Výlet do Čiech 1997

Plní elánu sa vydávame na strastiplnú cestu.

Nedeľa, 10. augusta 1997. Deň prvý.

Náš výlet, na ktorý sme sa dlho chystali a o ktorom sa dlho predtým debatovalo, sa práve začína. Sme pobalení, vychystaní. Už len nasadnúť a ísť...

Plán je ísť do Prahy vlakom a odtiaľ cez Krušné hory a Šumavu dole do Rakúska a popri Dunaji naspäť domov.

Šťastlivo sme prišli až na Hlavnú stanicu. O dvanástej nám mal ísť vlak do Prahy. Lístky sme kúpili bez ťažkostí, no vznikli isté zmätky, čo s batožinou a s bicyklami, ale tie sme hravo zvládli. Na bicykle bolo treba vypisovať a uväzovať špagátom akési zvláštne papieriky - tzv. visačky. Celý ten ťažkopádny systém mi pripadal ako z minulého storočia, ostro kontrastoval s cestovnými lístkami s magnetickým prúžkom, ktoré tam boli vydávané počítačom.

V batožinovej pokladni nám niečo vraveli, akože treba dať precliť batožinu, no my sme im neverili a zobrali si ju pekne so sebou. Keďže sa nám nechcelo nosiť všetky tie tašky, fľaše, ruksaky, stany a spacáky na naše nástupište v rukách, stopli sme prvý motorový nákladný vozíček, čo sa túlal po stanici. Ten sme naložili kopcom našimi vecami a on nám ich pekne odniesol až na naše mesto. Nemali sme so sebou dosť tekutín na cestu, tak sme v stánku kúpili ešte niečo na pitie a čakali na vlak. Prišiel.
Cesta vlakom bola v poriadku. Až na tie hranice, kde nám každú chvíľu liezla nejaká kontrola do kupé, či už colná alebo pasová, či česká alebo slovenská. Cestu sme zvládli. Následky povodní sme videli aj z vlaku. Teda jeden podmytý železničný most a vojenské cisterny na pitnú vodu na vagónoch.

Praha

Kým sme vlakom v Prahe dorazili až na Hlavné Nádraží, prešli sme zopár menších staníc. Na jednej z nich Peťo zazmätkoval. Čosi sa mu začalo mariť, že vidí, že z vlaku vykladajú naše bicykle. Vyskočil z vlaku a bežal k batožinovému vozňu. Odvtedy sme ho už nevideli... Teda, až po konečnú stanicu sme ho nevideli. Potom odniekiaľ vyliezol. Pri prevzatí bicyklov Peťo oprášil svoju češtinu. Mohol byť radšej ticho, lebo vykladači si dobre všimli na visačkách miesto začiatočnej stanice, ako aj bydlisko majiteľa. Tašky sme upevnili na bicykle a vydali sa na cestu Prahou.
Mali sme nájsť dajaký kemp. Ani sme veľmi nemuseli študovať Tiborove mapy, lebo hneď za stanicou sme našli smerovú šípku na ATC Žižkov. Tá nás po zopár kilometroch doviedla (aká to náhoda) až do kempu. Bol to vlastne štadión využitý ako kemp. Nebolo to nič slávne, ale ďalej sa nám hľadať nechcelo, občerstvenia tam bolo, tak sme sa tam zložili. Ešte predtým bol Peťo vybaviť cenu. Peťov a Tiborov stan, odkedy ho postavili, vyvolával u mňa a Maťa neprestajne výbuchy smiechu. Bol taký malí, že keď si doňho ľahli, tak obom trčali von nohy. Vysoký bol asi jeden meter.
 

Druhý deň, pondelok 11. augusta,

sme venovali Prahe. Bicykle sme nechali zamknuté v kempe a šli do mesta. Zaobstarali sme si denné lístky na MHD a poďho električkou po meste. Hore a dole, električkou a metrom, kade-tade.
Na fotke vidno Václava na Václavskom námestí, na koni. Na tom Václavskom námestí sa nám stalo čosi nevídane, no nie že by nás postrelili, ako tých Čečenov, ale čosi iné: nič netušiac si vykračujeme, keď sme boli zastavení. Boli sme odvedení do hotela, hneď vedľa, a museli sme spisovať niečo ako zápisnicu, alebo protokol.
Neskôr sa ukázalo že ide o akýsi projekt, kde ľudí zoznamujú s novými výrobkami. Tu išlo o zmrzlinu. Nakoniec každý nejakú tú (zmrzlinu) dostal a šli sme pobavení, ďalej.

Ako vidno na fotografii tu naľavo, bez povšimnutia sme nenechali ani pražský orloj. Blúdili sme po Prahe ďalej, medzičasom som navštívil Číňanov, ktorí mi ochotne predali super kvalitné a jedinečné, trvácne a pohodlné topánky, tie staré sa mi už rozpadávali. O jednej sme sa mali stretnúť s našou sesternicou Zitkou, ktorá teraz v Prahe býva. Našťastie sme sa v tej stovežatej Prahe našli a ona nás za to pozvala do Pizzerie. Pizza pochutila tým viac, že sme na ňu trochu čakali.
Bolo dobré počasie, teplo, slnko.
Po obede sme prešli Karlovým mostom, a pobehali Hradčanmi. Havlovi pod oknami sme si spravili oddychovú prestávku v tieni stromov. Bolo dosť teplo a boli sme už uchodení k smrti.


Večer sme sa vrátili na našu základňu - Žižkov. Využili sme všetky atrakcie ktoré nám kemp ponúkal: pár metrov od našich stanov bol bazén. Otvorený bazén, ako stvorený na kúpanie. Tak sme si “zaplávali”. Plavčík iba žasol, na čo všetko sa dá využiť jeho bazén. Potom sa šlo spať. Vedľa Tiborovho stanu spal jeden ujo Holanďan, bol priateľský, až tak, že nás posielal do reštaurácie... V noci ten ujo tak chrápal, že Tibor a Peťo vraj nemohli spať.
 

Utorok, 12. augusta - 3. deň.

Dnes ráno sme sa pobalili a pokúsili sa vymotať z Prahy von. Nebolo to jednoduché. Hneď na začiatku cestou dolekopcom bola na ceste taká hlboká jama, že keby tam do nej niekto z nás spadol, tak by sme sa asi na ňom dobre smiali, keby nám bolo bývalo do smiechu bolo. Našťastie tam nikto nespadol, takže sme mohli pokračovať ďalej. Medzi toľkými autami sa ale nepostupovalo najpríjemnejšie. Najhoršie to bolo asi v tunely. Tunel bol smerom do kopca, lenže v ňom bola tma, tak to nebolo vidieť, že je to horekopec, len sa ťažko šľapalo. No zvládli sme to a z tej Prahy sme sa nakoniec dostali, napriek tomu, že tie ulice vyzerali inak ako zaznačené na mape, takže sme dosť blúdili.
Pekne sa s nami ale Praha nerozlúčila, doteraz nadávame na dve autá, teda presnejšie na ich vodičov, ktorí na nás trúbili jak sprostí, keď nás predbiehali a zároveň odbočovali cez nás doprava na vedľajšiu cestu.

Pokračovali sme ďalej cez Kralupy nad Vltavou a Velvary. Šlo sa dobre, boli sme plní síl a počasie vyhovovalo. Peťo mal občas problémy so zadným blatníkom, ktorý mu škrel o zadné koleso. Inak nič zvláštne. Šli sme českým pokojným zaujímavým vidiekom,

Práve vidíte našu obednajšiu prestávku. Nebolo parkoviska, ani stoličiek ani stola. Nie sme predsa v Rakúsku. Tak sme sa rozložili pekne - krásne na kraji cesty v tieni stromu, ktorý sa stále posúval. Ale naobedovali sme sa kvalitne. V ďalšom mestečku - Velvary sme na historickom námestí dokúpili suroviny.

V Roudiciach nad Labem sme narazili na problém. Most cez Labe, jediný v meste bol uzavretý, museli sme zmeniť trasu. Zmenili sme ju až príliš, trochu sme to prešvihli a museli sa vracať, pričom sme natrafili na ten inkriminovaný uzavretý most, ktorý bol ale pre cyklistov a peších prejazdný, tak sme prešli rovno po ňom na druhý breh.

Do Litoměříc to bol už len kúsok. Pred mestom sme videli na stanici vojenskú techniku, no napriek vyvinutej snahe nám fotografovanie sa nebolo umožnené. V meste na schodoch sme našli drevo. Nevedeli sme, že povodne zasiahli aj Litoměřice, preto to drevo tam na tých schodoch pôsobilo trochu čudesne. No nič odfotili sme sa a zviezli sa do kempu dole k Labe. Poloha kempu vedľa rieky nebola ale žiadna výhra tie húfy komárov neodohnal ani starostlivo aplikovaný prostriedok proti komárom. V kempe mali krčmu aj pingpongové stoly. Takže sme hrali aj pingpong. Hrali sme kolotoč a behali okolo stola. Behanie bolo dosť dôležité, lebo telo bez pohybu napádali krvilačné komáre omnoho častejšie.
Mali tam aj taký futbal, čo sa panáčikovia, či hráči ovládajú palicami, na ktoré sú napichnutí. V krčme mali telefón, Peťo zavolal do Bratislavy Slivovi. Čašník - bratr Čech bol zhovorčivý, pripomenul nám aj nášho pána premiéra. Večer počas neprestajného dobiedzania komárov sme šli spať. Prežili sme prví deň na cestách, dnes sme prešli 86 km.

Streda, 13. augusta - 4. deň.

Raňajšie vstávanie a balenie sa.

Peťo sa skočil ešte ostrihať, lebo sa mu zapáčil môj strih na trestanca. Cez deň bývalo riadne teplo, takže táto jeho snaha bola pochopiteľná. Na fotke vidíte typický neporiadok ráno pred štartom. Všetko je pohádzané pred stanmi a treba to všetko pobaliť na bicykle, čo je okrem toho, že je to zdĺhavé, aj namáhavé. Ale podarilo sa a vyrazili sme z Litoměříc. Bolo teplo, boli kopce. Popri pravom brehu rieky Labe sme smerovali na severozápad. Míňali sme dedinky. V jednej sme kúpili marhule. Skoro sme sa stali svedkami dopravnej nehody, keď sa kamión v dedine nechcel nechať predbehnúť autom.

Prišli sme do mesta Ústí nad Labem. V potravinách sme nakúpili proviant a pri rieke na lavičkách sme sa s chuťou naobedovali. Prekročili sme Labe a smerovali hore do kopcov. Boli mierne komplikácie s navigáciou ako sa dostať do dediny Tisá. Tisá bol náš cieľ, lebo tadiaľ vedie cyklistická stezka po hrebeňoch pohoria Krušné Hory, na ktorú sa chceme napojiť. Z údolí rieky vijsť až na vrch kopca bolo namáhavé. Za neúprosne pražiaceho slnka sme miestami museli bicykle pešo tlačiť hore.

Cesta bola nekonečná, ale napokon sme dedinu Tisú dosiahli. Určité zmätky nastali pri hľadaní kempu. V Tisej sme nakoniec našli táborisko. Bolo tam zopár stanov a okrem umývadiel a špinavých záchodov nič viac. Bola to akási rovná trávnatá plocha miestami ohradená zábradlím. Ja s Peťom sme zišli dole do dediny kúpiť špekačky, lebo sme chceli večer rozložiť oheň. Obchod už síce bol zavretý, ale v bufetovom stánku, kde robia hotdogy sme zopár klobások splašili. Ako nám hovorila stará babka, je za dedinou vodná plocha, kde sa dá dobre kúpať. No keď sme tam prišli a videl som tam ako sa tam mrvia žubrienky, tak mi akosi prešla chuť do kúpania.

Tisá je známa aj svojimi Tisovskými skalami. Naozaj, niekoľko desiatok metrov od nášho táboriska bol zhluk vysokých skál. Kamenné schody viedli až na ich vrchol. Okrem mravcov, ktoré sa tak s chuťou rojili, tam bol aj slušný výhľad. Pokochali sme sa pohľadom a viac nás už nelákali. Večer sme si spolu pozreli dedinku. Trochu sme boli rozčarovaní, keď v jedinom otvorenom obchode zamrzla malinovka.
Boli sme uťahaní a vyčerpaní slnkom, napriek tomu, že sme prešli len 50 km, boli neúmerne namáhavé. Iste to boli aj tieto dôvody, ktoré sa podpísali pod naše rozhodnutie nestavať stany, ale prespať len tak pod holým nebom. Počasie vyzeralo byť dobré, a stavať stany sa nám nechcelo. Z ničoho nič sa objavil asi 60-ročný správca táboriska a pýtal peniaze. Keďže ale poznal Bratislavu a Slovnaft, tak sme to dostali za 12 Kč. Večer sme rozložili oheň, opekali špekačky a zaspali okolo ohniska.
 
 

Štvrtok, 14. augusta - 5. deň.

Začína sa zas jeden bohatý deň za zážitky. Dnes toho budeme vidieť dosť.
Ráno sme vyštartovali, počasie a poveternostné podmienky boli akceptovateľné. (Ako keby sme mali na výber.) Zaujímavým prostredím Krušných hôr sme sa motali hore a dole. Prešli sme zaujímavou dedinkou Adolfov. Dožičili sme aj kúpeľa dotieravým muchám, videli sme les zničený kyslými dažďami, alebo chemikáliami. Boli to vlastne len kypte stromov. Cesta viedla hneď povedľa štátnej hranice. Šli sme po hrebeni smerom na juhozápad. Naľavo boli Čechy a napravo bývalé východné Nemecko. Šlo sa dobre. Úzka cesta bola asfaltová, autá sme stretali len veľmi zriedka.

Cyklistická cesta viedla povedľa hraničného priechodu s Nemeckom. A keďže sme prišli až sem, tak sme prešli na druhú stranu. Pri dopravnej značke značiacej maximálne povolené rýchlosti sme sa odfotili, aby sme malo dôkazový materiál. Po piatich minútach sme sa vrátili hneď naspäť do Čiech s dobrým pocitom, že sme zjazdili aj Nemecko. Hneď za hranicami boli potraviny. Neváhali sme a doplnili zásoby, ktoré sa pri takejto námahe míňajú jedna radosť. Hlavne to bol svojský predavač v tomto obchode, ktorý nám ho bude pripomínať.
Ale nie len on. Pred obchodom, keď sme sa snažili pobaliť kúpené veci do plných cyklistických tašiek, tak sme stretli cyklistu.



Bol to Holanďan, chudý ako trieska so zaujímavým bicyklom a zaujímavými zážitkami. Poznal aj Vysoké Tatry. Môj bicykel obdivoval, zvar ale aj jeho váhu. Zaujal nás, tak sme si ho odfotili.

Pokračovali sme ďalej českou krajinou. Kopcami a lesmi. Dostali sme sa až po vodnú priehradu Fláje. Tu sme sa hlbšie zarozprávali s jedným českým cyklistom. Mal asi 35 rokov. Zoširoka a šťavnato komentoval cigáňov a ich správanie. V tom období totiž kulminovala téma vysťahovávania sa českých Rómov do Kanady. On ich nemal veľmi v láske. Do reči sa dostalo aj východné Nemecko, ako sa zmenilo a mentalita ľudí na západe a východe. Dotyčný pán bol nespokojný a pesimistický.
Keď sme ho oboznámili s našou cestou, tak nám odporučil obchádzku Nemeckom. Vraj je to tam veľmi pekné a určite sa nám tam bude páčiť. Na záver sme sa nechali dofotiť.
Dali sme na jeho slová a zabočili smerom na západ. Nasledoval prudký dolekopec.


Dostali sme sa do nejakej pohraničnej dedinky plnej Vietnamcov, ktorí predávali oblečenie. Hranicu s Nemeckom tvoril potok. Bol to prechod pre peších. Jedenému nemeckému pohraničnému policajtovi sa nijakovsky nepáčili Peťove cyklistické tašky, tak ich musel vyprázdňovať, v čom som mu rád pomohol. A boli sme znovu v Nemecku. Teraz už nie na 5 minút, aby sa nepovedalo, ale na seriózny prechod krajinou. Cesty tam boli neporovnateľne lepšie a krajšie. Vodiči boli ohľaduplní. Hlavne jeden trabant s nápisom na zadnom skle: “That´s live”.
Prechádzali sme cestou obklopenou záclonami sviežeho zeleného lesa. Až do mesta, ktoré bolo vlastne hlavnou príčinou našej malej obchádzky Nemeckom.



Keby sme mali nejaké marky a hodili ich dovnútra, tak by sa mali vojakovi otvoriť ústa. Nám stačilo, že sme sa nechali odfotiť pred týmto veľkým luskáčikom na orechy, o ktorých sme už veľa počuli. Na nemeckej strane Krušných hôr je výroba takýchto vecičiek tradíciou.

Nachádzalo sa v ňom totiž múzeum vyrezávaných drevených figúr, čo po dlhých zimných večeroch obľúbená zábavka tunajších ľudí bola. Pretože sa začalo pomaly stmievať a nikto z nás nemal chuť si obzerať vrtochy rezbárov, začo ešte bolo treba nadôvažok mastne zaplatiť, pobrali sme sa ďalej. Stočili sme to naspäť k českým hraniciam dúfajúc, že sa nám podarí dostať za ne. V dúfaní, ako sa neskôr ukázalo sme boli úplní majstri. Zavŕtavajúc sa spätne do Krušných hôr miernymi serpentínami sme minuli dom s rozľahlou záhradou. Kúsok za ním, pri ceste bola malá čistinka s potokom, ktorý tiekol pomerne hlboko v jarku. Bol čistý, že by sa v ňom dalo kúpať. Usadili sme sa tam a dali niečo pod zub.
Ten dom nám nedal pokoja. A hlavne tá záhrada vedľa neho. Keďže pri pokračovaní by nás čakal horekopec a tma nám liezla na po celodennej námahe boľavý chrbát, spustili sme to k domu a svorne požiadali o nocľah.
Krátko nato sme stavali stan. Začalo pršať. Prezieravo sme postavili len jeden stan, lebo už po hodinke, ktorá bola vyplnená dušovaním sa na ohľaduplnosť majiteľov, sa naše hrozby naplnili a presťahovali sme sa do teplučkej, suchučkej vykúrenej garáže, ktorá bola s porovnaní s naším stanom veľká ako saddámov palác.
Smrdelo to v nej troch benzínom, ale nato sme si zvykli. Dva dni potom sme cítili, že nám niečo chýba. Ako vďaku za prístrešok sa patrilo odovzdať aspoň malý darček. Sfušovali sme zbierku slovenských zvrchovaných mincí na izolepe(R).

Piatok, 15. augusta - 6. deň.

Do Nemecka sme ísť neplánovali. Tak vyzerali naše devízové, a tým aj potravinové zásoby. Tvrdý chlieb sa nám žuť nechcelo, nebolo s čím. Posledné kekse nás len viac nabažili. Vyrazili sme s prázdnymi žalúdkami, zachvíľu budeme v Čechách. Horekopec neprestával. Vysilený sne sa brodili hmlou ktorá vyrážala z lesa. Čerstvý, chladný ranný vzduch sa nám zarezával do nosa. Sychravú clivotu prebili za hranicou varené párky, na ktoré sme sa vrhli azda s väčšou chuťou ako Somálci. Nasledovala cesta pláňami Krušných hôr. Rozbitá asfaltka, rovná ako koľajnica, sekala tichú prírodu. Plochy vyschnutej trávy zlepenej vlahou mierneho mrholenia striedali kypte stromov, ktoré tam už dlho strašili bez života. Zakrátko sa ráz krajiny zmenil.
Z pohraničnej cesty niekedy isto prísne stráženej, no teraz už zabudnutej a neudržiavanej sme prešli na konvenčné asfaltky. Mŕtve lesy vystriedali polia. Úpenlivo sme čakali na prvú dedinu, ktorá nám bola v ceste, lebo párky sme už mali najmenej tri razy za sebou pretrávené. Hnaní vidinou jedla sme sa ani nezastavili pri skupinke cyklistov, ktorá sa práve zobúdzala v plytkom šanci neďaleko osamelo stojacieho domu. Tá očakávaná dedina bola Medenec.
V malých potravinách schovaných ako ponožka v cyklistických taškách keď sa nedá nájsť sme nakúpili. Všetko možné aj nemožné. Spestrenie jednotvárnej stravy - chlieb, konzervy, vločky - si nemohol odoprieť hlavne Tibor. Medenec oslávil kyslou kapustou, jogurtom, pudingom, acidofilným mliekom a ešte všetkým čo sa mu dostalo pod ruku. Zapíjalo sa to všetko mliekom a a-mliekom .

Po zaslúženej veľkolepej hostine sme sa plný energie zvalili na lavičky. Potrebovali sme ju na trávenie. Po dobrej hodinke vyvaľovania sme sa ako leniví mroži vytackali na bicykle. Z Medenca nasledoval horekopec, načo sme si už zvykli. No ukázalo sa, že tento horekopec bol nakoniec veľmi namáhavý. Stúpanie nás doviedlo až na krížnu cestu.


Naše možnosti boli spustiť sa ďalej dole smerom na Karlove Vary, alebo sa pozrieť na vrchol Klínovca, čo znamenalo ešte ďalší horekopec.
 
Zvíťazil nezdravý rozum a znova sme šlapali do kopca. Naša námaha bola ocenená - boli sme na vrchole, kde sme sa zase vyvalili a jedli kekse a vločky. S pocitom zadosťučinenia sme oddychovali na najvyššom kopci Krušných hôr.


Nasledoval zaslúžený dolekopec. V krkolomnom zjazde sme sa pozerali zubatej do očí, či presnejšie povedané do očných jamiek. Svišťanie pneumatík po asfaltke, slzy hrnúce sa od prudkého vetra z očí a farebné pásy míňajúceho okolia sú veci, ktoré magicky ovplyvňujú pocity. Dostaví sa akísi stav extázy, pri ktorom je človek dokonale sústredený, existuje len on, cesta bicykel a rýchlosť. Každá nepozornosť na tvrdo trestá, nebolo veru hodno venovať veľa pozornosti objektom stojacim pri tejto hraničnej ceste. Rýchlosť, v ktorej sa za púhu sekundu prefrčí 20 metrov má aj svoje nevýhody. Hlavne v ostrých zákrutách. Ale pravdaže sa to dá s dobrými brzdami zvládnuť. Väčšina z nás to nakoniec prežila bez trvalých následkov.
 

Hneď po tom najväčšom klesáku, kedy sme lámali rekordy, nás privítala známa to dedinka, do ktorej posielali niekdajší súdruhovia svojich kamarátov na liečebné kúry spojené s fyzickým odpočinkom. Počas prejazdu týmto mestečkom nám začali trochu vypadávať vlasy, ale to sme si vôbec nevšímali.

Prechádzali sme drobnými dedinami, ktoré nepopierateľne svedčili o tom, ako vidno na nasledujúcej fotografii, že sa nekompromisne približujeme k našemu dnešnému cieľu - Karlove Vary. Prišli sme do nich k večeru. Po 95 kilometroch kopcami.


Prvoradou úlohou bolo nájsť kemp. Vydali sme sa podľa najlepšej mapy, ktorú sme mali na údajné miesto kempu. Keďže hľadanie by trvalo dlho a nám sa do cesty pritrafila búdka s informáciami, neváhali sme sa opýtať. Našťastie sa tam nachádzal niekto, zhodou okolností majiteľ kempu. Ochotný nám autom ukazoval cestu cez celé mesto až do jeho ohrady. No nebanovali sme. Cena bola dobrá, pravdaže nezaobišlo by sa to bez Peťových diplomatických fraškách, pardon frázach. K areálu patrilo aj prírodné kúpalisko s utopencom a dva lokály, v jedom z ktorých sa dali zahrať aj šípky...
 

Sobota, 16. augusta - 7. deň.

Tento deň sme zasvätili blahodárnemu odpočinku, čo na zregenerovanie síl fyzických ako aj psychických veľmi osožným ukázalo sa byť. Ráno sme sa schuti najedli, i keď trochu spory o reprofonde sa viedli, čo možno aj vplyv nato malo, že nechcelo sa nám držať okolo stanov poriadok vzorný, taký ako ho aspoň ukrajinci majú. Neskôr sa to ako chyba ukázalo. S pocitom dobrého najedenia sme sa vybrali poznávať krásy známeho kúpeľného mesta.

V meste sme si nenechali ujsť viacero atrakcií. Od kreslenia portrétov, jedenia lázenských oplátok, až po samotné ochutnávanie samotných prameňov. Marek a Peťo sa dali zvečniť dákym Ukrajincom, ktorý vystrihoval profily tváre do čierneho papiera, ktorý potom lepil na tvrdý biely papier. Išlo mu to od ruky, strihal ako pochabý, jeden portrét pod minútu. Pýtal za to 40kč. Usúdili sme, že hneď ako prídeme domov kupujeme papier, nožnice a ide sa cvičiť.

V parku na lavičkách sme si splnili svoje povinnosti a učinili slušnosti zadosť - napísali pohľadnice, čo je súčasne ďalší dôkazový materiál.
Nezabudnuteľný kolorit mesta nás očaril svojou podmanivosťou, ktorú ako zaiste uznáte by bolo škoda nechať nepovšimnutou. A preto sme rúčo vytasili fotoaparát a zvečnili ako aj nás tak aj všetko ostatné. Práve stojíme na mostíku, ktorý sa klenie nad potôčikom sprevádzajúcim mohutnú pešiu zónu žijúcu riavou zväčša zahraničných turistov.
Mohutný gejzír vytryskoval prúdy vriacej vody do výšin, akoby nepoznal gravitáciu. Bola v ňom zviazaná sila všetkých podzemných diablov a iných čertov. Všetko to bolo zastrešené. Vo vytvorenej pasáži sa živo predávali pohľadnice a iné aj 3D suveníry.
Pomaly sme sa vracali. Od pešej zóny, povedľa McDonalda, fľaše Becherovky podobnej tej akú máme už odfotenú až k mostu. Tam nás čakalo milé prekvapenie, zlatý klinec programu a vyvrcholenie poobedia zároveň. V rieke pod nami sa ako zdochnutý pes kúpal stan - kopula. Patril malému chlapcovi na brehu. Čumel naň bezradne ako Šaka Zulu na zástrčku a čakal nato, že buď mu ten stan dofúkne naspäť, alebo vyschne rieka. No veľa šťastia. Mal ho, lebo nebol by ten stan tak ďaleko od brehu, zahrával by sa Peťo s myšlienkou, že si ho vyloví intenzívnejšie. Vyriešilo by to priestorové problémy v jeho stane.

No Karlove Vary neznamenali pre nás len promenádu s liečivými prameňmi. Poskytli nám nebývalé možnosti alternatívnych zdrojov zábavy. Kúpanie, opaľovanie, hranie šípok a mnoho ďalších. Peťo utužoval priateľské vzťahy s prítomným obyvateľstvom. Najlepšie to že vraj ide osobným kontaktom, no našťastie až k tomu neprišlo. Večer sme si urobili prechádzku mestom.
 

Nedeľa, 17. augusta - 8. deň.

Ešte ráno v KV nám pani upratovačka pripravila milé prekvapenie. Tých zopár odpadkov okolo našich stanov sme už ráno nenašli. Všetko bolo ukážkovo čisté, všetko čo bolo vonku už viac nebolo. Že Peťo...


Cestu do Mariánskych Lázní lemovali stromy sviežeho lesa. Išlo sa veselo, radosť a pohoda boli našimi spoločníkmi. No na Peťovu kľuku to bolo očividne priveľa a chytil ju zránik. A akoby ju porantalo, čert si ju vzal. Zlomila sa, ako profesorke skúmavka na chémií, rovno pri pedály. No do Lázní sme mi ostatní prišli bez problémov.
Kemp sa nachádzal tak 2 km od Lázní, v dedinke Velké Hledsebe. Veď sme to po hodinách hladania aj našli. Zložili sme sa, postavili stany a osprchovali. V kempovej reštaurácii sme si všimli biliard, určite sa nebudeme nudiť. Večer sme si skúsili opekať špekačky, no oheň z mokrého dreva nebol extra výdatný.

Zobudili sme sa v ústrety dažďu. Čakali sme pokým neustane, až bol zrazu obed. Nemalo už zmysel vyraziť na cestu, tak sme celý zvyšok dňa ostali v kempe. Dožičili sme si aj teplého jedla z reštaurácie, na ktoré si náš žalúdok po dlhom čase načisto odvykol. Peťo si zohnal v meste novú kľuku, ktorú nebol väčší problém namontovať. Konečne má bicykel zas v poriadku, nech mu to len tak vydrží.

Večer, keď sme chceli hrať v reštauráii biliard, dochádzalo ku konfliktom s istou holadnskou rodinkou,ktorá chcela tiež. Pre náš drzí humor nemali pochopenie a miestami až strácali nervy. Zabávali sme sa na nich dovtedy, kým sme nenašli lepšiu zábavku - dve mladé bývalé východné nemky a našu nemčinu sme skúsili naživo.


 

Pondelok, 18. augusta - 9. deň.

Ako sme ráno vykukli zo stanu, nevideli sme nič iné ako sivú masu nad nami, z ktorej sa mrzuto mrholilo, ba dokonca sem tam aj zlovestne spŕchlo. Ďalší deň oddychu sme si nemohli dovoliť. Dážď - nedážď, v medzidažďovej prestávke sme spratali naše stany, nabalili tátoše a vydali sa na cestu. Jazdiť v daždi je nerozumné, a tak sme uvážili navštíviť vlakovú stanicu so zámerom presunutia sa z osídiel dažďa o zopár kilometríkov ďalej, kdeby nás čakalo usmievavé slniečko. Nemá každý vlak vozne prispôsobené na prepravu bicyklov, k tomu ešte tak bohato ovešaných ako našich, museli sme čakať asi tri hodiny na vhodný vlak do Plzne

Mierne vyhrkaní, vychutnávajúc blaženú jazdu vlakom, pri ktorej sa okolie míňalo so zároveň vyloženými nohami, vysadli sme v Plzni na hlavnej stanici. Celá bola mimo-, presnejšie nadúrovňová a teda sme museli zniesť naše bohato ovenčené bicykle pekne v rúčkach po schodoch dolu.


Túto atrakciu mesta Plzeň sme si predsa nemohli nechať ujsť!
Vyrazili sme rušnými ulicami mesta cestou na Rokycany. Nemohli sme neminúť svetu nie málo známy pivovar. Cesta do Rokycian mala svoj dôvod. Je totiž otčinou toho, na čom sme sa celý čas prevážali. Vyrábajú tam kola značky favorit. Navštívili sme ich podnikovú predajňu, ale iba pohľadom cez výklad, lebo bola žiaľ zatvorená. To čo sme potrebovali nám priamo vo výrobných halách nemohli , či skôr nechceli poskytnúť. Jediná pomoc bola informácia od vrátnika o polohe tunajších kempov. Keby zadal ich zemepisné súradnice, spravil by veru lepšie. Z jeho obsiahlych informácií sme boli patrične domotaný nato, aby nám nájdenie kempu trvalo dvakrát dlhšie ako normálne.



Pri už spomínanom nie bezproblémovom hľadaní kempu si bolo nadmieru užitočné všímať tabuľové označenia na stĺpoch a iných vyvýšeninách. A preto jednoducho táto turistická značka nemohla ujsť našej pozornosti. No pravdu vravím, skoro sme z bicyklov v záchvate smiechu popadali. V takom stave bolo problematické aj fotiť, lebo aby bolo niečo bolo vidno, musel fotograf vyliezť niekomu na chrbát. Ale uznajte, keby sme to nezvečnili, neverili by ste nám, že niečo také môže existovať.

Neviem či aj Peťová kľuka na strane šajby má uši, lebo sa takisto ako jej sestra pri pedály zlomila. No do kempu sme sa dostali. Jeho pozitívum bola nízka cena a hlavne sprcha, ktorá nás vyšla zadarmo. K dokonalej pohode nič nechýbalo, iba večera. No príjemnú atmosféru stoj čo stoj rušila vážka. Nevyrušovala dlho, lebo ako Marek ukázal, taká drevená doštička - lopárik má naozaj široké využitie. Večer sme zasvätili návšteve kempovej putiky, ktorá sa stala miestom utužovania medzinárodných vzťahov.

Ráno, na druhý deň pokým sme my nakupovali jedivo, Peťo mal zazvárať jeho šajbu – teda ten ulomený pedál. Keď sme ho potom stretli, tak namiesto neho mal rovno novú šajbu. Zvárač, keď ho videl, mu radšej dal novú. S tým, že mu ju má potom poslať naspäť. Peťo má v takýchto veciach výnimočné šťastie. Ak sa dobre pamätám, tak pokým sme došli domov, tak stratil z tej šajby 3 z piatich upevňovacích šroubov, a teraz po viac ako roku ešte ju má stále doničenú doma...
 
 

Streda, 20. augusta - 11. deň.

Ráno sme zbalili večne vlhké stany a poďho na cestu. V prvej dedine sme sa zastavili v potravinách, nakúpili a dopchali sa vločkami. Peťo zatiaľ zháňal po dedine zváračku na zlomenú kľuku. Je to dieťa šťasteny. Vrátil sa s čisto novou šajbou. Dal mu ju jeden Čech, že nech mu ju pošle, keď príde domov. Konečne už nebudú s pohonným ústrojenstvom jeho bicykla problémy - mysleli sme si naivne.

Boli sme pod časovou tiesňou ktorá tlačila... A pritom sme ani nemali dostatok peňazí na viac dní výletu. A teda bolo nevyhnutnosťou uchýliť sa k poslednej možnosti - prepraviť sa vlakom do Českých Budejovíc. Z Rokycan priamo nešlo nič a tak sme sa najprv previezli do Plzne. Úradníčkam v Rokycanoch trochu robili problémy úradnické náležitosti, keď v byrokratickom ošiali zdvíhali naše bicykle hore kolesami a vášnivo čistili miesta na ktorých sa nachádzalo výrobné číslo.
Dofrčal vláčik motoráčik a zase nasledoval ten neblahý akt nakladania. Nielenže sme mali plné ruky práce s vlastnou batožinou, museli sme si nakladať aj bicykle. Tašky, rukasaky a iné vaky sme nahádzali do priestoru kadiaľ sa nastupovalo, tak aby nezavadzali. Z jednej strany nezavadzali určite. Tam nám aj skoro všetko povypadávalo z vlaku odtorenými dverami. No proste zábava.


V Plzni bolo všetko zase potrebné vykladať a prekladať do vlaku smerujúceho do Českých Budejovíc. Ako i na začiatku cesty v Bratislave, aj teraz sme si stopili jeden z elektrických vozíkov, ktoré sa furt ako choré prasce motajú po stanici. Zobral nám veškerú batožinu, čím určite prekročil povolenú nosnosť. V tomto druhom vlaku bolo neporovnateľne viac miesta, takže s uskadnením batožiny už neboli žiadne problémy. Sedeli sme si, pozerali sa z okna a odkrajovali si zo salámky. Tej na jedenie. Nazdali sme sa a boli v Budejoviciach. Časovo sme na tom boli výborne, aj kemp sme našli rýchlo. Nič nám nebránilo vybrať sa do blízkeho supermarketu doplniť zásoby všetkého druhu. Peťa s Tiborom pochytila kuchárska vášeň podnietená slušne vybavenou kempovou kuchynkou a ukochtili si mazľavej masy ňahajúcej sa lenivo po vareche. Iným slovom puding.
 
 

Štvrtok, 21. augusta - 12. deň.

Zvrásnená krajina dáva svojím kopcovitým rázom jasne najavo, čo nás čaká a neminie.
Príkre asfaltky túlajúce sa drobnými lesmi, ktorých stromy vrhali na nás ochraňujúci tieň sa neraz zatúlali do polí. Kopy hnoja uskladnené na ich krajoch neraz vzrušovali receptory našich čuchových orgánov a tým nás priam bičovali k neuveriteľným výkonom.

Aj napriek tomu zapadali do krajinného koloritu jemnej hospodárskej oblasti, ktorej zvlnené svahy osvetľovalo poludňajšie slnko, lámajúce sa na malých brázdach upravenej ornice vytvárajúcich tak dojem pravidelnej linearity tohto pekného kúsku obrobenej zeme. Na krídlach poľnohospodárskej atmosféri sme doleteli do dedinky Ktiš, ktorá svojou jednoduchosťou reprezentovala nevinnú úprimnosť vidieckeho éteru vnášajúceho sa okolo nás. Neskôr sme si urobili malú futbalovú prestávku.
Cyklistika nie je všetko.
Povedali si Peťo a Marek a už naťahovali kopačky. Pridali sa do hry dedinských futbalistov, z ktorých bolo vyše polovica cigáňov. Je sporné akým dielom prispeli ku kvalite hry, no iste mali z toho radosť. A to je hlavné, lebo každému je dobre pri srdci, keď sa deti tešia.

Kopcov začalo pribúdať, čo by sme na tom museli byť veľmi zle, keby nás to tešilo. Pomaly, tempom kríženca slimáka s korytnačkou sme zdolávali nekonečné množstvo vyvýšenín, prevýšenín a iných pahorkov. Silné šliapanie do pedálov, vyžadujúce si nemalú dávku námahy prudko vysilovalo. K rastúcej únave aktívne prispievalo aj nemilosrdné slnko divo páliace spoza oblakov. Cítili sme sa ako vyžmýkané fašírky a jediné čo nás hnalo napred bolo hľadanie miesta vhodného na obedňajšiu prestávku a stým spojený odpočinok.



Výdatný obed si logicky žiada výdatný odpočinok. Nexistuje lepší pocit ako sa najedený mrožiť odpočinkom. V tejto polohe sme zotrvali asi hodinku, potom sme sa pozviechali a pokračovali.


Za zmienku stojí kemp, v ktorom sme prespali. Bolo to vlastne iba táborisko a našli sme ho v daždi. Učupený medzi hustými horami ležal rovno v kolíske rieky Vltavy. Neodolali sme a skočili sme do jej čistých vôd, veď jej brehy skoro omývali naše stany. Pravda, schladila nás riadne, no mali sme sa (obzvlášť Tibor s Peťom) čím rozohriať. Prebudili sme sa v svieže ráno. V čerstvom vzduchu sa nad zemou vznášal mliečny opar, pomaly miznúci s vychádzajúcim slnkom
 

Piatok, 22. augusta - 13. deň.

Vydali sme sa na cestu Šumavou. Kopce.
Veru nebolo veru ľahké, vždy nájsť ten správny smer. No i keď sme sa raz pustili tým nesprávnym, prišli sme na omyl a hneď sa obrátili. To že sme museli šlapať naspäť 2 km horekopcom, nám nie že nevadilo, ale riadne dožralo.

Behať po českej Šumave na bicykloch bolo naozaj zaujímavé. Dolekopce striedali horekopce a lúky a lesy a tak.

Veru, uznali sme, toto je lepšia cesta ako tá Medvědí stezka, ktorou sme sa to pôvodne vydali. Fičali sme s vetrom opreteky, a boli by sme ho aj predbehli, keby dáky fúkal. Išlo sa dobre, malé občerstvenie v podobe malinovky hore na kopci v hostinci padlo na úžitok. Zbehli sme dole, a potom sme hľadali kemp na brehu nádrže Lipno. Krúžili sme okolo neho kým sme našli holandský kemp.

Sobota, 23. augusta - 14. deň.

V pozadí mestečko Frymburk. Dnes ráno sa máme vydať ďalej, opustiť Čechy a pokračovať domov Rakúskom. V týchto rúčich končinách sme drali naše pneumatiky. Samozrejme nielen tie. Žiadaným artiklom sa stali neočakávane kolíky. Nie tie od stanu, ale aj od bicykla. No v poslednom momente sa našla železná rezerva a tak sa drevený kolík, ktorý už v zúfalstve začal stružlikať Peťo, ani nemal príležitosť vyskúšať.

Vo Frymburku sa uskutočnili posledné veľké nákupy, oplieskali sa všetky zostatkové české peniaze Pred nami bola totiž cesta do kraja, kde nám nebude hocijaká babka len tak rozumieť a kde sa potraviny kupujú za onakvejšie peniaze ako u nás, alebo v Čechách. Ideme do Rakúska.


V Rakúsku bol kopcovitý terén. A ešte nám do toho začalo pršať. Pokúšali sme sa ukryť v autobusovej zastávke, potom sme šli ďalej. Ja som neskôr dostal defekt do zadného kolesa a na daždi. Nakoniec sme ale boli odmenení dlhým dlhým zjazdom až do Linzu k Dunaju. Boli sme potešení, že Dunaj, ktorý nás bude sprevádzať až Domov, vidíme pred sebou. Tu sme sa aj napolili na Radweg, bicyklovú cestu. Po nej sme šli šli až sme skoro potme dorazili do Známeho to kempu Au an der Donau. Pri zjazde z hrádza do toho kempu spadol Maťo na šmykľavej tráve. Hneď nato sa na ňom vysypal Peťo.



Ráno pred odchodom som si ešte nemohol odpustiť pohrať sa na krútiacom sa kolese. A povoziť sa na trojuholníku zavesenom na lane. Keďže mi otec takéto hranie zakázal v roku 1996, kedy sme tadiaľto šli na ceste zo Švajčiarska, musel som sa tentoraz dochuti vyblázniť. Tak rýchlo som behal v drevenom kolese, až som spadol a pretočil sa.

Domov je blízko. Ale boli sme už aj riadne hladní. Našťastie sme pred mestom Melk našli stôl a lavičky, kde sme sa s chuťou najedli.
Riadne si to žíhame údolím Dunaja. Domov sa už blíži. Predbiehame húfy cyklistov, potom pri početných oddychoch zase oni predbiehajú nás.

Pri hrade Dürnstein sme sa samozrejme zastavili. Toto pekné miesto sme poznali už z našej cesty do Švajčiarska pred rokom. Potom ideme okolo mesta Krems a po dlhej hrádzi, kedy už počítame zostávajúce kilometre sme sa doplazili do kempu Triasmauer. Tak sme ocenili neobmedzené a teple sprchy a sieťové lehátka. Pod Tiborom sa jedno pretrhlo.

Pondelok, 25. augusta - 16. deň.

Ráno sme vyšli z kempu Triasmauer na našu poslednú cestu. Dnes sme mali prísť až domov. Pokračovali sme už známou cestou po hrádzi dole Dunajom.

Prešli sme cez Viedeň a za ňou sme sa najedli. Potom už len cesta z Viedne, cez Hainburg, Wolfstahl na priechod Berg.


A konečne na Slovensku. Posledná fotka je na petržalskej strane Dunaja s výhľadom na hrad a parlament. Aj z tejto cesty sme nakoniec aj napriek všetkým útrapám prišli domov živí a zdraví.
 
Bol to zas jeden z výletov, na ktorý sa nebude dať zabudnúť. Preháňanie sa na bicykloch českými krajinami zanechalo v našich mysliach bohaté zážitky. Keď takto spätne o tom uvažujem, znovu a znovu si uvedomujem ako nám bolo dobre. A do budúcnosti sa budem snažiť aby takýchto akcií bolo čím viac.
Vždy, naspäť rozmýšľajúc nad výletom, znovu si pripomínam tie nádherné zážitky. Neviem si predstaviť lepšie strávený čas, ako tento. Spoznali sme nové mestá, nové kraje, nových ľudí.

Zažili sme poruchy bicyklov, s ktorými sme sa vedeli vždy vysporiedať.
Z dlhej cesty sme sa po 946 km za dva týždne šťastlivo dostali domov obohatení a nadšení.