čaká nás ešte raz taká námaha.
Ešteže máme dobrú náladu, však Hela? ;-)

Pozeráme neveriacky mapu a zisťujeme, že Marek má pravdu. Jediná cesta do Králikov je po úzkom, kamenistom, prudko stúpajúcom chodníku. Ozývajú sa nedobrodružné názory typu: poďme naspäť a podobne. Treba rozptýliť tieto pochybnosti - najmä tie o dĺžke ďalšieho stúpania a o situácii týkajúcej sa zostupu. Dávam si pár sušených hrozienok na posilnenie a už skáčem po kameňoch smerom nahor. Po tristo metroch úmorného stúpania sa kopec zmierňuje a posledných sto metrov je znesiteľných. Ocitám sa na Kralickom sedle a sledujem rozcestník. Nachádzam chodník na Králiky - je úzky, dvaja by sa vedľa seba naň nezmestili. Stráca v diaľke v hore. Zbehnem po ňom asi tristo metrov a zisťujem, že pri šikovnej jazde na bicykli sa dá zjazdiť.

”Je to v pohode, ideme hore!”, smelo prehlasujem neveriacim tváram. Marek sa nedá dvakrát núkať a už nesie svoj bicykel. Mirka situáciu berie v pohode a Hela pokračuje v smiechu. Dievčatá si berú svoje tašky a ich bicykle ostávajú zatiaľ dole. Znášajú sa nám nad hlavami roje múch. Sme unavení prvým stupákom a napredujeme len pomaly. Vladovi sa šmýka, padá a uľavuje si sťa starý námorník. („Stratil sociálne filtre.“)
Vychádzame na sedlo, kde sú už dievčatá, Tibor a Marek. Ten sa znovu prezlieka a odmieta ísť dole pre zvyšné bicykle. Vyhovára sa, že ako organizátor má moc prikázať ostatným, aby po tie bicykle zbehli. Okrem toho tvrdí, že má zničené kolená. Nakoniec sa zdvihne, vstáva a poberá sa dole za mnou.

Bicykle dievčat, teraz už bez tašiek, sú ľahké. No sme vysilený a niesť ich hore nie je žiadna sranda. Pozeráme sa pod nohy a každým krokom zvažujeme, kam stupiť. Motáme sa. Bicykle nám prekážajú, často oddychujeme. Chodník stúpa a nie sme ešte ani v polovici. Všetky muchy sa sústredili teraz len na nás dvoch. Vznášajú sa v bezočivých čiernych rojoch nad našimi hlavami. Keď zastavíme a oddychujeme, vyjavene pozerám na svoje ruky. Sú čierne, posiate muchami. Naše prestávky sú preto krátke a Marek ide posledný úsek na bicykli. Ja na Mirkin bicykel vysadnúť nemôžem, má znovu defekt.


Králické sedlo. Zdolali
sme Kremnické vrchy.
Prezlečený Marek s rozvešanými vecami.

Napokon sme sa všetci zišli na Králickom sedle. Počas opravovania defektu sa pri nás zastavili cyklisti z Bystrice. Dozvedáme sa, že keby sme vyšli asfaltkou až na Skalku, mohli by sme sa sem, na Kralické sedlo, spustiť príjemným chodníkom a obísť tak to inferno, čo sme zažili...

Mirka upozorňuje, že sa jej ločká zadné koleso. Dá sa na tom ísť a tak opúšťame čistinku hore na sedle a spúšťame sa úzkym chodníkom do lesa. Idem prvý a ostatní ma s odstupom nasledujú. Sem-tam chodník križuje spadnutý strom. Vtedy zastaneme a prenášame bicykle. Asi po dvoch kilometroch vychádzame na vrchu lyžiarskej dráhy na Králikoch. Úžasne nádherný výhľad, pocit úľavy, fotíme sa.


Tajov, na vrchu lyžiarskeho vleku.
Za nami sa rozprestiera nádherná dolina.

Mirke sa ločká koleso už povážlivo. Ako neskôr zistíme, zodpovedný za to je uvoľnený kónus. Mirka ide opatrne, ostatní si vychutnávajú zjazd. Najmä Tibor, ktorý stále niečo vraví o adrenalíne. Nakoniec v jednej zákrute nadskočí, potom ako mu zradný kameň presekne dušu a zničí ráfik. Bola to rana jak z dela. Zastane a kochá sa tým veľdielom skazy.

Provizórne sme to opravili a opatrne spúšťali za ostatnými do Banskej Bystrice. Zastavil náš až Marekov telefonát ktorý oznamoval, že v Banskej Bystrici sa žiaden kemp nenachádza a že nás čakajú pri Motoreste. Podľa mapy z roku 2001 sa kemp v BB mal nachádzať, ale na takéto prekvapenia sme už zvyknutí.
Trochu sme prečesávali okolie, až sme našli lúku na školskom dvore akejsi zdravotníckej školy. Školník nás ubezpečil, že jemu to nebude vadiť, ak si tam postavíme stany.

(Pozn. Marek: Maťo sa našťastie obetoval a ostal strážiť stany, kým my ostatní sme sa na ľahkých bicykloch pobrali do mesta, zahnať hlad, ktorý nás už všetkých kváril. Nočnou hodinou sme sa preháňali námestím a hľadali čosi pod zub. Našťastie som našiel pizzeriu, tak príjemne známu z minulého roka a privolal ostatných, blúdiacich po námestí. Najedli sme sa perfektne, dokonca aj cesnakovú omáčku mi doniesli. Oproti dámam vo večerných róbach za vedľajším stolom, sme pôsobili možno trošku turistickejšie :-) Chutnú večeru sme zahasili zákuskom v ešte-stále-otvorenej cukrárni a dnešný deň sme ukončili pri polnočnom pive.)


Školský dvor v Banskej Bystrici.

Streda, 15.8.2001 - Deň šiesty

”Banda jedna skruvená, ak odtiaľ do 5 minút nezmiznete, tak vám stany podpálim!”, zobúdzal nás ráno zvučný, namosúrený hlas. Helena sa potešila, lebo nás chcela zobudiť a nevedela ako. Skôr ako sa Lukáš stačil pustiť do (slovnej) bitky, (pravdepodobne koseniachtivý) ujo nasadol do auta a odfrčal.
Tento nezvyčajný a iste dobre mienený budíček nám napočudovanie vôbec nepomohol nejako rýchlejšie sa pobaliť. Ešte hodinu po tom pojedáme hrozienka, telefonujeme z automatu pri škole, pozeráme zoznam prijatých budúcich zdravotných sestričiek a čakáme kedy sa dobalia ostatní.

Minulí večer strávili moji spoločníci v BB, kde si pochutnali na pizze. Ja som strážil stany a čítal Vladove Domino fórum. Vždy, keď som počul chrapčanie, spozornel som a dlho načúval, pripravený brániť seba i naše majetky.

Ráno v meste sme si kúpili potraviny a rozložili sa neďaleko námestia na lavičkách. S Tiborom a Mirkou som skočil do bicyklového obchodu, dať do poriadku naše tátoše. V obchode boli ochotní, Tiborovi koleso na počkanie vyplietli. Kúpil si nový ráfik aj plášť. Tie pôvodné sa použiť nedali.
Mirke sme dotiahli kónus a namastili ložiská. Keď sme sa vrátili k lavičkám, Lukáš už veselo komunikoval s miestnymi občanmi.


"Kamarát, ty ma fotíš?"
"Nedotýkaj sa ma!"

Hela medzi nami už nebola, čo prinieslo ukľudnenie éteru okolo nás. Keď odchádzala, na vlakovej stanici stačila Lukášovi riecť, že všetko čo povedala (jej kritizujúce monológy) tak vážne nemyslela.

Fotíme sa na námestí, je už poludnie, najvyšší čas sa pobrať. Tu zavelí Marek na návštevu „svetlého bodu nášho výletu“, na návštevu Krčmy u Smädného mnícha. I učinili sme tak.


Banskobystrické námestie

Lukáš si chcel kúpiť nejaké pohľadnice. Dobrý nápad. Našli sme stánok a kúpili si pohľadnice. Lukášovi už nezvýšili. Musel hľadať ďalej. Stretli sme sa v múzeu SNP, kde boli vystavené tanky, delá a jedno lietadlo.

Pamätník SNP v B. Bystrici

Vlado má rád dynamické fotky

Rezko sme pokračovali. Mirka šlapala rýchlo, Vlado zaostával. Počasie je nádherné, krajina je tu pekná. V Slovenskej Lupči sme Vlada počkali. Keď k nám prišiel, priznal sa, že má defekt. Opravili sme ho a niektorí (Marek, Mirka a Lukáš) sa išli pozrieť na neďaleký Lučatínsky hrad.


Lučatínsky hrad

Pokračovali sme znovu rezko, pri odbočke z hlavnej cesty sme trochu poblúdili, a nakoniec sme sa spustili do malej kotliny, do obce s názvom, na ktorý len ťažko budeme zabúdať – do dedinky menom MEDZIBROD. Tu si chceme dať krátku pauzičku a hlavne doplniť zásoby tekutín – dať si dobrú kofolu, keďže slnko riadne pripeká. Nakoniec nachádzame istú malú krčmu, ktorá je ešte z polovice rozmurovaná.
Začalo sa to tým, že kofola nehorázne penila. Chutila veľmi divne. Tibor s dvoma pohármi vraví, že on veru znesie všetko. Kofolu však nakoniec hádam nikto nedopil. A ten, čo jej vypil najviac, bol na tom najhoršie. Zlý pocit od žalúdka, slabosť a malátnosť.
Marek identifikoval na pene akýsi zelený povlak. Kofolu z Medzibrodu už nikdy nechceme piť. Medzibrod sa odvtedy stal pojmom – synonymum najväčšej brečky.


Robím proste pekné fotky :-)



Zastupujeme ukradnutú sochu

V Nemecekej sme sa zastavili pri ukradnutom pomníku a nahradili na pár okamihov sochu. Pribiehali k nám malé mačiatka, ale tie sme si veľmi nevšímali. Hlad nás hnal k neďalekému motorestu, kde sme si dopriali výdatný obed. Ktovie aké kopce nás čakajú. Na Tále je to ešte dobrých dvadsať kilometrov.


Oprava kostola v obci Lopej

Pokračujeme údolím Hrona a v Lopeji odbočujeme na Dolnú Lehotu. Míňame pamätník 54. paradesantnej brigády a stúpame do kopca. Kopec sme tu čakali, ale nie až taký prudký a trvalý. Náhodný cyklista nám radí skratku, ale ostávame na osvedčenej asfaltke. Tá stúpa až napočudovanie stále dohora. Sme už dosť vyšťavení. Na vrchole sa Marek zase prezlieka a obdivujeme Mirku, ktorá je oproti Marekovi úplne suchá.

Nasleduje prudké klesanie, po ceste sa spustíme až k hotelu Partizán, ktorý už poznáme. Prechádzame chatkovou osadou a zastavujeme pri golfovom ihrisku. Zatiaľ je to len vyklčovaný kus lesa, z ktorého odstránili pne. Pred nami je prašná cesta a tabuľka oznamujúca zákaz vstupu. Zákaz nezákaz, po ceste prejdeme až do kempu, kde nás ako prvé upútali umyvárky. Marek zistil, že sa do nich nedá bez magnetickej karty dostať a tak sa vydávame smerom k recepcii.

"Ja vám zľavu nemôžem dať, iba ak vedúci.", vyhovárala sa recepčná. No našťastie sa vo dverách objavil vedúci, ktorý nám urobil priateľnú cenu. Tie pôvodné boli nehorázne drahé. Ak si dobre pamätám, za stan pýtali 90,- korún a za osobu niečo cez 100 alebo 160.

Postavili sme stany, osprchovali sa. Umyvárky mali pekné, čisté, ale aj tak netiekla horúca voda. Mirke že vraj áno. Večer sme si dali pivko v miestnej reštaurácii, kde sme boli úplne sami a potom pri stanoch Vlado vykúzlil oheň. Mirka nám rozprávala o brigádach, kde jej sestra vylupovala prasačím hlavám oči do paštéty.
Marek nás strašil ohromnou búrkou a každému zdesene radil vykopať si okolo stanu jarčeky.

Štvrtok, 16.8.2001 - Deň siedmy

Svieže ráno Marekov dážď nepotvrdilo, skôr naopak. Počasie je až príliš horúce. Sme síce v Nízkych Tatrách, no vôbec tu nie je zima. Naopak: nehorázna páľava.
V Bystrej pri potravinách Marek na každého naliehal, nech veľa pijeme lebo dehydratácia je vraj strašná. Zahľadel sa na páliace slnko a dodal: "Nechcem vás strašiť, ale asi to dnes neprežijeme!".
Čaká nás prechod cez Nízke Tatry.

Horné Pohronie

Kopec za Mýtom pod Ďumbierom

Prechádzame cez Mýto pod Ďumbierom a obdivujeme miestnu architektúru. Mierne meníme pôvodný plán. Nejdeme cez Čertovicu, ale cez priechod Priehyba, z Heľpy. Lukáš ho ospevuje ako mierne stúpanie, kde majú autá zakázaný vstup. Necháme sa zlákať na sladké rečičky a z Mýta pod Ďumbierom odbočujeme na Brezno. Odbočíme a stúpame do kopca. Za ním nás čaká dlhé klesanie za sprevádzania nákladnými autami až do údolia Hrona. Tu sa zas vyznamenal Vlado, ktorý asi nemá dostatočne vyvinutý pud sebazáchovy a nerobí mu problém jazda stredom cesty s ťažkou trúbiacou tatrovkou za chrbtom.

Cesta do Heľpy bola dlhá, ale zaujímavá. Míňame dedinky Beňuš (s odbočkou na slávne Braväcovo), Bacúch, Polomka, Závadka nad Hronom...

Bez prestávky šlapeme do Heľpy, pred ktorou vedno spontánne spustíme “To ta Heľpa, To ta Heľpa....!”. Tibor len ľutuje, že nemá diktafón. Pozeráme na masív Nízkych Tatier, do ktorého sa o pár hodín zavŕtame. No najprv sa posilníme v krčme. S obavou chutnáme kofolu a na naše potešenie zisťujeme, že nie je tá z Medzibrodu.

Spaľuje nás slnko. Marek si unavený líha v krčme na lavičku a tvár si zakrýva obrusom. V takomto teple to veru nebude bohviečo, pechoriť sa hore kopcom.

Opúšťame areál krčmy a pomaly stúpame do kopca. Vychádzame z peknej Heľpy. Cesta vedie prekrásnym údolím. Jeho strany lemujú ihličnaté lesy a v strede je úzka lúka s potôčikom. Ale je strašne teplo. Na vozovke sa roztápa asfalt a lepí sa na pneumatiky. Veľmi sa potíme.


Cesta z Heľpy na sedlo Priehyba

Cesta miernym údolím netrvala dlho. Začala v zatáčkach stúpať do vrchu. Nesmierny počet serpentín prekonávame s oddychmi, na veľa úsekoch bicykle tlačíme. Sem tam stretneme autobus, ktorý zváža ľudí z práce. Iné vozidlá tu majú vjazd zakázaný takže je tu celkom kľudne.

Naskytá sa nám pekný výhľad do doliny, na Heľpu. Len cesta akosi nemá konca-kraja. Po dlhom stúpaní sa nakoniec dostávame na sedlo Priehyba. Víta nás strašná hora odpadkov, akú sme jakživ nevideli. No Mareka to neodradí od toho, aby sa kompletne prezliekol. Jeho prezliekanie na horských sedlách sa už stalo rituálom. Stretávame oberačov čučoriedok a nechávame sa odfotiť s pohľadom do doliny, ktorú sme vyšliapali.


Hej! No a čo že sa prezliekam!
Aspoň viete kto makal.



Dole pod nami je Heľpa

Obliekli sme sa, dali ruky na brzdy a spustili sa dole. Cesta bola síce hrboľatá, ale aj tak sa dalo ísť dosť rýchlo. Tu niekde pramení Čierny Váh, a asi je to ten potôčik čo sa nás sprevádza po pravej strane. Vzduch je čerstvý a chladný, údolie je hlboké. Dole, na miernej rovinke, kde nás zastavila závora, sa čakáme. Bicykle sme museli cez ňu prehodiť.

Chýba Vlado. Čakáme päť, desať, pätnásť minút, ale on nikde. Čo sa stalo? Moták je, zhodujeme sa a čakáme ešte päť minút. Zavolať mu nemôžme, keďže nemá mobil a ani signál. Vysadám na bicykel a idem zistiť, čo je vo veci. Ako sme správne predpokladali, našiel som ho tlačiť bicykel dole kopcom. Má defekt.

Vlado odteraz pôjde vpredu. Nemôže sa tak stratiť, mysleli sme si. Fičali sme si dole briežkom a Vlado tiež. Na odbočke nezastal a fičal si veselo ďalej. Keď sme prišli k odbočke my, Vlado už bol v nedohľadne. Moták je. Chvíľu sme vyčkávali, ale nevracal sa. Išiel som ho teda pozrieť. Odbočka, po ktorej sa pustil mala zakázaný vjazd a zarezávala sa do svahu údolia. Pravdepodobne by sa obe cesty zase spojili, ale kto to mohol vedieť. Vlado nás mal počkať.
Keď som už prešiel skoro kilometer, a Vlada nikde, zastal som, párkrát naňho zakričal, potom počkal a nakoniec sa otočil na cestu späť. Už som prešiel pár metrov keď som počul z diaľky Vladov hlas. Nasledoval ma a vrátili sme sa k ostatným. Odteraz pôjde Vlado pekne v strede, aby sa už nestratil, moták.

Údolie sa zužovalo a bolo stále viac zima. Vzduch bol presiaknutý mokrým chladom. Obloha sa zatiahla, vietor neprinášal teplo. No cesta sa míňala... pokým Mirka nedostala defekt. No, to je tých defektov na tomto výlete požehnane, uznali sme a pustili sa do opravy. Vinu za defekt sme zvalili na zlú gumičku, ktorá zle izoluje niplíky od duše, z ktorých jeden ju raz za čas prepichne. Pre istotu sme ráfik oblepili koldokola izolepou.


Servismeni opravujú defekt

Nádrž Čierny Váh

Slnko pomaly zapadá

Nádrž Čierny váh bola plná čiernej, mútnej vody. Na konci bola hrádza a elektráreň. Údolie sa rozšírilo a už nebolo také úzke a chladné. Prechádzali sme širokými lúkami a pred nami zapadalo Slnko. Ale až príliš rýchlo. Zrazu sme natrafili na osamotenú drevenú budovu, reštauráciu. Brucho velilo zastať a najesť sa, rozum radil potiahnuť to do kempu. Chvíľku sme uvažovali a nakoniec sa pobrali ďalej.
Krajina je tu veľmi pekná.
Chceli sme prísť do Liptovského Hrádku, v ktorom je kemp, ešte zavidna, no nepodarilo sa to. K tomu naše žalúdky zvieral hlad. Pred Liptovským Hrádkom, už po tme, Mirka zahlásila to, čoho sme sa túto neskorú hodinu všetci obávali: ”Asi mám defekt.” Nuž, čo nám ostáva, ako opraviť ho? Najviac nás prekvapilo to, že izolepa porušená nebola. Príčina defektu teda bude inde. Plášť sme znovu podrobne skontrolovali, ale nikde sme nenašli zabodnuté sklo, alebo inú paseku.

Keď sme prišli do Liptovského Hrádku tma zhustla a bola čierna sťa kúkoľ. Kemp by sa mal nachádzať niekde za mestom a tak frčíme po veľkej ceste smerom na západ. Za mestom Marekov nos vycíti úzku odbočku, na ktorú zatáčame. Prejdeme pár stoviek metrov a víta nás rekreačné stredisko Borová Sihoť. Dominuje mu veľký hotel, v ktorom je recepcia. Reštaurácia teda asi nebude najlacnejšia. Uvidíme, aké budú ceny kempu. “Hrom do toho!”, hovoril Lukášov výraz tváre, keď som ho zbadal vychádzajúc z recepcie. Tak vyjednávanie sa skončilo neúspešne a platíme asi 90,- za jedného čo je asi najvyššia cena doteraz.

Za hotelom je lúka, kde sú stany. Hádžeme bicykle pod lampu, všade inde je tma. Na tráve je už rosa. Tu postavíme stany. Ale až keď sa najeme. Ostávam pri bicykloch a iní poctia návštevou reštauráciu. Ako sa neskôr dozvedám, dopriali si chutné jedlo.

(Pozn. Marek: Cesnaková polievočka, tuším rezeň a hranolky, tatraka, nejaké pivá. Z reproduktorov sa ozýva pesnička „Dnes je pekný deň“, pesnička tohto výletu.)


Mankurt - Inkorporovaný živel

Piatok, 17.8.2001 - Deň ôsmy

Do Liptovského Mikuláša, odkiaľ ide vlak, to nebolo tak ďaleko. Len cesta bola fekvetovaná, plná áut a nie až taká príjemná pre cyklistov. V Liptovskom Mikuláši sme sa rozdelili. Ja s Lukášom pokračujeme na bicykli, zatiaľ čo zvyšok ide pôžitkársky do Bratislavy vlakom. Okrem Mirky, tá sa neráta, lebo sa ponáhľa na domov brigádu.


Liptovský Mikuláš, koniec výletu

S Lukášom sa nám išlo výborne. Prešli sme okolo celej Liptovskej Mary a neochvejne pokračovali. Za Marou sme mali malú kolíziu. Pribrzdil som, Lukáš mi narazil do kolesa a prišiel tak o tri špice na prednom kolese, rovno pri sebe, takže sa z toho narodila pekná osmička. Vycentrovali sme ju ako sa dalo a znovu neochvejne pokračovali až do Ružomberku.

Používali sme veľmi zvláštnu mapu, ktorá detaily odhaľovala a podstatné veci tiež zobrazovala. Lukáš sa mi kvôli nej veľmi smial, ale mapa nám dostatočne stačila. Pre ilustráciu: keď sa mapa naplno rozvinula, na priestore asi dvoch A3-jek bolo celé Slovensko. Marek mal mapu podobnú, a podľa nej sa riadil až do Liptovského Mikuláša. Nás doviedla do Ružomberka a pomohla odhaliť novú, nepoznanú cestu.

Keďže sme s Lukášmi vyznávači zdravého, prírodného a drsného života, rozhodujeme sa nespávať v kempe a nejesť (každú chvíľku) v reštauráciách. V Ružomberku preto kupujeme povážlivú zásobu potravín. Mám problémy s ich pobalením a už sa teším na obed, kedy zo zásob odbudne. Lukáš sa mi zveruje, že Ružomberok ako mesto mu nie je sympatické. Okrem toho že smrdí, vadí mu komunistická urbanizácia.

V bicyklovom obchode sme kúpili špice, aby sme narovnali Lukášovu osmičku. Prešli sme celkom peknou pešou zónou a vynorili sa na výpadovke. Jej silná vyťaženosť nám nevoňala a tak sme sa, riadiac super mapou, vydali bočnou cestou cez dediny.

Cestu som ani ja, ani Lukáš nepoznal. Boli sme zvedaví, kam sa dostaneme. Prinajhoršom som bol ochotný prebrodiť Váh, keby sa inak na výpadovku dostať nedalo, ale o tom som Lukášovi radšej nehovoril. Za mestom, už na vedľajšej ceste, sme pri kaplnke našli lavičku a tam sa najedli. Pod nami bola železničná trať a typovali sme, či už môžu ísť naši pod nami. Normálne by sa dal odtiaľ opľuť ich vagón!

Keď sme zjedli všetky koláče a jogurty a doplnili špice na Lukášovom kolese, pokračovali sme. Cesta sa vlnila a zbehla do zvláštnej dediny. Polozapadákov, dala by sa v skratke opísať. Možno by sa tu dalo vrátiť na výpadovku, ale to nás nelákalo. Vydali sme sa smelo po štrkovej ceste smerom dole Váhom.
S Lukášom sme trochu zvažovali, či sa oplatí vymeniť rovnučkú asfaltku, s desiatkami kamiónov za pomalú, štrkovú ale zato zaujímavú cestu, kde niet žiadneho auta iba zručanie horských bystrín. Uvažovať sme prestali keď sa na štrkovej ceste objavil asfalt a my sme mohli pokračovať ako normálni ľudia.

Prešli sme pár dedinkami a pochvaľovali si výbornú cestu. Ani jeden kamión! Dalo sa ísť takto až do Stankoviec. Tam sme sa museli znovu vrátiť na “výpadovku”, kde nám okolo uší síce švihali kamióny, ale naša rýchlosť sa povážlivo zvýšila. Kmitala medzi tridsiatkov a štyridsiatkou a čo ma najviac tešilo, Lukáš šlapal ako ten, kto vládze. Tak sme nechali za sebou i Martin, keď tu zrazu ozvalo sa rupnutie a Lukáš referoval, že má niečo s kolesom. Zastali sme a div som od smiechu nepukol. Zo špicov zívala na mňa diera jak svet. Odišlo ich niekoľko a rovno pri sebe. Čo stým? Potrebovali sme bezchybné bicykle, na ktorých to potiahneme rýchlo, bez zdržiavania sa, do Bratislavy. Koleso sme ako tak vycentrovali a keďže sme boli blízko Martina, odpoveď na otázku ako ďalej bola zodpovedaná. Lukáš poznal tajnú skratu a o desať minút sme stáli na vlakovej stanici. Podali sme bicykle, dali s v reštaurácii pivko a nasadli na vlak. Akurát nám išiel. Keď som prišiel zo stanice domov, Marek už bol doma.


Tak, a máme za sebou výlet roku 2001. Bol veľmi pekný a bohatý na zážitky. Sme radi, že sme spoznali dosiaľ nepoznané miesta na Slovensku. Výlet trval osem dní, prešli sme 480 kilometrov. Zdolali sme dosť veľa pekných kopcov, videli zaujímavé oblasti Slovenska a nafotili množstvo fotografií.
Tešíme sa na sezónu 2002, sme zvedavý, čo nám prinesie.