Parastanovačka 1999
Marek Laco
Matúš Laco
Peter Matuška (od 7. dňa)
Adrián Sivák (po 11. deň)
Tento výlet je možno písaný trošku netradične. Dôvod je jednoduchý, tentoraz namiesto Mareka písal Maťo. Verím, že sa jeho spracovanie stretne s úspechom.
Miestami sa na konci dňa nachádza Marekov komentár, aby opis výletu doplnil o niektoré skutočnosti.
Vlak odchádzal o 11:50. Pred domom sme urobili tradičnú štartovnú fotku a vyrážalo sa. Mestom, cez Vrakunský lesík, Ružinov, sme sa blížili k hlavnej stanici. Na Trnavskom mýte som sa s Marekom odpojil. Ideme na Vysokú, ešte pred odchodom vlaku, vybaviť si kartu Euro<26 aj s poistením. Myslíme si, že to stihneme. Tibor a Adrián pokračujú smerom k stanici. Peťo s nami ešte nejde, má sa k nám pripojiť v Žiline.
Je 11:15, s Marekom pristavujeme bicykle pri kancelárii CKM na Vysokej. Dávame ich dovnútra, aby nám z nich nič nezmizlo a chceme si rýchlo vybaviť karty. Lenže to chce zopár ďalších ľudí tiež, a tak sa staviame do radu. Hovoríme si, že veď to pôjde rýchlo, že vlak stihneme, ale opak je pravdou. Prešľapujeme z nohy na nohu a Marek sa pýta chlapíka či by nás nepustil pred seba. Konečne si sadáme na stoličky pred úradníčku. Je 11:27. Rýchlo vypíšeme to čo treba, zaplatíme a už šmýkame k bicyklom. 11:33. Do odchodu vlaku ostáva 17 min. Nasleduje bezuzdná jazda mestom. Ulice sa len tak mihajú, do vstupnej haly stanice vchádzame na bicykloch. Už vidíme Adriána ako na nás kýva s visačkami. Pripevňujeme ich k bicyklom, ktoré rovno nakladáme do batožinového vozňa. 11:50, nestíhame to. Výpravca píska, vlak sa pohýna a Adriánovi sa to stáva osudným. Ostáva v batožinovom vozni zatiaľ čo my ovešaní batožinou odfukujeme v uličke.
Netrvalo dlho a už bol pri nás aj Adrián. Konečne sme pokope a vezieme sa. Sme radi, že sme si kúpili aj miestenky, vlak je plný ľudí a pripomína električku v rannej špičke. Zisťujeme, kde sa vo vlaku vlastne nachádzame a kde sú naše miesta. Berieme do rúk ťažkú batožinu a vydávame sa na púť k nášmu kupé. Nie je to ľahké. Aby sme sa k nemu dostali, musím prejsť celým vlakom. Konečne sme pri ňom.
Adrián otvorí dvere a k vyjaveným tváram prerečie zvučným hlasom:
"Vážení, je mi veľmi ľúto, " - stále úsmev na tvári - "ale máme tu miestenky". Tváre už skysnuté lenivo vstávajú a pracú sa preč. My si sadáme, naťahujeme nohy a spokojne vydychujeme. Lež siesta netrvá dlho, zakrátko sa rozhovorí jedná postaršia tetka, ktorá bola s nami v kupé, a už sa nezastavuje. Reční nonstop až do Popradu, kde vystupujeme.
"Si predstav, že by sme sa takto rozložili na Hlavnom námestí", povie Tibor a zahryzne si chleba. Bicykle máme opreté za sebou o lavičku. Okolo nás je malý parčík, cez ktorý sa prechádzajú ľudia. Neďaleko sa nachádza obchodný dom, asi Tesco alebo Prior. Zrazu len Marek vyskočí a vykrikuje že si na stanici zabudol cyklofľašu. Sadá na bicykel a už ho niet. Zakrátko sa vracia s úsmevom a cykloflašou. Pomaly dojedáme. Aby sme nezabudli na toto verejné miesto nášho jedenia, dávame sa cvaknúť.
Veru, mohli sme ešte ostať chvíľku a jesť. Cestou do kempu nám dul statný protivietor. A naviac sme išli horekopcom. Nohy nezvyknuté na záťaž pobolievali. Tak sme sa pomaly ochkajúc približovali k Tatrám. Tu sa spoza mrakov ukázali ich majestátne obrysy. Vyzerali fakt ozrutne. Prešli sme Novou Lesnou, Tatranskou Lesnou a zabočili do ATC Jupela. Tachometer ukazuje 34 kilometrov, v tom je zahrnutá aj cesta z domu na bratislavskú stanicu ŽSR.
Ako prvé sme v kempe rozložili stany. Adrián s Tiborom sa vytešovali zo svojho nového stanu, kopule. Postavený ho mali za dve minúty a nám sa už len prizerali. Naviac je ich stan odolnejší proti dažďu, ako ten náš. Adrián sa dažďa tak nevedel dočkať, že si vypomohol dvojlitrovkou. Oblial oba stany a tešil sa že na tom našom ostal fľak.
S Marekom som skočil do vedľajšieho hotelu na polievku. Stála len 9,- SKK a veľmi nám chutila. Večer sme sa všetci streli v bufete. Objednali sme si občerstvenie a kuli plán na zajtra. Vyzerá to tak, že deň pobudneme v Tatrách. Na odľahčených bicykloch pobeháme a uvidíme čo len budeme chcieť. Dnes sme najazdili 37 km.
Marek:
Čo dodať? Možno k tej polievke v hoteli... Že stála 9 Sk, to je pravda, ale jej vôňa (ak to tak vôbec možno nazvať) mi skôr pripomínala zápach, ako keď sa na aute derie spojka.
Tá teta vo vlaku toho naozaj dosť nahovorila. Začínala s tým, ako tresla taškou po hlave cigánku, ktorá do nej vrazila, pokračovala o tom že jej dcéra v škole napúšťala do prezervatívu vodu a plynulo prešla na tému ako odporne vyzerá cvrček.
Už v tom vlaku ma nejako čudne pobolievalo brucho, stále sa v ňom niečo hýbalo.
Zastavujeme sa pri lanovke. Tibor s Adriánom píšu pohľadnice, ja s Marekom sa vraciame do campu nahodiť na stan igelit. Zmráka sa ako pred búrkou vyzerá že bude pršať. Na ceste z campu sa stretávame a pokračujeme spolu. Nechávame za sebou Starý Smokovec, Vyšné Hágy a smerujem na Popradské pleso. Stále stúpanie. Neprestajne. Napredujeme stabilne rýchlosťou okolo 20 km/h. Mraky nad našimi hlavami sú stále hustejšie, padajú prvé kvapky. Čochvíľa padajú druhé, a hneď nato aj tretie. Prší a dážď sa zosilňuje. Nachádzame sa na ceste, napravo - naľavo len stromy a ďalšia dedina v nedohľadne. To sa už spúšťa riadny lejak. Neváhame a schovávame sa pod najbližšie stromy na strane cesty. Nachádzajú sa však na riadnej strmine, tak stojíme na šikmej ploche, pridržiavame sa vetvičiek a dúfame že sa nezošmykneme. Sem tam nám povyše hláv prefrčí horská električka. O takých 15-20 minút dážď ustal a mi neohrozene pokračujeme na Popradské pleso.
Odbáčame na malú úzku asfaltku smerujúcu k plesu. Prejdeme po drevenom moste nad zručnou bystrinou a ponárame sa do lesa. Asfaltka stále stúpa, zarezáva sa do svahu. Stretávame na nej dosť veľa turistov. Niektoré úseky sú zvlášť strmé. S Marekom bicykle tlačíme, veď nechceme si ich predsa zničiť. Tibor s Adriánom sú vpredu a neskôr sa dozvedáme, že to všetko poctivo vyšlapali. (Blázni.)
Sme na Popradskom plese. S úľavou si sadáme za drevené stoly a z tašiek vyťahujme jedlo. Celý stôl je zakrátko zaplnený dobrotami. Rožky, nátierkové maslo, saláma, sardinky, samozrejme cesnak, vločky a k tomu kopa sladkostí. To všetko sa na chvíľku stalo našou kráľovskou stravou. Pochutnávali sme si a kochali sa výhľadom na rozľahlé pleso obklopené skalnými bralami.
Dlho sme si však nevegetili. Slnko sa schovalo a chmáry nás ženú ďalej. Dávame sa ešte odfotiť, aby sme nezabudli do akých strmín sme sa to až driapali a nasleduje zjazd. Na hrboľatej a dažďom vymytej asfaltke to natriasa to jedna radosť.
Vyjdeme na riadnu cestu a prekonávame ešte malý stupák k Štrbskému plesu. Keď sme tam, Marek zúfalo hľadá lekáreň. Nakoniec ju nájdeme, ale je zatvorená.
Na stanici zubačky maturujeme nad podstatou jej ozubenia. Keďže neprichádzame na jednotné závery, pýtame sa fachmana alias železničiara. Uvádza naše dohady na správnu mieru: Inkriminované zubaté koliesko slúži ako aj na poháňanie, tak aj brzdenie vláčika.
Po tejto priam vysokoškolskej prednáške si ideme zarelaxovať k plesu. Nachádzame lavičky, opierame bicykle a ideme sa pozrieť bližšie k vode. Nechávame sa odfotiť.
Dážď vie cyklistom riadne znepríjemniť život. Stáli pod strieškou lekárne a pozerali na dažďové kvapky. Keď popŕchanie ustalo, vydali sme sa na cestu na cestu. Počiatočný horekopec nás nesprevádzal dlho. Štyri kilometre za Tatranskou Lomnicou sme sa prehupli cez sedlo a nasledoval zjazd. Nie strmý, ale zato vytrvalý. Len sem-tam stačilo zabrať do pedálov. Nič nebránilo vychutnávať posledné okamihy tatranskej prírody. Opúšťali sme ju v ústrety Pieninám, kam sme sa chceli dnes dostať. No to sme museli najprv prejsť cez pár zaujímavých dedín a vysokých kopčekov.
Dedina Lendak bol prvou z nich. Vidieť v nej povoz s koňmi nie je výnimkou, ale krutým pravidlom. Je to dedina zabudnutá, zanedbaná. Jej cesty sú posiate blatom, výmoľmi a záplatami. Domy, brány a trávniky nevyzerajú o nič lepšie. Dedina pôsobí akoby jej chýbal duch, akoby v nej neexistovala budúcnosť. Opúšťame ju hrboľatou cestou, v diaľke pred nami vidíme podozrivé škvrny.
Sú to cykloturisti! Hurá do boja! Opierame sa do pedálov, bicykle idú rýchlejšie a rýchlejšie. Tachometre ukazujú závratnú tridsiatku a trasú sa v rytme výmoľov. Predbiehame ich. Chá. Sme lepší, pociťujeme zadosťučinenie a už spomaľujeme. Cesta následne tak netrasie a mi si začíname si všímať okolie. Pohľad nám ustane na siluete Tatier, ktoré opúšťame. Je to naozaj pekný pohľad a tak stojíme a vyťahujeme fotoaparát. Stopujeme porazených cykloturistov, jeden z nich nás cvakol. Prehodili sme zopár slov. Idú zo Žiliny smerom do Pienin. Kto vie, možno sa tam stretneme.
Prefrčali sme cez ďalšiu dedinu - Výbornú. Mimochodom plnú Rómov. Boli všade. Pri ceste, na ceste, v oknách aj na dvoroch. Jedna cigánka prala v oranžovej vaničke háby a vodu liala na vozovku. Každé naše koleso prešlo vodný obrazec, zanechalo za sebou mokrý pás. Nemali sme náladu vychutnávať okolie, hnali sme to radšej ďalej. Až do Slovenskej Vsi, ktorá bola našim posledným útočiskom ako aj pred strašným horekopcom, tak aj očakávaným dažďom.
"Tam je búdka, ideme tam!", padol návrh a bol hneď prijatý. Autobusová zastávka nám poskytla vhodný kryt pred dažďom, ktorý hrozil že sa na nás zosype. Uvelebili sme v jej útrobách, sadli na lavičku a vytiahli pochutiny. Tak sme tam jedli a čakali pokým nezačne konečne pršať. Čakáme, čakáme, no dážď sa nie a nie spustiť. Sem tam sme vykukli von zo zástavky aby sme zhodnotili oblohu. Stále sa na nej prevaľovali čierne mračná plné vody sťa špongia. Nie, nejdeme ďalej. Počkáme pre istou ešte desať minút. Vraciame sa do búdky na lavičku. Marek vyťahuje malé rádio a cez sluchátko zaujato sleduje správy o počasí. Dozvedá sa pravdivú, ale nič nehovoriacu informáciu o prehánkach na väčšine územia. Po hodine sa vydávame s obavami na cestu. Ešte netušíme, že budeme mokrý nie od dažďa ale od potu.
Na Magurské sedlo to bol stály horekopec. Nevídané zákruty a serpentíny sa tiahli niekoľko kilometrov. Zhodili sme zo seba najprv bundy, potom niektorí aj tričká. Vytrvalé stúpanie si vyžiadalo litre potu. Stálo to však zato. Odmenou nebol len dlhotrvajúci zjazd, ale aj krásny výhľad na panorámu Magurskej vrchoviny.
Zastavili sme sa až v Spišskej starej Vsi. Ráfiky už vychladli a zháňali sme byciklový obchod pre Tibora. Pukla mu špica a potrebujeme stiahnuť šesťkolečko. Sťahovák máme, chýba nám kľúč alebo zverák do ktorého by sme ho mohli upevniť. Z požičovne bicyklov nás odkazujú na dvor JRD. Ten je však taký schátralý a zanedbaný, že sme si nie istí, či tam vôbec niekoho nájdeme. Nakoniec nechávame opravu na zajtra, jeden puknutý špic ešte nie je tragédia.
Uháňali sme jedna radosť. Prebehli sme asi 13-ročného transdendiského špurtistu, ktorý si to žíhal na červenom bicykli dobrou tridsiatkou. Chcel si to s nami rozdať, ale na nás nemal. Predsa dal zabrať. Podobného maratónca sme stretli neskôr v Čechách a ten nás veru riadne popreháňal. Tiež nemal viac ako 15, ale šprintoval s nami o závody.
Ostal som v campe. Neurčitá únava ma prikovala na karimatku pred stan. Marek, Tibor a Adrián vysadli na bicykle a vydali sa na malý okruh Pieninami. Išli Jantárovou cestou povedľa rieky Dunajec. Našli opravára bicyklov a krčmu. Tibor si vymenil puknutú špicu a Marek si dal Topvar. Komentoval to zo slovami:
"Cítil som sa ako doma v Siedmich Lucernách!".
Večer sme si išli sadnúť do campovej reštaurácie či skôr bufetu. Bola to rozsiahla zastrešená terasa. Za stolmi sedelo veľa ľudí. Pili pivo, rozprávali sa a bavili. Uvideli sme medzi nimi aj našich známych cyklotristov z Lendaku. Kývli sme im na pozdrav a Marek pre vysvetlenie dodal: "Dali sme sa ostrihať.", a ukázal na svoje kratučké vlasy.
Tak čo dáme? Kofolu? Samozrejme! 6 pív! Marek osviežený nápojom referuje o svojich žalúdočných problémoch:
"Bol som na záchode tri krát. Keď sme prišli, chvíľu potom a k tomu teraz pred chvíľou".
S Marekovým žalúdkom veru nie je všetko v poriadku. Aj jeho črevné trávenie mu nezávidíme. Robíme si obavy o jeho sily. Zatiaľ vládal. Ale čo bude zajtra? Ideme znovu do Tatier, čakajú nás stupáky.
Naše obavy neskôr rozoženie Marek sám. Prípravou svojho povestného Diétneho chlebíčka. Sám som mal možnosť zúčastniť sa jeho výroby, žiaľ presnú receptúru si už nepamätám. Spomínam si len na prísady a na spôsob akým ich kládol na chlieb.
Najprv otvoril šproty. Olejčekom polial krajec chleba a konzervu odložil. Potom vytiahol syr, odbalil ho, rozotrel po chlebe. Potom znovu zobral konzervu a vybral z nej dva šproty. Uložil ich na chlieb pekne vedľa seba. Nakrájal cesnak a poukladal ho medzi šproty. Dodal rozrobenú tabletku živočíšneho uhlia. Ešte tomu niečo chýba. Berie do rúk pikao a vytláča z neho na chlieb sladký pás v tvare húsenice. (Adrián: "Vyzerá to ako ...") Na záver berie horkú čokoládu, strúha ju a ako ozdobu ňou posypáva chlieb. Hotovo.
S pôžitkom sa pozrel na svoje dielko a povedal: "Páni", (dlhé 'á' nápadne zvýraznil), kto si dá so mnou môj diétny chlebíček?" Učebnicový príklad rečníckej otázky, pomyslel som si.
Mýlil som sa. Predsa sa niekto ozval. Adrián.
"Ja by som si dal len pre tu srandu ako to chutí.", povedal a požiadal si odkrojiť kúsok. Mal v sebe pivo, nevedel čo robí a našťastie asi ani necítil. Vieme len, že pár dní potom ochorel aj on.
Predtým ako ideme spať rozmýšľame, kedy a ako zaplatíme za camp. Najlepšie by bolo, keby sme zaplatiť nemuseli. Keď sme prichádzali, recepciu sme diskrétne obišli. Večer nás kontrolovať nikto neprišiel. Zajtra ráno môže. Uvažujeme, čo by sme ráno povedali kontrole, ktorá by nás našla ako skrúcame stany. "Povieme im, že sme práve prišli", navrhne Tibor. "A začneme stany rozkrúcať.", pokračuje. "Áno," preruší ho Adrián: "spýtame sa na ceny a keď povedia že dvacku, tak povieme že tak to né, pridrahé, a začneme stany znova skrúcať ".
Marekovi nie je dobrodružstva nikdy dosť. Berie zo stanu karimatku, spacák a ide spať na breh rieky Dunajca. To, že sa v noci zo strachom vrútil do stanu, viem zatiaľ len ja.
Marek:
Ešte doplním to strihanie. Teta strihačka bola síce veľmi zhovorčivá, no tak strihať ako moja osobná strihačka na Máchovej nevedela. Teraz moju žiadosť: "A tam vzadu, tam trochu viac." zobrala doslova a kým som sa spamätal, nestačil som sa diviť. Už bolo neskoro...
Vlasy mám asi tri krát kratšie ako som plánoval.
Ten Topvar tam chutil naozaj znamenite. Zacítil som pocit domova. Potom naspäť do kempu som nešiel s Tiborom a Adriánom tou istou cestou popri Dunajci, ale dal som si menšiu obchádzku smerom na Veľký Lipník. No rovina to veru nebola. Tie kopce predčili moje najpesimickejšie očakávania. Horekopec nemal konca-kraja. No ten výhľad z vrcholu bol úchvatný. Päťdesiatkou som zbehol do Veľkého Lipníka a cez Haligovce naspäť do Červeného Kláštora.
Tam nasledovala očista. No voda v sprche bola nehanebne studená. Zo studeného kohútika tiekla voda studená a z toho teplého ešte 3-krát studenšia. Asi ešte predchladievali. To asi za trest, že sme nezaplatili.
Ad Diétny chlebíček. Okrem nátierkového syru na ňom bol samozrejme ešte syr Encián, veď diéta je diéta.
Večer som sa rozhodol spať namiesto pod stanom, pri Dunajci. Bolo tam veľmi pekné prostredie, spal som na plti obrátenej hore dnom. Bicykel bol vedľa mňa, zamknutý o spacák. Zlý nápad.
Pobalíme stany a opúšťame camp. Prechádzame po úzkom drevenom moste a zastavujeme sa pri brehu, na osudnom mieste Marekovej noci.
"To bol určite nejaký jazvečík", poznamená sarkasticky Tibor a vydávame sa na cestu do dediny. V potravinách nakupujeme jedlo a sadáme si pri krčme na plastové stoličky pod slnečník. Hostíme sa jedna radosť a rozprávame sa o pásomniciach. "Chutí" nám. Dokonca sme si kúpili marhuľový lekvár a maslo. Marek svoj rožtek už nedojedol, rozbolelo ho brucho a hneď bežal na záchod do krčmy. Diétny chlebíček nezabral.
Marek: Nestačil som dojesť ani prvú polovičku rožka s maslom a lekvárom, a pochitila ma strašná bolesť. Kým sa ostatní najedli, ja som ten čas strávil na záchode. Keď som sa vytackal nakoniec von, bol som taký slabý, že mi veľkú námahu spôsobovala už len chôdza po schodoch. Veru neviem čo som mnou len bude.
Kým sme sa vykopali zo Zakopaného, ubehol pekný kúsok. Šibli sme to ešte jednou dedinou a už sme boli na Slovensku na Orave. Cítil som sa, akoby sme neboli na Slovensku viac než týždeň a pritom sme ešte dnes ráno vychádzali z Červeného Kláštora. Prešli sme Suchou Horou, Hladovkou (v nej sa chcel Marek stoj čo stoj pozrieť na ponuku v miestnych potravinách), Vitanovou a odbočili na camp v Oraviciach.
Nehlbokým údolím nás sprevádzalo jemné stúpanie. Po pravej strane asfaltky zručala bystrina, za ňou stál svieži les. Po 6 km sme sa dostali do campu. Kúsok od neho sa nachádzalo aj termálne kúpalisko. Chceli sme sa čo najrýchlejšie zahlásiť na recepcii a konečne sa osprchovať. Lenže nebolo to také jednoduché. Každý musel odovzdať občiansky a trvalo vyše štvrť hodiny, pokým sme ich dostali naspäť. Recepčný ťukal každého meno, miesto bydliska a iné údaje do počítača. Potrebuje to na štatistiku. Dvakrát sa mi to nepozdávalo, ale na druhej strane sa mi ani dvakrát nechcelo ísť do iného campu. Ako som tak stál a čakal, obzeral som si recepciu Na jednej stene bola zavesená kožušina, na druhej zas pár fotografií. Sú na nich zobrazené zasnežené veľhory. Prizriem sa bližšie k jednej fotke. Zarastaný muž v treskúcom mraze so slnečnými okuliarami zviera na vrcholci slovenskú vlajku. Spomalím dych. Vedľa je fixkou napísané: Mont Everest, 1997. Fíha. Rýchlo kuknem na recepčného a spoznávam v ňom zarastaného horolezca.
V sprchách sa Tiborovi ušla ešte teplá voda, mi ostatní sme sa už otužovali. Po večeri sme zašli do blízkej chaty zavolať domov, frajerkám a hlavne Waldemarovi alias Peťovi Matuškovi, ktorý sa k nám má pripojiť. Žiaľ nie je doma. Alebo našťastie nie je doma?
Tibor s Adriánom to tu už poznajú, boli tu pred rokom. Vchádzame do chaty, ideme do reštaurácie. Od mladej čašníčky si objednávame pivo. Tibor si separatisticky pochutnáva na pol litra vinei. Ideme si sadnúť ku stolom, do miestnosti, kde pred rokom Adrián vyhrával na klavíri. Ani teraz sa nezaprel. V rámci zachovania tradície vyťukával jednu melódiu za druhov. Chceli sme si dať cesnak a pokračovať v mastení kariet, ale boli sme prerušení. Do našej miestnosti sa vhrnuli teenagerky z Blavy a chceli pozerať video. Domáci technici im vyhoveli a tak sme ostali pozerať film s nimi. Karty sa totiž v tom reprodukovanom hurhaji hrať nedali a von sa nám nechcelo ísť, bola tam tma a zima a zima.
O štvrť na dvanásť sa zdvíhame a presúvame sa ku stanom. Marek sa zveruje s jeho ťažkosťami. Vraví ako ťahal aj keď nevládal. Káže mi, aby som napísal o tom ako nedojedol raňajky a napriek tomu prešiel s nami dnešných kopcovitých 95 km.
Marek:
Dnešný večer sa cítim naozaj vypľutý. Hneď na začiatku dňa som myslel, že je so mnou koniec. No nejako som ešte vysadol na ten bicykel. Jedol som len sladkosti, viac som si netrúfal.
V stane bolo na nevydržanie, Tibor z neho vybehol na čerstvý vzduch. Tam nadával ďalej. Slivo pokračoval v smiechu a prehlasoval že jedenie cesnaku patrí medzi jeho základné ľudské práva. Tibora to dožralo a začal baliť stan spolu s Adriánom vo vnútri.
Kemp sme opustili asi o desiatej. Pokračovali sme miernym stúpaním. Po pravej strane nás sprevádzala včerajšia bystrina, vôkol šumel les.
Čakáme sa na sedle kopčeka. Marek prichádza posledný. Jeho tráviaci trakt je už niekoľko dní v kritickom stave. Spúšťame sa do Habovky. Žiaľ, cesta je rozbitá a tak sa nedá ísť rýchlo. V dedine sa vypytujeme za lekárňou. Na naše potešenie sa dozvedáme, že ako aj lekáreň, tak aj doktor sa nachádza na konci dediny. Jediný v širokom okolí. Neváhame a naberáme správny smer. Míňame desiatky domov a čudujeme sa dĺžke dediny. Pre istotu sa pýtame ešte raz. Pani nám odkazuje, že len máme pokračovať. Už opúšťame dedinu a tu, po našej ľavej ruke, zhliadneme stavbu. Nízka šedá budova s nápisom Zdravotné stredisko.
Marek mizne vo vchodových dverách, mi ho čakáme na lavičke pred strediskom. Za chvíľu z nich vybehne. Referuje o čakárni plnej babiek. Berie časopisy, ktoré tak úmorne vláčil zo sebou a vracia sa dovnútra.
My oddychujeme. Po takej tri štvrte hodinke sa vracia Marek. Celý natešený zviera v ruke papier s diagnózou, pamätihodný to dokument. Dozvedáme sa, že trpí na "živé peristaltikum" a že "ostatný spolujazdci sú bez potiaží". Marek rozpráva a pohoršuje sa nad tým, čo všetko mu doktor zakázal doktor jesť. Prísna diéta, nesmie jesť skoro nič, dokonca ani čokoládu! Na vyliečenie mu predpísal určité lieky, ktoré ako sa neskôr dozvieme, zabrali až príliš.
Pokračovali sme cez dedinku Zuberec. Zastavili sme sa v cykloobchode, kde si dal Peťo Matuška pred rokom vypliesť koleso. Predavač nás víta:
"Tak čo vám dám, cyklisti?" Nekupujeme nič, ešte totiž nevieme čo nás čaká. Marek a ja popozeráme cyklogate a Tibor slnečné okuliare.
V Zuberci obedujeme. Marek si nakúpil v potravinách diétnu výbavu, s ktorou nám potom celou cestou robil chute. Hlavne s medom. Vždy ho vytiahol v tej najlepšej chvíli a nenáramným pôžitkom si ho lieval na keksík. Tibor s Adriánom si dali polievku a ideme. Nie dlho. Za dedinou sa stala minihavária. Výbuch. Tiborovi sa spod autogúm uvoľnila Vinea a spadla na vozovku. Dvojlitrová fľaša začala tancovať sťa besná. Točila sa, krútila, pokým nezaznel tvrdý úder. Nastal sykot. Fľaša sa ešte kúsok kotúľala po asfalte a zanechávala mokrý pás. Potom sa zastavila. S pôvodného objemu ostala len polovica.
Tak skončil prvý osudový prípad. Ďalší nás a hlavne Tibora ešte len čakal. Keby sme len o tom v cykloobchode vedeli!
Nie, osudovým miestom nebol kopec menom Ostrý vrch, ktorý sme museli zdolať. Ale aj tak dal riadne zabrať. Potili sme sa, ufkali a slimačím tempom sme sa doplahočili až na vrchol. Prešli sme čiaru označujúcu vysokohorskú prémiu cyklistických závodov a zastali sme. Pred nami je zjazd, treba sa pripraviť. Vyzliekame spotené tričká a obliekame suché. Pridávame šušťákové bundy a sadáme na bicykle. Rozbiehajú sa spočiatku pomaly, neskôr stále naberajú na rýchlosti. Tridsať, štyridsať, päťdesiat. Do očí sa tlačia slzy. Bunda sa trepe v náporoch vetra. Značka obmedzuje rýchlosť na štyridsať, nasleduje prudká zákruta. Čeľuste bŕzd tlačia o ráfik, ale márne. Naložený bicykel nie a nie spomaliť, do zákruty porušujeme predpis. Po dvoch kilometroch sa klesanie zmierni, potom ladne pokračuje až k Liptovskej Mare.
Na šírej hladine sa odrážajú oblaky. Je príliš chladno na kúpanie. Obchádzame brehy rozsiahlej vodnej nádrže a blížime sa Ružomberku. Stáčame to pred ním na Lúčky, v Liptovskej Teplej oddychujeme. Navštívime miestne potraviny a rozložíme sa na lavičkách. Sotva dojedáme a už popŕcha. Z oblačnej oblohy sa na nás spúšťajú jemné kvapky dažďa. Kam sa schovať? Vŕta nám hlavou. Skôr ako si to rozmyslíme, popŕchanie ustane.
Za kúpeľnou dedinou Lúčky sa cesta nápadne zúžila a obklopil nás les. Začína stúpanie Zhadzujeme šušťákové bundy a znova sa opierame do pedálov.
Rozmýšľam, či nemám radšej zosadnúť a nenamáhať bicykel. Rozhodnem sa šlapať ďalej. "Buch!", ozve sa zrazu zadné koleso. Vedel som to, špica je v háji. "Buch!", ďalšia.
No, veru, žiadna sláva, pomyslím si a už počujem odierať plášť o kostru. Zosadám z bicykla a kontrolujem stav. Dva špice zo strany päťkolečka odišli.
Zastavili sme na vrchu pod stromami. Tam som to dotlačil. Do večera neostáva veľa času, treba rýchlo konať. "Kvap, kvap", cítime zrazu na rukách dotyky kvapiek. Znova popŕcha. Ešte že sme pod stromami. Zhadzujem koleso a chcem odkrútiť päťkolečko aby som mohol prasknuté špice vymeniť. Kliešte "gedoré" sa však prešmykujú. "Daj, ja to skúsim", ponúkne sa Adrián. Žiaľ ani on nie je úspešný. Problém je v kliešťoch, prešmykujú. Skúšame ich fixovať kamienčekom z pahreby, ale márne. Rozdrvia ho a znova sa prešmyknú. Vyskúšame to so kľúčom namiesto kamienčeka a Vivat! Funguje to. Päťkoliečko je dole a už mi nebráni nič k tomu aby som špice vymenil.
Počas opravy si Marek pochutnával na čokoládových oplátkach s cesnakom a spomenutým medom. Sám to nazýva: "Vianočná atmosféra" a všetkým robí chute. Päť minút po skončení opravy dojedol. Čakala nás druhá osudová udalosť dňa.
Teraz nás čaká už len dolekopec, smerom na Vyšný Kubín.
Zjazd. Les. Rozbitá asfaltka. Rýchlosť. Pre Tiborove zadné koleso to nie je nič príjemné.
Z času načas len zahlási, že mu odišiel ďalší špic. Pred dedinou Osádka má už veľkú osmičku a radšej zastavíme a on to ide skontrolovať. Bolo to divné, veď má nový chrómový výplet, nemali by sa lámať. Keď zastavíme, odhalí krutú realitu. Nie že mu puklo päť špicov na zadnom kolese, ale z náboja bolo normálne vytrhnutých 5 špicov. Tie zostali neporušené, no po nich sa na nás, ohúrených, cerilo 5 dier. Niečo podobné sme teda ešte nevideli. Zapúzdrený náboj za šesť kíl a toto!
Tibor zaostáva. Má prečo. Na riedkom výplete a nedocentrovateľnej osmičke sa rýchlo ísť nedá. Našťastie o pár kilometrov nachádzame vo Vyšnom Kubíne cyklobchod. Je sedem hodín, po otváracej dobe. Istú nádej nám poskytuje fakt, že sa obchod nachádza v časti rodinného domu. Majiteľ by nám mohol dodatočne otvoriť. Zvoníme. Z reproduktorčeka sa ozýva detský hlas: "Otec nie je doma."
Smola. Neostáva nám nič iného ako pokračovať do Dolného Kubína. Tiborovi to ide pomaly. V Dolnom Kubíne vidíme zapadať slnko, do campu Geceľ ostávajú necelé 2 km. Prichádzame za súmraku. Prešli sme 77 kilometrov.
Na recepcii sa peknú chvíľu pokúšame zjednať cenu. Neúspešne. To vie jedine Peťo Matuška, ktorý sa k nám má pripojiť až v Žiline. S Marekom pokúšam šťastie s kartou Euro<26, tiež neúspešne. Podobne ako v Oraviciach. Tam ju recepčný odmietol so slovami že neposkytujú zľavu ani na Euro 1000.
Stany, sprcha, reštaurácia, sedma, zubná kefka a spacák. Štandardný večerný postup. Babka Pyrenejka sa stáva maskotom dnešných stupákov.
Tibor si kúpil náboj, Adrián helmu a Marek okrem cyklo-rukavíc vytúženú trúbku na bicykel. Pri jej výbere narobil väčší hluk ako celý regiment vojska.
Marek:
Prekvapenému predavačovi sme spravili veľký obrat. A keď Slivo videl ako všetci kupujeme, kúpil si aj on - rovno helmu. Ja som konečne dostal kúpiť detskú trúbku. Veľmi sa mi páčila tá Tiborova a Slivova. Vyskúšal som ich v obchode asi 10 až som našiel tú pravú. A odvtedy nadšený vytrubujem svetom.
Tibor skončil, Marek sa zobudil, dojedli sme. Sú dve hodiny a už nám nič nebráni pokračovať v ceste. Obchádzame cestu pre kamióny a šinieme si to poľnou cestou povedľa kukuríc. Počasie nám praje, spoza bielych obláčikov sa na nás usmieva slnko. Terén sa mení, opúšťame roviny pri rieke Orava. Ťaháme sa do hôr smerom na Terchovú. Kopec je stále strmší. Adrián s Tiborom sú popredu. Neskôr sa dozvedáme, že to vtiahli až na vrchol. Marek je posledný, ťažkou chorobou vysilený. Začal už brať lieky.
Vidím značku 12% stúpanie a zosadám. Znovu mi pukli dva špice. Hore na kopci sa čakáme. Docentrovávam koleso. Mám nato čas, Marek sa začal prezliekať. Povestný svojou dôslednosťou otvoril tašky a zo samého spodku vybral zazipsované vrecúško. Otvoril ho a vybral tmavočervený zvitok. Oslobodil ho od gumičky a rozbalil v bundu. Spotené tričká si pripol pod jednu z mnohých autogúm, všetko ešte raz dobre zaistil a mohli sme ísť.
Zastavili sme sa až v Terchovej. Vlastne už pred ňou. Cesta bola plná áut a chodcov. Všade veľa hemžiaceho sa národu. Kolotoče, stánky, pódia a hustá vrava. Neskôr zisťujeme že sme sa akurát trafili na Jánošíkovské dni. Zabočíme k nadľudskej podobizni Jura Jánošíka postavenej na vŕšku a oddychujeme na svahu. Veget. Ležíme a dumáme nad Matuškom. Dnes večer sa má k nám pripojiť. Mal by už mať v poriadku bicykel. Sme zvedaví, či si prinesie stan. Do Adriánovho a Tiborovho sa nezmestí a do Marekovho a môjho ho veru nevpustíme.
V Ťerchovej prehodíme ešte zopár slov so skupinkou cykloturistov. Marek im ešte odovzdáva vizitku s web-adresou tejto stránky. Do campu Varín to už je len doledkopec.
Na recepcii sa hodinu pokúšame zjednať cenu, ale bezvýsledne. Medzi rečou hovoríme recepčnému, že ešte dnes večer sa k nám pripojí cyklista menom Matuška. "Á, Waldemar", zavtipkuje recepčný, berie to ako jeden z našich ďalších žartov.
Rozkladáme stany a pokúšame sa zatĺcť kolíky. Zem je kamenistá, vôbec to nejde. Akoby postavili camp na kameňolome. Adrián s Tiborom sa len smejú, ich stan kolíky nepotrebuje.
Len pri cestičke svieti zopár lámp, inak je v celom campe tma. Navečerali sme sa upratujeme jedlo naspäť do stanov. Tešíme sa na horúci čaj, ktorý si ideme dať do reštiky. Zrazu uzrieme v diaľke svietiacu baterku a viacero postáv. Kráčajú priamo k nám. Až keď sú celkom blízko zisťujeme, že je to recepčný s osobnou strážou. Pýta sa:
"Kde máte číselká na stan?" Na stane ich nemáme. Vyťahujeme ich, už ani neviem odkiaľ, a pripíname. Recepčný už odchádzal a tu sa stalo niečo, čo on vôbec nečakal a čo sme my naopak očakávali. Z tmy sa dohrkotal, celý obložený batohmi, na svojom povestnom bicykli Waldemar.
Marekova reakcia na jeho príchod vyvolala v nás rovnaké pocity:
"Čo budeme len robiť?", spýtal sa zúfalo. Veru, náš výlet je obohatený o nový element.
Sedeli sme vonku. Pri čaji nám porozprával, ako cestoval. Mimochodom každé druhé slovo nadávka. Zobral papriku, odhryzol z nej ako z jablka a hovoril. Vlak stihol len tak-tak, s bicyklom utekal rovno na nástupište. Žiadna visačka alebo batožinový lístok, nič. Len pracovníkovi v batožinovom vozni podal bicykel a dvacku. Tak sa odviezol až do Žiliny a cestu do campu už poznal. Šiel v tme.
Začínalo sa to nenápadne. Potom to stále rástlo a rástlo, až to bolo na nevydržanie. A pritom sa to volalo "Dlhé Rovné". Adrián s Tiborom zase všetko vyšlapali bez zosadnutia. Marek si musel dať niekoľko prestávok počas ktorých jedol. Na sedlo Semeteš alebo "sem sa tiež" (choď sa napiť, ako nám povedal jeden cyklista) prišiel prvý Tibor s Adriánom, potom Peťo a ja. Len Mareka nikde. Čakáme naňho a Peťo nadáva:
"Ja ho je..., viete čo urobil? Vyvalil sa v zákrute do trávy a začal jesť!" O chvíľu vidíme Mareka, ako sa konečne blíži k nám. Sadá si na lavičku pred budovu "krčma&rozličný tovar", vyťahuje kurča a - začína znova jesť.
Zjazd do Turzovky, horekopec do Čiech. Oddychujeme v prvej českej krčme a to sme ani hranicu ešte neprekročili. Po prestávke vyťahujeme pasy a na hranici meníme slovenské na české peniaze. Každý zvlášť. Úradníčka je z toho trochu nervózna. Ako som v kancelárií, počujem všetkých kričať:
"Maťo, ponáhľaj sa!"
Robím čo môžem, ale baby doháňame až na križovatke pod kopcom. Pýtame sa ich na cestu a radia nám "Doleva". Tak ideme doľava. Chvíľku idú s nami, potom sa odpoja. Ideme krajinou českou, Beskydami. Vyzerá to tu podobne ako v Tatrách. Široká asfaltka v lese, po stranách vysoké smreky.
Prídeme až po smerovú tabuľu, zastaneme a prenáramne sa čudujeme kde to sme.
"Okabátili nás!" prichádzame na krutú pravdu.
Stojíme, pozeráme na smerovú tabuľu a pregĺgame horké sliny. Naviac počujeme hrmenie. Otočíme hlavy smerom k zdroju zvuku a zhliadneme čierňavu. Smeruje rovno na nás. Spúšťame sa 200m k autobusovej búdke a veru dobre robíme. O päť minút sa spustila taká kanonáda ako na Silvestra. Hromy blesky len tak šľahali, a voda sa liala sťa z pretrhnutého akvaduktu.
O dvadsať minút bolo po všetkom. Ako znenazdajky búrka prišla, tak rýchlo aj odišla. Vyšlo slnko. Cesta začala schnúť, vydali sme sa na cestu. 400m sme šlapali horekopcom, potom sa začal prenádherný zjazd. Z cesty, stále mokrej, stúpali chumáče hmly. Vrážali sme do nich v plnej rýchlosti a brázdili ich. Všade, kde na mokrú vozovku svietilo slnko, nám príroda prichystala takéto potešenie.
Neskôr sa cesta úplne usušila, ostal len mierny dole-kopec. Štyridsiatka bez problémov, bola radosť jazdiť. Stačilo len sem tam zatiahnuť. Asi išlo všetko až príliš dobre, dostali sme defekt.
Adriánove začalo zrazu syčať ako zrazený had. Pár metrov a mal prázdnu dušu. Prvý defekt na našom výlete a Adriánova prvá vážnejšia porucha. Tiež bezvýznamná v porovnaní s tou, čo ho čaká o pár dní.
Defekt sme opravili rýchlo a takisto sme našli aj camp. Hovorili sme si, že ak bude drahý, pôjdeme ďalej. Nebolo treba. Ostali sme v campe "Pod Lipami". Cena dobrá a naviac sme od recepčnej dostali zadarmo špekačky.
Postavili sme stany a hor sa sprchovať. Zmyť celodennú špinu prúdom horúcej vody. To sa však podarilo len Adriánovi Tiborovi a Marekovi, Peťo a ja sme sa museli otužovať.
Oheň sa nám rozkladať nechcelo, špekačky sme si upiekli u susedov. U nich pri ohni si Peťo aj vysušil spacák. Najedení sme sa pobrali spať.
Marek:
Dnes sme prešli 95 kilometrov a prešli hranicami. Odteraz už pokračujeme cez Čechy. Prešli sme dedinou Bílá a pokračovali cez Horní a Dolní Bečvu. Stretli sme dve cyklistky: Mirku a Peťku. Šlapali tak dobre, že pokým neodbočili, sme sa za nimi ťahali. V rámci medzinárodnej spolupráce sme nadviazali kontakt a veľa nechýbalo a zúčastnili by sa výletu s hromadnou účasťou: Výlet Dole Váhom 1999. Verím, že nabudúce to už vyjde.
S tetou, ktorá vlastnila tento "rodinný" kemp "Pod Lipami" sme sa porozprávali a nakoniec nás vyšiel len asi na 25,- Kč na osobu. Potom nám ešte dala aj zadarmo špekačky takže sme obohatili našu stravu.
Zdá sa, že lieky začínajú zaberať. Odvtedy (Zuberec) som na záchode ešte nebol. Žiaľ prejavujú sa aj nežiadúce účinky, ktorých tam bolo vymenovaných neúrekom. Večer, keď prichádzame do kempu a vybaľujeme veci, sa mi pravidelne zahmlieva pred očami a mám pocit, že spadnem. Inak sa cítim už o niečo lepšie ako to bývalo, ale síl mám stále málo.
Do mestečka Rožnov pod Radhoštem to nebolo ani sedem kilometrov. Zato sme sa tam zdržali asi aj päť hodín. Pobehali sme všetky cyklistické obchody. Tibor pozeral okuliare a pedále, Marek a ja cyklistické gate. Adrián si kúpil a vymenil plášť. Ten starý mu vyliezal z ráfika. Ja som kúpil nový ráfik, keďže som stále prichádzal o špice. Bolo treba vypiecť koleso.
Nakúpili sme prostriedok na trávenie a trávenie času - potraviny a sadli si za mestom pri skanzene drevenej dediny na lavičky. Začal som vypletať a skončil som asi o tri hodiny. Ostatní sa zatiaľ najedli, napísali pohľadnice a urobili si exkurziu do spomenutého skanzenu Valašskej dediny. Keď bolo koleso vypletené, stačilo nahodiť plášť. Ten sa však na dvojstenný ráfik pratal akosi ťažšie. Adrián mi s vďačne pomohol: sťahovákom tam plášť vypáčil. Chcem nafúkať koleso, ale ako fúkam tak fúkam, dušu si idem vypľuť, koleso je stále mäkké. Sťahováky presekli dušu a tak máme ďalších 10min. oddych.
Nato že sme prešli 12 kilometrov, dosť neskoro vyrážame. Opúšťame Radhošť a zvlneným terénom cez Frenštát a iné dedinky sa dostávame až do Nového Jičína. Nájdeme námestie a lavičky. Je štvorcového tvaru, v strede sa nachádza pomník. Jeho strany zdobia domy s oblúkovitým priečelím.
Dáme si niečo pod zub a potom, aby sme neboli hladní, aj do brucha.
Marek:
Veľmi sa mi páčili tieto historické námestia v českých mestách. Jednoducho nádhera! Väčšina z tých, ktoré sme navštívili boli pekne zreparované a vyzerali starobylo a veľmi fajnovo. Aj v Radhošti, aj tu v Novom Jičíne, a potom ešte vo veľa mestách.
Prechádzame dedinami, poliami. Ťaháme sa a ideme dosť rýchlo. Až do Fulneku je rovina. Od Fulneku to rovina nie je. Cesta sa zdvíha a my sa plahočíme hore kopcom. Bolia nás kolená, ale najme Peťa a Adriana. Konečne sme hore na kopci, v dedine s názvom "Vrchy" a rozvaľujeme sa pri kostolnom múre.
Do campu nás sprevádzalo vcelku pekné zvlnené okolie. Polia, ovocné stromy pri ceste a pod. Prechádzame obcou Vítkov. Čo nás ale prekvapilo, bol strmý dolekopec tak 3 km pred campom. Stačilo len brzdiť a vyberať serpentíny. Do campu nás čakal ešte malý horekopček a potom zas hlboký zjazd dolu k rieke medzi bralami, na brehu ktorej je po dnešných 77 kilometroch camp "Podhradí".
Konečne bol s nami na recepcii Peťo. Začal zjednávať cenu. No nedarilo sa mu to a zjednal zľavu iba na svoj stan. Potom sa vyhováral na Tibora, že mu do vyjednávania babral.
Večer sme zakončili v campovej reštaurácii. Bola to reštaurácia s veľkým R. Polievka za 12,- a vyprážaný syr za 45,-. Nejde tak o tie ceny ako skôr o tie porcie. Vracali sme (sa odtiaľ) najedení.
Spať sme išli skôr, zajtra nás čaká veľmi namáhavý deň. Výstup na Jeseníky.
Naraňajkovali sme sa v reštike. Tibor s Adrianom si objednali zapekané cestoviny za 29,- Čašníčka doniesla dva ťažké taniere, na každom porcia veľká ako tehla. Pasovali sa s tým o 106, hlavne Adrián. Pritom si pochvalovali ekonomickú výhodnosť takých raňajok.
Marek sa stravoval klasicky diétne, možno až na tú paštétu. Vypočítali sme, že jeho raňajky vyšli cenovo skoro tak isto ako tie cestoviny.
V Jeseníkoch je naplánovaný oddychový deň. Nevieme sa dočkať, ale dostať sa tam nebolo ľahké...
"Niééé!" ozvalo sa dolinou Marekove hlasné zúfalé zrevanie. Uvidel serpentíny, ktoré sa ako visuté záhrady týčili nad nami. Pekná rozcvička. Zapierali sme do pedálov a fučali.
Na vrchu sa pred nami rozprestrel výhľad na zvlnenú krajinu, v diaľke sa rysovali Jesenníky.
Žltá ide síce priamo, ale horekopcom sa nevyhýba. Na jednom horekopci nás predbieha biela dodávka. Nejde rýchlo. Zrazu len sa z nej ozve hlas, ako z megafónu. Vodič hovorí do mikrofónu:
"Až to vyšlápete až nahoru dostanete broskew!"
Nemusí dvakrát vravieť. Veď ovocie je na výletoch úzkoprofilový element a tu sa nám ponúka zadarmo! Opierame sa do pedálov stále silnejšie a silnejšie. Kašleme nato, že nás čakajú Jessenníky a že by sme sa mali šetriť. Vidíme vodiča ako na vrchu otvára zadné vráta dodávky a nám netreba viac. Zachvíľu sme pri ňom a povoľujeme tempo. Pýta sa každého:
"Jabko nebo Broskew?", a hneď nám ju podáva do ruky.
Držíme ten kúsok ovocia v ruke a zastavujeme. Biela dodávka nás obieha a kývneme vodičovi na pozdrav. Potom sa už schuťou zahryzneme do šťavnatého ovocia.
Marek o to prišiel. Ale jemu teraz o nejakú broskyňu vôbec nejde. Podľa vlastných slov: "mám dosť starostí s tým, aby som sa neogrcal." Počkali sme naňho a pokračovali. Prešli sme zopár dedinami. Nasledoval ďalší horekopček. Vedel som, že Marek tlačí bicykel a tak som zosadol aj ja. Adrián s Tiborom poctivo šlapali. Tu nás zrazu znova predbieha známi ovocinár v bielej dodávke. Vidí že tlačíme bicykle a ozýva sa Tiborovi a Adrianovi:
"Tym dvem to zežerte, nezaslouží si!"
Ďalej sme ho už nevideli.
Marek nevládze, ide posledný. Keď ho čakáme, nezastavuje sa, ale ide ďalej a o 100 m si líha si do trávy. Kričíme naňho ale on nič. Chce si oddýchnuť. Prehovoríme ho, že nech len ide, že v Bruntáli dáme veľký oddych. Po 10 min sa neochotne zviecha a ide dalej. Každý horekopec je preňho úmorom. Bicykel tlačí.
Potom sa Marek pozviecha a prerečie: "Ja idem pomaly popredu a vy choďte za mnou." Poslúchame ale zakrátko ho dobehneme. Na prvej križovatke si všímame tabuľu na mesto z ktorého sme ráno vyštartovali. Ukazuje o dvanásť kilometrov menej ako naše tachometre. Marekovi to radšej ani nehovoríme.
Čakal nás ešte jeden kopček. Za ním nás Marek prekvapil. Neuveriteľne sa rozbehol, že sme mu až nestačili. Ako nám neskôr vysvetlil, videl tabuľu že do Brunálu to je len štrnásť kilometrov. Dodalo mu to energie, v Bruntále bol plánovaný veľký oddych.
Marek: Zdá sa, že tá najväčšia žalúdočná slabosť ma prešla. Šlapal som a dokonca ani neodpadol.
Vedľa cesty sme videli niečo veľmi zaujímavého. V jednej záhradke slúžili ako zásobníky vody - bomby. Normálna bomba z druhej svetovej, dlhá dva metre, hrubá pol metra, aerodynamický tvar, ešte aj krídelka mala. A on tam jednoducho napojil hadice a polieval si záhradku.
V Bruntáli oddych veru aj bol. Rozložili sme sa na širokom štvorcovom námestí na lavičkách a vybrali sa na lov. Ako prvá padla za obeť cukráreň. Vyrabovali sme z nej všetky záviny, koblihy a niektorí aj veterníky. Za dvadsať korún sme si odtiaľ odnášali plné dva sáčky pochutín. V Čechách sa neuveriteľne dobre nakupuje. Z potravín sme si odniesli dvojlitrovku koly za 13,- a mohli sme začať jesť.
V druhom rohu námestia stála sanitka. Zdravotníci zbierali podpisy na petíciu. Využili sme príležitosť a spýtali sa odorníkov na naše problémy. Peťo si kúpil na boľavé koleno Heparoid a vyzvedal sa, či je to tá správna masť. Nebola, a tak nadával.
Na boľavé kolená nám lekárky poradili ľaký recept: nenamáhať ich.
Hm, pouvažujeme nad tým keď budeme šlapať do Jesenníkov. Marek a ja si dávame ešte zmerať tlak. (výsledky: Marek: 120/60 Ja:125/80).
Jesenníky sú obávané kopce. Pred rokom ich zdolali Tibor s Adrianom vlakom. Následne ich čakal tridsať-kilometrový zjazd. Ten je teraz pred nami.
"Tak čo je, vy bermuďáci!", zvolal Peťo na Mareka a mňa ako sme vyšli z bicyklového obchodu. Cyklogate sme nekúpili ani tu v Bruntáli. Nemali také aké sme chceli (dobré a lacné). Tibor si tiež nevybral slnečné okuliare, hoci sme mu s Adriánom našli jedny parádne (s krikľavo zeleným rámom a ružovými ozdobami).
Pýtame sa jednej babky na správny smer. Keď sa dozvedá kam ideme hovorí:
"Tak to vám teda nezávidím!"
Má pravdu. Hneď za Bruntálom sa začína stúpanie. Praží slnko a riadne sa potíme.
Jeseníky nám pripravili mnoho prekvapení. Do a z Karlovej Studánky bol vytrvalý horekopec, potom nasledoval krátky zjazd až po rozbitý most. Tiborovi znovu odišiel jeden špic. Most zničený povodňou sme obišli a nasledovalo ďalšie stúpanie. Peťo si nadbehol a odľahčil sa zas hneď na kraji vozovky a všetko naokolo smrdelo. Ešte aj posádka jedného automobilu, ktorá nám šla napred nám oznámila: "Ved von tam sere!"
Na kopci sme zastali a urobili si prestávku. Boli sme v tom, že po zjazde nás znovu čaká stúpanie. Obliekli sme sa, posilnili sa fit-tyčinkou a išlo sa.
Klesanie bolo riadne, v sedemdesiatke sa stromy len tak mihali. Slzy sa tlačili do očí a nebolo počuť nič len trepanie šušťákov a svišťanie vetra. Držal si sa zohnutý volantu a musel si byť pripravený brzdiť.
Vyšli sme z lesa do dediny. Odfukovali sme po tejto rýchlostnej estráde a čakali, kedy začne stúpanie. Zbadali sme tabuľku camp 12 km. Nech sme akokoľvek chceli, žiadne stúpanie už neprichádzalo. Išli sme stále dolekopcom a už nám to bolo aj čudné. Veď sme očakávali , že do Jeseníku to bude stály horekopec. Namiesto toho sme len sem tam zatiahli, pozerali sa po dedinkách ktoré sme prechádzali a tešili sa zo stáleho klesania. Týmto spôsobom sme pokračovali až do Jeseníku.
Camp sme nehľadali dlho. Tachometer ukazuje 98 km a sme šťastní že nasleduje deň oddychový. Pred rokom tento kemp navštívili Adrián s Tiborom. Počas celej cesty nám spomínali, čo tam zažili. Na recepcii sme sa trochu zdržali. Vyčíslili nám takú cenu, že sme sa chceli otočiť a ísť niekde inde. Tibor si požiadal telefón, že si zavolá do ďalšieho campu a spýta sa na ceny. Recepčná uverila, že to s iným campom myslíme vážne a dala nám cenu ako pre českých turistov. Ešte k tomu sme namiesto troch stanov zahlásili len jeden (poriadny) stan
Ináč sme boli takí unavení a sprchychtiví, že by nám nevadilo zaplatiť aj cenu pre zahraničných turistov.
Postavili sme stany a hor sa do sprchy. Dumali sme nad systémom, ako pustiť teplú vodu. Do otvoru v stene sa hádzali mince a stlačilo sa tlačidlo prislúchajúcej spŕchy. V nej začala tiecť teplá voda. Ten systém bol taký komplikovaný, že sme sa báli že ho pokazíme. A našťastie sa to aj stalo. Vďaka poruche sme sa v jednej sprche, čo nám prenechal turista, osprchovali v teplej vode traja.
Opustili sme umyvárku, tiež povestnú z Adrianovho a Tiborovho rozprávania a išli si sadnúť do reštaurácie. Objednali sme si cesnakové polievky a jeden guláš, ale aj tak nám čašníčka doniesla niečo iné. Konkrétne dve gulášové polievky.
Ako druhé jedlo si Adrián s Tiborom dali vyprážaný syr, Marek si objednal varené zemiaky - diétnu stravu. Čašníčka mu pre zase doniesla niečo iné - vyprážané hranolky, ktoré jesť nemohol. Vymenil za zemiakovú kašu, ktorú doniesla Peťovi, ktorý chcel zas úplne niečo iné.
Vyhovárala sa, že má veľa roboty a aj že kuchár ma veľa starostí.
Po večeri prišla predzvesť nasledujúceho dňa. Hrali sme sedmu a Peťo po prvýkrát vytiahol šňupací tabak. Vyskúšali sme každý jednu, dve dávky. Vyzerali sme ako 100% feťáci. Najprv si vysypal malú kôpku na chrbát ruky, priblížil ju k nosnej dierke a silno vdýchol. Hlasité šľuky, sprevádzané rehotom sa ozývali po celej reštaurácii. Pripomínali nasávanie sopľov a priťahovali pohľady ostatných návšťevníkov.
Keď tabak vnikol do nosa, zacítil si ostré, aromatické, ale nie nepríjemné štípanie. Krabičku s tabakom potom Peťo odložil, svojho si užila až nasledujúceho dňa.
"Kto prispeje na pohľadnicu Helene?", pýta sa Tibor ako sedíme na námestí a odosielame dôkazové materiály.
Po korešpondenčných orgiách, skočíme po plavky do campu a hor sa na kúpalisko.
Bicykle sme uzamkli pred vchodom, kúpime lístky a vstupujeme do areálu. Nachádzame si slnečné miestočko a rozťahujeme uteráky. Peťo, Tibor a ja sa ideme oplaviť. Marek s Adriánom len neprestajne lehnia na slniečku. Nechce sa im do vody studenej ako arktický oceán. Len ku koncu zatváracích hodín si tam skočia na minútku, aby sa nepovedalo.
Nakúpili sme proviant a vrátili sa do campu. Peťo s Tiborom sa pustili kochtiť špagety, my ostatní sme uprednostnili reštauráciu. Tam sme sa večer zišli, pili sme pivo a mastili sedmu. Sedma sa stala hrou našej stanovačky. Hrali sme ju na kríž. Ten večer hral Peťo a Adriánom a ja s Marekom. Tibor sa zdržal hry a dobre urobil. Aby sme nehrali len tak, určili sme si výhru. Tá dvojica, ktorá prehrá, si musí šňupnúť z tabaku. Hrali sme a reštauráciou s znovu ozývalo sŕkanie. Potom nás prišla čašníčka vyhodiť. Mali záverečnú a tak sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti. Síce tam hučal televízor, ale nič nebránilo tomu aby sme pokračovali v sedme. Výhru sme obohatili o nový element, cesnak. Ten kto prehrá si musí šňupnúť a pochrúmať struk cesnaku.
Hra sa začala. Prvú sme s Marekom vyhrali, druhú tiež. Tretia skončila nerozhodne a ďaľšiu sme opäť vyhrali. Dohovorené znamenia nám bezchybne fungovali a Adrián s Peťom len šňupali. Mali červené nosy, oči, ba dokonca aj celú tvár. Cesnak a tabak štípavé účinky navzájom znásobovali. Adrián sa chytil za hrdlo a kričal: "Ja som dráčik!"
V spoločenskej sme neostali dlhšie ako hodinku, tiež ju zatvorili. Spať sa nám ísť nechcelo a v kartách sa nám darilo. Peťo s Adriánom nám to chceli zase vrátiť a tak sme sa presunuli do povestnej umyvárky. Bolo v nej svetlo a hlavne teplo.
Rozložili sme sa na lavičke, na ktorej pred rokom Adrián a ostatní spali a pokračovali sme až pokým sme nedojedli zvyšný cesnak. Potom sme sa celý vyštípaní uložili spať.
Marek: Ešte spomeniem ako blažene vyzeral Slivo keď sa vrátil z Jeseníku kde bol zavolať frajerke. Nepozeral nepočúval, len zasnene hľadel doblba. Bolo vidieť ako sa teší domov.
Marek - prebúdza sa o pol siedmej, chce si ešte na pol hodinky zdriemnuť a zobúdza sa až o ôsmej. Hneď nato nás zmrazia Adriánove slová:
"Chalani, dneska sa asi ďaleko nedostaneme!"
"Čo, prečo?", pýtame sa v duchu a čakáme to najhoršie.
"Dnes v noci som dvakrát vracal", pokračuje skleslým hlasom. Hovorí, že by dnes najradšej celý deň preležal v stane. Cíti sa slabo a je bez nálady. Dozvedáme sa, ako sa to stalo.
"Už večer, keď som zaspával, som sa cítil zle. V noci som sa zobudil a bola mi strašná zima. Bežal som rovno do umyvárky a len čo som dobehol, už to zo mňa išlo."
Tu sa z kuchynky vracia Peťo s Tiborom:
"Ale som sa obžral!", zahlási Peťo a zvalí sa na karimatku. Tibor sa usmieva vraví, že tých 140 km dnes spravíme. Očividne sa im vydaril Puding, ktorý varili.
Adrián si dáva diétne raňajky. Iskra, rožky a med.
"Už sa cítim lepšie", oznamuje na našu radosť. Rozmýšľame, z čoho môže jeho nevoľnosť pochádzať. Naposledy jedol cesnačku, potom pri kartách zjedol niekoľko strukov cesnaku. Žeby cesnaková hypervitaminóza?
Pri balení spacáku poznamená: Treba ho vyluftovať, ja som doňho naprdel." Podáva spacák Tiborovi. Tibor sa nezdrží: "Fúúj!" Adrián sa urazí: "Netvár sa akoby smrdel."
Marek: Včera Slivo prijal moju ponuku dal si polovicu z mojej hráškovej konzervy. Jemu som hrach odsypával mojou lyžicou. Dlhodobo neumývanou. Ďalšou príčinou mohol byť aj úpal, ktorý mohol Slivo chytiť včera na kúpalisku.
"O štyridsaťpäť minút vyrážame!", zavelí Marek a pomaly , naozaj pomaly sa púšťame do šlapania. Vyraziť čím skôr je pre nás dnes obzvlášť dôležité. Od toho, kam sa až dnes dostaneme, závisí naša budúca trasa. Ak príďme k vodnej nádrži Rozkoš, čo by bolo ideálne, mohli by sme pokračovať Krkonošmi do Prahy, ako bol pôvodný plán. Keď dôjdeme len do mesta/campu Orlice, budeme si to musieť do Prahy strihnúť povedľa toku rieky Labe. Inak by nám nevychádzali dni.
Adriánova žalúdočná komplikácia nás veľmi nepríjemne prekvapila. Keď to stihneme do Rozkoše tak si musíme gratulovať. No dnešný deň je pre Adriana osudový a nebude to defekt. Zle sa stane.
Z campu nás 10 km sprevádzalo stúpanie. Adrián vedie, na počudovanie dosť rýchlo. Ideme cez dedinku, míňame domy, obchody a nadávame na rozbitú cestu. Opúšťame dedinu a vchádzame do riedkych smrekových lesov, stúpame do sedla. S Tiborom predbiehame Adriana a zastavujeme až na kopci. Chvíľku čakáme, najprv príde Adrián, čomu sa veľmi čudujeme, potom Peťo a nakoniec Marek. Po vracaní sa človek má cítiť slabo a nie pretekať sa s naloženým bicyklom hore kopcom.
Ale na Adriana prišla nevoľnosť. Sadá si na múrik a stoná:
"Chalani, točí sa mi hlava." Z neďaľkého domu počuť zvuk kosačky.
"A bolí ma brucho."
Ide si sadnúť do tieňa v zástavke. Dávam mu napiť čistej vody. Marek, Tibor a Peťo idú popredu sa pozrieť na závodné autíčka, ktoré jazdia na lyžiarskom vleku dole kopcom.. Adrián ešte chvíľu oddychuje, potom sa zviecha a zakladá si helmu. Čaká nás ten dolekopec.
Míňame grandiózne veterné elektrárne. Každý z piatich stĺpov je vyšší ako desaťposchodový panelák. List vrtule siaha do polovice jeho výšky.
Adrián ide prvý, treba naňho dozerať, keby sa niečo stalo, veď pred chvíľou sa mu točila hlava a vyzeral ako mŕtvola.
Ja idem za ním, ale čoskoro ho strácam z dohľadu. "Kde je?", spýtam sa ma.
Našiel som ho v tuneli. Havarovaného na zemi. Nevytočil zákrutu a vpikoval to päťdesiatkou do steny železničného podjazdu. Osudová chyba.
Od veterných elektrárni nasledoval prudký zjazd. Cesta bola hrboľatá a v rýchlosti sa mi triasol volant. Ostrý vietor vháňal slzy do očí. Všetko sa zlievalo do jedného mihotavého fľaku. Zbrzdil som, jemne som začal klopiť zákrutu do podjazdu. Tam som ho uvidel. Stál v strede vozovky a vedľa neho stál dochrámaný bicykel.
"Nič sa ti nestalo?" pýtam sa. "Nič", odpovedá, "len vidla je pokrivená".
Odtiahneme bicykel na kraj cesty hneď za nadjazd. Pozriem sa naň bližšie a div neskameniem. Vidlica je vyhnutá najmenej o 30 stupňov, pričom jej rameno je tak zdeformované, že zapiera do špicov. Ešte som nevedel, v akej rýchlosti nabúral.
"Naozaj sa ti nestalo nič?", spýtal som sa ho ešte raz.
"Nie, len som sa trochu oškrel", povie mrzuto a ukáže mi oškretý bok. Zasmeje a dodá:
"Nie že by som sa tešil, že sa mi nič nestalo, ja tu lamentujem nad bicyklom."
Bol som rád, že to berie s humorom.
Čo robiť. Marek, Peťo a Tibor sú už niekde v Hanušovciach a my tu stojíme s nepozjazdným bicyklom. Pokúšame sa ho opraviť.
Adrián sa postavil na bicykel a ja chytám vidlu. Pokúšam sa ju nadvihnutím narovnať, ale márne. Nech sa akokoľvek spúčam, neohne sa ani o milimeter. Veru, na tomto bicykli už Adrián jazdiť nebude.
Stáli sme pred úlohou, dopraviť sa 14km do Hanušovíc, kde by sa nachádza cyklistický obchod a vlaková stanica. Pešo by nám to trvalo tri hodiny. Pokúšame sa stopovať. Ako prvé auto sme uvideli modrý mini-van, ako vchádzal do podjazdu. Začali sme mávať rukami na znamenie. Prešiel podjazdom a mi sme sa otočili za ním. Nezastaví? Zrazu sa mu len rozsvietili brzdové svetlá, prešiel ešte pár metrov a zastal.
Uháňal som smerom na Hanušovice. Fúkal mi vietor do tváre a išiel som sám. Nemal som sa s kým ťahať. Trochu som aj závidel Adriánovi, ktorý si lebedil niekde na sedadle spolujazdca.
Keď nastupoval, bicykel som mu spolu s batožinou pomohol naložiť do ložného priestoru dodávky. Išiel som sa potom pozrieť na miesto jeho pádu. V páse štrku som zahliadol dlhý vyrytý flek. To Adrián brzdil. Stopa fleku končila priamo v kamennej stene nadjazdu.
"Posledná rýchlosť čo som kukal na tachometer bola 55", spomínam si na jeho slová.
Adriana som znovu uvidel až v Hanušoviciach. Tlačil pokrývaný bicykel. Tibora, Mareka a Peťa nikde nevidel. Zložili sme sa v tieni pri dákej zatvorenej reštaurácii, zhodil som batožinu a išiel som ich hľadať. Našiel som cykloobchod, vzorkovú predajňu piva, ale po našich účastníkoch ani stopy. Vrátil som sa k Adriánovi. Žeby nás v Hanušoviciach nečakali a išli rovno do Králikov?
"Kde ste sa motali, vy motáci!", zakričal som, keď som ich videl prichádzať k nám cestou oproti. Dozvedeli sme sa, že oni vlastne celý čas boli za nami. Zdržali sa ešte pred veternou elektrárňou, kedy sa išli pozrieť na horskú dráhu. My sme ich vtedy s Adriánom predbehli.
Vidieť ich vyjavené tváre, keď uzreli Adriánov bicykel, to bol zážitok. Všetci sa spustili do rehotu, ak sa dobre pamätám. Vznikla aj fotka.
Oboznámili sme ich so stavom, železiarstvo s byciklami otvárajú o 15min. Dozvedajú sa o vzorkovej predajni Piva a o najbližšom programe je rozhodnuté.
Z predajne ideme do železiarstva. Tam však žiadnu vidlu nemajú. Tak isto sa žiaden iný obchod v Hanušoviciach nenachádza. Vraciame sa k Adriánovi. Sedí na karimatke a oddychuje. Nasadíme ho na vlak?
V železiarstve nám poradili že v jednej dedinke sa nachádza výrobňa bicyklov. S Peťom ostávam u Adriana, Marek a Tibor sa tam idú kuknúť. Čakáme na nich asi hodinku. Vidlu nedoniesli, aj keď im chceli jednu darovať. Boli totiž vo fabrike na vyrábanie odpružených vidiel na horské bicykle. Aká irónia. Samé vidle, ale nepasujúce. A k tomu mohli mať jednu odpruženú vidlu zadarmo, v rámci "medzinárodnej spolupráce".
Adrián ostal bez vidly. Čo môžeme urobiť je skúsiť šťastie v ďalšom meste. Ale ako ho tam dopraviť? Keby sme ho posadili na vlak, musel by prestupovať. To nie je nič slávne. Od rána nič nejedol a s tou všetkou batožinou by ho určite niekde prekotilo. Pokúšame sa teda stopovať.
Stojíme na kraji cesty. Len sem tam prejde dáke auto. Zastavil nám nákladiak a spýtal sa kam to bude. Žiaľ až do Králikov nešiel. Zase sme stopovali. Nič. Museli sme niečo urobiť pre efekt. Hodili sme Adriánov bicykel na zem do prachu a pokračovali v stopovaní.
Zakrátko nám zastavil biely VW Golf kombi. Adrián neskôr spomínal na digitálnu klimatizáciu a autorádio Philips. My sme také vymoženosti nemali. Doplahočili sme sa do Králikov na námestie. Tam sme našli pred cyklistickým obchodom Adriánov bicykel.
Marek: Ja s Tiborom sme sa ešte v Hanušoviciach zdržali. Museli sme sa najskôr najesť, lebo sme sa nestihli, lebo sme tú vidlou šli Slivovi zháňať. Dopracovali sme sa až do jednej fabriky, kde nám ochotný personál spravil dokonalú exkurziu. Žiaľ vidlu pre Sliva nemali.
Potom cestou do Králikov bol mierny horekopec. Po kraji cesty tiekol potok, ktorý nás celú cestu sprevádzal. Bol zaujímavý, pred dvoma rokmi postŕhal celé časti cesty, ktorú teraz opravovali. Neskôr sme zistili že ide o potok, neskôr rieku Morava.
Keď sme konečne prišli do Králikov, na hornom námestí sme Maťa zamazaného od oleja, Sliva pokúšajúceho sa napasovať novú vidlu a Elva rozvaleného pri strome na parkovisku.
V obchode nemali vidlu, ktorá by pasovala na 100%. Mali len jednu, ale o niečo kratšiu ako na favorita. Preto sa išiel Adrián kuknúť k inému predajcovi. Ten však bol na dovolenke v lázních.
Jedna predavačka z prvého obchodu sa Adriana spýtala, že čo sa mu stalo s bicyklom.
"Poďte sa pozrieť", povedal jej. Keď uvidela vykrivenú vidlu a dozvedela sa odkiaľ ideme, riekla:
"Á železničný viadukt." Prisvedčili sme. Adrián asi nebol prvý.
Neostávalo nám nič iné, ako vyskúšať krátku vidlu. Z dielne sme si požičali kladivo a rozobrali volant. Nahodili sme novú vidlu. Pasovala, až na jeden "detail". Nedala sa namontovať brzda.
"Čo keby sme dali vidlu z môjho bicykla na tvoj, a ja by som si namontoval tú kratšiu.", navrhol som. Ja totiž nemám dvojlankové brzdy a tak by mi tá vidla mohla biť akurát. Rozobrali sme teda aj môj volant a skúšali to spasovať. Samozrejme nepasovala výška špalíkov. Museli sme všetko poskladať naspäť.
Adrián sa pôsobil skleslým, ba až zúfalým dojmom. Chce ísť domov vlakom. My ho prehovárame aby ostal, kujeme plány čo s výletom a čo s ním.
Keby sme zajtra išli do ďalšieho mesta, on zase stopom, mohli by sme vidlu zohnať. Ale aj nemuseli. Keby sme ju zohnali, dalo by sa ešte prejsť údolím rieky Labe do Prahy. Ak by sme ju nezohnali, museli by sme skúšať šťastie zase v ďalšom meste.
Adriánovi je zle a chce byť doma. Budúcnosť je neistá. Preto sa rozhodujeme ostať v Králikoch a zajtra naložiť Adriana na vlak. Najbližší plán znie: pozrieť železničnú stanicu a potom nájsť miesto na spanie.
Plán je hotový, no ešte stále stojíme pred cyklistickým obchodom. Adriánov bicykel je totiž nepojazdený. Môže ho tlačiť, ale miesto na spanie by sme hľadali do dvanástej.
Marekom si všimne poklop kanálu. Skrsne mu v hlave myšlienka. Celý natešený schmatneme bicykel a pcháme vidlu medzi priečky poklopu. Zapierame sa, až poklop nadvihuje a Adrián sa len prizerá. Sem tam zakričí:
"Prestaňte, však mi zničíte celú omotávku!" Nedávame sa odradiť a pokračujeme v "oprave". Vidlu z kanála vyberáme, otáčame a vsúvame naspäť. Silno páčime a vidla povoľuje.
Na záver nášho klampiarskeho umenia zakladáme koleso. Špice už nešúchajú o rameno. Marek sa ide previezť na skúšobnú jazdu po parkovisku. Jeho prvé reakcie sú len smiech, ale očividne sa na tom výtvore jazdiť dá. Síce nie rýchlo, treba byť opatrný, ale na krátke presuny to stačí.
Ideme na stanicu, ale nachádzame tam už len správcu. Dávame si otvoriť záchody ideme otvoriť. Dočerpáme zásobu vody a vydávame sa hľadať miesto na spanie.
Hneď za stanicou sa nachádza rad bytoviek. Obchádzame ho a vchádzame do lesíka. Križujeme potôčik a pokračujeme cestičkou, ktorá vedie k miestnym záhradkám. Vedľa tejto cestičky nachádzame miesto na postavenie stanov. Zhadzujeme batožinu. Stále uvažujeme, či je to dobré miesto. Za chvíľu prejde niekto cestičkou smerom od záhradiek. Potom niekto druhý ide zase do záhradiek. Riadna premávka.
Jeden domorodec nám radí, aby sme išli smerom hore po potôčiku, že nájdeme vyschnutý rybník. Počúvame jeho radu ale nachádzame len pokosené pole. Ostávame na jeho kraji, z jednej strany obkolesení vysokou trávou.
Hneď ako sme postavili stany, začalo popŕchať. Marek a ja sme nahodili igelit. Bolo ešte vidno, a tak sa partia hráčom sedmy presunula do nášho stanu. Až na Adriana, ten oddychoval vo svojom stane. Je unavený, počas celého dňa zjedol len trochu medu a pol sáčku piškót. Karty sme nevydržali hrať dlho. Igelit na stane bránil akémukoľvek vetraniu a tak, aby sme sa neudusili, išli sme hrať von.
Našťastie prestalo pršať, sadli sme si na igelit a pokračovali v hre. Marek hovorí oddychujúcemu Adriánovi, ktorý nás zajtra opúšťa:
"Odfotíme ťa ako nám kývaš z vlaku bielou vreckovkou. A ešte ti dáme štyri cesnaky!"
Adrián ide na "záchod" smerom do kríkov. Onedlho sa vracia.
"Ja som sral len vodu!", referuje. To Marek dobre pozná a preto mu nato celý natešený odpovedá:
"To máš to isté čo ja, čo zješ to vyserieš."
Marekovi je už hej, ten sa z toho dostal. Ako začal užívať lieky, tri dni nebol na záchode. Zvyšné blahodárne tabletky posunul Adriánovi.
Marek a ja odprevádzame Adriana na vlak. Kupujeme visačku, nakladáme do vozňa bicykel. Podávame mu zabudnutú helmu a kývneme na rozlúčku. Zahučí dieselový motor a Adrián je preč. Kým príde do Bratislavy, bude trikrát prestupovať.
Tibor s Peťom sa boli pozrieť zatiaľ na hrade. Stretávame sa na hornom námestí a po nákupoch, jedle a Peťovom kleptománskom excese a vo štvorici pokračujeme.
Plán cesty sa zmenil. Krkonoše nemáme šancu stihnúť a do Prahy povedľa Labe by to bola naháňačka. Stočili sme to na juh smerom na Brno.
Išlo sa veľmi dobre. Jeseníky sú všeobecne vyššie položené a tak nás skoro stále sprevádzal zjazd. Len sem tam sa terén zvlnil a museli sme zatlačiť horekopcom do pedálov.
"Peťo, vráť mi ten tachometer!", dohováral Marek Peťovi najmenej už po stý krát. Začalo to ráno pri nákupoch.
Na námestí v Králikoch sme si pred obchodom opreli bicykle. Išli sme dovnútra, Marek ako posledný. Peťo naňho kynul hlavou a povedal, aby postrážil bicykle.
Markovi to však nebolo po vôli. Prečo by mal strážiť bicykle, keď je hladný a keď to nie je nevyhnutné? Vošiel teda do obchodu.
Keď ho Peťo uvidel v obchode, nahneval sa.
Marek nakupoval dosť dlho, vždy si starostlivo vyberal. Peťo vyšiel z obchodu pred ním. Zakrátko aj Marek skončil nákup a vrátil sa k bicyklom. Čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Tachometer nikde.
"Peťo, vráť mi tachometer!", povedal mu. Nebolo to totiž po prvý raz čo Peťovi takto zadrbalo.
"Ja ho nemám!", povedal trudne Peťo.
"Peťo, vráť mi ten tachometer!"
"Už som ti povedal, že ho nemám!"
Tento dialóg sa počas raňajok zopakoval ešte niekoľko krát. Hádali sa ako babky na trhu. Marek sa dožadoval tachometra a Peťo popieral, že ho má. Už sme končili s raňajkami, keď sa tachometer objavil. Marek ho našiel položený v Adriánovej helme zavesenej na lavičke. Veľmi sa nahneval. Tachometer mohol poľahky z helmy vypadnúť, poškodiť sa, alebo čo je horšie, stratiť.
Chcel to Peťovi oplatiť, a tak si tachometer nezaložil. Celú cestu potom hučal do Peťa, aby mu ho vrátil. Peťo zneistel. Nevedel, že ho Marek našiel. Zaradil sa ku mne a spýtal sa:
"Maťo, naozaj ten tachometer nemá"? Chvíľku som ho ponaťahoval a potom som mu prezradil, kde ho Marek našiel. Hneď som sa ho aj spýtal, či nevie ako sa tam mohol dostať. Odpovedal, že nevie.
"Vieš, nech ho tam dal už hocikto, nie je to zodpovedné.", povedal som a opakoval Marekove slová: "Tachometer mohol ľahko z helmy vypadnúť a stratiť sa."
"Naozaj neviem ako sa tam mohol dostať.", zopakoval Peťo a díval sa pritom sústredene na cestu.
V Jablonici nad Orlicí sme sa zastavili pri cyklistickom obchode, ale bol zatvorený. V ďalšom meste, Lanškroune, sme našli pekné námestie a dva cyklistické obchody. S Marekom sme ich hneď prevetrali po cyklogatiach. Tibor s Peťom strážil bicykle a 'napäto' čakali vonku. Keď sme vyšli sme s Marekom von vysvitlo, že sme zase nič nekúpili. Peťo sa len znovu začal rehotať a ohovárať naše bermudy. Jeho smiech nám už liezol na nervy.
Svitavy. Mesto nášho poludňajšieho odpočinku. Pred nákupom a obedom sa, ako inak, zastavujeme pri cyklistickom obchode. Tibor s Peťom čakajú vonku, s Marekom sa idem pozrieť dovnútra. Nachádzame super gate za 360 korún. Zamlouvajú sa nám, vychádzame z obchodu ale Tiborovi s Peťom nič neprezrádzame.
Na námestí sme sa rozdelili. Oni išli nakúpiť do potravín, my sme išli do ďalšieho obchodu. Vchádzalo sa doň dvorom, povedľa terasy jednej reštaurácie. Vybehli sme hore po schodoch do predajne.
Ochotný predavač nemal gate, ktoré by predčili cenu tých z prvého obchodu. Už sme boli rozhodnutí. V záhradnej terase sme si dali svitavské pivko a povedľa bankomatu prišli k prvému obchodu. Čerstvo vybraté české peníze sme po starostlivom výbere vymenili za pár cyklogatí. Marek si kúpil gate s trakami, ja tie za 360,- bez trakov.
Na cyklogate sme nahodili bermudy a takto kamuflovaní sa presunuli na námestie, kde nás čakal Tibor. Keď nás uvidel v bermudách, ani sa veľmi nečudoval. Väčšiu zábavu nám pripravil Peťo, ktorý pozrel na naše bermdy a klasicky spustil:
"No ja neviem, tie vaše cyklogate vyzerajú nejako strakato!" My mu na to:
"Peťo, nebuď len taký ironický!".
Podľa mapy sme mali dnešný deň zakončiť v jednom campe. Ten však na označenom mieste nebol, našli sme len plnú turistickú ubytovňu a kúpalisko. Tak sme sa aspoň okúpali.
Ako sme sa obschýnali, rozprávali sme sa o budúcom pláne cesty. Peťo s Tiborom chcú ísť pomaly na Brno a odtiaľ vlakom domov, Marek by to rád urobil všetko bicyklom. Tibor sa ma pýta:
"Maťo, ty kade chceš ísť?". Neviem presne, aké sú vzdialenosti z ďalšie plánovaného campu do Brna a z Brna do Bratislavy, odpovedám. Ale radšej by som išiel vlakom ako sa denne vypľúvať dvesto kilometrov.
Pokračovali sme po "červenej" ceste. Potrebovali sme sa dopraviť k ďalšiemu campu a nemali sme časť strácať čas miestnymi lokálkami. "Červenou" sme prešli až do Letovic, tam nás tesnotky s kamiónmi omrzeli. Vydali sme sa cez dedinky smerom na Boskovce. Išli sme rozbitými cestami, cez lúky, cez polia. Opakujúce klesáky a stúpania nás unavovali a zvečerievalo sa. Aj by sme to zapichli niekde v lese ale:
"Tu máš pásmo druhej hygienickej ochrany, tu nemôžeš stanovať!", hovoril Tibor. Pokračovali sme teda tmou - nocou k dedinke Suchá, kde mal byť camp. Peťo chcel prespať na jednej dedinskej zábave.
"Bude najebávka", prehovára nás. My zamietame a pokračujme ku campu. Už len kilometer. Všade stretávame mládež smerujúci na oslavu. Míňame skupinku dievčat a Peťo nahnevane zahlási na margo nášho zamietnutia:
"Vy ste asi impotenti!"
Okolo pol desiatej, po 120 km, prekračujeme brány campu. Či skôr hromadného stanoviska. Na rozsiahlom priestranstve sa tlačia stovky stanov a áut. Z nezpočetných miest stúpajú kúdole dymu a zaplavujú okolie štiplavou hmlou. Z okrajových putík sa ozýva spev podnapitých. V tme hľadáme miesto pre stan.
Nakoniec staviame stany osobitne, asi desať metrov od seba. Tibor s Peťom sú rozhodnutý ostať deň v tomto "campe" a my s Marekom chceme pokračovať bicyklami až domov. Vzniká rozkol.
S Marekom sme si postavili stan náhodou vedľa dvoch cykloturistov. Boli to postarší manželia vracajúci sa z výletu okolo Slovenska, prehodili sme s nimi kus reči. Včera spali v Břeclavi a predvčera pri Bratislave. Išli presne tou trasou ako my plánujeme ísť zajtra.
Tibor a Peťo, ako som už spomenul, chcú ísť z Brna domov vlakom. Ja s Marekom chceme pokračovať bicyklami. Nevieme sa navzájom dohodnúť a vzniká menší spor. Snažím sa zmeniť ich sarkazmus na dialóg ale...
"Prosím ťa, Maťo, nerozoberaj to už.", zastavuje ma Tibor. Jeho najsilnejší argument: "Dochádzajú ti argumenty."
Predtým ako pobalíme stan, dávame si malé raňajky a píšeme Peťovi s Tiborom list na rozlúčku. Keď odchádzame, vsúvame ho spolu s autoatlasom do predsienky ich stanu.
Zastavujeme sa ešte pri umyvárkach načerpať vodu. Keď sú fľaše plné, rozmýšľame ako by sme sa vyhli recepcii. Obhliadneme si terén a únikovú trasu si naplánujeme cez parkovisko.
"Pridaj, pridaj! Idú za nami?", kričí na mňa Marek. No obzerať sa dozadu je mojou poslednou starosťou. Upaľujeme ako sa čo najrýchlejšie dá, aby nás nechytili. Zastavujeme až za kopcom v druhej dedine, kde nám už nehrozí nebezpečenstvo.
Našli sme potraviny a najedli sa. Chcel som rezko vyštartovať, ale Marek ma zbrzdil.
"Pomaly, ja ešte trávim!", povedal.
Prechádzame poliami, kopčekmi. Sem tam vbehneme do lesíka. Míňame jaskyne česko-moravského krasu a zastavujeme sa pri odbočke na Macochu. Mareka ani nemusím dlho prehovárať, veď napokon by bola škoda nechať si ujsť tento prírodný unikát. Na moje prekvapenie vyzerala Macocha úplne inak ako som očakával.
Hneď cesta k nej bola ako výstup na Rysy. Niekoľko stupňové serpentíny. Keď sme prišli na vrchol, dali sme za pravdu susedovi cykloturistovi z campu. Naozaj to tu vyzerá ako na "Václaváku." Všade je veľa turistov, sú tu stánky so suvenírami ba dokonca aj chata s reštauráciou na terase.
Pobehujem medzi tým zmätkom, pozerám sa na zem a hľadám Macochu. Nikde však tú hlbokú dieru nevidím. Ani v strede "Václaváku", ani za žiadnym stánkom.
Až neskôr si všimneme rad smerujúci k nejakému mostíku. Neviem či mám byť rozčarovaný nad tým, že Macocha vyzerá úplne inak ako som si predstavoval, alebo nad tým, že za jeden pohľad do voľnej prírody treba zaplatiť päť korún. Trochu nás upokojilo, že spolu so vstupným na mostík sme dostali pohľadnicu. Výhľad, ktorý nás z mostíku čakal, bol nečakaný.
Macocha vznikla prepadom stropu obrovského podzemného dómu. Vytvorila sa tak priepasť hlboká 138 m. Stáli sme na jej okraji a pozerali do "bezodnej" hĺbky. Na dne sa leskla hladina malého jazierka.
Marek: Áno, z geologického hľadiska vznikla priepasť Macocha zrútením stropu obrovského podzemného dómu. Táto veľká jaskyňa ležala pod hlbokým závrtom vymývaným krasovými vodami vo vápencovom podloží. Okrem toho bola situovaná i pozdĺž význačnej tektonickej poruchy. Posuvom vo vrstvách sa potom otriasli základy dómu, strop sa prepadol a na jeho mieste sa potom otvorila eklipticky tvarovaná priehlbina. Rozmery jej horného okraja sú, odoka, 174*76 m.
Hornaté údolia, motokros, stúpanie a záverečný zjazd. To všetko nás sprevádzalo až po sivý nadjazd. Prešli sme ponad diaľnicu, ktorá sa ako široká stuha vlnila k mestu Brno. Už neexistovala šanca pomýliť sa. Zakrátko sme boli v Brne.
V centre sme nakúpili proviant, popozerali mesto a pokračovali. V záhradnej reštaurácii Jitřenka sme sa výdatne najedli. Mali tam dobré pivo, kofolu, kapustovú a gulášovú polievku. Marek znovu trávi a rozbiehame sa pomaly.
Marek: Dodnes na toto slušné pohostinstvo pamätám a vždy keď pôjdem okolo, tak sa zastavím. Už len kvôli tej výbornej polievke.
Ťaháme na Břeclav, povedľa diaľnice. Slnko pripeká. Zavše nás ovanú sálavy tepla. Potíme sa ale prepletáme nohami jedna radosť. Vo Veľkých Nemičanoch stojíme na kofole. Odtiaľ ideme neprestajne tridsiatkou až do Břeclavi. Až na jednu nehodu.
Išiel som prvý, Marek za mnou. Tachometer ukazuje 34 a ľahko sa mi šlape. Zrazu len počujem zvuk, akoby padli na zem tyčky z Marekovho bicykla. Otočím sa a naozaj. Z Marekovho bicykla padli tyčky od stanu. Zastavuje pri kraji a pozorne ich sleduje - autá.
Marek: Prvé auto. Nespomaľuje, stále sa približuje k látkovému vaku, v ktorom sú tyčky, a ktorý je v strede jazdného pruhu. S prehľadom prejde stredom ponad tyčky, nezavadí.
Prichádza ťažký poschodový autobus. Vzdialenosť medzi ním a tyčkami sa skracuje. Vodič strhne volant, autobus sa nakloní a tyčky obíde. Ešte ide posledná škodovka 105-ka a potom už autá nejdú. Ten mladý imbecil si nerobí starosti a prejde aj predným aj zadným kolesom rovno po tyčkách. Až potom som šiel pre ne a skontroloval stav.
Bude ich treba vyrovnávať.
Vyhrešil som Mareka a pokračovali sme.
Tesne pred Břeclavom nás zastihol dážď. Schovali sme sa pod diaľničným nadjazdom. Ja som zjedol keksík a Marek si ostrihal necht na nohe (lebo ho tlačila topánka).
Rozmýšľame či nepotiahneme až na Slovensko. Potom sa rozhodneme ostať v Břeclavi. Bude to omnoho pohodlnejšie. Do campu prichádzame o takej dobrej pol siedmej a na tachometri vidíme takých dobrých 126 km.
Recepčná je tučná stará baba, stále nervózna. Všetko sa snaží robiť rýchlo - rýchlo, vykotúľala sa jej z rúk minca a padla na zem. Cenu máme za "českú taxu", nepokladá nás za cudzincov potom ako sme uvažovali či pre cenu nepôjdeme ďalej.
Staviame stan. Či vlastne chceme postaviť stan. Zdeformované tyčky akosi do seba nepasujú. Keď chceme spať, treba ich narovnať. Požičiavame si sekeru. Zisťujeme, že je ruskej výroby, dokonca aj rúčku má železnú. To nám nebráni tomu aby sme vydávali zvuky ako z kováčskej dielne. Klopkali sme, búchali, až pokým neboli tyčky plne funkčné.
Osprchovali sme sa v teplučkej vode. Čistí a svieži sme sa išli najesť do campovej jedálne. Marekovi sa podarilo na poslednú chvíľu pred zatvorením kuchyne objednať jedlo. Dal si knedlo-věpřo-zelí. Keď mu ho doniesli, priam žiaril šťastím. V ruke držal pivo -a s nadšením si pochvaľoval ráz poslednej večere v Českej Republike.
"Idem počúvať Slobodnú Európu a tráviť.", odobral sa Marek do stanu. Našiel som ho ležať na karimatke. Pokojne vzdychal. No blýskalo sa a nás čakala ešte jedna úloha. Prehodiť igelit cez stan. Po tomto úkone nám už nič nebránilo pokojne sa oddať sladkému spánku.
(Tibor s Peťom sa zobúdzajú na obed a presúvajú sa dvadsať kilometrov do ďalšieho campu.)
Mal som pocit, že tá hranica je v nekonečne. Tak pomaly ubiehali kilometre ako sme sa k nej blížili. O desiatej prekračujeme štátnu hranicu a sme doma. Na Slovensku.
Vidno. Prvá dedina Kúty. Zanedbaná cesta, nepokosené trávniky, všade špina a prach. Musíme si zvykať. Zastavujme sa krátko na omši v kostole a potom v miestnej krčme. Pijeme kofolu a počítame, koľko sme na výlete minuli peňazí. Z benzínovej pumpy za dedinou ešte voláme domov, aby nás čakal navarený špenát s volským okom. Žiaľ nikto nie je doma.
Moravský sv. Ján, Veľké Leváre, Malacky, Stupava. Stály protivietor. Ťaháme sa a darí sa nám udržať rýchlosť okolo 27. Pred Stupavou oddychujeme. Plníme fľaše železitou vodou z prírodného prameňa. V besiedke obedujeme. Šproty, chlieb, vločky. Je dvanásť hodín, Marek počúva Twist.
V Stupave sme sa zastavili na kofolu. Potom sme vošli do starej známej Bratislavy. Prešli sme Lamačom, Karlovou Vsou, Slovnaftom a sme o štvrtej sme doma. Z Břeclavi to bolo už len 92 km.
(Tibor s Peťom vychádzajú z campu, idú do Brna, sadajú na vlak a o šiestej večer nás prídu navštíviť.)
