Podrobné, detailné spracovanie.

Rumunsko 2003

Trasa (vlakom do Košíc) - Košice - Slanec - Veľaty - Slovenské Nové Mesto - Sátoraljaújhely - Zemplénagárd - Vásárosnamény - Fehérgyarmat - Csengersima - Satu Mare - Apa - Baia Mare - Recea - Ileanda - Dej - Beclean - Salva - Romuli - Salistea de Sus - Bogdan Voda - Sighetu Marmatei - Sapanta - Negresti Oas - Satu Mare - Fehérgyarmat - Zemplénagárd - Sátoraljaújhely - Košice (vlakom do Bratislavy)
Dĺžka 800 km,  8 dni
Dátum 19. júla 2003 - 26. júla 2003
Účastníci Lukáš Kicko
Milan Konrad (ČR)
Andrej Liptaj
Vlado Zuberec
Juro Zverka





Výlet opísal Vladimír Zuberec - známy to mýtotvorca. Preto je čitateľ nabádaný k tomu, aby uvedené informácia bral z istou dávkou nadhľadu.



Úvod

Výletu sa tentokrát – ako už ostatne aj minulý rok zúčastnila "netradičná" zostava a namiesto výletu typu "Mareka Laca", ktorý sa pre zdravotné problémy nezúčastnil by sa mohol volať napr. "Kickovská skúška zdatnosti". S nápadom vypraviť sa do severozápadného Rumunska (a ako sme zistili počas výletu tak nechtiac aj severovýchodného Maďarska) prišiel totiž Ing. Lukáš Kicko, ktorý už istú dobu pôsobí v rôznych funkciách v banke UniCredito Italiano.
Naším vodcom bol teda ekonóm-analytik Lukáš a nie "palubný technik" a vychýrený ochutnávač vyberaných nápojov Marek čo predznamenávalo zásadný prielom v charaktere samotného výletu. Kým náš premiér Dzurinda chce meniť charakter nášho dynamicky sa rozvíjajúceho štátu zo sociálneho na trhový, Lukášovo vodcovstvo sľubovalo zmenu z "pôžitkársko-odpočinkového" výletu tzv. Marekovho typu prístupného obom pohlaviam, vekovým kategóriám i osobám v nie práve ideálnom fyzickom stave na "dynamicko-osvetovo-dobrudružný" tzv. typu kickovského. Okrem Lukáša sa výletu zúčastnil fyzik-pesničkár Ondro čakajúci v Košiciach, večný optimista a "federálna spojka" Milan z Prahy, vegetarián-zahranicný spravodaj a.k.a. ja a funkciu palubneho technika prevzal Juro z VW Bratislava. Nakoniec sa teda našlo 5 odvážlivcov, ktorí si trufali navštíviť Draculovu provinciu (a.k.a Transylvania)

Vylet Rumunsko 2003 – Romania – Bine aci venit

1. deň, Sobota - 19.júla

Výlet svojim začiatkom tak trochu pripomínal výlet "Dole Váhom 99" keď nám temer ušiel vlak z Bratislavy. S Milanom sme dorazili na stanicu skoro a s riadne pripevnemými taškami, čo už samo osebe bolo výkonom. Lukáš sa neobjavoval a keď sa potom zjavil necelých 20 minút pred odchodom s kruhmi pod očami bolo jasné, že krušným prípravám na výlet sa nevyhol ani tentokrát. Lístky sme však stihli kúpiť a v preplnenom vlaku sa nám dokonca podarilo obsadiť kupé pre vozíčkarov. Okrem nás tu sedela pani zo Záhoria a pán zo Žiliny, ktorý bol v Bratislave na súde a tiež kedysi bicykloval ako neskôr prezradil zvedavému Lukášovi. Počet cestujúcich v kupé sa postupne zvýšil až na cca. 10, pričom Juro a Milan sedeli na chodbe. Ešteže sme v tom kupe mali klimatizáciu! Či aj naozaj fungovala sa nám však zistiť nepodarilo.


Vo vlaku do košíc
Vo vlaku sme si našli pekné miestečko

Cesta prebiehala relatívne rýchlo a spestrovali sme si ju každý po svojom – ja čítaním PLUS 7 dní, Juro spánkom na karimatke, Lukáš rozhovorom s pánom zo Žiliny (ten mu opisoval svoje cyklozážitky z prvej polovice 20.storočia) a všetci spolu občasným jedením.

Košice - vydávame sa napred

Do Košíc sme dorazili s miernym oneskorením, pripojil sa Ondro a bez vahánia sme plní očakávania, síl a nádeje (to všetko nás pomerne rýchlo opustilo) vyrazili smerom k maďarskej hranici. Mapu sme mali špeciálnu "kickovskú" teda stiahnutú z internetu a pokiaľ stačil signál z ďalekého domova pomáhal nám odbornými radami na internet pripojený Marek.
Prvý kopec začínajúci v obci Rákoš sme zdolali síce s nadávkami na slnko a prevýšenie, ale ešte svižne. Cez obec Slanec sme len tak prefrčali, Lukáš pri tom stihol vytratiť sakel, ktorý mi našťastie nevletel pod kolesá a takto veselo sme si to šinuli smerom na Slovenské Nové Mesto. Nových miest tu bolo pomerne dosť – prešli sme aj cez Slánske N.Mesto a v Egreši (Ondro by povedal Gaštan) si dali zaslúženú kofolu. Neboli tu len nové miesta (mestá), ale aj reč bola novinkou – keď nás oslovil jeden z miestnych počerných občanov nerozumel mu nielen Milan ale ani ja.

Bohdanovce
Čaká nás prvý kopec výletu

splnil svoj detský misionársky sen o šírení kultúry, osvety a dobrej vôle keď sa na nás vyrojili dva tucty cigánskych detí, škoda len, že zabudol doma tie letáky o EU. Terén bol rázovitý a my sme poriadne netušili ako ďaleko Maďarsko ešte je, keďže sme však chceli spať už za hranicami, šľapali sme čo nám sily stačili.
Okolo ôsmej sme konečne prekročili hraničný prechod a ocitli sa v Magyarorszaghu kde nás vítal nápis Udvozoljuk (čiže Vitajte). Aj keď sme sa cítili poctení, Ondro s Lukášom početnými kritickými poznímkami nenechávali Milana na pochybách ako to so slovensko-maďarskými vzťahmi vlastne je.
Potom čo sme prešli cez mesto Satoraljaújhely (ináč Nové mesto pod Šiatorom) za ktorým je asi 7 najvyšších kopcov Maďarska aj s lanovkou a v ktorom sme videli viac trabantov ako za posledné tri roky doma (ináč ale pôsobilo nadmieru kultúrne) sme našli relatívne dobrý nocľah medzi slnečnicami, navečerali sa a pobrali sa spať. Prvý deň sa vydaril.

2. deň, Nedeľa - 20.júla

Vstávali sme opäť do slnečného dňa, čo síce pekne vyzeralo, ale neskôr (najmä po tzv. pivnej prestávke) mierne komplikovalo jazdu. Okrem slnka nám situáciu komplikovali aj iné neočakávané veci – Jurovi sa trochu pošramotili pedále, resp. reťazový kruh, ale našťastie sme to kameňom, nájdeným v tráve opravili. Maďarské značenie ciest nebolo tiež nič moc – cestou do najbližšieho veľkomesta Zemplénagárd (43 km) zo Satoraljaújhely sme darmo hľadali kilometráž - podrobnejšie značenie kilometrov skrátka nebolo.


Becsked pumpa
Ranná hygiena je na nezaplatenie



Becsked pumpa2
Počas výletu to lepšie nebude


Príjemným osviežením boli maďarské vodné pumpy – zdroj pitnej vody a taktiež akási sprcha (ktorú s chuťou využíval najmä sporo zahalený Ondro). Sprevádzaní zvedavými pohľadmi cigánskych detí sme sa s chuťou umyli a vyrazili daľej smerom na Zemplénagárd.

Šľapalo sa dobre, krajina bola skoro rovná (veď sme predsa v Madarsku, že) občas mierne zvlnená, ale neľútostné slnko nás predsa len vyčerpávalo. Tešila nás ale myšlienka na prvé teplé jedlo v "regionálnej metropole" Zemplénagárd; preto sme boli trpko sklamaní, keď sa z tejto "metropole" vykľula iba malá dedinka na slovensko-maďarsko-ukrajinskom pomedzí dokonca bez krčmy. V žiadnom prípade nemohla konkurovať cyklistickej metropole juhovýchodneho Slovenska Veľkým Trakanom (a asi ani Malým Trakanom).

Sklamaní a s prázdnymi bruchami sme sa pobrali ďalej po akejsi lesnej ceste a nakoniec dorazili ku kompe, kde nám Ondro anglicko-maďarsky vybavil prevoz zdarma.

Zemplenagard kompa
S odhodlaním v tvári sa plavíme na druhú stranu Tisy

Po blúdeni a hľadaní správneho smeru v obci Mándok sme sa v miestej dedinke zastavili na obed – z vlastných zásob. Chvíľu sme si na lúčke uprostred dediny, hneď vedľa požiarnej zbrojnice aj zdriemli a položili si niekoľko kľúčových otázok: kde vlastne sme a ako sa odtiaľto dostaneme tam kde by sme chceli byť – čiže na hranice s Rumunskom. Ondro sa neskôr priznal, že rozjímanie pod lipou na lúčke kde aj v tieni bolo neuveriteľne teplo na neho pôsobilo skľučujúco a predstavovalo pre neho takú malú krízu. V duchu si kládol otázky typu:"No bolo mi to treba?" Našťastie sme zanedlho zastali v obci Aranyosápati na pivo Tallárdos a Ondro si už podobné otázky klásť nemusel.

Aranyosapati oddych
Slnko je vysoko, hodí sa preto malý oddych

Maďarská krajina pôsobila v prudkom slnku ešte monotónnejšie ako zvyčajne, prebudila nás až ďalšia zastávka v dedine Tivadár. Lukáš tu umne využil svoje znalosti maďarčiny a ako na bežiacom páse objednával za forinty vytunelované z UniCredito Italiano "harom deci kola". Jeho maďarčina dokonca tak nadchla miestneho podguráženého štamgasta, ktorý ostošesť krepčil na kraji cesty v rytme cigánskej muziky, že sa dal do dlhého rozhovoru s nami – resp. najmä s Lukášom.


Tivadar ujko2
Na cestách nie sme dlho, ale už stretávame zaujímavých ľudí



Tivadar ujko3
Majú nám čo povedať, len škoda, že im nerozumieme


Obveselení rozhovorom a dvoma pivami sme sa vydali ďalej, minuli miestne kúpalisko s toboganom a šlapali smerom na rumunské hranice. Našťastie sme už boli na správnej ceste, aj keď do Rumunska sme sa dnes už nechystali. V jednej z posledných dedín pred hranicami (Csegold) sme využili možnosť načerpania vody, pričom nás prekvapil istý počernejší (po dnešku sme od slnka černeli aj my) pán, ktorého sme cestou do dediny videli íst neistým krokom do dediny. Vošiel do domu, pred ktorým sme sa umývali, vzal bicykel a vypotácal sa von. Potom pomaly podišiel ku nám, z vrecka na košeli vytiahol sáčok a s výrazom v tvári: "Chlapci vyzeráte horšie ako ja a to som prepil celý deň" nám núkal napolitánky. Neodišiel kým si každý z nás nevzal. Bolo jasné, že si verí – na bicykel bez jednoho pedálu nasadal "dedinským" spôsobom teda prekladaním nôh. Pri jeho stave a autám jazdiacim okolo tak stovkou to bolo na pováženie. Nakoniec ho brat odviedol pešo asi do ďalšej krčmy.
Jeho pohostinnosť nás však povzbudila a radostne sme sa neďaleko dediny zložily hneď pri ceste za kríčkami. Otravovali nás tu iba nespočetné komáre a občas nejaký vodiči s diaľkovými svetlami. Bicykle ale nezmizli ani tentokrat aj keď mne sa - ako ináč každú noc počas tohoto výletu - zdalo, že "niekto tu chodil"...

3. deň, Pondelok - 21.júla

Dnes nám počasie opäť prialo a bolo slnešno tak ako včera – hádam až trochu príliš. V teple sa nam nešľapalo moc dobre a nevedeli sme aké to bude keď sa ocitneme v kopcovitejšom teréne v Rumunsku. Na hranici sme sa nezdržali a neudialo sa tu nič nezvyčajné – žiadne cigarety či vodka ako predpokladal Ondro. Akurát sa na nás s výkrikom "Mi da un Euro" vrhol hlúčik cigánskych detí.

Csengersima hranica
Končene na hranici Rumunska, kto vie čo nás za ňou čaká...

Cesta bola prekvapivo kvalitná a čoskoro sme dorazili do Satu Mare (po maďarsky Szatmár). Ľudia a aj premávka tu boli živšie a akési iné – ako by poznamenal Lukáš mnoho veci tu pôsobilo ako vo filme "Crna mačka, beli mačor" od E. Kusturicu. Zložili sme sa v miestnom parku a vydali sa na nákupy, obhliadku mesta a ja s Milanom sme sa dokonca aj najedli v miestnej reštike. Baby tu boli pekné, autá tiež, kostoly pravoslávne – tie na nás pôsobili zvláštne.


Satu Mare
Satu Mare nám poskytlo parčík na oddych



Satu Mare2
Obzreli sme si aj miestnych velikánov


A samozrejme všadeprítomné rumunské psy. Tu sme si o.i zamenili peniaze, takže sa z nás razom stali milionári (10 Euro = cca. 360 000 lei). Z mesta sme sa po obede vybrali vedľajšou cestou do nášho dnešného stanovištia Baia Mare.

Satu Mare3
Brázdime rušné ulice Satu Mare

Najprv sa islo ako tak – čakali sme kedy Juro na favorite dostane na panelovej ceste defekt – cesta sa však postupne menila nie príliš vítaným spôsobom. Postupne totiž asfalt zmizol a zostala len akási širšia upravená štrková cesta, ktorá sa neskôr zmenila na pieskovú neupravenú. Dalo sa ísť rýchlosťou cca. 15km/h pričom podchvíľou niekomu z nás padali tašky. Aspoň sme však mohli obdivovať rumunskú dedinu – nesporne živšiu než maďarskú. Kravky, vozy ťahané koňmi, všade sa niečo stavalo a budovalo.


Cestou necestou do Apy
Cesta do Apy sa nám stráca pod kolesami



Apa
Snáď sme tu veľa prachu nerozvírili


V dedine Apa sme zastali na pivo a opäť si položili kľúčové otázky – teda zvažovali budúcnot celého výletu ak by cesty naďalej boli takéto. Po viacerých pivách (cena 14 000 lei) sme náš stav už videli optimistickejšie, ale ani to nezmiernilo naše prekvapenie zo stavu vedľajších ciest.
Za dedinou sme teda pri najbližšej príležitosti odbočili na hlavnú. Tá bola občas trochu hrbolatejšia ako u nás a tiež panelová, jazdili tu kamióny, ale predsa len sa po nej išlo lepšie. Po tomto "intermezze" sme sa už rezkým tempom vybrali do Baia Mare, kam sme po prestavke na benzínke (skvelé toalety, povedal by Lukáš) dorazili okolo pol ôsmej večer.
Tak ako nás zaujali rumunské dediny, tak mestá neboli až tak moc zaujímavé. Toto vyzeralo ako zlepenec panelákov a rôznych závodov, bol tu tiež jeden extravagantný kostol. Na jednej križovatke sme stretli zaujímavého Austrálčana – pravdepodobne sme boli jedni z prvých anglicky hovoriacich turistov akých tu stretol. Pracoval v nejakom podniku, ktorý ťažil zlato a vraj učili Rumunov tažiť "environmentálne". Dal nám niekoľko cenných rád, keďže tu žil už nejaký ten rok a z jeho reči nám utkveli v pamäti najmä výroky: "The system sucks", "There is not much to see here" a "I am from Perth" vyslovené z neodmysliteľným austrálskym prízvukom.

Baia Mare
Na križovatke v Baia Mare nás odfotil Austrálčan

Na jeho radu sme sa teda vydali ďalej za mesto hľadať nocľah. Netrvalo dlho a našli sme lesík pri ceste – v diaľke sa týčili dvojposchodové budovy – podľa mňa a Milana rómske usadlosti, Lukáš nás ale rýchlo presvedčil, že to sú stajne pre ovce!!! Je ich tu tak veľa, že majú dvojposchodové stajne a preto sa aj naučili chodiť po schodoch. V lesiku bolo špinavo – odpadky, sem-tam nejaký ten výkal a občas kosti. Nevyzeralo to bohvieko – naviac v tom šere...bolo už ale neskoro a veľa iných možostí sme nemali. Zrazu nás Milan upozornil: "Hele, co jsou to tam za zvířata" a my sme asi 30 metrov od nás zbadali 2-3 psov ako pobehujú po lese a niečo ohryzujú...
Mne to stačilo a bol som odhodlaný tu neprespať. V miernej panike a strese, pretože sa už ozaj stmievalo som sa s Milanom pobral hľadať niečo lepšie. Nakoniec som už temer v tme našiel lepšie miesto, asi kilometer ďalej po hlavnej, kúsok v lese. Presunuli sme sa tam, uvarili si na variči polievku (prišli sme pri tom neopatrným pohybom v okoli variča o 1,5 litra pitnej vody) a pobrali sa spať. Prvá noc v Rumunsku – spali sme síce tvrdo, ale nie najpokojnejšie – a zaspávali s otázkou: "Nájdeme ráno ešte naše bicykle?" Treba povedať, že zatiaľ nám slúžili výborne a my sme si kondične viedli tiež celkom dobre.

4. deň, Utorok - 22.júla

Bicykle sme ráno na našu veľkú radosť našli a taktiež jedného stredne veľkého psa ako sa na nás asi z 30 metrovej vzdialenosti pozerá. Len tak sedel a díval sa, keď sme sa nedívali tak sa presunul o pár metrov bližšie a bolo. Asi cítil Lukášovu "botulínovú" klobásku, ktorú mal uloženú v krabičke zaliatej kremžskou horčicou. Onedlho sa z lesa vyrojilo stádo oviec a zaplnili vlastne celý priestor okolo našich stanov. Pastier – postarší pán – prešiel okolo s pozdravom "Sasa buna" čiže niečo ako dobré ráno a ďalej vartoval svoje ovečky. Pes – vlastne už boli dva - s nami ešte chvíľu zostali a potom sa tiež pobrali

Recea
Ráno sme plní síl

ďalej. Onedlho sme boli zbalení a vyrazili. Ja som bol celkom rád, že táto noc dopadla tak ako dopadla lebo všetko mi jedno veru nebolo, najmä keď sme včera mali spať na takom pochybnom mieste.

V bare pri ceste sme sa ešte zastavili po vodu a zobrali zopár 2-litroviek známej vody "Izvorul Minunilor", ktorej som holdoval v prvom rade ja s Lukášom (aj keď nám trvalo nejaký ten deň kým sme si zapamätali jej meno). V bare ma očarila pekná blonďatá Rumunka, ktorá nám ochotne načapovala vodu a tvárila sa veľmi príjemne. Keby sme mali motorky, možno by sa aj s nami pobrala ďalej... no keby bolo keby. Museli sme sa ďalej pobrať sami a v tomto bode vyletu sme si museli jasne uvedomiť, že slnko a včerajsie "osudné" odbočenie na vedľajšiu cestu nás stáli niekoľko drahocenných hodín času a tým pádom niekoľko desiatok kilometrov. Ambiciózny plán zájsť až do Borsy a Cluj-Napocy sa tým pádom musel trochu oklieštiť. Rozhodli sme sa, že dnes zájdeme aspoň do Deju a tam uvidíme čo ďalej – či sa presadí (podobne ako pri výstavbe diaľnic v SR) variant južný alebo severný, ktorý iniciatívne presadzoval Ondro. Ondro bol vlastne zástancom najkratšej možnej cesty rumunsko-ukrajinským pomedzím, pritom však ako prvý z nás kazdý večer počítal a odhadoval koľko kilometrov by sme zajtra mali prejsť, aby sme sa dostali tam či onam; obvykle začínal pri čísle 160 km. Treba však povedať aj to, že vždy šľapal ostošesť raz sa dokonca vyjadril: "Cítim more energie!" ...na čo Lukáš prostoducho zareagoval: "Hej? A z čoho?" Ondro sa po večeroch okrem plánovania trasy rád venoval aj rôznym "fyzikálnym kúskom" ako napr. vypočítavaniu počtu komárov v Európe a.p.

Oddych a raňajky Lapusel
Raňajkujeme z vlastných zásob

Za najbližšou dedinou sme sa zastavili na raňajky v bufete pri ceste. Neďaleko bolo krásne jazero, keďže sme sa už nejaký ten deň nekúpali, chceli sme to vyuziť, z bližšieho pohľadu však bolo jasné, že čistotou práve neoplýva. Spoločnosť pri raňajkách nám robili dva psy a dvaja mladí "čávovia" asi tak 12-13 ročný, ktorí pili kolu a veselo fajčili cigarety. Okrem nich sa pohárikmi potužovali ešte dvaja robotníci, a Lukášovi to opäť pripomenulo scény z filmu "Biela mačka, čierny kocúr". Cesta do Deju bola pomerne dobrá – samotná vozovka celkom kvalitná a áut postupne ubúdalo – ale unavovalo nás prudké slnko.

Somcuta Mare
Slnko páli, netreba ho podceňovať

Milan si dovolil ekvilibristický kúsok, keď si nevšimol zosadajúcu pani z bicykla a potom ako sa otocil vpred a zbadal ju, balansujúc na hranici pádu jej uštedril mierne "pohladenie" taškami po zadnici... skrátka bolo veselo. Onedlho sme sa dostali do kopcovitého terénu kde bolo áut aj ľudí pomenej, aspoň občas sa šľapalo v tieni a osviežili sme sa aj pri cestnej studničke. Ondro fungoval ako pokusný králik, ktorý prvý ochutnal vodu z prameňa – a prežil. Šľapali sme ďalej rôznymi dedinkami a tie nás čoraz viac nadchýňali – dedina tu žila svojským životom, hrabanie sena, pasenie kráv, ľudia nám kývali a my sme si postupne osvojili pozdravy: "Buna ziva" (Dobrý deň), "Salut!" (Zdravím) či "Norok" (Na zdravie alebo aj zdravím). Deti sa smiali a kývali jedna radosť, starší zdravili a babky na priedomí sa po nás len dívali.


Valea Chioarului
Míňame jednú rázovitú obec za druhou



Valea Chioarului s koňom
Táto sa nazýva Valea Chioarului


Na obed sme zastali až počas neskorého popoludnia v dedinke ... Spýtali sme sa v krčme na všetky možné jazyky, ale nakoniec som už tradične po rumunsko-taliansky zavelil "Cinc birra" (5 pív) a všetko bolo jasné. Domáci pán krčmár bol veľmi zhovorčivý a presviedčal nás, že sa určite musíme niekedy vrátiť. Chápavo sme kývali hlavami... Najedli sme sa z vlastných zásob (moje nátierky tým teplom dosť trpeli), s Lukášom vypili asi 1,3 litra piva (no nepi to za 14 korún) a potom sa už išlo – z jednej strany cesty na druhú.


krajina niekde pri Ileanda
Rumunská krajina zaliata slnkom



niekde pri Glod
Stále krajšia – a kopcovitejšia



Ileanda oddych Bergenbier
Oddych nám padne dobre, aj Bergenbier za 11000 lei



Valea Chioarului
Často pozorujeme, že sa to čosi buduje


Cítili sme sa tu ako doma a to nejak otupovalo náš zmysel pre nebezpečenstvá na ceste, ako napr. výstredných vodičov, akých sa tu našlo celkom dosť (radi napr. jazdili do zákrut v protismere, teda v našom jazdnom pruhu). Do Deju sme dorazili vlastne tiež podvečer, po krásnej rovine rozprestierajúcej sa medzi dvoma pahorkami. Boli sme už temer v meste keď sa pred nami objavil cigánsky voz ťahaný koňmi s asi 8-člennou posádkou. Zvedavo sa na nás dívali, my na nich, keď tu zrazu som sa pozrel bližšie a vidím, že voz má slovenskú ŠPZ-ku!!! Zakričal som: "Heeej, oni sú zo Slovenska..." (to tak celkom nebola pravda) a Lukáš duchaprítomne tohoto "posla z domova" našťastie stihol zvečniť.

Dej voz a cigani
Cigáni v Dej majú na voze pribitú ŠPZtku to Slovenska

V Deji nám miestny výrastkovia na námestí poradili dobrú reštauráciu a my sme špinaví a zožehnutí slnkom vrazili do pizzerie na jednom malom námestí. Bicykle, opreté vonku sme jedným očkom strážili... až kým nás neuvoľnilo pivo Ciuk. Objednali sme si ako vždy pizzu a Lukáš nadšene konverzoval s milou čašníčkou, ktorá nám síce nič nerozumela o to radostnejšie sa ale smiala. Dokonca sa s nami aj odfotila.

Dej v Pizzerii
V pizzerii sa nám tiež páčilo

Tiež sme si tu dočapovali vodu a vydali sa ďalej, do zotmenia zostávali ešte tak dve hodiny. Záhadnou zhodou okolností však kúsok od mesta dostal Lukáš aj Ondro defekt. Smrdelo to tam ako v okolí Ružomberku a tak sme mali o to väčšiu motiváciu sa odtiaľ dostať. Zanedlho bol čas na hľadanie nocľahu a tentokrát sa nám podarilo nájsť celkom milý "úkryt" v poli za jednou dedinou. Akurát Milana zastavila istá domáca asi s otázkou kam to ideme, on ju však pohotovo obalamutil jedným zo svojich majstrovských výrazov a bolo. Ondro večer niečo počítal, pozamkýnali sme bicykle a boli sme takí unavení, že sme ani nevarili polievku. Dokonca sme ani necítili, že sme spali na strnisku. Zajtra mala nastať streda a to už sme sa podľa Ondra mali začať vracať (4 dni tam, 4 dni späť).

5. deň, Streda - 23.júla

Ráno sme zbalili stany a čo najrýchlejšie vyrazili vpred – Ondro totiž naplánoval na dnešok veľmi ambiciózny plán tzv. "limit 160 km". Zamýšľali sme dôjsť až do mestečka Sighetiu Mare a spať v jeho blízkosti v miestnom kempe; o.i. sa neďaleko nachádza aj známy z dreva vyrezávaný cintorín, v podstate istý skanzen. Realita dňa však bola iná...

Raňajkovali sme v malebnom penzióne potom, čo sme prešli nejakých 20 km. Krásna veľká budova, nanešťastie toalety mali v "talianskom štýle" teda iba na "stojáka", takže sme sa nakoniec rozhodli s istými potrebami počkať. Ináč to tam ale bolo pekné a posilnení sme sa vydali ďalej.

Mocod
Krajina je stále viac hornatejšia – a kone tu majú stabilné miesto

Šlapali sme krásnou rázovitou krajinkou, cez rôzne dediny v pomerne hornatom kraji. Niekde pred nami sa ukrýval aj riadny kopec – nejaká ta 900-ka, dúfali sme, že slnko nás moc neprikvačí a my to v pohode zvládneme. Slnko bolo akiste jedným z "problémov" nášho výletu a možno aj jedným z "vinníkov", že sme trochu upravili pôvodný plán. Bolo síce pekne, ale keď nám už piaty deň svietilo na hlavy, stálo nás to dosť síl.

Cosbuc
Vstup do dedinky Cosbuc

Jednu dedinu pred obcou Fiad kde sme pôvodne chceli zastať na obednajšiu prestávku nás prekvapila funkčná vodná pumpa (inde v Rumunsku totiž nefungovali na rozdiel od Maďarska) a s radosťou sme ju využili. To sme totiž ešte netušili, čo nás (poniektorých, ehm) čaká...

Od tohoto okamihu sa začal boj o každú sekundu. V diaľke sa črtali hrozivo vyzerajúce mraky, ktoré sa nebezpečne rýchlo približovali. Lukášovi sa rozsypáva jeho "postroj" teda rôznymi lanami a autogumami upevnené fľaše, stan, tašky, karimatka etc. etc. (vy z ostatných výletov viete ako vyzerá riadne naložený Lukášov bicykel), mne raz spadol môj nový TESCO-ruksak. S Lukášovou fľašou v ruke som upaľoval do lesa a čakal, že každú sekundu začne pršať. Nevyhnutné sa stalo cca. 1 km pred dedinkou Fiad, v ktorej sme teraz chceli obedovať. Ondro a Juro boli v predu, Milan tiež a ja som našťastie stihol ešte (a za chvíľu aj Lukáš) pred veľkým dažďom zaparkovať v kôlničke na drevo.
Zdalo sa, že všetko je OK – sme v teplo a suchu, jediné čo bolo čudné bol Milan poskakujúci asi 300 metrov od nás okolo bicykla. Volal som na neho, ale nejak sa neobracal, Lukáš to komentoval slovami, že určite tam je dobre skrytý a nechce sa mu ísť ku nám. Lenže ako sa ukázalo - skrytý nebol ani Milan a ani my. Kôlnička bola len letmo pozbíjaná z dreva a ako sa rozpršalo, tak začala premokať – s ňou samozrejme aj my. Ja som sa duchaplne neprezliekol a potom narýchlo hľadal niečo proti vode – spomenul som si ozaj v správnej chvíli, že pršiplášť, čo som doma nevedel nájsť som zabudol v Taliansku.

Burka cestou do Fiad
Búrke sme sa nevyhli

Spacák upevnený na vrchu tašiek mi napadlo prikryť až po hodine dažďa...Lukáš mokol ticho, s pršiplášťom prilepeným na telo a PLUS 7-kou v ruke. Potom prišli krúpy, obrovské kvapky, sem-tam nejaký výkrik a divné zvuky ako keby sa zosúvala hlina. Najviac nás však udivil Milan, ktorého som na konci búrky zbadal ako ovieva bicykel a nejak okolo neho "dubase". Zakričal som na neho – podľa Lukáša aj tak zbytočne lebo keby chcel tak by tak či tak došiel – a Milan sa pobral smerom k nám. Vysmiaty od ucha k uchu nám prezradil, že vôbec netušil, že tu sme (Lukáš...) no a že tam úplne premokol, pretože stál iba pod jablonkou. Ďalej sa však usmieval no a keď sa začal akosi rezko pohybovať a pobehovať po ceste museli sme sa smiať aj my, pretože takého optimistického (že, Hela) a na všetko pripraveného účastníka výletu sme veru ešte nezažili. Nejakých 200 metrov vľavo od nás tieklo zo svahu na cestu bahno, vpravo pre zmenu voda, bolo to hotové Božie dopustenie. Naviac sme v miestnom podniku stretli Ondra a Jura – úplne suchých!!!. Búrku strávili v podniku s opitými domácimi. Zaumienil som si, že ak sa ešte raz vyskytne dilema zostaňme tu na pivo (obed) vs. poďme ďalej, kým nezačne pršať musím rozhodne presadiť prvú variantu.

Cestou do Romuli
Počasie sa rýchlo zlepšilo a cesty poschli

Slnko našťastie zanedlho vyšlo a my sme pomaly schli, takisto krajina bola veľmi zaujímavá – práve sme sa nachádzali na úpätí oného veľkého kopca. Bohužiaľ sa však ani v jednej z dedín, ktorú sme prekrížili nenachádzala reštaurácia, zato ale zaujímavý vlakový nadjazd. Stúpali sme pomaly – traja z nás zmoknutí a všetci hladní. V dedinke tesne pod vrcholom Lukáš stretol slečnu, ktorá ho obdarovala džemom (a bohvie čím iným) a ja som sa zase porozprával s miestnym železničiarom, ktorý ma sebavedome oslovil: "Austriac?" a ja som nadšene odpovedal: "Nu, eu sunt slovac!" trochu sme sa ešte porozprávali odkiaľ a kam ideme, ako dlho, kde spíme a tak – rumunčina sa nám skrátka dostávala do krvi.

Daleu Stefanitei
Radi sa porozprávame aj s miestnymi

Zvykli sme si aj na rumunské psy robiace nám spoločnosť pri obede "z vlastných zásob" v horskom priesmyku. Sedeli sme v tráve, pred nami krásne hory a naokolo 4 psy. Neboli agresívne, jeden z nich mal trochu "samovražedné sklony" totiž s obľubou si líhal do stredu relatívne frekventovanej cesty; pobili sa iba keď sme im niečo hodili zjesť. Zjazd dole bol perfektný a ľudia hádam ešte veselší a prívetivejší ako predtým.

Sieu
Kývajú nám a my kývame im

Keď sme potom zastali v najbližšej dedine na pivo (posedenie vonku umiestnené hneď vedľa riadne zapáchajúcej kadibúdky, z ktorej lietali roje múch) a zbadali 10-ročného chlapca ako veselo fajčí, Lukáš opäť (ako už neraz počas výletu) skonštatoval: "Páni, je to tu naozaj ako vo filme Čierna mačka, biely kocúr." Odtiaľto nasledoval dlhý mnohokilometrový zjazd, ktorý tak-trochu pripomínal triumfálny stret dvoch kultúr – my v divných cyklogatoch, na divných bicykloch a v zvláštnych helmách a dedina s drevenicami, babkami, ktoré na priedomí pradú, kravy, konské postroje a vozy plné sena. Boli sme nesporne atrakciou pre staré osadenstvo ako aj pre mávajúce deti.

Salistea de Sus
Unikátna drevená architektúra typická pre tento región

Ondro a Juro duchaplne využili situáciu a odfotili sa hneď s piatimi Rumunkami; profesionálne vystrojený Milan, Lukáš so svojím nadmerným nákladom, ja som dotváral atmosféru pozdravmi na všetky smery a la Robbie Williams (spýtajte sa Lukáša). Náš "prechod" bol skutočne triumfálny, čo o.i. svojim výrazom v tvári potvrdili aj Poliaci (dvaja cykloturisti), ktorých sme stretli v jednej z dedín. On sa zdal trochu vykoľajený, že vôbec niekoho stretli, ona sa len smiala: "Jako kdyby byla trochu opilá." zhodnotil to Milan. Keď nám povedali, že idú z Krakowa až k Čiernemu moru tak sme boli vyjavení zase my a Lukáš vylúdil jeden z tých úsmevov, keď mu poviete niečo čo určite nečakal. Stretnutie však bolo milé a potešilo nás, že tu nie sme sami. V ďalšej dedine (Ondro s Jurom prezieravo zastali neďaleko dvoch dievčat) sme natrafili na dvoch Nemčúrov. Opäť sa nám potvrdilo – Nemca hovoriaceho po anglicky spoznáš po prízvuku... ja s Milanom sme len ťažko zadržiavali smiech; naviac Nemec podľa Milana – "šílene sjetej" – sa na nás díval akoby sme boli z Marsu. Spali v dedine v stane v niektorom dvore a kochali sa krásami rumunskej dediny – a potužovali akiste lacnou pálenkou.

Rozavlea
Vjazd do dedinky Rozavlea

Po tomto rušnom dni pre nás už nastal čas stavania stanov. Miesto sme po kratšom váhaní tentokrát zvolili na kopci vedľa cesty. Stúpanie tu bolo pomerne prudké a mali sme čo robiť, aby sme postavili ako-tak rovno 3 stany. K večernej pohode prispelo nepochybne aj to, že sa nám po dlhej dobe naskytla možnosť ísť na toaletu aj keď v tomto šikmom teréne to mohlo byť "stanu-nebezpečné"; po večeri sa Ondro zaskvel svojim pesničkárskym talentom keď súkal jeden hit Elánu (Lojza etc.) za druhým a keď sme sa už chystali zaľahnúť, prekvapili nás hlasy z opačnej strany kopca. Všetkým sa zdali ruské, či ukrajinské, iba mne rumunské a keď Lukáš zmienil relatívnu blízkosť ukrajinskej hranice a pašovanie ľúdí... dobrá nálada nás prešla (našťastie iba na chvíľu). Dodnes sme neprišli na to, čo mohol niekto v hore pohľadávať o 22:00. Čoskoro sme zaspali avšak v noci sa nám pritrafilo ešte jedno "mystické stretnutie" (očití svedkovia ja a Juro); zobudil som sa neviem kedy, vedel som iba to, že je noc keď tu za pár sekúnd začujem dupanie kopýt a zúfalí ryk – akoby diviaka brali na vidly. Prefrčalo to okolo (veľmi blízko) a bolo. Ráno môj zážitok potvrdil iba Juro, ostatní nás mali za bláznov resp. veselo v noci spali a nechceli veriť, že by tam behal diviak. Radšej nepomyslieť na tú variantu, že by diviak nevybral kopec a vbehol najskôr do môjho a Milanovho stanu – to by si asi nik z nás moc pokojného spánku neužil.

6. deň, Štvrtok - 24.júla

Zvyšok noci našťastie prebehol v poriadku – aj keď podľa Lukáša povedľa našich stanov prešla nad ránom početná skupina ľudí pravdepodobne sa uberajúcich na polia kdesi za kopce. Po chvíli šľapania sme dorazili do mestečka "Sighetu Marmatiei", ako väčšina miest ktorými sme prechádzali nevyzeralo nijak očarujúco, ale aspoň malo dobré obchody a dalo sa tu v parku najesť. Opäť som zužitkoval znalosť rumunčiny keď sa ma jedna pani spýtala: "Obosit?" čo značí unavený a ja som pritakal, že hej etc. etc.

Sighetu Marmatei
Mestá veľmi nenadchnú (Sighetu Marmatei)

S chuťou sme si k zakúpenej pletenke zajedali džem, ktorý Lukáš dostal od dedinčanky keď mi zrazu napadlo zatelefonovať domov – automat som síce nenašiel, zato však internet, čo môj návrat k ostatným oddialilo o cca. 20 minút. Dúfal som, že ešte využijem miestne sociálne zariadenie, avšak chalanov moje neočakávané vzdialenie sa už beztak dosť napálilo, takže sme sa okamžite pohli – o.i. začínala obloha vyzerať na búrku.

Niekde pri Remeti..
Ukrainskú hranicu možno odtiaľto kameňom pehodiť

V svižnom tempe sme prešli viacerými dedinami až nakoniec dorazili do prvej dedinky kde bol nápis dediny dokonca už aj po ukrajinsky. Boli sme teraz na rumunsko-ukrajinskom pomedzí – najbližšie k Ukrajine vôbec, na jednej strane rieky my v Rumunsku, na druhej Ukrajina! Takto sme došli až na cintorín "Sapanta". Zaujímavé miesto, vraj svetovo známe, každý hrob mal náhrobný kameň z dreva, na ktorom bolo vytesané čo dotyčný robil za života, prípadne ako zomrel.

Cintorín v Sapanta
Drevené náhrobné kamene na cintoríne Sapanta – každý zobrazuje čosi zo života zosnulého

Pri jednom kameni sme si spomenuli na Mareka – totiž zobrazený bol jeden chlapik ako sedí v krčme za stolom a dumá (aj keď je pravda, že pre Mareka by skôr bol príznačný počítač). Oddych nám pomohol, akurát aj tu bolo veľmi teplo, ešteže som si mohol nechať chladiť čokoládu (bola úplne roztopená) v mraziacom boxe tunajšieho baru. Po návšteve zaujímavého cintorína sme sa pobrali ďalej – čakalo nás stúpanie cez jeden 5-7 km dlhý kopec. V dusnom, sparnom počasí sme sa potili ostošesť a kopec nemal konca, hore sa nám však našťastie naskytol celkom fajn výhľad. Odtiaľto sa už išlo dĺĺĺho dole a cesta to bola veru zaujímavá – Lukáš sa skoro zrazil so psom, Ondro si "poskákal" (našťastie bez následkov) v rýchlosti 40km/h na fľaši čo Jurovi vypadla z batožiny a stretli sme autobus so slovenskou ŠPZ-kou, HE...!!! Veľmi zaujímavé, čo tam asi robil slovenský autobus, naviac od firmy "Novotny"?

Cestou do Negresti Oas
Čaká nás zjazd do Negresti Oas

V dedine kde sme zastali na obed sa akiste konal "trh áut" z celej Európy o ktorom nám referoval Austrálčan – turisti zo Západu sem ešte nedorazili kdežto ich autá už áno, ako pohotovo zhodnotil situáciu Lukáš. Domy tu boli neuveriteľné, ako v nejakej bratislavskej vilovej štvrti. V miestnej reštike sme si dali pizzu, na desert sme však nezostali najmä kvôli dosť hlučným miestnym "šarvancom" od vedľajšieho stola, pri ktorých sme sa cítili trochu nesvoji.

za Orasu Nou
Po daždi veselo pokračujeme ďalej

Pokračovali sme teda v ceste a tak ako včera sa zdalo, že budeme mať čo do činenia s dažďom. Tentokrát sme zastali a radili sa ako ďalej, no nepodarilo sa mi presvedčiť ostatných dať prednosť pivu pod strechou pred šľapaním na šírom vzduchu...Ako som čakal – onedlho nato, čo sme prekročili neďaleku pahorkatinu začalo pršať. Našťastie dážď nebol silný, ako úkryt nám teda stačili aj stromy v lese. Ondro sa nás snažil prehovoriť, aby sme nie práve v najčistejšom lese rozložili stan a debatovali v sede, ale prestalo pršať skôr než sa mu to podarilo. Tesne pred západom slnka sme teda pokračovali ďalej – prešli sme niekoľkými dedinami a bolo vidieť, že už sa blížime k hraniciam – ľudia tu boli menej ústretoví, menej "nadšení", skrátka zdalo sa, že sme blízko nejakého "dôležitého civilizačného bodu"; my sme v súvislosti s tým mali trochu obavy či nájdeme niečo vhodné na prespanie. Spali sme nakoniec vedľa kukurice, neďaleko zvláštnej továrne – nejakého bitúnku alebo tak čosi. No, bolo nám dobre, ale Lukášove (pridal sa aj Juro) podrobné opisovanie priebehu filmu "Kukuričné deti", v ktorom deti žijúce v kukurici vraždia ľudí nám moc na odvahe nepridávalo. Našťastie sme bez obáv zaspali a takisto sa aj zobudili. Na naše prekvapenie – po poslednej noci v Rumunsku – sme stále mali všetky bicykle.

7. deň, Piatok - 25.júla

Ráno sme si vydýchli od úľavy a mohli skonštatovať, že v Rumunsku nám nik bicykle neukradol – aj mýtus kradnutia (ako mnohé iné) sa teda nepotvrdil aj keď vyvrátiť ho celkom nebolo možné. Z nášho stanovištia sme frekventovanou cestou pokračovali do Satu Mare; pár krát sme zastavili, pretože Juro dostal ľahší kŕč do nohy. Mňa už tiež pobolievalo ľavé koleno a každý z nás mal nejaké tie malé problémy – neklamný znak, že už sa pomaly blížime ku koncu výletu. V Satu Mare - kde sme sa už relatívne dobre orientovali – sme sa občerstvili na tom istom námestí ako v pondelok. Dokonca som mal tú česť jesť v cukrárni v spoločnosti peknej Rumunky (viac neprezradím), no a pri odchode som svojich posledných 20 000 lei daroval miestnemu fetošovi.

Colnica Csengersima
Opúšťame Rumunsko

Odtiaľto sme sa už vydali k hranici – kontroloval nás ten istý colník čo pri vstupe a ja s Lukášom sme bez problémov "prepašovali" aj cigarety čo sme nakúpili ako "darčeky" (krabička za 25-35 Sk). Ešte sme sa stavili na toalete a odtiaľ už švihom cez Maďarsko. Opäť občerstvenie pri pumpe – tento maďarsky "vynález" sme neustále vychvaľovali – a ďalej cez už známe dedinky a mestečká. Už sme vedeli kadiaľ asi pôjdeme a o to rýchlejšie sme šľapali – temer bez jedinej zastávky. Išlo nám to dobre aj preto, že nepálilo slnko – no ono nielenže nepálilo, ale onedlho sa na obzore objavili také mraky, že by sme boli vďačnejší za to slnko. Rozhodne sa na nás valila najhoršia búrka akú sme za výlet mali zažiť – celý obzor počernel, jednoducho sa nedalo ujsť. Fučal veľmi silný vietor, našťastie z boku a nie protivietor – miestami sa ale veľmi ťažko šľapalo. Už-už to vyzeralo na dážď, keď sme našťastie v Tivadare (ako sme zistili neskôr neďaleko bufetu kde sa Lukáš dlho bavil s domácim štamgastom) po kratšom hľadaní našli autobusovú búdku – zdalo sa že dobre izolovanú. Ondro opäť vyslovil hypotézu o "strate času", teda ak nebude pršať avšak veľké kvapky asi 3 minúty po našom príchode ho presvedčili o tom, že naše čakanie "stratou času" nebude. Teda bolo, ale šľapať by sa v takom lejaku určite nedalo. Búdka bola akurát dosť veľká na to, aby sme sa tam zmestili spolu s bicyklami a našťastie ozaj dobre izolovaná – dokonca som si tam na pár minút aj zdriemol. Dážď trval asi 3 hodiny...čas sme si krátili pozorovaním okolia, jedením a rozhovorom. Bolo však jasné, že na slovenskú hranicu sa dnes nedostaneme a tým sa aj Jurov sen o sobotňajšej noci v Bratislave rozplynul. Okolo piatej poobede keď už dážď ustával sme si ešte uvarili polievku a posilnení sa za občasného popŕchania pobrali ďalej. Zostávali nám ešte také 2 hodiny šľapania; miestami popŕchalo, časom sa vyčasilo a my sme sa nestihli čudovať ako sa po daždi v Maďarsku na cesty "vyrojili" kravy – v každej dedine sa prechádzali po ceste. Aj napriek veľkému zdržaniu spôsobenom dažďom sme prešli veľký kus Maďarska a utáborili sa navečer neďaleko obce Mándok – pri veľkej železničnej stanici na poli za dedinou. Boli sme už takpovediac vo vytržení z blízkosti domoviny a dohadovali sa o možnom príchode domov – z toho vyvstal aj nápad vstávať ráno o šiestej. Okrem iného sa diskutovalo aj o "borení" mýtov teda, čo sa nám počas výletu povrdilo a čo nie. Lukáš ma počas diskusie obvinil z "mýtotvorectva", pretože som vraj z malej osobnej Ondrovej krízy, keď sme sa na ceste do Rumunska nachádzali neďaleko tohoto miesta vyrobil krízu nás všetkých a vytvoril nepravdiný "mýtus"... Po vzrušenej debate sme si večer spríjemnili pokrmom z Milanovej kuchyne (resp. tašiek) – skvelými talianskymi cestovinami zo sáčku. Milan a Lukáš sa síce škriepili o množstve potrebnej vody, nakoniec sme sa "konsenzuálne" dohodli na množstve, ktoré vyhovovalo všetkým. Líhali sme s pocitom, že zajtra už budeme v našich posteliach – avšak, ako sme sa presvedčili – nemalo to tak byť...

8. deň, Sobota - 26.júla

Posledný deň – takto pred týždňom sme vyrážali na bratislavskú hl. st. Ráno sme sa ozaj zobudili – poniektorí – okolo šiestej. Spoločnosť nám robila hmla a rosa a toto uspávajúce počasie možno zapríčinilo, že vstávanie sa v podstate predĺžilo do siedmej. Preto sme vyrazili z miesta odchodu až o ôsmej – čo bol vlastne každé ráno náš plánovaný čas (zvyčajne sme ale vyrazili okolo deviatej) takže aspoň raz načas! Na ceste sme naďabili na domácich cykloturistov – dvoch pánov a jedného mladistvého, ktorí vedeli po anglicky, francúzsky, nemecky, taliansky, či slovensky-česky (tým všetkým sme disponovali) asi tak málo ako my maďarsky. Viac-menej spoločne sme dorazili ku kompe, kde sme však tentokrát museli zaplatiť. Zlé jazyky (ktoré asi???) tvrdia, že naši spoločníci-cykloturisti nabonzovali kompárovi, že sme Slováci a preto sme museli zaplatiť – opodstatnenosť tohoto tvrdenia však zostala neoverená. Na raňajky sme sa zastavili v nechvalne známom "Zemplénagárde" – dedine kde nemali ani len krčmu. Najedli sme sa tu z vlastných zásob – ja som sa o jedno jablko (Milan mi už 4 dni radil, aby som ho zjedol) podelil aj s miestnym koníkom, ktorý tak-trochu vyzeral, že to potrebuje. Chutilo mu.

Odtiaľto sme sa už vo voľných rozostupoch – Juro, Ondro – Ja, Lukáš – Milan alebo tak nejak vydali k slovenskej hranici. Vyčasilo sa a po čase nám zase na chrbty pieklo slnko – to a taktiež túžba byť čím skôr doma nás hnala vpred. V jednej z dedín neďaleko hraníc sa nachádzal "skrytý" prechod na Veľký Kamenec – len 200 m od hlavnej cesty, dokonca skôr než sme čakali. Túžobne sme si predstavovali poháre plné kofoly... avšak nanešťastie sa potvrdila naša obava, že prechod je iba národný – teda pre Milana nepriechodný. Kde sú časy federácie... potom čo sme sa nechápavo dívali na colníka hovoriaceho po maďarsky nám iný po slovensky povedal: "Zákon je zákon"... musíte ísť cez medzinárodný prechod. Otočili sme sa a jeho slová nám zneli v ušiach aj neskôr pri pozeraní fotiek keď Lukáš spomenul spreneveru 300 Mio. Sk v akomsi slovenskom pivovare.

Zákon je zákon... ako kedy... no je pravda, že Milan cez ten prechod ísť podľa práva nemal – a ani nešiel. Cestou na medzinárodnú hranicu nám síl dodával najmä pohľad na slovenské regionálne "metropole východu" – Veľké a Malé Trakany, ktoré sme videli neďaleko od nás a tak nám našťastie netrvalo dlho kým sme dorazili do Satoralajújhely – tentokrát prešli cez mesto ináč než predtým, čiastočne aj cez cigánsku – celkom kultivovanú – štvrť a dorazili na hranicu – a domóóóv. Na prvú kofolu sme si však ešte museli počkať, pretože v Čerhove nebola krčma! Teda, nebola otvorená. Prešli sme cez zvlnený terén okolo viacerých dediniek až sme po dlhšom zjazde zastavili v krčme vo Veľatoch. Kofola skvelá za 12 či 15 Sk, pivo za 12,50 – čo viac sme si mohli priať. Takto občerstvení sme v sparnom počasí pokračovali ďalej smerom na Košice (Trebišovskú variantu sme zamietli) a snažili sa nájsť nejakú dobrú reštauráciu.

Prešli sme cez viacero dedín ale reštaurácie nikde – až nám v jednej dedine miestny gazda prezradil, že to by sa tu "ekonomicky neuživilo". Ja som už mal iba chlieb, ostatní k nemu ešte nejakú tu paštiku, ale najesť sa z toho už moc nedalo. Pred nami bol posledný veľký kopec cez obec Slanec. Domáci nám radil ako by sa dal cez les obísť, no myšlienka na stanovanie niekde pred Košicami ak by sme to nejak poplietli nás presvedčila o pokračovaní po hlavnej ceste.

Slapeme na Slanec
Za týmto kopcom nás čakajú Košice

Stúpanie – naviac v tom slnku - to veru bolo riadne. Keď sme po 2,5 km oddychovali v dedine pri pomníku sovietskym vojakom – osloboditeľom vyslovil som domnienku, že ako som si pamätal kopec mal začínať až tu – a teda byť o 2,5 km kratší. Lukáš to považoval za náramne zábavne (bol to smiech zúfalca) a pár dní sa na tom ešte smial – Milan naopak známy svojim serióznym prístupom nás upokojoval: "Jasne, že je to tak dlouhé, já jsem se na to celé dopoledne psychicku připravoval." Tak či tak – našťastie sme úplne spotení výstup zvládli všetci – a potom nás už čakal zaslúžený oddych a zjazd asi 5 km dole, ktorý sme opäť šťastne aj napriek nerovnostiam cesty zvládli. Upaľovali sme ostošesť – vidina jedla, kofoly a vlaku nás hnala dopredu. Do Košíc sme dorazili trochu skôr ako sme predpokladali – teda na hranice mesta a odtiaľ sa už ležérne pokračovalo ďalej do centra. Okolo pol piatej sme víťazoslávne zastali na hlavnej stanici. Konečne! Teraz už len vlak a sme doma.

Čakalo nás ale nemilé prekvapenie – IC vlak by nám bicykle nezobral a normálny rýchlik išiel až o 23:15!!! Nemohli sme tomu uveriť, ale nemožné sa stávalo realitou...dokonca aj rýchlik do Žiliny o siedmej mal najbližší prípoj do BA až ten neskorý o 23:15. Naše pohoršenie ešte vzrástlo keď sme zistili, že ďalší vlak do BA ide potom hneď o 00:15... Lukáš tomu celému nemohol uveriť, iba sa kamsi neprítomne díval a keď tak hrozil žalobou na železnice. Potom vyslovil zopár ironických poznámok o Košiciach v čom som ja s radosťou pokračoval... ale nepredbiehajme dej. Ondro sa od nás odpojil, keďže ešte zostával na "divokom Východe", teda konkrétne v Poprade.

My štyria sme si uložili veci a bicykle do úschovne a pobrali sa do mesta. Na ironické poznámky nám ozaj dávali dôvod – napr. nám na hlavnom námestí o siedmej večer v jednej reštike povedali, že "už" nevaria, skoro nikde nemali bankomat ČSOB, v inej reštike zase nemali tretinu toho čo sme si objednali – no... Košice!!! ;) hromžil som - Lukáš sa už iba smial. Nakoniec sme sa ale skvele najedli a napili a o jedenástej už čakali na nástupišti. Ja som potom vo vlaku po pár minútach zistil, že som niekde nechal svoju skvelú bundu, ktorá mi 2 mesiace v Anglicku slúžila ako vankúš! Veľká škoda – okrem 6 hodín času sme tak v Košiciach prišli aj o moju obľúbenú bundu, čo ma mrzelo o to viac, že som ju vlastne v ten večer vôbec nepotreboval a teda ju zbytočne nosil so sebou.


Cestu vo vlaku sme viac-menej prespali a ráno už za svitania dorazili do BA. Tu sme sa rozdelili, zaželali si ešte šťastnú cestu domov a ja s Milanom sa cez rozkopaný Jaskov Rad pobrali po prázdnych cestách domov. Dorazili sme do Dúbravky asi o pol siedmej ráno – teda približne v dobe, okolo ktorej sme pred 8 dňami odchádzali. Po sprche – normálnu sprchu sme veru už nejaký ten deň neokúsili – sme si unavení ľahli spať s vedomím, že nás čaká oddychová nedeľa, kedy sa maximálne odvezieme bicyklami (bez tašiek) na Devín... Výlet to bol bohatý na zážitky, temer exotický – navštívili sme okrem našej dve iné krajiny – a taktiež dosť zábavný – teda pravý výlet "kickovského" typu.







Úvodná stránka



© Marek Laco, 2003.
bicykel@mlaco.sk