Úvod
Leto roku 2003 znova prinieslo veľký bicyklový výlet. Pred rokom bolo viacero skalných účastníkov v Amerike a tentoraz tiež, ale iní. Maťa, Paťa, Tibora aj Miša zastúpili dvaja nováčikovia. Beáte a Ivane to nakoniec nevyšlo a Braňo Molčan nás v osudnej chvíli minul, no napriek tomu nás bolo päť: Lukáš, Ondro, Majo, Marek a Veronika. Výlet sa začína v Leviciach, kam nás doviezol vlak. Ešte v ten deň navštevujeme Brhlovce, objavíme tajomný Pečenický val a Ondro stihol aj kúpanie v Bátoveckej priehrade. Ďalší deň už šviháme naprieč štiavnickými vrchmi cez Počúvadlo, fárame do bane Bartolomej a deň zakončíme v Kováčovej pri Zvolene. Cez Očovú a Detvu prechádzame malebné Podpoľanie, ktorého krása vrcholí na kopci Bystré-Vrátka. Spíme za Hriňovou. Za sedlom Prašivá vedie dlhý dolekopec až do Kokavy. Cez Hnúšťu sa dostávame do Radkovej, stanujeme však radšej až v obci Ploské. Obdivujeme slovenský kras, trasieme sa zimou v Ochtínskej Aragonitovej jaskyni. Cez Štítnik prichádzame do Plešivca a šup sa na vlak. Vo Zvolene efektívne prestúpime a pred polnocou sme už doma. Výlet bol čo do počtu denných kilometrov oddychový, do počtu stúpaní kopcovitý a počasím slnečný a teplý. Predovšetkým však bol veľmi krásny a to každou svojou chvíľkou.
Výlet roku 2003 bol organizovaný dosť naponáhľo. Účasť prisľúbili Marek, Veronika, Majo a Rumunskom (obrazne povedané) ostrieľaní Lukáš a Ondro. Bea pracujúca vo Viedni a dovolenkujúca Iva sa chcú pripojiť tiež. Braňo Molčan síce pracuje, ale aspoň na pár dní by dobehol. Mirka Kalichová, účastníčka Stredoslovákov 2001 pracuje celý august, Vlado Zuberec má návštevu a ostatní tradiční účastníci sú v Amerike. Nakoniec sa ukazuje, že Bea predsa len ešte bude robiť a pripojí sa možno neskôr. Štartovať budeme teda piati, z toho Lukáš až po pracovnej dobe a večer sa pripojí. Hold, s narastajúcimi pracovnými povinnosťami sa organizovanie letných výletov stáva čoraz ťažšie.
Prípravné stretnutie sa konalo v utorok v Corgoni na Mickiewičovej. Lukáš doniesol svoje ultimatívne cykloturistické mapy, ktoré dostal k promóciám a doniesli sa aj kadejaké atlasy. Plánovala sa trasa. Štartovnou métou má byť záhadami opradený Pečenický val, potom sa má postupovať cez stredné Slovensko. Na výlet máme vyhradených 5 dní. Plánovanie nám ide jedna radosť, naše nadšenie stúpa. Navštívime aj okolie Banskej Štiavnice a od Zvolena sa vydáme smerom na východ do dosiaľ neprebádaných oblastí. Štartuje sa v piatok.
Deň Prvý, piatok, 15.8.2003 – Marek
Vstávam skoro ráno pred šiestou. Balím oblečenie, raňajkujem a o pol ôsmej idem opravovať bicykel. Treba vymeniť dva zlomené špice na zadnom kolese, ostatné dotiahnuť a odstrániť osmičku. Volá Majo, že nejde s hlavnou skupinkou na vlak o 11:45, ale až poobede s Lukášom, ktorý dnes ešte pracuje. Po deviatej sa konečne dostávam z domu a dúfam že mám všetko so sebou. Potraviny dokúpim neskôr, aj peniaze vytiahnem neskôr. Šiniem si to Bratislavou smerom na hlavnú stanicu. Veronika ma mierne prekvapuje rozhodnutím ísť predsa na svojom horskom bicykli, namiesto vynoveného trekingového, požičaného od mojej sestry :-)
Zisťujem že moje zadné koleso sfukáva. Okrem toho, že je mäkké, plášť vyliezol a na svetlo sveta sa derie duša. Nie je čas na nápravu, o pol dvanástej prichádzame na hlavnú stanicu, ja tlačiac. Tu už stretám Ondra, vedno kupujeme lístky a bez otáľania nakladáme bicykle do služobného vozňa a nastupujeme. Za bicykle platím vo vlaku.
15.8.2003: Vo vlaku Horehronec z Bratislavy smerom do Levíc.
Dnešná Pravda nás bude sprevádzať celým výletom.
Nasleduje cesta do Levíc. Vlak ide dosť lenivo, točíme sa slovenským juhom. Po trase je niekoľko vynovených staníc. Čítame dnešnú Pravdu s prílohou o cykloturistike, obzeráme si okolitú krajinu. Tohtoročný bicyklový výlet sa začína! K našej trojici sa majú večer pripojiť Lukáš s Majom.
Oprava Marekovho defektu a vylezenej duše v Leviciach na stanici
Pri vykladaní bicyklov v Leviciach nám sprievodca maďarským prízvukom oznamuje novinku, že na mojom bicykli toho veľa neprejdeme. Hneď na stanici ho obraciam hore kolesami a vymieňam dušu. Náhradnú mám len 25mm dušu pre 32mm zadné koleso, preto naša cesta vedie okolo bankomatu rovno do bicyklového obchodu. Zásobený dušami, novým plášťom aj gumou pod dušu stojíme na námestí v potravinách. Doplňujeme zásoby potravín, ktoré obratom konzumujeme pri miestnej fontánke. Dušu vymením až ráno. V Leviciach kúpený chleba a jablká nás budú nakoniec sprevádzať celým výletom.
Zvlnená a pekná krajina za Levicami
Naobedovaní sadáme na bicykle, opúšťame Levice a zvlnenou peknou krajinou cez Kalinčiakovo smerujeme na Brhlovce. Je pekný teplý deň. Za Čankovom odbočujeme doľava na vedľajšiu cestu. Prichádzajú prvé vážne stúpania, no oči sa pasú na peknej krajinke. Úrodu jabĺk zo stromov pri kraji cesty usilovne zberajú zberači a gánia na nás. Veronika pedáluje údatne a okolo tretej prichádzame do Brhloviec.
Brhlovce
Denina Brhlovce je preslávená kamennými obydliami, ktoré si miestni obyvatelia dlabú v skale. V druhohorách sa vyvretá hornina valila do vôd mora a tak vznikol kameň Tufit, ktorý je vhodný na vŕtanie sa doň. Do múzea nás navigovala šípka, bolo však dnes zatvorené. Zlákala nás teda druhá šípka, sľubujúca občerstvenie. Cestou sme zízali do dvorov domov a obzerali si vstupy do izieb vybudovaných v skale. Škoda, že len jeden z takýchto domov slúži ako oné - zatvorené múzeum.
V občerstvení sme sa dozvedeli viac. Ujo nám rozprával, že jedna rodina si v skale vybudovala gazdovstvo, v ktorom sa otočí aj traktor s vlečkou. V skale je vraj stála teplota 17 st. C. Tento kameň má dobre tepelno-izolačné vlastnosti.
Kamenné sídla v Brhlovciach sú vytesané do skaly Tufit
Opúšťame Brhlovce o obdivujeme mohutný, ale schátralý kaštieľ nad dedinou. Zvlnenou krajinou postupujeme zopár kloimetrov, keď sa zrazu ocitneme na kopčeku. Spájajú sa tu dve cesty a nám sa naskytá krásny výhľad. Krajinu, do ktorej smerujeme, máme pred sebou ako na dlani. Vidno domčeky a kostolné veže obcí Žemberovce, Bátovce, Bohunice, Devičany aj Pukanec. Len Pečenice sa nám skrývajú za kopčekom. Ale len na chvíľu.
Do Žemberoviec je zjazd a zakrátko sa dostávame aj do Bátoviec. Pri Bátovciach je vodná nádrž, pri ktorej budeme dnes večer spať. Čaká nás ale ešte významná a záhadami opradená historická pamiatka: Pečenický val.
Pred nami sú Pečenice, ideme hľadať bájny to Spečený val
Pečenický val
V Bátovciach odbáčame na obec Pečenice. Máme približné informácie o lokalizácií valu. Pred dedinou stretáme mladého miestneho obyvateľa, ktorý nám poradí výjsť na vedľajší kopček a hľadať v lese. I učiníme tak. Schádzame úzkou cestou dole k priehrade a následne odbáčame na kamennú, stúpajúcu cestu doľava.
Stúpanie to nie je hocijaké, ale poriadne strmé a dlhé. Samozrejme, ideme pešo. Na miestneho Veronika nespomína v dobrom. Podklad cesty tvoria veľké ostré kamene, na ktorých je ťažký bicykel veľmi vratký. K tomu nám pripeká na hlavy slnko, pot sa rinie z tváre. Ondro je vredu a zozadu ho istíme ja s Veronikou. Sme v sporadickom telefonickom spojení, Ondro nesľubuje nič, len horekopec.
Dopredu ma ženie objaviteľská vášeň, námaha je to však značná. Po hodine lopotenie sa, sa konečne dostávame na lúku na kopci. Máme výhľad na Bátoveckú priehradu a krajinu pod nami. Po oddychu smerujeme za Ondrom. Je pol siedmej. Táto relatívne veľká lúka je obklopená lesom. Cesta sa dostáva do lesa a začíname sa obzerať po vale, kvôli ktorému sme tu. Pokračujeme cestou niečo vyše sto metrov, rozdeľujeme sa a pešo brázdime les hľadajúc tajomnú vyvýšeninu. Stále sa nám nedarí a vraciame sa na lúku. Skúšame hľadať na pomedzí lesa a lúky, ďalej od cesty. Nachádzame rozhádzané väčšie kamene, no žiaden veľký val...
Čas neúprosne napreduje, no nie je tu okrem nás troch ani živej duše, ktorej by sme sa mohli spýtať. Snažíme sa loviť v pamäti, ako nám to tam dole ten miestny vysvetľoval. Skúšame ešte prejsť lúkou a pozrieť sa na jej opačnom kraji. Prvý je Ondro a jeho náhlivé zvolanie "Poďte sem!" v nás vzbudzuje na nádej. Podídeme bližšie odhodíme bicykle, otvoríme ústa a vyjavene pozeráme na útvar pred nami.
Len pár metrov v lese, paralelne s okrajom lúky sa tiahne asi meter a pol vysoká hrádza, zarastená trávou a stromami. Na našom mieste je útvar zreteľne preťatý cestou, takže je neprehľadnuteľný. O siedmej večer nachádzame slávny Pečenický val!
Pečenický val: Po dlhom výstupe a hľadaní
nachádzame slovenský Čínsky múr!
Pečenicný val je predhistorická veľká stavba, o ktorej čase vzniku sa vedci len domnievajú. Predpokladá sa, že bol súčasťou valového systému siahajúceho od Štiavnických vrchov až po deltu Dunaja. Val bol pravdepodobne postavený okolo roku 600 pred naším letopočtom a slúžil pre ochranu obyvateľstva pred útokmi z východu. Hradba široká 4-5 metrov a vysoká 3-4 metre bola obrovskou stavbou a určite si vyžadovala dobrú organizáciu práce a nasadenie množstva pracovných síl po desaťročia. Tento slovenský čínsky múr bol zničený pravdepodobne požiarom. Túto teóriu podporuje fakt, že sa v zemi nachádzajú roztavené kamene, čo sa mohlo stať len pri veľmi vysokých teplotách. V súčasnosti sú zachované súvislé úseky valu najmä v lesných porastoch.
Kráčame po hrebeni Spečeného valu a predstavujeme si, ako asi pred mnohými stáročiami vyzeral. Dýcha na nás história a sme radi, že sme ho našli.
Po prehliadke sa vydávame na cestu späť. Po kamennej ceste dole sa ide dosť obtiažne. Prichádzame do areálu Bátoveckej priehrady a stretávame oneskorených účastníkov Lukáša a Maja. Zvítame sa v priľahlom pohostinstve, kde vyťahujeme vlastné zásoby a s chuťou večeriame. Dnes to bolo 46 kilometrov.
Ukázalo sa, že kemp tu neexistuje, je tu len táborisko. Po deviatej dvíhame kotvy a v prítmí staviame naše šiatore. Ondro ešte skočil osviežiť sa do priehrady, ostatní sme toľko odvahy nemali.
V pohostinstve sa začína zábava, decibely zvuku doliehajú k nám. Zaspáva sa preto dosť obtiažne. O tretej nás ešte prišli pozdraviť chlapci z Piešťan na červenej škodovke a potom už bola noc kľudná.
Štiavnické vrchy
Deň Druhý, sobota, 16.8.2003 – Majo
2. den neviemkolkeho 2003, myslim, ze Batovce-ATC Kovacova: Na zaciatku zdravim chlapcov z Piestan, ktorych som skoro prespal napriek tomu, ze sa nam vnucovali do pozornosti uz v dost skorych rannych hodinach a nebyt ich vytrubovania na ich uuzasnej 120ine asi z toho stanu ani nevyleziem... Takze diky chlapci,ale ja predsa len vstavam kusok neskor aj ked nas cakalo v ten den nejakych 60km.
Myslim, ze pozornost vzbudili najma v prvom stane s Marekom a Veronikou, aj ked neviem ci prave mat 5cm od stanu zaparkovane auto so zapalenymi svetlami by vo mne vzbudilo tolko pozrnosti, ze by sa mi chcelo vysukat z tak dobre vyhriateho spacaku. Sklamat chlapcof z diskoteky ale nikto nechcel a tak sa Marek, a neskor Lukas zastavili na kus reci... Kedze o vsetko som prijst nechcel a pozriet si nablyskanu skodovecku tiez nevidno kazdy den nedalo mi a isiel som sa pozret co sa vonku rozdava, ta ale jak som vysiel, asi najvacsia sranda skoncila bo nejako uz chlapci na mna necakali a aj s autom odisli, tak som z toho nic nemal…Podobne ako Ondro, ktory sa v poslednom stane tvaril ze tiez nic nepocuje, alebo uz skodovku niekedy v zivote videl...
Oficialny budicek bol vsak predsa len kusok neskor, myslim, ze uz svietilo aj slnko, ked Marek zacal opravovat koleso na svojom bicykli. Jeho usilovnost zavcas rana motivovala aj ostatnych a postupne sa rozipsovali vsetky stany a napoly rozospati sme sa vsetci snazili Marekovi pomoct - dobrou radou…Nie ze by sme nechceli prilozit ruku k dielu, ale skoro rano sa na pracu predsa len radsej pozeram :-)
S Lukasom sme uz druhy den chceli pred odchodom nafukat zadne kolesa... Nevyslo to ani teraz. (myslim, ze nakoniec to pocas vyletu nevyslo ani raz, ale ked na to teraz myslim, asi si idem dofukat zadne koleso...)
Naša kompletná zostava pred obcou Pečenice.
Veronika, Majo, Ondro, Lukáš a Marek
|
Nádvorie husitského opevneného chrámu v Jabloňovciach
|
Takze zbalili sa stany, kde zaujal uz len Ondro so svojim "pozdravom slnku" a vybrali sme sa na dalsiu etapu. Kedze v tejto oblasti som sa celkom vyznal, dost som sa netesil, bo Stiavnicke vrchy nie su tak celkom "rovina ako zrkadlo", najma od Jablonoviec na Pocuvadlo... V Jablonovciach sme podporili maloobchodnikov, z coho mal najvacsiu radost asi Lukas, ktory sa na vylete rozhodol podporit slovensky maloobchod a tym dat riadnu facku velkym nadnarodnym obchodnym retazcom, co sa mu urcite podarilo. Urcite sa pacilo aj jablonovskemu obchodnikovi, ktory ma taky obrat uz len na dedinske hody, ked dojde sudove pivo. Ranajkovat sme sa rozhodli na Hornej-Si ako to volaju domaci, pod Husitskym (teraz evanjelickym) kostolikom z roku 1752 a tiez pod krasnou lipou z toho isteho roku. Za zmienku stoji aj Husitske opevnenie a zvonica. Ranajky skoro na obed posilnili na dalsiu etapu, alebo skor horsku premiu: Jablonovce-Badan-Pocuvadlo. Pekna krajina, krasne pocasie, 15 stupnove stupanie, vychutnali sme si naozaj vsetci a nesmela chybat ani fotka u Marekovej krcmy v Badane po 4 rokoch… Skoda len, ze v dedine piju az poobede comu sa krcmari prisposobili a tak otvaracia hodina 13.00 bola predsa len dost neskora a tak si Ondro aspon usulal cigaretku na 2 tahy a keby sme sa neponahlali asi vyfajci cely kvetinac s okrasnymi kvetinkami...
Za Jabloňovcami začínajú prvé vážne kopce
|
Baďan: po štyroch rokoch na tom istom mieste! (Výlet 1999)
|
Počúvadlo
Zda sa, ze Ondrovi pomohlo, bo na Pocuvadle bol prvy a tam sa zacali prejavovat ludske charaktery…Zatial co Ondro ako prve vbehol do jazera plneho babeniek v bikinach, ja som sa postavil do radu na pivo a kofolu. Po nejakom case sa pridal Lukas a nakoniec istiaca dvojka Marek s Veronikou. Zasa sa jedlo, takze klasika pivo,hranolky,kukurica a par krat dookola. Ondrove hranolky boli naozaj chutne! :-)
Po prekonaní stúpania oddychujeme na Počúvadle
|
Krásna kopcovitá krajina nad Banskou Štiavnicou
|
Ani sa nam velmi nechcelo, ale pobrali sme sa aj z Pocuvadla smerom na Stiavnicke bane. Zase stupak, ale ja som si uz zvykol... Jazdilo sa na Topvare a vtedy to celkom ide... Posledne pohlady na baby v plavkach a potom uz len krasy Stiavnickych vrchov. Pri jednom cakani na vyhliadke, ked sme sa snazili dat peloton opat dohromady sme sa dozvedeli, ze Veronika zrazila osu... Kazdy vylet prinasa svoje obete, tentokrat to schytala osa a tak trochu aj Veronika.
Bádajúci baníci bdejú v bani Bartolomej
Baňa Bartolomej
Blizil sa prvy zlaty klinec vyletu-muzeum banictva-stolna Bartolomej. Podaktori vymenili prilby cyklisticke za prilby banicke a uz sa faralo do podzemia. Super prehliadka banictva, super schladenie v stolnach, super zazitky... Oplati sa vidiet! Skoda, ze prehliadka trvala len hodinku, hoci su tam stovky kilometrov chodieb.
Napriek tomu po prehliadke sa vacsina opat tlacila na svetlo sveta a my k nasim bicyklom. Hoci medzicas nebol najlepsi, Bansku Stivanicu sme si nenechali ujst, podobne ako pizzu a pifko.
Námestie v Banskej Štiavnici (viď Helenu v Stredoslováci 2001)
|
Banská Štiavnica
|
Trochu stupala nervozita, co sa tyka dodrzania denneho planu, ktory hovoril, ze sa spi v ATC Kovacova pri Zvolene. Obavy sa vsak ukazali ako neopodstatnene a po peknej ceste sme dorazili k Hronu a neskor aj ku Kovacovej, aj ked cesta bola skor terenejsieho charakteru. Nakoniec uz len zdravim straznika rozostavanej dialnice, jeho vlciaka a peknu Zvolencanku na bicykli :-)
Podvečer za Budčou pri Zvolene. Smer ATC Kováčová.
|
Prekonávame mierne terénne nerovnosti
|
Na vecer sme boli na mieste – ATC Kovacova. Asi vsetci sme sa tesili na sprchu a teplu vodu. Prave sprchy boli dovodom preco sme sa nakoniec rozhodli ostat v ATC aj napriek pani na recepcii ATC,ktora si myslela, ze je majitelkou 5hviezdickoveho hotela a tak sa aj spravala. Majitelovi autokempu odporucam stiahnut pani z obehu, alebo ju presunut na inu pracovnu poziciu, bo nie je ani pekna ani mila a nepostrehol som ani ine vlastnosti, ktore by ju mali predurcovat k styku s verejnostou... (alebo aspon so mnou)
Nakoniec to zachranil postarsi pan, ktory vystriedal tu pani na recepcii a tak sme stravili prvu a poslednu noc v kempe. Chut z dobrej kapustnice,gulasiku a slepacej polievky nepokazil ani vyhlad na panelaky a my sme mali istotu, ze tuto noc nam ziadna skodovka v stane parkovat nebude...
Deň Tretí, nedela, 17.8.2003 – Veronika
Ráno v Kováčovej bolo pokojné a jediný termín, ktorý nás tlačil bolo o 10:00 vypadnúť z kempu, aby sme neplatili za dva dni. Dohodli sme sa, že raňajky si dáme vo Zvolene. Všetko bolo pripravené na odchod, okrem Mareka. Musel si ísť ešte niečo vybaviť. My ostatní sme už začali počitať sekundy a rozmýšľať, čo urobíme s marekovým bicyklom a občianskym preukazom, ktorý bol ako záloha na recepcii. Všetko sa na dobré obrátilo a z ATC Kováčová sme odišli o 5 minút 12.
Výdatné raňajky na námestí vo Zvolene v priestoroch krčmy
|
Cestu naspäť istí vlak
|
Na ceste do Zvolena, asi 3km, ma prekvapila bolesť v nohách. Utešila som sa však, že raňajky to vyriešia. Na okraji mesta nás zaujala Hypernova. Lukáš chcel rázne podporiť malý obchod v centre, tak sme zamierili rovno na námestie, kde sa nesmie ísť na bicykli, a nakúpili jedlo v Delvite... Počas nákupu začalo pršať. Oblačnosť nad Zvolenom sa kopila a to nám len dodalo chuť sadnúť si za stoly ešte zatvorenej krčmy a kráľovsky sa naraňajkovať. Prestalo pršať. Cestou z mesta sme sa zastavili pozrieť si pancierový vlak z 2.svetovej vojny a Lukáš sa pohral s "kamarátkami" osami, ktorým zapchal hniezdo, ale nejako začali vylietavať von, tak sme nasadli na bicykle a fujazdili preč, smer Očová. Obloha sa vyjasnila a nás čakal ďaľší teplý deň. Ondro, Majo a Lukáš boli opäť pár km predomnou a Marekom. Aj keď sme išli po rovine, mala som pocit, že idem do kopca. Samozrejme s takmer najľahším prevodom. Pri tabuli Očová sme sa všetci stretli, hodili pamätné foto a obdivovali parašutistov skáčúcich z lietadla a ich farebné padáky. Očovských bačov sme v akcii nevideli.
Pridávajú sa noví účastníci
|
Malebná stredoslovenská dedinka Očová
|
Detva
Moje nohy sa už tešili na prestávku v Detve. Vedúce trio Ondro-Majo-Lukáš (O-M-L) sa stratilo v diaľke a ja som pokračovala na bicykli rýchlosťou chodca... Detva moja, kde si, kde? Predsa len sme tam došli. Šípka CENTRUM bola mätúca, znamenala asi jednu krčmu a jednu ešte nie celkom hotovú reštauráciu pri kostole. Z Detvy sme boli sklamaní, okrem Lukáša, ktorý ju prijal "s otvorenou náručou". Mali by sme si brať príklad... Ceny v krčme boli nízke, stôl veľký a tak sme si každý dali jedno veľké pivo. Ja som ho ani celé nevypila a už ma to ťahalo na spánok...
Menší snack v Detve
Čakalo ma príjemné prekvapenie – vhľadom k môjmu stavu mi Majo vzal cyklotašky a Lukáš spacák... a šlapem už len s karimatkou. Som im vďačná, aj keď na moju cestovnú rýchlosť to nemalo veľký vplyv. Pri najbližšom strmšom horekopci som opäť uplatňovala štýl MOŽNO AJ PEŠO. Cesta sa stáčala horekopcom a krásnou krajinou.
Lukáš krája kopce ako masielko
Na vrchole sa má nachádzať dedinka Bystré-Vrátka. Zaujímavý názov, všetci sme zvedaví čo to dá. Okrem kráv, teliatok a moriakov + inej hydiny som stretla dokonca aj úchyláka, ktorý vyliezol spoza kríčkov a ja som zrazu šlapala na bicykli ako divá... Výhľad z Vrátok naozaj stál za námahu. Nehovoriac o dlhom zjazde do Hriňovej! Na polceste je postavený nový kostol, ktorý neveľmi zapadá do prostredia kraja, ale veď sme na Slovensku a koniec koncov takáto stavba sem možno pritiahne turistov zo zahraničia!
Novostavba kostola - Bystré Vrátka
|
|
Bystré Vrátka
|
|
Bystré Vrátka
|
|
Čaká nás intenzívny zjazd do Hriňovej
Hriňová
Hriňová, ďaľšie neveľmi pohostinné mesto. Dozvedáme sa, že jediný podnik kde sa varí a môžeme mať bicykle ako tak na očiach je miestny "pajzel" U Kocúra.
Pani vo výčape nestíha a dáva to zákazníkom najavo. Kofola akosi čudne chutí a je sfarbená do zelena. Napriek tomu si objednávame jedlo, ceny sú nízke. Sme hladní a máme spálené tváre. Natierame sa všeliakými masťami...
Vo vedľajšej jedálni majú plno, preto naša objednávka musí počkať. Po hodine čakania sa jedlo ocitá na stole.
Je 19:15. O hodinu sa začne stmievať a my máme teoreticky ísť k Prašivému sedlu (optimisti), ale teraz upravujeme plán a ideme hľadať už len miesto na prenocovanie. Z Hriňovej je to celé horekopec a zátačky. Vzhľadom k večernej hodine je tu aj dosť áut. Po chvíli si dávame blikačky. Naozaj sa stmieva.
Ondro, ktorý išiel napred "niečo" našiel. Asi 10 metrový stupák v 45° uhle, ale za ním malé, milé a relatívne rovné miestečko na stany. Na náprotivnom kopci sa po našom príchode rozštekalo pár psov a keď chalani videli ako sa psov bojím, začali rozprávať aj o medveďoch, diviakoch a iných zveroch, ktoré by sa mohli nachádzať v blízkom lese a v noci rušiť náš pokojný spánok. (Veronika: "Vlastne nič horšie sa mi nemôže stať, iba že zomriem. Dúfam, že pôjdem do neba.")
Vymýšľajú všeliaké finty, ako pohádžu medveďov dolu zrázom, ako zmätú medveďa blikačkou a spadne do strmého lesa... a samozrejme kážu nachystať si pod vankúš vreckové nožíky... Keď už máme stany postavené je tma.
Hráme karty u Lukáša v stane, ale baterka nás zradila a tak pokračujeme vonku pri "pouličnom" osvetlení. Namáhajú sa pri tom oči a tak to zabalíme a už len kecáme o ufóncoch a Blair Witch. Zrazu Marek donesie fľašu Slivovice a všetci sa čudujeme kde ju schovával...hlavne ja. Mám tú česť a robím barmanku. V tejto zime trochu na zahriatie dobre padne...
Oblačnosť sa rozpustila a teraz vidíme nebo. Toľko hviezd a takých jasných som v živote nevidela. Je to nádhera. Únava sa hlási o slovo okolo jedenástej, a tak zaliezame do stanov a dúfame, že sa ráno nezobudíme "tuna dolu" pod strmým zrázom...
Naše táborisko. "Medveďov som pohádzal tuna dole"
Deň Štvrtý, pondelok, 18.8.2003 – Ondro
Zobudili sme sa do pekného rána. Slnko silne pripekalo a skupinka piatich cykloturistov si pomaly začala baliť svoje stany. V tento deň bolo podľa oficiálnych plánov potrebné prejsť 75 kilometrov, pričom skúsenosti z predošlých dní ako aj fakt, že sme oproti oficiálnemu plánu už beztak meškali nás nijako optimizmom nenapĺňali. Vyústením týchto okolností bolo naše rozhodnutie najesť sa na mieste, aby sme jedením v dedine nestrácali čas. Tak sa aj stalo. Ja som si kvôli pripekajúcemu slnku našiel separatistické miesto v tôni, ostatní spojili raňajky s vyhrievaním sa na Slniečku. Lukáš si dlhú chvíľu krátil fotením pavúka, ktorého našiel na konštrukcii svojho stanu. Ako sa neskôr ukázalo pavúk ostal napriek veľkej Lukášovej snahe rozmazaný.
Chudobný to kraj veru
Z nášho pekného miesta za Hriňovou sme sa pohli okolo 10tej hodiny rannej. Cesta pokračovala v duchu predošlého večera, to jest stúpala. Kombinácia stúpanie plus Slnko bola dosť nepríjemná, najmä ak uvážime, že stúpanie malo dlhodobý charakter. Na druhej strane treba spomenúť fakt, že sme prechádzali cez peknú krajinu a mali sme výhľad na lesy, hory, kravy, dediny, atď... Naša skupinka sa opäť trocha potrhala, ja s Majom (akože Peťom) sme si trocha zašportovali a ponáhľali sa dopredu, nasledoval Lukáš a napokon Marek s Vierkou. Všetci sme sa počkali na sedle Prašivá, najvyššom bode nášho výletu.
Pod sedlom Prašivá, smer Kokava nad Rimavicou
Potom nasledovala príjemnejšia časť cesty, konkrétne zjazd do Kokavy nad Rimavicou. Pri zjazde sme si poradie vymenili s tým, že sme sa zastavili kvôli foteniu ako aj kvôli kofole na akejsi drevenej chate, ktorá (že vraj) slúžila ako škola v prírode. Napriek tomu, že bolo zatvorené nás radi obslúžili, s tým ale, že naše obľúbené pivo ani kofolu nemali, a tak sa každý z nás uspokojil s 3 dl koly. Cesta do Kokavy nad Rimavicou neustále viac či menej klesala. V Kokave sme sa v jednej "pohodovej" krčmičke zastavili na pivo a kofolu (potom, čo sme odišli z krčmy na námestí, kde bolo plno) a trocha sme sa najedli aj z vlastných zásob s tým, že sme neprestane zdôrazňovali, že oficiálny obed bude až v Hňúšti.
14 km zjazd si vychutnávame. Pozrite na Majov náklad!
|
Oddych na ďalšom kopci. Samé kopce na tomto výlete!
|
Po výdatnom odpočinku sme pokračovali v ceste, ktorá opäť bohužiaľ stúpala. Kopček smerom na Klenovec bol zdatný, aj keď sa pochopiteľne sedlu Prašivá nevyrovnal. Na vrchu stúpania sme vzdali česť popraveným partizánom (mali tam pomník) a ponáhľali sme sa zjazdovať do Klenovca. Tam sme sa neváhali odfotiť s osloboditeľským tankom a informovaní miestnymi sme sa začali obzerať po kúpalisku. Na tomto mieste treba povedať, že v našej skupine nepanoval jednotný názor na to, či na kúpalisko treba ísť. A tak sa stalo, že sa Majo vybral sám do Hňúšte s tým, že tam ide pohľadať a pozrieť svoju kamarátku, ktorú ako sa neskôr ukázalo nestretol. My ostatní sme veľa neváhali a dobre sme sa vyšantili v príjemne studenej vode a na šmykľavke. A to všetko za neuveriteľných 20 Sk!
V Klenovci presedlávame. Tankysti sú vpredu.
Po čvachtaní sa sa naša neúplná skupinka vydala do Hňúšte, ktorá však bola blízko. Boli sme tam raz dva. Všeobecne nás však Hňúšta sklamala ako svojim výzorom tak aj svojimi reštauračnými zariadeniami. Napokon to však nedopadlo až tak zle: smerom na Tisovec sme našli "Kolibu" kde sme sa najedli (poniektorí prejedli, že Lukáš?), napili a dokonca prečítali časopisy (ktorých úloha bola zrejme krátiť čas pri čakaní na jedlo).
Vadili mi akurát moc úzke stoly, ale inak bolo všetko v pohode. Obsluha a dokonca aj toalety, na ktorých bol papier (ako to asi viem?). Medzičasom sa ku nám pripojil Majo a ešte si stihol aj objednať. Potom, čo sme sa na mape uistili, že nás čakajú 3 malé kopčeky sme sa začali pomaly zberať. Ja som ešte Mareka odprevadil do potravín a celá skupinka sme sa počkali na križovatke, z kade sme nekompromisne začali atakovať spomínané tri kopčeky. Z troch kopčekov sa vykľuli tri kopce, našťastie naše odhodlanie bolo väčšie než oni.
Pokorenie kopca
Strácam prílev energie
Spomínaný úsek cesty nám trval asi 2 hodiny, s tým, že sme prechádzali peknou krajinou a vždy sme sa na vrchole stúpania počkali. Zjazdy sme si pochopiteľne dobe vychutnali. Posledný zjazd sa končil v obci Ratková. Mali sme chuť na pivo a kofolu, ale keďže sme narážali len na cigánske obyvateľstvo trocha sme váhali. Rozhodol som sa ísť na prieskum... a vskutku, Ratková bola cigánska dedina. Po menšej výmene názorov s miestnou cigánkou som bol celkom rád, keď som bol opäť s ostatnými.
Začalo sa zvečerievať a my sme cítili potrebu postaviť stany. Zamierili sme do dediny Ploské, kde sme po porade s domácimi postavili stany na konci veľkej lúky za dedinou. Ako zaujímavosť možno povedať, že v ten večer sa k nám mal pripojiť Braňo Molčan, ktorý v ten deň ráno vyrážal z Bratislavy (na bicykli až z Nitry).
V Ploskom bohužiaľ nebol signál a tak mu šiel Marek s Lukášom zavolať. Dovolali sa, no keď Braňo nechodil odprevadil som Mareka k telefónu ja. To už bola pokročilá noc. Tento krát sme sa nedovolali a začali rozmýšľať nad neistým osudom Branislava Molčana. Večer sme z časti strávili v Lukášovom stane v družnom rozhovore, z časti pozeraním na hviezdy. Na Braňa sme si spomenuli ešte raz, konkrétne keď sme zaspávali v stanoch a na celty nám udieral divoký dážď, ktorý pred sebou hnala búrka :-)
Tachometer na mojom bicykli nemám, odhadom sme však tých 75 prejsť mohli.
Ondro sa lúči, smeruje na sever
Deň Piaty, utorok, 18.8.2003 – Lukáš
Búrka, ktorú sme večer videli sa blížiť sa v noci stala realitou - prudký dážď, silný vietor a blesky, nás pri obracaní sa na druhy bok nútili pomyslieť na Braňa Molčana, ktorého sme sa večer nedočkali.
No to zas bude cesta domov... - o siedmej ráno čosi kvapká na stan, slnko nikde a tie kroky asi patria baliacemu sa Ondrovi - ten má dnes namierené do Popradu, my ostatní sa akosi musíme dostať domov – ale predtým toho ešte musíme hodne zdolať...
Náš Carbosnack
Vonku to nakoniec vyzeralo oveľa lepšie ako sa z vnútra stanu zdalo – lúka zaliata slnkom a modré nebo – len naše stany stáli v tieni stromov, z ktorých na ne dopadali posledné kvapky nočného lejaku. Trošku nás Ondro inšpiroval a aj naše balenie začalo v mierne zrýchlenom tempe, no sotva sme sa zorientovali "kde je sever", on už v mape pozeral, v ktorej dedinke má odbočiť na Revúcu, potom sa rozlúčil a už sme ho aj videli vzďaľovať sa po lúke.
"Ďalší kopec? Sem s ním!"
Majo a ja sme sa rozhodli, že nakoľko máme vlastné zásoby jedla biedne, nebudeme tu strácať čas a pôjdeme do najbližšej slušnejšej dedinky a z nakúpených potravín si vystrojíme hostinu. Marekovi a Veronike sa táto vidina zdala príliš vzdialená a už v na pol zloženom stane začali natierať paštétu na chlebík. Taký pohľad nám dvom však nerobil dobre a tak sme sa vybrali ako predvoj – smer Jelšava.
Čo dedina to perla
Hneď za dedinkou Ploské sme sa však začali stále hlbšie zarývať do kopcov – a že sa nám s tými prázdnymi bruchami nešliapalo ľahko. Kraj tu pôsobil zabudnutým dojmom, autá a ľudia takmer nikde, listnaté lesy dookola a nie práve široká asfaltka, ktorá nie a nie za tou ďalšou zákrutou zbehnúť do nejakej dedinky.
Tých pár domčekov v Červeňanoch alebo v Rákošskej Bani nás veru optimizmom nenapĺňalo, no capko priviazaný pri ceste a veľké zrkadlo na zákrute pri vjazde do Rákoša dávalo naším prázdnym žalúdkom nádej. Ako sme však prechádzali dedinkou vyššia početnosť istej menšiny nás mierne znepokojovala a keď nám rómsky chlapec (ktorý išiel s početnou famíliou) začal vychvaľovať bicykle, povedali sme si: "Éej, vydržíme..."
Netradičný názov, netradičné osadenstvo...
Nasledovná dedinka – Nandraž – žila vo víre oberačky. Zavítal sem totiž rožňavský podnikateľ, ktorý pred obecným úradom vykupoval úrodu jabĺk. Rómovia hľadiac na početne jablonky lemujúce cesty z a do dediny si to rýchlo spočítali a už aj sa pobrali s dedom, tatom, synom a vnukom striasať jablká a hádzať ich do vriec. Ani tu sa nám teda atmosféra nepozdávala a radšej sme šliapli do pedálov, lebo akoby to čert chcel - opustiť túto "malebnú" dedinku môžete len zdolaním 12%tného stúpania.
Odteraz sme však už však vydali v ústrety lepším časom – cesta začala pozvoľna klesať, naše telefóny našli signál a my sme sa každou minútou približovali metropole Gemera – Jelšave. Vzduch bol síce opäť horúci a suchý, ale my sme sa dozvedeli niekoľko dobrých správ: z Jelšavy chodia vlaky (keby sme náhodou plánovaný cieľ našej cesty – Rožňavu – nestíhali) a Ochtinská aragonitová jaskyňa je otvorená (človek si nemôže byť v tomto kraji a v letnej sezóne ničím istý).
Jelšava – to je niečo!
Ej veru a pohostinnosť Jelšavy na seba nenechala dlho čakať – hneď na začiatku v jednoposchodovej budove sídlia potraviny a v tieni je stolček s lavičkami. Tu sa však už zložilo zo päť miestnych štamgastov, ktorí sa očividne (pivo v ruke) dnes už nikam neponáhľali – veď načo ísť niečo robiť – teraz o pol jedenástej ráno. Tak sme si povedali, že pokiaľ nás dobehne Marek s Veronikou obzrieme si čo nám tu ešte ponúknu...
Jelšava vsadila na vzhľad rokov osemdesiatych minulého storočia – okrem kostola tu zrekonštruované nemajú nič, radšej majú v centre pár búdok s ázijským textilom, na ulici mnoho jelšavanov venujúcich sa aktivitám, na ktoré si ľudia inde nachádzajú čas až po práci – prechádzky, nákupy, pitie, alebo fackovanie manželky (ako miestny Róm pri hlavnej ceste).
Keď sme sa spýtali na miesto, kde by sme si mohli dať raňajky, tak nám odporučili ten pajzel, kde sme sa už predtým vo dvore kvôli smradu (zrejme z latríny) otočili. Náladu nám to veru nezlepšilo, s Pánom Bohom, Jelšava ...
Radšej sme sa preto pobrali na železničnú stanicu, aby sme zistili, či sa dá odtiaľto dostať inak ako na bicykli. Cez hustý dym sme nakoniec v kancelárii našli dvoch železničiarov, ktorí nás spolu so zoznamom vlakov na dverách (to bol papier, kde bolo rukou napísaných asi 5 osobákov, ktoré sem za deň zablúdia) utvrdili, že teoretická možnosť by tu bola... "ale či ti bicykle zoberie?".
Vydali sme sa, po tomto prieskume čakať na Mareka a Veroniku k potravinám, ktoré sme videli ako prvé. Hostina nakoniec bola - na slnku, obletovaní osami, ale aspoň sme sa zasýtili.
Pre Mareka a Veroniku sme zhrnuli situáciu: je čosi po jedenástej, vlak odtiaľto ide o 14.45 do Plešivca, tam by sme nastúpili na rýchlik z Rožňavy (resp. Košíc). Ochtinská aragonitová jaskyňa je otvorená, prehliadky sú každú hodinu a podľa mapy je to 6 km do kopca. Marek nám zas prečítal smsku od Braňa Molčana, ktorý píše, že spal v nejakom prístrešku v dedine Ploské (t.j. v tej kde sme boli my) a až neskôr - doma - sa dozvedáme, že nás aj hľadal na tej istej lúke kde sme boli (a to 15 minút po tom, čo sme sa pobrali spať).
Ešte sme sa snažili Marekovi a Veronike vykresliť naše dojmy z tejto usadlosti – veľmi sa tu nezdržiavať a začať si to pekne šliapať na kopec, kde je jaskyňa. Zamietli sme aj myšlienku nechať tu niekde u "nejakého dobrého človeka" batožinu, aby sa nám išlo ľahšie.
Veru už po prvých metroch sme začali rátať, koľko nám zostáva. Slnko pieklo poriadne, stúpanie bolo tiež statočné a ani to že cesta viedla neskôr lesom príliš nezľahčovalo naše útrapy, tešili sme sa len, že to cestou späť bude pekný zjazd.
Majo zvláda dvoje páry cyklotašiek! (Z Jelšavy do Štítnika)
Asi po hodinke a 6 km neskôr sme sa konečne dostali k odbočke z hlavnej cesty a tabuľa, že k jaskyni to je ešte 2,5 kilometra nás príliš nepotešila, lebo už bolo 12.40 a nejaké klesanie alebo jaskyňa boli v nedohľadne. Našťastie po desiatich minútach sa to prehuplo, posledných pár sto metrov bol dolekopec a 5 minút pred jednou sme stáli s bicyklami pred vstupom do jaskyne, ktorej druhu sú len 3 na svete.
Méta pokorená. Ochtínska aragonitová jaskyňa.
Ochtinská Aragonitová Jaskyňa – ako ďalej?
Už sme si zvykli, že veci nejdú úplne hladko a o tom nás uistil miestny správca, ktorý nám vysvetlil, že vstup o 13 tej je vypredaný (kapacita je max. 70 ľudí) a my si musíme hodinku počkať. No a keďže prehliadka jaskyne trvá 45 minút vlak v Jelšave o 14.45 nestíhame. No a čo teraz? Kašlať na jaskyňu? Ale to by sme boli hodinu a pol zbytočne zdolávali tento kopec...
Nakoniec sme sa rozhodli ostať a zrejme by sme mali v Plešivci stíhať rýchlik z Košíc do Zvolena. Hodinka čakania na vstup nám zbehla ako voda. V jaskyni má byť 8-10 stupňov, a tak sme sa popri hojení rán po poštipnutí osou (Veronika) venovali skromnému obedu a obliekaniu vecí, ktoré sme počas výletu ešte na sebe nemali.
Do ochtinskej jaskyne sme sa z vchodu dostali po schodoch asi 500 metrov dlhou betónovou chodbou. Sprievodkyňou nám bola mladá jaskyniarka, ktorej výklad bol "vďaka" absentujúcej intonácii hlasu akoby pustený z platne.
Ale dozvedeli sme sa, že aragonit je vlastne kalcit vznikajúci v špecifických podmienkach, a tak v jaskyni sme mohli vidieť okrem niekoľkých druhov mramoru aj rôzne lúčovité útvary, ktoré tisíckami rokov tento nerast vytvoril. Ochtinská jaskyňa je jedným z troch miest, ktoré na Slovensku UNESCO vyhlásilo za svetové dedičstvo, no po východe z nej nás znova ovanula horúčava z vonku. (isto?!)
Malebný zjazd do Štítnika
Pred nami stála cesta do Plešivca – nového cieľa nášho výletu. Do Rožňavy by to bolo približne rovnako ďaleko, ale kopec po ceste by mohol znamenať že dnes v doma spať nebudeme (a zajtra nestíhame do roboty), pretože ďalší vlak ide až 16 minút po polnoci.
Nádejou nás napĺňalo, že už sme si do kopcov odšliapali dosť a teraz to už musí len dole. A ani sme sa veľmi nemýlili – ďalej sme pokračovali Gočaltovskou dolinou do Štítnika a popri rovnomennej riečke cez Kunovú Teplicu a Paškovú do "dopravného uzla" a posledného miesta nášho 5 dňového cyklovýletu – Plešivca. Stále sme mali na mysli otázku, či sa niečo nevyskytne, čo by nám zabránilo dostať sa dnes domov (defekty, problémy naložiť bicykle do vlaku a pod.) ale na viacerých miestach sme miestnu krajinu hodnotili ako veľmi peknú.
Na vlak v Plešivci. Od Košíc sa tiahne čierňava.
Nájsť v Plešivci železničnú stanicu nám pomohol miestny opilec na bicykli, a keď sme mali definitívne v ruke lístky na vlak do Bratislavy mohli sme rozmýšľať nad občerstvením. Akokoľvek sme sa chceli vyhnúť staničnému bufetu, nezdalo sa že by v rozumnej vzdialenosti bolo niečo civilizovanejšie a tak sme postojačky vychutnali Zlatého Bažanta, myšlienkami sme boli už doma. Od východu bolo vidno prichádzať čierňavu a po smske Braňa Molčana, ktorý referoval o veľkej prietrži mračien v Košiciach sme boli ešte spokojnejší, že sme kde sme.
Keď oznámili, že náš vlak mešká 10 minút, neostávalo nám nič iné len sa zasmiať – tých 10 minút sme mali na prestup vo Zvolene, no veď uvidíme...
Tete vo vlaku sme chvíľku vysvetľovali, že za bicykle sme už raz platili, no ona nás chcela "skásnuť" znova – nakoniec sme sa nejak dohodli a poukladali veci do kupé. Cesta nám zbehla čítaním piatkovej pravdy a rozmýšľaním o výstižnom názve nášho výletu. V okolí Detvy sme márne z okna vlaku hľadali impozantný kostol v dedinke Bystré Vrátka, no zato sme si oživili spomienky na krásu prírody v okolí tejto dedinky, ktorá nakoniec prepožičala svoj názov aj tomuto výletu.
"Len nech vás neprejde vlak!" takto nám radil železničiar vo Zvolene, keď sme sa ho pýtali ako sa dostaneme k rýchliku do Blavy, ktorý už čakal na vedľajšom nástupišti. Veru sa nám tie bicykle po schodoch do podchodu trepať nechcelo a tak sme nasadli na ne a pustili sa o preteky s časom. Na konci nástupišťa sme prebehli cez koľaje a s napätím sme hľadali služobný vozeň určený pre bicykle – Má ho!
"Dívajte, ešte sme mali jeden...dva...tri..." skôr ako Marek narátal do osem, vlak sa pohol – teda asi osem sekúnd potom ako sme vyložili naše tátoše a sami poskákali do služobného vožňa. Boli sme dnu, nevadilo, že od nás pani železničiarka zinkasovala dvacku za každý bicykel (hoci sme jej ukazovali lístok o zaplatení z Plešivca), ale zato sme si našli kupé len pre nás (a matky s deťmi). Zjedli sme posledné zásoby jedla (salámu s horčicou) a tešili sa domov.
Jazda nočnou Bratislavou prebehla pokojne a splnili sme si cieľ pred polnocou byť po dlhom čase osprchovaní a ešte po dlhšom vo vlastnej posteli.
19.8.2003 22:45, Bratislava - hlavná stanica.
Záver
Takže toto bol výlet roku 2003. Vo vlaku cestou späť sme si lámali hlavy nad pomenovaním výletu. Netradičný názov netradične peknej oblasti Podpoľania "Bystré Vrátka" zvíťazil a takto sa zaznačil do kroniky Našich cykloturistických výletov.
Ukazuje sa, že naše výlety sú čím ďalej tým pohodlnejšie a menšie. Darmo, keď sme boli mladší, šlapali sme ako šarkani a na deň nám stačila jedna paštéta. Nakoniec to dopadne možno tak, že budeme behať s karavanmi a bicykle budeme nosiť vzadu ako Holanďania :-))
Dovidenia o rok, priatelia!
Posledný deň z Ondrovho pohľadu
V posledný deň výletu som sa rozhodol opustiť ostatných a sám zamieriť do Popradu za Starou a Krstnou Mamou. Keďže ma čakalo asi 80 kilometrov rozhodol som sa, že si trocha privstanem. Ráno som sa potešil najmä peknému počasiu (v noci bola búrka) a rýchlo sa pobalil s tým, že som si dal aj nejakú tú horalku pod zub. Rozlúčil som sa s ostatnými (ktorí už poväčšine povyliezali zo stanov) a šliapol som do pedálov.
Začiatok cesty bol trocha nepríjemný: cesta viac menej stúpala a tlaky v spodnej časti môjho tela ma prinútili upotrebiť sa na prírodný spôsob. Toto uľavenie ma povzbudilo a veselo som si pedáloval až do dediny Sirk. Moju dobrú náladu pokazilo až brutálne stúpanie serpentinoidného charakteru, ktoré v dedine Sirk začalo a skončilo až v dedine Železník. Z tade som mal podľa mapy naplánovanú cestu cez kopce priamo do Revúcej. Keďže som si žiadnu odbočku nevšimol pokračoval som inak než som chcel: zjazdoval som to serpentínami do dediny Turčok.
Zjazd som v zapätí preklínal, keďže hneď za dedinou sa opäť objavila značka 12 percentného stúpania. Aj toto stúpanie som akosi zvládol a potom so škodovkou o preteky som si to popri dajakom kameňolome šinul až na hlavnú cestu spájajúcu Jelšavu a Revúcu. V Revúcej som bol coby dup. Pri miestnom kaštieli na malom námestíčku som si prečítal SMSky, trocha zajedol a nabral vody z pumpy, ktorej prítomnosť som veľmi ocenil. Pokračoval som opekaný slniečkom smerom na Muráň. V Muráňskej Dlhej Lúke vsi som si v miestnych potravinách doplnil zásoby jedla a narýchlo len tak "nastojáka" som sa najedol. Dedina Muráň bola blízko a trasu z Muráňa do Popradu som už poznal z cyklovýletu z pred dvoch rokov. A vedel som, že je to cyklistická Sodoma - Gomora.
Stúpanie naozaj zodpovedalo mojim spomienkam, zvládal som ho na najľahšom poprípade o jedno ťažšom prevode. Keďže som sa však nikam neponáhľal urobil som si 3 zastávky. Jednu v zákrute, druhú pri malej studničke, ktorú som objavil napravo od cesty (tiekla z nej mimoriadne studená a teda mimoriadne osviežujúca voda) a tretiu na akomsi lokálnom maxime pri kríži a nejakých domoch.
Z tade cesta chvíľku klesala aby sa potom ešte smrteľnejším spôsobom pustila smerom hore. Spomenul som si, že toto boli kritické chvíle výletu z pred dvoch rokov a aj teraz som mal namále, aby som nezliezol z bicykla. Po krátkej prestávke počas ktorej som spotravinoval jednu Kávenku som však napokon cez sedlo Javorinka, ktoré dosahovalo nadmorskú výšku 967 m prešiel. Nasledoval príjemný a však nie veľmi dlhý zjazd na Červenú Skalu z ktorej som pokračoval popri meandroch Hrona do dediny Telgárt. Dedinu som bez zastavenia prešiel a obedovú zastávku som si urobil pri prameni Hrona. Bola asi jedna hodina poobede. Počas jedenia som pozoroval rodinu maďarských turistov a dvom Čechom – cykloturistom som poradil cestu do Dediniek. Zanedlho nato som sa na cestu vybral aj ja. Prešiel som sedlom Besník (996 m.n.m.) a potom klesal až k odbočke na Vernár. Tu som sa opäť popasoval s 12 percentným stúpaním, ktoré trvalo 2 kilometre. Takto som prešiel cez sedlo Popová (cez 1000 m.n.m.), najvyšší bod ktorý som počas výletu dosiahol.
Nasledovalo dlhé klesanie v peknej prírode a s pekným výhľadom cez dedinu Vernár až do Hranovnice. Tam som si v krčme dal veľkú kofolu a malé pivo a pritom som sa pozeral na trocha nevkusne vyzerajúce mucholapky, ktoré viseli zo stropu. Zdalo sa však, že boli celkom účinné. Po krátkom odpočinku som v Hranovnici ešte navštívil hrob môjho starého otca, potom šliapol do pedálov a prekonal posledný nepríjemný kopec smerom na Kvetnicu. Okolo pol štvrtej som sa ocitol v Poprade u Starej Mamy s dobrou večerou. Tam sa moje cyklistické leto skončilo.
