Oravské Vychádzky 2002

Úvodom

Náš tohtoročný výlet sa od tých minulých odlišoval hneď niekoľkými skutočnosťami – „jadro“ starej partie, teda Marek, Compi i Lukáš odišli do zámoria zarábať peniažky, Tibor pracoval a tak vyhliadky boli dosť pochmúrne. Naviac ani mi ostatní sme neoplývali časom...nápad uskutočniť niečo ako oravské vychádzky vznikol vlastne celkom spontánne u Lacovcov v kuchyni, vo štvrtok 18.júla keď sme pozerali u Matúša fotky z Tatier. Bavili sme sa kedy vlastne pôjdeme na Zolovu chalupu na Orave, pričom sme rátali, že budeme mať auto k dispozícií...nejak sa zvrtla reč aj na bicykle, ten nápad sme však zavrhli s tým, že je príliš komplikovaný...a že sa ešte uvidí. Uvidelo sa teda čoskoro – keď som ja búrlivo oslavoval na Pohode2002 v Trenčíne tak sa Zolo s Matúšom dohodli na pláne aj termíne – nasledujúci utorok ideme! Ani Kaktus, ani Tibor sa z rôznych dôvodov nepripojili moja účasť bola otázna do pondelka večer. Potom už bolo jasné – vyrážame v oklieštenej zostave – ja, Zolo a Matúš...

1. deň - Utorok 23.júla

Prvé, našťastie príjemné prekvapenie som zažil hneď ráno keď som dorazil k Zolovi. Zolo totiž patrí k „horským“ typom a vlastne ako jediný z nás jazdí prevažne po kopcoch, vrchovinách a iných nerovnostiach a z toho dôvodu sa na výlet chystal na svojom staršom horskom bicykli. Aké bolo moje prekvapenie keď ma ráno vítal s novučičkým – pravdaže horským strojom – úplne odpruženým unikátom za cca. 30 000 Sk! Treba podotknúť, že bicykel „vznikol“ v noci o jednej a mal teda iba pár hodín – výlet mal byť zaťažkávacia skúška...Ešte prezradím, že Zolo pracuje v cykloobchode Bicykle u Mira (info u zollo@host.sk) a bicykel mal teda za nižšiu sumu...
Z hodinovým oneskorením sme teda dorazili k Istropolisu kde sme stretli Matúša – výler sa môže začať! Vzduch je fajn, slnko svieti – ale nie príliš, čo viac nám treba? Výlet 2002 sa môže začať. Kým sme vyšli z Bratislavy šťastne sme obišli zopár kreténov, ktorí predbiehali do zákruty...ach jaj. Išli sme cez Svätý Jur, Pezinok, do Modry, kde sme sa odfotili pod pamätníkom Štúrovcov – veruže šikovná parta chlapcov to bola. Nie taký kľaví ako tí dnešní hej-Slováci. No, presuňme sa od politizovania opäť k bicyklom. Šlapalo sa dobre – šli sma asi tak 30, miestami 33-4, celkom slušná rýchlosť. Prvé zdržanie nastalo tesne pred Trnavou, kde Zolo dostal zvláštny defekt...totitž plášť bol veľmi divne prederavený – no, museli by ste to vidieť. Oprava zabrala asi hodinu, do Trnavy sme dorazili už v pohode. Prozreteľnosť nás zaviedla do cykloobchodu, vedľa ktorého sa nachádzala pizzeria – to sme práve potrebovali! Posilnení pizzou a Topvarom vyrážame ďalej.


V pozadí Jadrová Elektráreň Jaslovské Bohunice

Míňame JEBO a ja si po prvýkrát obliekam svoje novučičké vianočné cyklogate bez výstelky – na holé telo!!! Hmmm, až neskôr zisťujeme, že slipy sa do týchto cyklogatí asi celkom hodia...V istej dedinke pred Novým Mestom n.Váhom stojíme na kofolu – 8Sk, no nepi to a zvažujeme naše výletové mená – Matúš sa svojho prívlastku Hustá brada tak ľahko nezbaví...Zolovi prischlo „mechanický húpací koník“ a ja som tzv. plachtiaci BB...teda buzerant budúcnosti...(neurážam žiadne menšiny) teda oblečení výlučne do elastických priliehavých cyklogatí, s helmou a mojimi skvelými brýlami...
V Novom Meste spomínam na výlet „Dole Váhom 99“ keď sme tu s Marekom zdravili cyklistku a spolužiačku Ivu Lackovú...dávame sa smerom na Beckov, legendárny považský hrad.


Hrad Beckov

Počasie drží – je príjemne pod mrakom, štveráme sa na Beckov, kde nás čaká zaslúžený výhľad. Meníme tu pôvodný plán prespať v kempe kedže sa naskytá možnosť prespať u mojej babky. Do Trenčina ideme „Beckovskou“ cestou, teda okolo Zelenej vody (pozor na pirane!) cez Trenč. Stankovce a Turnú, stihneme si ešte omrknúť mesto...je to príjemné zložiť sa v dome – starosti s vybavovaním zliav v kempe (poydravujem Helu) a stavaním stanov odpadajú. Zolo je dosť unavený a preto s Matúšom vyrážame spoznávať nočný Trenčín sami.



Matúšova ulica...

Niežeby babka nemala nič navarené, ale nemala nič „špeciálne“ keďže sme prišli bez ohlásenia a preto nasleduje večera – zase v pizzerií, že Matúš...ale bola dobrá. Matúš Trenčín ešte nevidel, tak sme ho pobehali krížom-krážom, stihli ešte zmrzlinový pohár v peknom podniku vedľa Steps-u (zistím meno), vrátili sme sa tak o jedenástej. Prvý deň máme za sebou...
145km

2. deň - Streda 24.júla

Ráno sme vstali asi o siedmej, vyrážame tak o deviatej. Odskočíme si načapovať Kubranskú Kyselku (cesta na Žilinu) a prvá odbočka do prava na Kubru a potom nasleduje „oplátková“ prestávka v Trenč. Tepliciach. Naviac tu pracuje moja teta v Liečebnom dome Krym, takže napriek tomu, že obchádzame kontroverznú Elektru sa tu zdržíme viac ako hodinu. Na moste slávy (viď Artfilm) kde sme zvažovali otlačiť naše gumy mi z ničoho nič zavolal tajomný Mustafa! V takých kúpeľoch sa človek zase toľko nečudeju, veď Arabov, Mustafov a Abdulláhov je tu viac než dosť...ale predsa, postuipne vysvetlo, že hovorí nemecky, je Turek, ale volá z Rakúska a pýtal sa ma na akúsi Michaelu. Keď vysvitlo, že som zo SVK, tak náš hovor spel k rýchlemu koncu, ak niečo o „tajomnom Mustafovi“ viete ozvite sa! Hovor mal aspoň tú výhodu, že som zarobil nejaké 4 Sk za službu BONUS (Eurotel)...lesnou skratkou sa dostávame so Dubnice...ďalej do Ilavy. Tu so Zolom obedujeme na námesti v reštike u Moravca, Matúš sa napcháva z „vlastných zásob“ v parku. Potom pokračujeme smerom na Belušu a Lednická Rovne, opalujeme sa, obdivujeme krásy okolia a zrazu – prúser, Zolovi hapruje bike! Chytáme podozrenie, že to zmontovanie nebolo celkom kóšer – veď ani nemôže šľapať na strednom lebo mu preskakuje reťaz a teraz nejde už vôbec...no, nie veru najlepšia reklama pre Bike u Mira – ale ináš odporúčamJ. Máme šťastie v nešťastí – kúsok dole v meste je cykloobchod, kde nás víta impulzívny pánko:“Ako ste ma tu našli? Veď nemám žiadne plagáty! Opravu odbije – nikdy som to nerobil, ale skúsime! Schyľuje sa na dášť, zvažujeme že pre súčiastky niekto bude musieť skočiť do Púchova...nakoniec však všetko ide dobre. Pokazila sa kazeta – tuším tam aj namiesto dvoch stupienov bol iba jeden – ujo uznanlivo hovorí „chozraščot“, čo bol tuším súbor akýchsi úsporných opatrení ešte za socíku. Hlavne že to teraz drží. Ideme ďalej! Cez Považskú, povedľa majestátnej Manínskej Tiesňavy do Bytče. Šľape sa stále dobre, slnko je OK. Bytča je mesto sladkých prekvapení (zdravím Mareka!)– pred rokmi som tu jedol skvelé pirohy, dnes sme narazili na úžasnú pekáreň kde piekli rovno vo výklade! Zatvárali o šiestej, došli sme o desať šesť, takže takpovediac v hodine dvanástej...koláče boli úžasné a akurát nám dodali energiu na finálny úsek do Žiliny. Žilina – mesto pod Dubňom...zastali sme pod sochou „Otca národa“ A.Hlinku, ktorá už je známa z nejedného predchádzajúceho výletu...(viď foto) Tu sme stretli Matúšovu spolužiačku a ja som zaspomínal na dnes už legendárny výlet „Dole Váhom 99“, práve v Žiline sme jedli super makovník (Tesco na námestí) a poniektorí aj grilované kura (stánok vedľa). Schyľovalo sa k dažďu a preto som bol viac ako rád keď som sa dal na cestu k ujovi – je to výhodné prechádzať cez mestá kde má človek príbuzných...Zolo a Matúš si ešte pošľapali do ATC Varín. Predvídavo – v očakávaní bohatej nádielky vyberaných jedál som k Zolovi preložil polocivu oblečenia...



Hlinka - Otec národa

Matúš a Zolo

V Žiline sme sa rozdelili. Vlado išiel do pohodlia rodinného krbu, ja so zolom sme šlapali za romantikou. ATC Varín som už poznal z minulých výletov, pre zola to bol vôbec prvý kemp a stanovanie na bicyklovm výlete. Tradične som skúsil zjednať zľavu a keď sa nedalo, vytiahol som moju neplatnú Euro26 kartu. Recepčné na ňu nechápali a po chvíľke váhania radšej zavolali šéfovi. Tomu Euro26 asi tiež nič nehovorilo, tak sa žiada zľava nekonala. Nevadí, vynahradí to azda kvalita služieb... No ako nachádzam naše staré stanovisko a zhliadnem plechové búdky, v ktorých sa skrývajú rozhegané umývadla a záchody, prichádzam k záveru že v tej kvalite služieb sa až tak veľa nezmenilo... V kempe počujeme samí cudí jazyk, pri každom stane sú nejaký holandania alebo nemci. Tak keď su pre nich sprchy dobré, budú hadam i pre nás... Boli, až na teplú vodu. Večer sme si dali v kolibe-kempovej reštaurácií cesnačku a toast. Zaujmavé zistenie bolo, že Zolo za všetky objednané komodity platil asi len polovicu - a to len preto že tam ako vegetarián nemal miniatúrne plátočky šunky! Asi majú v Žiline drahé mäso alebo čo.

Ráno sme sa obzvlášť neponáhlali. S vladom sme boli dohodnutý na pol deviatu čo v reály znamenalo asi o hodinku viac. Spokojne sme si našli stôl a lavicu pri ohnisku a rozložili si raňajky. Zolo namiešal kávu a ja som otvoril baltické slede. Cvíľlu predtým zavolal Vlado - nesklamal - vraví že je niekde pri Strečne. Dohodneme sa že sa stretneme v Terchovej a pokračujeme v raňajkách. Do Terchovej nakoniec prišiel o takých 10min skôr ako my.
115km

3. deň - Štvrtok 25.júla

Vyplatilo sa, výsledok predčil všetky očakávania – ráno som odchádzal od tety s tromi pohármi sójového gulášu, tromi krabicami orechových šatôčok (Marek, počujem ako sa v US zalizuješ a Kremo - Ty tiež!), zeleninou, pečivom, dvoma kelímkami Tofupomazánky(no, tu sa Kremo nezalizuje), asi 20 čokoládami – slovom ťažší o 7 kíl s úplne narvatými taškami. Pred Varínom som nie celkom správne odbočil a tak sa dostal do dedinky Nezbudská Lúčka, čo je už skoro pod Strečnom. Strečno sme obchádzali, cesta je frekvetovaná a naviac sa tu včera stala dosť hrozná havária. Takisto sme chceli vidieť Terchovú. Do Terchovej sme šli rozdelení do dvoch skupín a až tu nastala „reunion“.



Pád v Terchovej

Počasie bolo veru nepríjemné, každú chvíľu sa mohlo rozpršať a bola dosť zima. Napriek tomu, sme sa vyštverali k soche nemenovaného Juraja J., ktorý kedysi napĺňal skutkovú podstatu trestného činu tým, že bohatým bral a chudobým dával. A ešte aj sochu mu postavili. Teda.

J.Jánošík a Terchová

Pri soche na nabalených bicykloch

Cestou na stupák z Terchovej nás zastihol silný dážď, zmokli sme poriadne, naviac to vyzeralo, že tak skoro to neprejde. Hore sme sa teda prezliekli a pomaly (35) schádzali dole. Zjazd bol fajn – veď sme išli bez šľapania nejakých 12 km. Našťasie už dole po najstrmším kopcom prestalo pršať, takže sme sa mohli začať sušiť – protivietor nebol až taký silný ako to po búrkach neraz býva, išlo sa teda dole v pohode. Ak by ste niekedy išli touto traosu tak Vám Matúš, ktorý tie kopce zliezal z oboch strán potvrdí, že z Terchovej je ten kopec dolu dlhší ako naopak, verte mu, ináč si pekne pošlapete. (Teda aj naopak, ale menej). Najbližšia zastávke bol Dolný Kubín. Jedli sme v asi najlepšej reštike počas výletu, ktorú týmto odporúčame – Lucia na námestí v Dolnom Kubíne. Chutné, cenovo a bicyklovo prístupné, fajn. Ináč, v Kubíne odporúčame aj zbystriť zrak a sledovať tamojšie devy – pekné a (asi) neprístupné(obsadené)...to sa nevie. Odtiaľto už nasledoval Oravský maratón – Istebné, Podzámok, Krivá, Dlhá, Podbiel, Nižná, Tvrdošín, Štefanov.



Orava volí SNS, a ty?

Cestou sme sa dozvedeli, že Orava volí SNS, videli sme zopár kamiónov a potraviny u Ferča (Nižná) kde ma pred 5mi rokmi počas zimnej lyžovačky obvinila predavačka, že kradnem čokoládu, nestretli Zolových známych, ktorí mali byť doma, ale neboli. Predsa sme však niekoho stretli už v Štefanove – Zolovu vzdialenú rodinu, teda ich dcéru ako kočíkuje dieťa. Má 16 rokov. Teda ona, to dieťa 7 mesiacov a nie je jej. A Matúš, ktorý nás vždy balamutí kadejakými hlúposťami veril, že to je jej, he-he. Napriek istej úvane, sme sa posilnené dobrým jedlom vybrali na Oravice.



Večerná cesta na Oravice.

Bicykle bez tašiek, do bola radosť – šli sme cez horu do Trstenej, ďalej tradične cez Liesek, Vitanová a Oravice...vstupné do bazéna 100 Sk. Zišla by sa tu Hela, tá by to určite vybavila zadara. Matúš ju ale skvele zaskočil – síce vo Varíne mu na otázku či majú zľavu na Euro 26 odvetili, že ani na Euro 3000 nie, tak tu nasadil tvrdý nekompromisný štýl – ideme zo Žiliny a chceme cyklozľavu. Dobre – koľko? Za 100 traja. OK. Kúpanie pohoda, voda teplá, Matúš keď bude milionárom, tak kúpi taký vak, že stále budeš v tej teplej vode a pritom sa možes bicyklovať. Matúš asi 8-krát za výlet povedal, čo spraví keď bude milionárom tak sa majte na pozore(najmä Marek), niečo iste chystá.



Na kúpalisku nás zastihla noc...

Cesta z Oravíc bola zaujímavá – mali sme jednu baterku, ktorú si Matúš vpredu upevnil na Marekov Puch – teda jeho bicykel, Zolo blikal a ja som sa príležitostne odrážal. Išlo sa dobre, miestami sme síce nič nevideli, ale aspoň smer bol dobrý. Jediná nepríjemnosť sa vyskytla na poslednom dolu-kopci do Śtefanova, kde Matúš narazil na hlbokú jamu – išiel som za ním a veru to vyzeralo, že sa skiepi v 40ke. Ale vytočil to, neviem ako. Dorazili sme asi o jedenástej samozrejme sme potom jedli a pili čaj s rumom, občas aj bez čaju...a debatovali v všakovakých naliehavých záležitostiach, sociálnych filtroch, jedlách a (ne)zmysloch života...nakoniec už vlastne nik nevedel, čo kto povedal a prečo o tretej sme si teda ľahli spať.
100+60km

4. deň - Piatok 26.júla

Dnes nás čakal ako ináč samozrejme opäť zaujímavý deň. Vstali sme okolo deviatej, kým sme sa vychystali mohlo byť nejakých jedenásť. Náš plán pozostával z výletu na Roháče – teda na Ťatliakovo pleso cez Habovku a Zuberec. V Zuberci som sa odfotil s občianskym, nech každý vidí komu táto dedina patrí!



Miesty zemepán Zuberec a jeho dŕžava.

Pomaly sme išli smerom do hôr. Bol to dobrý pocit šľapať s bicyklom po stopách kde som kedysi išiel na lyžiach...teda asfaltkou, ktorá vedie k vleku na Spálenej. Prešli sme cez múzeum Oravskej dediny a už sme boli v lese – nasledoval dlhýýý stupák, ktorý bol postupne strmší a strmší – ešteže výhľad bol krajší a krajší. Do kopca sme išli asi 9-kou, takže chvíľu trvalo kým sme sa vyštverali až hore. Tam sme si dali zaslúžené bryndzové halušky a šošovicovú polievku, čo na horskom vzduchu chutilo skutočne skvele. Zjazd dolu sme prežili bez újmy na zdraví, v Habovke odbočili na Oravice a vychutnávali si krásnu, nedotknutú, oravskú prírodu a miestne kopce. Na Oraviciach padla dobre tradičná kofola a tou istou cestou, čo včera v noci sme sa vracali na chalupu – cez Vitanovú a Trstenú. Tu sme ešte zastali na nákup v miestnom supermarkete a nakúpili veru požehnane, ako sa na správnych cykllistov (a nenažrancov) patrí - až nám praskali tašky a ruksaky. Vracali sme sa temer v tme, tentokrát bez nepríjemných ekvilibristických kúskov (viď Matúš včera). Len čo sme dorazili a trochu sa upravili – Zolo mal jedno lýtko čierno-červené od krvi a reťazového oleja, vybrali sme sa na „rodinnú návštevu“ – potom ako sme navštívili moju babku, nemohli sme obísť Zolových tunajších príbuzných. Počastovali nás vínom a koláčikmi. Pritom sa preberali tradičné veci – rodina, zdravie, počasie, oplzlosti z časopisu markíza (akože jeden ujo má problémy so svojím 35cm-ým...oným), štúdium a tak. Vrátili sme sa asi o jedenástej – prísť na návštevu neskoro má tú (ne)výhodu, že Vás hostitelia vyhodia lebo samy chcú ísť spať. My sme s Matúšom ešte boli pomerne čulí a pustili sa do prípravy ohňa. Zolo išiel dospávať za nás všetkých. Oheň sa robí na kopci za domom, ide sa tam cez záhradu, resp. oplotený areál, v ktorom nás prekvapil Steppenwolf, teda Oravawolf, susedin pes Jonny, Žonie, Džonnie alebo ako sa to píše. Každopádne si myslím, že Matús si myslel všeličo keď sa na neho z tmy vyrútil...ináč bol potom celkom fajn, robil nám pri ohni spoločnosť akurát stále pchal ňufák do jedla a vôbec nič si nerobil z ohňa ani tepla. Zabalili sme to o nejakej jednej...pomaly aj na nás doliehala únava. Ráno sme chceli vstávať o šiestej a „vybehnúť“ na Osobitú, to sme ale už vedeli, že tento nápad sa nezrealizuje...
90km

5. deň - Sobota 27.júla

Dnes sme mali „deň oddychu“ – úprimne povedané sme boli dosť unavení a skrátka sa nám nechcelo príliš namáhať. Tomu zodpovedala aj kilometráž – nejakých 35km/deň. Vybrali sme sa na priehradu, pozreli prístav, Poliakom zavadzali na fotke a išli ďalej smerom do Námestova. Tam sme chceli ísť na internet, ale otvárali až o dve hodiny, takže sme si čas skrátili kofolou a výletom do Jasenice na ktorý nás prehovoril Zolo. Ja s Matúšom sme boli v stave, že by sme dobrovoľne akurát tak pili pivo/kofolu a čítali SME, popríde spali na lavičke v parku.



Námestie Námestova.

V Jasenici sme zapadli do miestej krčmy (odporúčam zaradiť do databázy www.kamnapivo.sk) a dali sme zopár pív (15Sk) a kofolu (10Sk). Ja som potom museli ísť nanajvýš opatrne, preda len pivá a prudké slnko pôsobia na rovnováhu cyklistu a nepriaznivo ovplyvňujú schopnosť jazdiť pekne rovno ako sa sluší a patrí. Počas cesty späť do Námestova sme museli každé dva kilometre stáť a niekde to oprieť...naše vylučovacie orgány fungovali skutočne na úrovni. Keď raz Matúš bude milionárom tak iste vymyslí niečo, aby sme nemuseli...
V Námestove sme pozreli i-net, dozvedel som sa, že polhodinový telefonát z US, na ktorý som stále čakal sa asi neuskutoční a tým pádom prídem o 30Sk z BONUSu a šli sme domov. V Štefanove sme si rozdelili úlohy – Matús využil znalosti získané dlhoročnou prácou na domácom gazdovstve a chopil sa úpravy predzáhradky v štýle: „niečo vytrháme, niečo necháme“...Zolo mu asistoval a potom zaľahol. Ja som sa pod zámienkou turistiky vydal do hory – malý výlet nikdy nezaškodí, najmä keď sa tým človek vyhne práci. Okrem bažanta (zlatého) ma v hore nič neprekvapilo, teda - ešteže som sa ako skoro vždy nestratil a normálne išiel po ceste a vrátil sa za svetla. Ešte som pokecal 20 minút s tetou susedou a dozvedel sa kopu zaujímavých vecí, napr....ale o tom inokedy – veď si tam sami zájdite a pokecajte. Potom sme sa s Matúšom pustili do prípravy večere – cestovín so zeleninou, rôznymi pochutinami a sójovou fašírkou. Dobrééé. Pri jedle nás prekvapila 16-ročná príbuzná Eva...zdržala sa asi tak 3 hodiny...tú poslednú som prespal.



Takto sme po večeroch ľúdili muziku...

Mám tú skvelú vlastnosť, že keď sa večer so mnou niekto chce rozprávať, tak často zaspím. Začal som s tým pred siedmimi rokmi, keď som namiesto večerného učenia pravidelne spal a pokračoval na VŠ, keď som zaspal počas návštevy kamoša z vedľajšej izby intráku; tento trend vrcholil v posledných mesiacoch počas príprav na bakalárky, keď som pravidelne zaspával ihneď po príchode na izbu - len čo som stihol rozpovedať svoje každodenné zážitky. Po niekoľkých vetách svojho spolubývajúceho som už bol tuhý...no a takto som si vystrelil aj z Evy...myslím, že to ale vzala celkom športovo; s úsmevom prehodila – tak sa teda majte a zajtra sa uvidíme a odišla. Ja som sa čoskoro odobral do ríše snov...Zolo zatiaľ ručne pral naše veci, pretože práčka odmietala fungovať...
35km


Ručné Pranie

6. deň - Nedeľa 28.júla

Takže dnes sme mali na programe odchod. Balenie nám trvalo skoro tri hodiny, teda hlavne upratovanie a sušenie vecí zo včerajšieho ručného prania. Pri raňajkách som zistil, že rum a ovsené vločky sú skvelá kombinácia – je to špecialita, ktorá nesmie chýbať na žiadnom z nasledujúcich výletov. Pri príležitosti odchodu sme si obzreli aj strechu, cez ktorú pomerne dosť zatekaná. V dôsledku toho je v obývaku taká vlhkosť, že slané tyčinky od apríla nasali všetku vlhkosť a visia z pohára ako kus kábla. Ešte sme samozrejme stretli tetu susedu, ale okolo dvanástej, v čase najväčšieho úpeku sme boli „startbereit“ a skutočne sme aj vyrazili. Išli sme smerom na Námestovo a pred ním sme odbočili na Oravskú Lesnú – dedinu, kde je vraj v zime najviac chladno. Nuž, nám bolo pekne horúco, tričká sme dávali dolu. V Oravskej Lesnej bol práve odpust a jarmok a teda všade kopa ľudí. My sme dali kofolu (nielen jednu) a pokračovali ďalej – pár zátačiek smerom hore, aby som použil Marekovu frázu z opisu výletu „Stredoslováci 2001“! Na kopci sme však stretli iba babku s „rádioaktívnym hríbom“ – teda bol taký veľký, že musel byť nejaký ožiarený; babka nám prezradila, že tadiaľto veru cesta nevedie...na scestné chodníčky nás to Matúš chcel naviesť, ešteže sme stretli túto divotvornú babku. Cesta pokračovala po kopcovitom teréne prevažne smerom hore krásnym krajom – čo sa týka prírody, je to také slovenské Švajčiarsko, ale ináč je kysucko-oravská oblasť chudobná – ešte aj veveričky tu boli akési vyziabnuté. Dospeli sme na najvyšší bod kde sme narazili na železničné koľaje! Železnica v takej výške, nechápavo sme krútili hlavami...



Vlado na smrť unavený...

Zjazd dolu bol osviežujúci, išli sme asi 15 km smerom dolu asi najdlhšou dedinou zo všetkých výletov po Slovensku vôbec – Nová Bystrica skrátka nemala konca! Čakalo nás tu ešte jedno prekvapenie – pštrosia farma. To by jeden na Kysuciach ozaj nečakal...pokračovali sme do Krásna nad Kysucou, kde sme hľadali reštiku, ale žiadnu veru nenašli. Tu sa mi podaril husársky kúsok, keď môj mobil len tak sám od seba zavolal Zolovi – nuž na ceste neboli iba divotvorné babky, ale aj naše mobily vyčíňali...



V srdci Oravy nájdete pštrosy.

Cestou do Kysuckého Nového Mesta sme mali nepríjemný zážitok – šiniem si to vpredu nejakou 35-kou, tesne za mnou Matúš, napravo odbočka. Už sme boli takmer pri nej, keď sa spoza nás vyrútilo auto a odbočilo – neviem ako, ale celkom mechanicky som duchaprítomne stlačil brzdy a úplne spomalil, Matúš vyletel spoza mňa zo slovami - kxxxx, to je kxxxx...úplne to vystihol a bez slova sme pokračovali. Nepotešilo nás ani K.N.Mesto, ani tu sme nenašli vhodnú reštiku. Najeme sa teda až v Žiline. Do Žiliny sme dorazili už bez prekvapení a po chvíľke hľadania sme tu zakotvili v istej pizzerií. Nastali hody – pizza, šalát, cesnačka, pivo tieklo prúdom. Cestu do ATC sme potom už nasýtení absolvovali v poriadku, napriek veľkej premávke. V kempe sme zjednali cenu z 200 na 150...ešte nasledovala malá nepríjemnosť, keď nás chatári vyhodili zo svojho areálu, že máme stanovať inde. Kým sme postavili stany a osprchovali sa, bola tma. Sprchoval sa aj Matúš, ktorý tým prekvapil nás všetkých a najviac asi sám seba – ako dôsledný zástanca „teórie o samočistiacej schopnosti tela“, resp. jej praktikant sa nesprchuje až tak často...a teraz dokonca temer každý deň.
Potme sme sa vybrali do motorestu pri ceste – asi 1km vzdialený...za zmienku tu stojí výkrik:“Čumák vypadni“, ktorým výčapník častoval svojho psa; okrem toho tu bolo pomerne mŕtvo a o desiatej sme sa pobrali spať. V úplnej tme na ceste došlo k najnebezpečnejšej kolízií výletu. Zapríčinila ju nerozhodná myš. Išiel som vpredu a v protismere auto, takže som nevidel nič len reflektory a zrazu z mojej strany cesty vyletela myš, asi ale začula prichádzať auto a v polke to otočila – smerovala rovno pod moje kolesá. Inštinktívne som prudko zabrzdil a Zolo, ktorý išiel tesne za mnou, preletel po mojej ľavej strane vedľa. Matúš nás nejako obišiel. To všetko sa stalo v zlomku sekundy – Zolo si pamätá akurát to, že brzdil a zrazu ležal na zemi. Mali sme šťastie, že za nami nič nešlo! Zola sme rýchlo zdvihli a kontrolovali škody. Matúšovi uletela blikačka, bicykle OK, Zolo si narazil kolená a má zopár škrabancov, ináč nič. Šťastie v nešťastí...posilnili sme sa bryndzovými haluškami, spláchli ich kofolou a zaľahli...mali sme za sebou rušný deň.
125km

7. deň - Pondelok 29.júla

Vstávali sme už o siedmej, pretože sme museli do ôsmej vypadnúť z kempu – balenie nám trvalo presne hodinu, teda do 7:58...tesne sme to stihli. Na raňajky sme stáli v Rajeckých Tepliciach...mhhhh, potraviny, tieň a pred nimi boli lavičky – čo viac sme si mohli želať. Super. Jedli sme s veľkou chuťou a so zadosťučinením používali miestne WC...vyrazili sme o desiatej – cesta identická s výletom „Dole Váhom 99“. Stavili sme sa v Rajeckej Lesnej, pozreli „Slovenský betlehem“ a napili sa liečivej vody.



Figúrky sa všakovako hýbali.


Drevený Betlehem.


Tu vyviera živá voda.

V potravinách dokúpili nejaké pochutiny a s Marekovou frázou na perách:„Nechcem Vás strašiť...ale aj tak všetci pokapeme...“sa vybrali ďalej. Mne napadlo, že možno pôjdeme do sedla Kľaku – fatranského Kriváňa, ale to bola našťastie mylná predstava. Pred pár rokmi som tým stupákom išiel – autobusom. Cesta na Čičmany bola pekná a pohodová, dokonca sme videli zopár jeleňov prezlečených za kravy - podľa Matúša. Zo Strážovských vrchov nasledoval zjazd do Zliechova, kde sme pred pár rokmi stanovali na zemiakovom poli. Ďalej cez Košecké podhradie do Košeckého Rovného, povedľa (našťastie pre kolená) dediny s príslovečným názvom Kopec do Ilavy.



Sadneme do tankov...

Tu mal byť podľa mojich spomienok spred troch rokov indiánsky motorest, v ktorom sme sa chceli schladiť a najesť. Museli sme však prejsť až do Dubnice, kým sme sa k nemu dostali. Výber jedál je tu bohatý, ale nech Vám nenapadne dávať si miestne špeciality ako napr. „indiánkine prsia“ – musíte si dať tzv.“Marekovu hrianku“! Pred tromi rokmi sme totiž počas cesty do Trenčína zastali práve v tomto motoreste a kým sme my ostatní pomaly skúmali jedálny lístok, Marek okamžite vybafol na čašníčku – prosím si opekaný toast s volským okom...



Mňam Mňam...

V motoreste skrsol nápad ísť už dnes až domov – to by znamenalo ešte nejakých 170km a to boli tri poobede a poriadne horúco. Ja som sa spontánne rozhodol zostať u babky v Trenčíne; Zolo, ktorý mal pôvodne čas do stredy, zrazu musel byť doma v utorok. Do Trenčína sme teda potiahli spoločne; u babky sa rozdelili – samozrejme dostali Matúš so Zolom na posilnenie TANGo...a akiste aj vďaka tomu prišla o pol siedmej sms od Zola: Piešťany – ideme ďalej, o pol deviatej: Trnava, mastíme kolená – ideme ďalej a vlastne až na druhý deň ráno – telefón som totiž vypol o 22:25 a Zolo písal o 22:27 Bratislava – ideme spať, mastíme si bruchá. To hovorilo za všetko...náš výlet sa vlastne skončil...treba dodať že bol mimoriadne vydarený.

8. deň - Utorok 30.júla

Vlado

Za súčasť výletu možno považovať môj individuálny výlet na Starú Turú v utorok. Mám tam bratranca, ktorý má 2-ročného syna a keď sa dá tak ho počas leta pravidelne na bicykli navštevuje. Existuje niekoľko ciest z Trenčína, spomeniem dve. Tá prvá ide po tzv. starej ceste z Trenčín na Nové mesto, okolo Melčíc a potom je to ešte 12 km na Turú. Druhá vedie cez Beckov do Nového mesta a potom ďalej. Vychádza to približne na 35-40 km pričom sa tu vyskytuje jeden slušný stupák. Úsek z Trenčína do Nového Mesta je zaujímavejší na Beckovskej ceste – kľukatí sa pod horou; prvá trasa je dosť monotónna – stále vpred po rovine.
Plánoval som sa vrátiť ešte v ten istý deň ale zdržal som sa až so stredy rána. Môj plán sa taktiež zmenil v tom, že späť do Bratislavy som už nešiel bicyklom, ale vlakom. Prispelo k tomu viacero skutočností – návšteva Trenč. Teplíc, počasie, časová tieseň ako aj istá únava. Večer som mal ísť naviac do divadla a preto som nechcel riskovať – na takej ceste sa môže všeličo prihodiť. Za definitívne ukončenie výletu možno považovať úsek z hlavnej stanice domov do Dúbravky...oravské vychádzky pre tentokrát skončili.

Matúš a Zolo

S Vladom sme sa rozlúčili v Trenčíne. Bolo už asi pol tretej keď sme vyrazili na cestu. Prešli sme okolo dopravnej tabule s nápisom Bratislava 123 km a spomenuli si na Katkinu otázku z výletu dolu Váhom: Tibooor, a toto je čo? Za Trenčínom sme sa napojili na cestu, kde bol oficiálne zákaz jazdy pre traktory, povozy a bicykle. Ťažkú hlavu sme si stým nerobili - potrebovali sme čo najpriamejšiu a najrýchlejšiu cestu pokým sme sa chceli dostať do Bratislavi v rozumnom čase. Cesta bola naozaj priama - pametám si ako som sa na ten rovný úsek medzi Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom pozeral z vlaku a hovoril si že ktovie kedy tadiaľto pôjdem na bicykli... Cez nové mesto sme len tak prefrčali a zastavil sa až v nejakej dedinke pred Piešťanmi. Boli sme dosť smädný, veď cesto na nás pálilo na nás slnko a menej ako 30km/h sme veru nešli. Nespútnaný smäd sme uhalisi každý dvoma veľkými kofolami. Do prázdných fliaš sme si nabrali vodu a zamiešali do nej eneriedárny Tang.

Za Piešťnami bola druhá prestávka. Jednak za účelom napísať Vladovi SMS o čo prichádza a tiež pomastiť kolená. To moje pravé som už povážlivo cítil. Vyslovene nebolelo, ale vedel som že nie je v poriadku.
Už oddaleka sme videli chladiace veže JEBO. Musíme sa k nim priblížiť, až pokým nebudú po našej pravici a potom ešte kus šlapať aby ostali za nami a my sme boli v Trnave. Slnko sa už sklána za hory karpát, v Trnave dávame napriek tomu oddych. V miestnej krčme vystojíme rad na kofolu a berieme klasicky každý dve. Vyberáme tiež posledné pochutiny - ja kekse a Zolo 3bitky. Dávme ich do seba v očakávaní prílevu energie. Ešte si na minútku oddýchneme a hor sa na cestu. Ženieme to ďalej smerom na Bratislavu.

Rýchlosť už nie je vždy viac ako 30km/h, zavše klesne nižšie. Únava sa vkráda do naších stehien a kotúč slnka sa stráca za Karpatami. Šlapeme ako stroje - na čokoládu z Trnavy. Po našel ľavici sa v diaľke kopia mračná, fúka od nich chadný vietor a v ich tmavomodrej húšťave kde-tu zasvieti iskra blesku. Senec sa nie a nie priblížiť. Keď už konečne doňho vchádzame, vítajú nas svetlá pouličných lámp. Zastavujeme a montujem na bicykel predné svetlo - klasickú baterku na 4,5v prichytávmam umne autogumov o aerotyč. Zolo v zadu dostáva blikačku - ja idem prvý lebo poznám cestu.

Už sme napoli doma, vravím zolovoi keď vchádzame do Bernolákova. V Iváke pri dunaji si ešte necháme čas pozrieť splužiačku Anderu a dozvedáme sa, že sa práve učí robiť webstránky :) Tak chvíľku debatujeme na tému webdesign. Je už takej pol deviatej, tma, tak sa lúčime a vydávame sa na cestu okolo letiska do Podunajských. Zolo cestu nepozná, a tak sa čuduje kadiaľ to ideme. Panelová cesta sa vlní okolo pristávacej dráhý a pri malom dunaji sa mení na prašnú cestu s kalužami. Na jednej strane stromy a útes do dunaja, po druhej strane pole. A všade tma. Ubezpečujem Zola, že už zachvíľu vídme do cilvizácie a naozaj je tak. Potom je to už iba dáky ten kilometrík-dva ku mne domov.

Veľkodušne navrhujem Zolovi, že ho domov odveziem autom, že nech sa už nenamáha. Na moje odporúčania nedal, a vydal sa do dúbravky po svojich. Má celý okruh BA-Orava-BA čistý, všetko poctivo na bicykli, bez použitia žiadnej inej sily, azldal len vetra, ktorý nám nezvyčajne na celej ceste prial. Ako aj cestou na sever, na Oravu fúkal do chrbta, tak isto aj počas cesty späť smerom na Juh. Je to nezvyčajné ale neprotestovali sme.

Glog Glog...

Spálený Vlado.

Tento výlet bol nezvýčajný svojím malím počtom účastníkov. Oproti takej Akcii východ sa nedá ani porovnávať. Rýchlejšie sme jedli, rýchlejšie sa presúvali a rýchlejšie balili v kempe stan. Napriek tomu sme dosť veľa videli - viď Trenčín, Tepliche, Čičmany, Oravu, Roháče či slovenský betlehem v Rajeckej Teplej.
215km