Ide o stručné spracovanie.

Kozmodisk 2000
alebo čo si ešte dáme?

Trasa (vlakom do Prahy) Praha - Velvary - Liroměřice - Děčín - Chříbská - Ještěd - Liberec - Hodkovice nad Mohelkou - Semily - Špindlerův Mlýn - Trutnov - Adršpach - Náchod - Rychnov nad Kněžnou - Žamberk - Lanškroun - Prostejov - Uherské Hradiště (vlakom do Bratislavi)
Dĺžka 720 km,  9 dní
Dátum 19. júl 2000 - 27. júl 2000
Účastníci Tibor Duda
Marek Laco
Matúš Laco
Patrik Pajan





Tento výlet opisoval Maťo. Je zdokumentovaný dosť faktograficky a stručne.
K výletu nemáme ani jednu fotografiu, čo bolo spôsobené viacerými okolnosťami.
Matúš ale kreslil (a doma dofarboval) obrázky, tažke predsa existuje nejaký grafický materiál, ktorý je dokonca celkom zaujímavý. Takže ani nie je naškodu, že sme nemali fotoaparát.



Highpoints

Vrch Říp, koncentračný tábor Terezín, Varhošťská vyhlídka, prírodný výtvor Pravčická Brána, vrch Ještěd, prírodný skvost Teplicko-Adrpašské skály, historická pamiatka Králův stůl

Úvodom (Marek)

Na tento výlet sme sa už dlho tešili. Prvý cykloturistický výlet v tomto roku. Keďže neskôr nás čakal oddychový výlet s mnohými účastníkmi, tento mal byť taký namáhavejší, dlhší. Vybrali sme sa znovu do Čiech, poznajúc priaznivú cenovú úroveň jedál a potravín a nápojov. Okrem toho je v Čechách veľa zaujímavých vecí, kde sme predtým ešte neboli.
Čas výletu sa pomaly blížil a napriek tomu, že sme ho o pár dní posunuli kvôli zlému počasiu, trasu sme naplánovali dosť neskoro, teda skoro tesne pred výletom. Je to dosť obtiažne navrhnúť približnú trasu a miesta ktoré chceme vidieť, keď ich nepoznáme. Aby sme teda nenaplánovali niečo nevhodného, inšpirovali sme sa sčasti trasou výletu Radka Štěrbu (Raster), českého cyklistu, ktorý mal opis svojho minulého bicyklového výletu uvedený na jeho stránke (http://www.infos.cz/raster/). Veru, načo budeme vymýšľať niečo nového, dáme radšej na radu domácich a tak sme zvedeli, ktoré zaujímavé miesta nemáme obísť.

Na tento výlet sme šli štyria chalani: Matúš, Tibor, Paťo a ja. Pôvodne mal ísť aj Slivo, od začiatku sa s tým plánovalo. Nanešťastie krátko pred výletom musel ísť zachraňovať svoju frajerku. Je to až neuveriteľné ako vie Slivovi zmeniť plány jeho kamarátka :-) Neskôr sa ukázalo, že aj napriek Slivovej neúčasti bolo veselo, dobre, zaujímavo, parádne. Boli sme dokonale zohratá štvorica. Paťova účasť dosť obohatila výlet. Bol síce minulý rok snami na výlete Dole Váhom 1999, ale teraz to bolo prvý raz, čo bol s nami na namáhavejšom výlete, v rámci malej skupinky ľudí. Ešte k tomu nosil na chrbte stále gitaru (čo mu však nebránilo veľkým výkonom, práve naopak) takže v kempoch pri ohni nám spestroval večer hraním a spevom. Na rozdiel od Tibora, ktorý nie je za veľké výkonnostné "bláznovstvá", patrí Paťo k tvrdým cyklistom a keďže sa na výlete nezúčastnil Slivo (ďalší pohodlný), tak sme nemali problém Tibora občas "prehlasovať". Viem si dobre predstaviť, že keby šiel aj Slivo, tak napríklad na Pravčickú bránu by sme bicykle nevytrepali všetci spolu hore.

Za spomenutie stojí môj (Marekov) a Matúšov nový stan, ktorý sme kúpili týždeň pred výletom v Kérfuri, kde bol vyhliadnutý Husky Bird najlacnejší. S naším starým, ťažkým, dlhostavajúcim sa stanom - áčkom, sme mali bohaté, nie vždy príjemné skúsenosti z minulých výletov. Usúdili sme, že investícia do poriadneho moderného ľahkého nepremokavého kopulovitého dvojvchodového nádherného rýchlostavajúceho sa stanu je rozumná. Veru neoľutovali sme, stan bol perfektný.

A prečo vlastne názov Kozmodisk? O výlete sme hovorili dlho dopredu a aby sme sa nemuseli dlho vyjadrovať, zrodil sa pracovný, dočasný názov Kozmodisk. Padol návrh, kúpiť si na chrbáty kozmodisky a tak sa striasť všetkých prípadných obtiaží na výlete. Ešte počas výletu sme dumali nad "normálnym" názom, no nakoniec tejto akcii prischol názov Kozmodisk

Výlet opisoval Matúš, no kde-tu budem mať aj ja potrebu sa vyjadriť, môj komentár nájdete v [hranatých zátvorkách].

stan s dvoma vchodmi

1. deň - 19. júla 2000

Praha

Prvý vlak, ktorý bral bicykle, odchádzal z Bratislavy 11:56 a do Prahy dorazili o necelých šesť hodín neskôr. Ubytovali sme sa v ATC Džbán, kde nám dala recepčná cenu ako českým občanom.

Fotoaparát

V campe sa Paťo dozvedel, že vo fotoaparáte nemáme film, a že sa doteraz usmieval na fotkách nadarmo. Fotili sme fotoaparátom značky quelle za 64,- SKK.

Prekvapenie

To, že som si s bratom kúpil nový stan, sme ostatným ešte neprezradili. Boli stále vo vedomí, že vláčime náše staré premokajúce áčko vážiace 8kg.
Keď Tibor odišiel na záchod, s Paťom sme kopulu rýchlo postavili a prichystali mu prekvapenie. Do vnútra stanu sme ešte nainštalovali walkmen. Keď sa Tibor vrátil, miesto starého stanu uvidel elegantnú kopulu. Obzeral si ju a Marek mu vysvetľoval všetky prednosti stanu (váha, rozmery, vodný stĺpec...) "A ešte aj hrá!", dodal keď sa v tom z vnútra stanu ozvali fanfáry Ódy na radosť.
Dva vchody do stanu sa ukázali ako veľmi šikovná vec.
[Dnes máme za sebou 24 km, ktoré sme prešli v Bratislave na stanicu a v Prahe zo stanici. Vlak sme, mimochodom, stihli načas, aj keď nás trochu zaskočili colné prehlásania, ktoré sme museli na naše bicykle vypisovať. Ešte doma, ráno, mi ako obvikle chýbala na balenie taká hodinka, ja som sa len balil a balil, čo dosť znervózňovalo Maťa a Tibora pripravených na odchod na stanicu. Už bol aj najvyšší čas. Mňa zas znervózňovala, už v Prahe, Paťova bezstarostnosť keď v centre mesta si pokojne pedáloval na 4 prúdovej ceste v strede medzi rýchlymi kamiónmi a autobusmi a autami.]

2. deň - 20. júla 2000



uz zdiaľky sme videli horu Říp

Velvary

Ráno sme sa najedli v malom bufete priamo v campe, potom pokračovali do Velvar. Snažili sme sa ísť po "bielych cestách" (podľa automapy), červená cesta, po ktorej sme išli spočiatku, bola plná kamiónov. Do Velvarov sme dorazili o jedenástej, čo bol pekný čas, veď sme aj štartovali o ôsmej.
Vo Velvaroch si Marek kúpil energetický nápoj semtex (čakala nás hora Říp). Tiež sme si tam nakúpili proviant a naobedovali sa. [Vyprážaný syr s hranolkami za 38,-]

rotunda na vrchole hory Říp

Říp

Už z diaľky sme videli vrch Říp, čadičovú vyvreninu, na ktorú sme sa mienili vyšplhať. Čím sme boli bližšie, tým vyzerala vyššia. Pod kopcom Marek hodil do seba Semtex a oprel sa do pedálov.
Prvý vyšiel na kopec Paťo, ktorý celý vrch poctivo vyšlapal (prevod Megarange). My sme šetrili bicykle a vychutnávali prírodu. [teda šli pešo (strmák strašný fakt)]
Na vrchu nás prekvapila rotunda, žiadnu stavbu sme tam nečakali. Neskôr sme zistili, že s vrchom Řípom mal dočinenia aj praotec Čech.

Roudnice

V Roudniciach nad Labe si Paťo kúpil v bicyklovom obchode okuliare proti muškám. Pri zjazde bývajú v očiach nepríjemné. Mimochodom zjazd z Řípu bol namáhavý, keď sme sa pod kopcom dotkli ráfkov, boli horúce.



miesto popravy zastrelením

poschodové postele v KZ

Terezín

Prešli sme pár zaujímavých dedín (Židovice, Nučičinky) až sme minuli tabuľku s názvom Terezín, s názvom mesta kde bol koncentračný tábor. [Cestou tam ťahal Maťo a mali sme čo robiť. Aspoň nudná cesta rýchlo ušla.] Chceli sme ho navštíviť.
Videli sme mohutný múr, hradbu, priekopu a most ponad ňu. Odbočili sme na ten most a prešli povedľa značky "zákaz vjazdu" (mimo obsluhy), cez bránu až do dvora. Nikto nás nevrátil naspäť a tak sme skoro zistili, že ten dvor je dvorom koncentračného tábora. Zišli sme z bicyklov a dotlačili ich až k väzenským celám, ktoré boli rozostavené vôkol menšieho nádvoria. Na opačnom konci nádvoria bola stena, kde na výstrahu zastrelili troch ľudí - ženu a dvoch mužov. [Bolo tam dosť zahraničných turistov]
Postele v tmavých miestnostiach boli z drevených trámov, trojposchodové, prvé poschodie tesne nad zemou. Lôžka boli očíslované.
Keď sme už chceli odísť, brána, ktorou sme prišli, bola zatvorená. Museli sme prejsť cez vrátnicu, ako sme aj urobili. Tvárili sme sa akoby nič a na bicykloch vyplávali z koncetráku. Za ním sme sa zastavili a Paťo sa išiel spýtať na vstupné. Vrátnička mu povedala, že 140,-, ale že nám to dá ako českým občanom za 40,-. Paťo Pokrútil nesúhlasne hlavou, zaďakoval a otočil sa.

Litoměřice

Cestou do Litoměřic sme sa zastavili vo vzorkovej predajni bicyklov Rockmachine. Camp v meste sme našli rýchlo, boli sme v ňom pred troma rokmi. Cena bola vysoká - 370,- pre štyroch a nedala sa zjednať. Povedali sme, že to potiahneme ďalej. Na námestí sme sa spýtali na levnú hospodu a tak sme sa dostali do fajn hospody oproti ktorej stál dokonca pivovar, čo si pochvaľoval najmä Marek. [Nádherne sme sa najedli, polievka, hranolky, syr a zopár pív. Obsluhovala nás pekná obsluha. Nedá mi nespomenúť veľmi zhovorčivého a milého čašníka, ktorý nám prišiel vyúčtovať peniaze. Zaokruhľovali sme nahor. Po zaplatení sa už jeho zhovorčivosť stratila.]


varhošťská vyhlídka

Varhošťská vyhlídka

Z Litoměřic bol až na Varhošťskú vyhlídku stály horekopec. S vervou sme namáhali kolená a okrem malých úsekov tlačenia to vyšlapali až hore na sedlo, odkiaľ sa dalo ísť lesnou cestou nahor k vyhlídke. Začalo sa stmievať a bolo hodno hľadať miesto na spanie. Keď prišiel Tibor, vybrali sme sa po lesnej ceste na vyhlídku. Bolo by chybou nechať si ju újsť, keď sme boli tak blízko k nej.
Aby nikto nemusel strážiť dole bicykle, začali sme ich tlačiť horskou cestou. Po necelom kilometri stúpania sme vyšli na vrchol, kde sa okrem čistinky, ohniska, drevených stolov a stromov naokolo vypínala vysoká kovová konštrukcia - Varhošťská vyhlídka.
Čistinka sa nám tak zapáčila, že nás hneď napadlo postaviť tu stany. Malo to ale chybičku krásy, že vo výchrici mohol na nás spadnúť hocaký strom. [Túto obavu som sa im s Paťom snažil vyhovoriť. Krátko na to som šiel s Paťom na vyhlídku a cestou nám obom spočinul zrak na veľkom vyvrátenom strome neďaleko nás :-) ] Rozmýšľanie o spaní sme nechali naneskôr a vybehli po schodoch hore na vyhlídku, z ktorej sa nám naskytol pekný pohľad na Labe vinúcu sa v údolí. Marek mal najprv z tej výšky strach, ale neskôr, keď ho strach prešiel, celú vyhlídku nebezpečne rozkyvkával.
Zbehli sme dole k ohnisku a na stoloch sa rozložili k večeri. Marek vytiahol môj walkman a nachystal rádiovú stanicu slobodnú európu. Z malých reproduktorčkov sa ozýval bezchybný a zreteľný zvuk - príjem bol omnoho lepší ako doma v Bratislave!
Pri večeri sme sa rozhodli, že prespíme v domčeku - pri betónových základoch stĺpu varhošťskej vyhídky. Po večeri sme pozorovali západ slnka, jeho oranžovú žiaru, ale hlavne dieru v oblakoch cez ktorú svietilo a ktorá sľubovala konečne lepšie a teplejšie počasie. Po západe slnka sme si na seba nahodili bundy a vyšli posledný krát na hore vyhlídku, odkiaľ sme pozorovali v tme osvetlené mestá.
Dole v domčeku sme vyhádzali tú najväčšiu špinu (nebolo jej až tak veľa), dali dovnútra bicykle a roztiahli karimatky. Paťo karimatku nemal a tak si naznášal vetvičky a konáriky. Zaspávalo sa nám obzvlášť zle, budili sme sa a mali pocit, ako by v tme, vonku v lese, stále niekto dookola kráčal - a naozaj. V hodine nočnej Paťo išiel na potrebu a takto nás ľakal.
Dnes to bolo z Prahy 93 kilometrov.

3. deň - 21. júla 2000

Studené ráno

Zobudili sme sa do zvlášť studeného rána. Marek niečo vyhutoval o "Tabletke proti chladu" načo mu Paťo povedal "Marek jedz!" (Marek totiž vždy vymýšľal kadejaké "chujoviny" keď bol hladný).
Na raňajky sme si dali to čo sme mali a nebolo toho veľa.

Velké Březno

Zmenili sme trochu pôvodný plán. Horekopčekmi, dolekopčekmi, a záverečným zjazdom sme sa dostali k Labe. Pôvodne by sme tými kopčekami postupovali až do Dečínu. Takto si to šibneme vedľa rieky, kvázi po rovine.
Vo Velkom Březne sme sa výdatne naraňajkovali, pred obchodom tam mali pekné posedenie. [A otvorené záchody]

Dečín

V Dečíne začalo popŕchať, tak sme sa skryli v bufete, kde sme si dali na stojáka horúcu polievku. Marek túto udalosť vždy komentuje zo slovami, že sme vyzerali ako bezdomovci - strapatí, neumytí a zarastení.
Od ranného chladu, zimy a chladného počasia nás začali pobolievať hrdlá. Marek si kúpil v lekárni na námestí Septisan. Pobádali sme Paťa, nech to námestie odfotí, a on sa len zasmail a povedal že áno, že "pofotí všetko dookola". Tak ako aj na varhošťskej vyhlídke. Stále nám chýbal film.

Hřensko

Prestalo pršať, cesty vlhké a vzduch svieži. Po pravom toku Labe tiahneme na Hřensko, po ceste ktorá ide do Nemecka a vedľa ktorej stoja dievčatá.
Dedina Hřensko, vstupná brána do parku české švýčarsko, vyzerala ako trh na miletičke. Kopu Vietnamcov predávajúci pestrý sajrajt. S Tiborom som prešiel hranicu a v duty free shope chcel kúpiť film. Mali len stovku, a tú sme do fotoaparáta s pevnou dobou uzávierky nechceli dať. Mali sme skúsenosť, že fotoaparát produkuje dobré fotky so štyristovkou. Tú sme kúpili neskôr v dedine, a hodnotu fotoaparátu sme tak viac než zdvonásobili.


Pravčicá brána v plnej kráse

Pravčicá brána v plnej kráse

Pravčická Brána

Skaly so štruktúrou lístkového cesta, paprade, vôňa ihličia, vlhká cesta a rozvodnené potôčiky, zazelenená tráva a turisti nás sprevádzali k odbočke na Pravčickú bránu, kde sme zastali pred značkou zákaz bicyklov a chvíľu zvádzali debatu o tom, či niekto ostane strážiť bicykle a či pôjdeme po odbočke do lesa ďalej, 2 a pol km.
Rozhodli sme sa pokračovať a bicykle vytlačili až hore na vrchol [na nechápavé tváre nemeckých turistov nezabudnem], kde sa nachádzala Pravčická brána a nemilé prekvapenie. Za vstup do areálu (bol tam malý hotel a reštaurácia) si účtujú 45,- KČ. Paťo a Tibor pre protest ostávajú na lavičke. Ja s Marekom so zaťatými zubami platíme a protestujeme.
Vyšiel som na plošinku a začal sa obzerať, kde tá Pravčická brána je. Nikde som ju nevidel! Potom som ju uvidel priamo nad sebou a pochopil Tibora s Paťom. Od dola ju bolo vidieť takisto a nebolo treba platiť.
S bratom sme po chodníkoch a schodíkoch vyšli na protiľahlú skalu, kde bol na bránu krajší výhľad. Marek sa pustil do opravy fotoaparátu, keďže sme už mali film. Ako sme ho v Hřensku zakladali, zistili sme, že film nenavíja. Niečo bude s prevodmi. Tak sme máme film ale zase sme nemali fotoaparát. Mohli sme len pozorovať pekný skalný oblúk, cez ktorý bolo vidieť lesy v pozadí.
[Trochu som sa najedol a pil kolu vo vľaši. Mal som dilemu, či si dať na seba čistá suché tričko (nemám ich veľa na tomto výlete), alebo obliecť znovu to mokré z cesty sem.]


Intercamp Vysoká Lípa

ATC Jetřichovice

Po výbere z troch kempov sme sa rozhodli pre ATC Jetřichovice, presnejšie InterCamp Vysoká lípa. V jednom kepme nám na otázku či majú v sprchách teplú vodu odpovedali "a co by ste ješte nechceli" a od druhého nás odradil nevľúdny dedo recepčný (Mezní Louka). [Stále ho iritovalo, že sme s Tiborom sedeli na lavičke pred recepciou a jedli a strážili Maťove a Paťove veci, ktorí šli naľahko prezrieť ďalšie blízke kempy. Nám sa už moc nechcelo.] Vo vybratom Campe nám pohodový vedúci po vyjavenom "já myslel, že jste Poláci" urobil dobrú cenu za 270,- len za sprchy sme museli platiť desať korún za pol hodiny. (mali tam trochu problémov s dávkovačom). [dosť veľké problémy :-)]
Večer sme sa dobre najedli v reštike (s bratom som si dal Pizzu) a pred zaspaním na ohni sušili cyklogate. Statne potom smrdeli. Pekne najedení a čistučkí, zaspali sme po dnešných 63 km.

4. deň - 22. júla 2000

Lužické lesy

Pekná príroda, vysoká tráva, svieži vzduch. Úhľadné dedinky a rozhorúčené pece sklárni. [Dosť sme sa namakali v tomto Českom Švajčiarksu. Samé kopce. Samé.]


Zdiaľky bolo vidieť šíp Ještědu

Jablonné v Podještedí

Jablonné bolo mesto, v ktorom sme sa plánovali naobedovať. Žiaľ jeho atmosféra, akoby nad mestom visel mor, a zdochínajúca mačka v strede cesty nás od nášho ušľachtilého umýslu odradili. Hladní sme šlapali dedinami a hladali hospodu. Ešte tri kilometre, ešte štryi kilometre...

Hlad

[Konečne v jednej dedine nájdeme hospdu. Vtrhneme dnu. Žial, všetko je už zjedené. Vraj ďalšia dedina, tam je ďalšia hospoda.]
Hladní polomŕtví sme sa do vliekli do Křžian, kde konečne bola hospoda. Hlad sme bohato zažehnali, Marek sa potom už nevládal hýbať. Ja som mal problémy dojesť guláš (myslel som, že mi donesie gulášovú polievku, ale bol to guláš). Riadne sa posilniť malo svoj význam, čakal nás Ješťěd. [Ktorého hrozivá zmenšenina už bola viditeľná od stola, vysoko na kopci.]

Vyhlídka na vrchu Ješted

Výstup na Ještěd

Za Križanmi začalo stúpanie a už neprestalo. Posilnili sme sa izotonickým nápojom a šlapali jedna radosť. Tibor strategicky zaostával a šanoval kolená. Prvý sa vylopotil hore na vrchol Patrik, potom Marek a ja. [Mňa (Mareka) hnala dohora po nekonekonečných serpentínach len obava z toho, že v zátačke podomnou uvidím Maťa, a on mňa a dobehne ma potom už rýchlo.]
Hore na Ještedi nám dedo v sude poradil, že na sedle, z ktorého sme odbočovali k vrcholu, má chatu Slovák, a že uňho môžeme pod prístreškom prespať, zadarmo a nemusíme platiť camp. Kúpili sme si od neho čaj a pri stoloch uvažovali nad jeho slovami. Bolo osem hodín a tak sa nám jeho slová zdali byť zaujímavé, od campu podľa plánu nás delilo najmenej tridsať kilometrov.
Na vrchu Ješted bola postavená vyhlídka v tvare Ihlanu. V nútri sa nachádzala reštaurácia a Hotel. Architekt dostal za projekt vyhlídky medzinárodnú cenu. Bola postavená v roku 1963.

Zabíjačková polievka

Spustili sme sa dole na Váprežské sedlo, z ktorého bola naša odbočka na Ješted, a zaklopali na okienko malého obchodu. Otvorila ho manželka Slováka, ktorá sa snažila rozprávať po slovensky. Dovolila nám prespať pod prístreškom a mohli sme si z obchodu kúpiť čo sme chceli. Ponúkla nám aj výbornú zabíjačkovú polievku za 13,-.
[Po 80-tych dnešných kilometroch sme si voľkali, aké dobré a pekné miesto na nocľah sme si našli a zohrievali sme si chrbáty pri ohníčku.]
Večer sme za chatkou trochu pobudli pri ohníku, s Paťom som si zahral šach.

t_jested_sedlo.jpg (16717 bytes)


t_jested_noc.jpg (4883 bytes)

Spánok

Jeden z nás si ľahol na stôl, druhý na lavičku a zvyšný dvaja spali pod stolom. Vždy v noci, keď ste sa zobudili, videli ste Ješted v tme, ktorý bol striedavo zahalený oblakmi.

5. deň - 23. júla 2000

Ráno sme sa dôkladne naraňajkovali, Marek si ešte od Slováka kúpil jeho posledný liter mlieka, dal mu ho za nákupnú cenu. Dozvedeli sme sa, že Slovák pochádza z Lučenca a Ružíná bola jeho kúpalisko. Keď uvidel Paťov hudobný inštrument povedal: "Kúrva, včera sme mali pri ohni vytiahnuť tú gitaru". Potom nám ponúkal robotu, že si zamakáme. Zdvorilo sme odmietli, času je málo.




Frýdštejn

Dole do Liberca bol pekný zjazd. Ísť na Ješťed z tejto strany by bolo namáhavejšie, zhodli sme sa.
Na ceste do Malej Skály, kde sme mali včera kempovať, sme sa zastavili vo fajn cukrárni v Hodkoviciach nad Mohelkou (pôvodne sme hľadali kostol) a tiež sme prešli okolo zrúcaniny Frýdštejn. Jej prehliadku sme z časových dôvodov Odložili.
V chránenej oblasti Český raj sme sa zastavili v ATC Ostrov - Malá skála a zistili cenu - okolo 35,- na jedného.

Špindlerův mlýn

Striedavým stúpaním a klesaním sme sa cez Železný Brod a Semily dostali do Vrchlábí, kde sme sa z chuti najedli. [Po ceste ma tak bolelo brucho, že som si musel dať čierne uhlie. Neskôr som zistil, že to bolo od hladu!] V kostole sme zistili, že omša sa začína o šiestej a tak nám na Špindlerúv mlýn neostávali ani celé dve hodiny. Po výdatnom jedle sa Paťo a prídržiaci (ja a Marek) vydali závratnou rýchlosťou na cestu do Špindlerovho mlynu. Valili sme to stabilne dvadsať štôrkou hore strmím kopcom. Paťa o deň neskôr začala bolieť achilovka a mňa s Marekom kolená. Na mlyn sme sa dostali a snažili sa ho nájsť. Žiaľ nikde sa táto pamiatka nedala nájsť.
Špindlerův mlýn bol plný áut, autobusov a turistov. Všade ste videli kopu stánkov so suvenírami, pohľadnicami, vôkol vykosené trávniky, upravené hotelčeky, reštaurácie a kaviarne. Vyzeralo to tak podobne ako na západe. [Vidno, že turistický ruch je v Čechách už na omnoho vyššej úrovni ako na Slovensku]

ATC Letisko

Naspäť do Vrchlábí sme to zbehli štyridsiatkou a do kostola prišli o šesť minút neskôr. Za mestom sme uvideli camp a len tak sa išli spýtať na cenu. Ak bude dobrá ostaneme. Paťo sa išiel spýtať so slovami 120,- za všetkých alebo ideme ďalej. Recepčný sa zasmial a z pôvodnej ceny 380,- to spustil na 160,-. K tomu nám po spítaní sa na jedlo podal vytlačený jedálny lístok reštaurácie a povedal, že v sprchách je aj teplá voda. Viac nám nebolo treba, ostali sme tu. Od Ještedu sme prešli 111 km.

Plné bruchá

Reštaurácia nám vynahradila trpké sklamanie v podobe platených spŕch (len Paťo sa osprchoval v služobnej miestnosti zadarmo). Ako prvé sme si objednali česnešku - sýtu cesnakovú polievku. K tomu si viacero z nás objednalo hranolky, krokety a dáke múčniky. Nebyť toho, že sme sa nenajedli predtým z vlastných zásob, bolo by všetko v poriadku. Ale len ako sme ledva dojedli česnečku, čakali nás velké porcie hranoliek a zemiakových krokiet. Zjesť posledné z nich bolo trápenie.
Tu Marek ponúkol Paťovi stávku. Ak zje všetky múčniky z ponuky z jedálneho lístku, zaplatí mu ich (bolo ich päť rôznych druhov). Paťo pristal. Keď prišiel čašník a vypočul si objednávku, skočil sa spýtať do kuchyňe. Vrátil sa so slovami, že už z múčnikov majú len jeden druh koláčiku. Tak sa stávka nekonala. Ako sme odchádzali z reštaurácie, povedali sme si, že takéto prejedanie sa nesmie už opakovať.
Na tomto mieste vznikol podtitulok výletu: "a čo si ešte dáme".

t_jedenie.jpg (15726 bytes)

6. deň - 24. júla 2000

Raňajky

"A to sme si hovorili že už žiadne prejedanie!", uffkajú prejedení Marek a Tibor ráno ležiac na lavičkách v prvej dedine. Prešli sme dva kilometere a už znovu stojíme a jeme. Nad hlavami nám poletuju lietadlá a vetroňe z blízkeho letiska. O dve hodiny Marek dojedá poslednú koblihu a prejedený vysadá na bicykel. [Aby som to teraz potiahol.]


stomatologicá operácia na sedle

Adršpach

S malou obkľukou (chyba navigácie) sme sa dostali cez Mladé Buky a Trutnov až pod úbočie Teplicko-Adrpašských skál, do dedinky Adršpach. Stadiaľ nasledovali neúprosné serpentíny asi dva kilometre hore do kopca. Chcel som aspoň raz byť na dákom vrchole skôr ako Paťo a tak som ponamáhal kolená a aj bol. Marek prišiel ako posledný a vehementne sa sťažoval na bolesť pri zube. Podozrieval, že sa mu medzi zuby vklinilo vlákno z plznúcej zubnej kefky, a hneď ma vyzval, nech mu to skontrolujem. Pozrel som sa mu teda do úst a naozaj. Medzi zubami mu neúprosne trčalo zelené vlákno, ktoré ma hneď nabádal vytiahnuť. Zobral som pinzetu z nožíka a dal sa do práce.
Ale akej to práce! Hore na sedle, kde sa cesty obracajú, stojíme dvaja cyklisti v cyklogaťoch a jeden druhému šmátra v ústach. Pritom sa bojím že mi Marek zahryzne do prstov a ostatný dvaja sa len smejú. [A čo je najhoršie, darí sa im rozosmievať mňa.] Po minúte neúspešného skúšania zákerné vlákno vytiahnuť ma vymenil Paťo (študent medecíny) a vlákno vytiahol. Mohli sme pokračovať ďalej. [Áách, to bola úľava].

Teplicko-Adrpašské skály

"Jedte s týma kolama vodtud", vyhnal nás dáky huncút od brány, ktorá ohraničovala platený (!) areál Teplických skál. Dobre, oprieme bicykle opodiaľ o seba na asfaltovej plošinke, vedľa motorky. Tibor s Paťom počkajú a s Marekom rýchlo skaly prebehneme. "Dejte si ty kola na parkovište!", znovu nás vyháňa z parčíku drzý chlapík. Pýtame sa ho, či tam tá motorka môže byť, hovorí že je jeho, my nato že aj bicykle sú naše. Chlapík hubuje ďalej a tak sa znechutení vraciame po chodníku naspäť k reštaurácii, kde sa motá kopa turistov a je tu oficiálny stojan na bicykle. Nadávame na systém platenia za prírodné úkazy a s Marekom rozmýšľame, či napriek poplatku by nebola škoda si skaly nepozrieť. Aby sme neodchádzali so zlým svedomím, hádžeme mincu a tá rozhodla, že pokračujeme ďalej. [Pokračovali sme cez mesto Police nad Metuji a naobedovali sme sa v meste Police nad Metuji.]

Náchod

Za mestom Náchod sme si prezreli tabuľu informujúcu o bitke medzi rakúskymi a pruskými vojskami. Bola vysvetlená stratégia útoku, rozdelenie oddielov, popísaný postup boja, počet diel a poddobne.

Rajská záhrada

Noc bola nablízko a započali sme hľadanie miesta na nocľah. Prehliadku hradu Opočno sme vynechali z časových dôvodov. Za dedinou Chábory sme odbočili do lesa. Asi tristo metrov sme išli lesnou cestičkou, nevedno kam. Zrazu sme sa objavili v ovocnej záhrade s pokosenou trávou a dozrievajúcim ovocím. Jedna hruška nás neustále bombardovala. Z druhej strany úzkej záhrady bolo kukuričné pole a tak bola chránená zo všetkých strán. Najedli sme sa a postavili stany. Máme za sebou 113 km.

Nočné peklo

V noci sa spustila búrka. Hromy blesky len tak metali. Dážď zlovestne bubnoval o steny stanu a neprestával. Dlhé hodiny trvala kanonáda, až napokon ustala. Dážd len vyťukával po stenách stanu. Tu prišla druhá búrka, slinejšia. Blesky šľahali a hromy ohlušovali. Vidieť bolo i cez zavreté viečka - ako by vás reontgenovali. Stan ledva neprepúšťal mohutné prúdy dažďa, hluk v stane bol nepredstaviteľný. Nad ránom sa obloha upokojila.
Zobudili sme sa o ôsmej a zdôverili sa s nočnými zážitkami. Tibor mal trochu vlhkú podlahu v stane, môj stan s bratom obstál na výbornú, do vnútra sa nedostala ani kvapka.

7. deň - 25. júla 2000

Rychnov nad Kňežnou

Začalo ma bolieť ľavé koleno. Dal som si provizórne nákolenníky z ponožiek a trochu pomohli. V Rychnove som si kúpil nové, rovné pedále aby sa mi stav nezhoršil. V tomto meste sme sa rozlúčili s Paťom. Odpája sa, lebo ešte dnes musí byť v Handlovej. Pôvodne chcel ísť dvoma vlakmi. Neskôr sme sa dozvedeli, že do Handlovej prišiel o štvrť na dvanásť: vlakom sa dostal len po hranicu, potom pokračoval cez Žilinu do Handlovej.

Lanškroun

V hospode "U nás" sme prečkali dážď a prvý krát ochutnali utopenca. Síce mali zatvorené, otvorila nám teta a usadila nás. Po pivku a čajíku už bola cesta polosuchá a pokračovali sme cez Žamberk [kde sme sa najdeli] až do Lanškrounu, mesta, cez ktoré sme išli aj pred rokom (na Parastanovačke 1999). Zastavili sme sa na peknom námestí, nakúpili pochutiny a posilnili sa.

Camp v Plumlove

Z Lanškrounu sme pokračovali cez Moravskú Trebovú, Mestečko Trnávka a odtiaľ stálym horekopcom, pekným údolím až do Konic. Počas toho horekopca sa začali ozývať kolená. Boleli mňa, ale najmä Mareka. Do campu v Plumlove sme prišli už v noci, okolo desiatej. Marek s Tiborom išli zjednať cenu a keďže nemali úspech, upravili sme si počet stanov. Večer sme sa kosili pod sprchou, ale na druhý deň skoro ráno sme si to v teplučkej vode vynahradili.
Dneska sme nemali veľa kempov na výber, do nášho Plumpova sme dnes prešli 144 km.

8. deň - 26. júla 2000

V Prostějove

[Ráno sme v Plumpove dobre nakúpili a na zástavke sa dobre najedli. Potom na nás všetkých troch prišla náhla silná potreba. V prvej reštaurácii sme sa postupne vystredali na záchode a postupne blažene vychádzali von. Ked odchádzal posledný, na dverách už vysel papier: Pre nehostí reštaurácie poplatok 5,-]
Tiborovi odišiel špic a tak sme ho museli vymeniť. Zastavili sme sa v Prostějove v bicyklovom obchode, kde mu to za 30,- korún za chvíľku spravili. Trochu sme sa zdržali na námestí, zhodnotili mimoriadne zvýšený výskyt pekných dievčat a pokračovali ďalej smerom na Uherské Hradiště. Nepokračovalo sa ľahko. S Marekom sme ledva habkali za Tiborom, ktorý bol vpredu. Boleli nás kolená a nedovoľovali silno zatlačiť do pedálov. Marek uvažoval, že kde sadne na vlak.

Dážď

Tak sme sa lopotili, až nás v pred jednou dedinke zastihol dázžď. Stihli sme ešte nájsť autobusovú búdku, pod ktorou sme sa schovali. Dážď neustával a čas plynul. Roztiahol som s Marekom karimatky a trochu si zdriemol. Keď som sa zobudil, stále pršalo. Obloha bola stále mliečna, nikde ani náznaku pretrhnutia sa oblačnosti. Uvažovali sme, že si stopneme dáke auto, ktoré nás dopraví do Uherského Hradišťa. Tam sa potom rozhodneme, či, alebo skôr kedy pôjdeme vlakom domov. Merkové kolená namáhať by bol nebezpečný hazard a moje na tom neboli lepšie. Okrem toho nás tlačil časovy sklz. Pokukávali sme po autách, ktoré by nás mohli zobrať. Problém bol v tom že cez túto malú dedinku prešlo jendno auto za pol hodinu. A my sme potrebovali také, ktoré by išlo našim smerom, malo dosť miesta na odvezienie troch cyklistov a bol ochotný vodič. Marek sníval o Forde Transit, očividne bol hladný. Tibor sa ho spýtal, či by ešte farbu nechcel a tak Marekovi utkvela v hlave predstava o modrom Forde Transit. Stále pršalo a my sme čakali už vyše tri hodiny. Keď sme počuli auto, vybehli sme sa pozrieť, či spĺňa kritéria. Marek sedel na prahu zástavky. Zahučalo auto a spoza zákruty vyšiel modrý Ford Transit. Pozreli sme na Mareka, nech ho stopne a Marek pozrel na nás, trochu sa snažil pohnúť a to už bol Ford preč. "Čo si ho nestopol", spýtli sme sa ho. "Nevládal som sa postaviť, boleli ma kolená." Tak sme premárnili našu šancu.
Po štyroch hodinách dážď prestal a dalo sa pokračovať v ceste. V Zdounkach sme sa zastavili a spýtali sa na cestu do Uherského Hradiště. "To musíte přes Bunč", dozvedeli sme sa.

Bunč

Na Bunč bol strašní horekopec. Unavení, s boľavými kolenami sme striedali šlapanie s tlačením bicyklov. Marek navyše zistil, že mu puká ložisko na prednom kolese. Prehovorili sme ho, že je to v poriadku a tak na našu zodpovednosť pokračuje ďalej. Vychádzame na vrchol Chříbskych hôr, obliekame sa a pripravujeme na zjazd.
Zjazd trval celých päť sekúnd, potom nasledoval stupák. Už sme si mysleli že sme na vrchole. No klesanie a stúpanie sa zopakovalo zas. Stály dolekopec bol až od pamiatky Králův stůl.

Králův stůl

Králův stůl je historická pamiatka zo štvrtého storočia nášho letopočtu, možno obetné miesto starých Keltov. Presný účel mohutného kameňa však ostáva tajomstvom. V dávnych časoch mal podobu býčej hlavy, teraz sa však na ňom zachovalo len runové písmo.
O kameni sa prvý krát zmienil Kráľ Otakar v roku 1228. Viacerí archeológovia ho skúmali a snažili sa prísť na jeho účel. Teraz je pamiatka ohradená nízkym dreveným plôtikom a informačná tabuľa informuje o jeho minulosti.

Uherské Hradište

Na stanici sme sa dozvedeli, že priamy vlak nám ide zajtra ráno o siedmej. Prešli sme námestím a zastavili sa pri Komerčnej banke, kde sme si z bankomatu vybrali cash. Obišli sme skupinku mladých fajčiacich trávu a trpko sa zasmiali nad opilcom, ktorý sa opakovane pokúšal sediac na obrubníku vstať na nohy.

Posledná noc

Camp v Kunoviciach, také dva kilometre za mestom sme zjednali za 100,-, staviame len jeden stan. V bufete si objednávame všetko čo ešte majú, keďže je čas pokročilý. Ráno skoro vstávame a s Marekom dávam budíky na trištvrťe na päť. Prešli sme 77 km.

9. deň - 27. júla 2000

Meškáme

Tri šťvrťe na päť je 5:45, aspoň pre mňa s Marekom na našich budíkoch. Našťastie sme sa zobudili o 5:20 a tak meškáme len pol hodinu. Balíme stan a šmýkame na stanicu.

Vlak do Bratislavy

Na stanicu sme prišli o pol siedmej, polhodinku pred odchodom vlaku. Akurát to stačilo na podanie bicyklov, ktoré bolo spojené s neobvyklými procedúrami. Na lístočky sme museli uviesť všetky parametre bicykla, najmä ich poškodenia.
Cesta trvala okolo dvoch hodín a tak sme už o deviatej vystupovali na Hlavnej stanici v Bratislave. Odtiaľ sme to zjazdili až domov do Podunajských Biskupíc.

Záverom

Väčšinu zaujímavostí sme videli v prvej časti výletu. Zvyšné dva dni boli skôr o tom, ako sa čo najrýchlejšie dopraviť domov. Poučil som sa že pri plánovaní nie je hanba denne naplánovať hoci len 70km, pokým je na ceste veľa zaujímavých pamiatok alebo prírodných úkazov (tak by nám napríklad ostal čas na hrad Opočmo alebo na prehliadku Baťovho kanálu). Taktiež som sa poučil, že pretekať sa do kopca s plne naloženým bicyklom nestojí za "zničenie" si kolien.

[Výlet bol veľmi dobrý, máme veľa zaujímavých zážitkov. Zachytiť ich písmenami sa dá len ťažko. Vždy ide o súbor vplyvov, ktoré... (ale veď to každý pozná)
Rozmyšľal som o tom, že keď budú videokamery lacné, priestory na diskoch veľké, internet rýchly, tak by sme namiesto fotiek mohli zachytávať pársekundové zábery. Tie by určite dobre priblížili atmosféru výletu. Dúfame, že sa tej doby ešte v zdraví dožijeme.]
Prešli sme 720 kilometrov za 9 dní. O pár týždňov nás čaká Akcia Východ 2000.





Úvodná stránka



© Marek Laco, 2000.
bicykel@mlaco.sk