Podrobné, detailné spracovanie.

Výlet do Benátok 1997

Trasa Bratislava • Medveďov • Maďarsko: Gyor • Pápa • Balaton • Letenye • Chorvátsko: Čakovec • Varaždin • Záhreb • Karlovac • Rijeka • ostrov Krk • ostrov Cres • Opatia • Slovinsko: Podgrad •  Taliansko: Terst • Portoguaro • Benátky • Tolmezzo • Rakúsko: Ploeckenpass • Katschbergpass • Knittfeld • Semmering • Wiener Neustadt • Neusiedler See • Slovensko: Bratislava
Dĺžka 1730 km,  19 dní
Dátum 15. júl 1997 - 2. august 1997
Účastníci Jozef Laco
Marek Laco
Matúš Laco



Text je súčasťou kompletnej fotodokumentácie výletu, ktorú mám doma založenú v karisbloku. Z priestorových dôvodov sú tu ale viaceré fotografie vynechané.
Preto jednotlivé texty nemusia dávať celkom zmysel. Chýba im fotografia, ktorú vysvetľujú.





Utorok, 15. júl, 1. deň

Nadišiel ten deň. Dnes štartujeme. V skorých ranných hodinách sa balíme a pripravujeme na trojtýždňový výlet.

Kontrolujem kvalitu potravinových zásob, ktoré berieme so sebou. Je ich veru dosť, kam to len to všetko pobaliť? Tieto zásoby nám boli pevnou oporou. Pripomínali nám dobré vzdialené Slovensko, jeho chutné a lacné potraviny. Posledné kúsky sme dojedali až v Chorvátsku.
Posledná fotografia pred štartom.

Vyzerá, že bude slnečný a pekný deň. Sme oddýchnutí, plní síl a ešte stále usmiati. Teraz ešte netušíme, že nás ešte v tento deň zasiahne ukrutná búrka. V Biskupiciach na námestí sme ešte kúpili čerstvé baterky do fotoaparátu, aby sme mali dôkazový materiál vždy po ruke, keď niekto nebude chcieť veriť kde sme boli.

Gabčíkovo. Pri tomto monumentálnom diele sme sa nemohli nezastaviť. Hoci v Gabčíkove sme už boli nespočetne veľakrát, ešte nikdy predtým sme sa tam neodfotili, takže teraz sme sa tam zvečnili. Po desiatovej prestávke šliapeme do Medveďova, tam je most do Maďarska smerom na Gyor.

A sme v Gyóre. Okolo ide kamión. Pomaly si zvykáme na ťažké bicykle, slnko neúprosne páli. Prvé forinty sme oplieskali v akomsi obchode v akejsi dedine na akúsi malinovku, či čo to vlastne bolo. Maďarsko nie je Rakúsko, takže pri hľadaní stola so stoličkami na obed sme neboli veľmi úspešní.

Neskôr sa zatiahne a spustí sa lejak. Na 105. kilometri našťastie zbadáme nejakú slamennú striešku, tam sme prečkali najväčší dážď počúvaním rádia TWIST a čítaním časopisu Reader´s Digest. Po daždi vyšlo slniečko a usušilo nám cestičku. Ďalej sa šlo dobre, mapu Maďarska sme dostali na pumpe. Len Maťo bol nejaký malátny, vraj kašlal a bolelo ho hrdlo. No my sa nedáme zmiasť a tiahneme ďalej.
O štvrť na deväť po 130 kilometroch odbočujeme z cesty a staviame stan.

divocina.jpg - 9784 Bytes

Streda, 16. júl, 2. deň

Tak na tomto mieste sme sa včera večer usalašili. Cítili sme sa ako v botanickej záhrade, všade naokolo rástli všakovaké mokré paprade a čudesné kríky. Spoznali sme aj miestnu faunu. Tunajšie komáre sú náhodou oveľa usilovnejšie ako tie naše a tešili na našej spoločnosti. Ráno sa balíme a fujazdime preč

Príležitosť odfotografovať si neviditeľný plynový vrt sme si nemohli nechať ujsť. V dedine sme kúpili mlieko v sáčku, tu sa to volá "tej". Raňajkovali sme v bližšie nedefinovanej dedine na autobusovej zástavke.

Ráz maďarskej krajiny: vľavo kukurica, vpravo slnečnica. V diaľke, smerom na západ, je kopec. Od Balatonu nás delila mierna pahorkatina. Tú sme však bez problémov zdolali, fúkal nám totiž do chrbtov vietor. Aj pri Balatone sú kopčeky. Neraz bolo potrebné vynaložiť nemalé úsilie na ich prekonanie. A okrem toho sa bolo treba uhýnať pred kamiónmi. Ale dobre vieme, že oni nás nechcú zraziť, len trošku postrašiť.


balatton.jpg - 8429 Bytes

Balaton

vari najznámejšia rekreačná oblasť Maďarska.
Trochu nás zaskočil hojný počet zahraničných, predovšetkým nemeckých turistov. Voda nás nelákala, nebola príliš čistá. Na tomto mieste sme obedovali a dnešný narodeninový oslávenec bol už ako tradične poctený prvou porciou chleba so sardinkami. Ale nemal úspech. Nepodarilo sa mu sfúknuť z chleba všetkých 16 naraz.

Pokračujeme ďalej po pokojnej ceste. Na mape je zaznačený kemp, no ten sme nenašli. Prešli sme cigánskou dedinou. Za ňou nasledovala výpadovka na hranice, vydali sme sa po nej, no bola tak úzka a frekventovaná, že sme to museli otočiť a ísť obkľukou. Sme v dedine Galambok, od kempu nás delí ešte 20 km, sme už uťahaní. Zrazu, kde sa vzala, tu za vzala tabuľka a šípka: ATC - 1000 m.

Bol to ten kemp, ktorý sme predtým nevedeli nájsť. Bez váhania sme sa preň rozhodli. Po 122 km sme sa tu zložili a neoľutovali sme to. Na fotke vidno teplovzdušné balóny vo vzduchu hore. No viacej sme sa potešili teplej sprche, po toľkej námahe je to doslova životabudič. V kempe bolo zase veľa Nemcov, títo boli pohostinní.
Doniesli nám pivo, stoličky a salámu a pečivo. A cesnak. Bol tam totiž Nemec, ktorý nás naučil jeho zdravej sile. Pre istotu nám ho dal aj do zásoby. Odteraz nás cesnak sprevádzal celou cestou až domov. Nielen jeho vysoká nutričná hodnota a bohatý výskyt esenciálnych vitamínov, ale aj obsah stopových prvkov a ťažkých kovov vplýva blahodárne na ľudský organizmus pri namáhavej činnosti, akou cyklistika bezosporu je. Ako hovorím, ľudia tam boli priateľskí, recepčný dodal víno zadarmo, pri odchádzaní nasledujúci deň dokonca vynechal formality a zobral menšiu finančnú čiastku ako mal.

Štvrtok, 17. júl, 3. deň

Ráno v kempe. Veselí a nadšení sa tešíme na nové dobrodružstvá. Pokračovalo sa po pokojnej ceste. Bolo málo áut, lebo to bola cesta vedľajšia, no zato bola samý kopec. Hore a dole. Dole a hore. Dosť nám to ubralo síl hneď na začiatku dňa. Slnko pripekalo riadne, bol pravý horúci letný deň.

zajazdy.jpg - 7971 Bytes
Maťo: K cykloturistickej etike patrí zdraviť okoloidúcich cyklistov.

V pozadí vidno dajaké radarové centrum, samé antény a paraboly. Všetko sa tam točilo a krútilo dookola. To všetko v zapadlom vidieku. Na batožine, ktorá je zabalená v čiernych vakoch sušíme mokré časti oblečenia a uteráky.

hungary.jpg - 10490 Bytes
Maťo: Tu vidno hrubé porušenie a ignorantstvo hore uvedených princípov.
Marek: Ja trojkolkárov nezdravím.

Prišli sme do mesta Nagykanizsa. Tam sme stretli rakušákov na bicykloch, tí nám ukázali optimálnu cestu. Tak ideme ďalej, ide sa dobre, až prídeme do pohraničného mestečka Letenye.

Oplieskali sme zvyšné forinty v potravinách a potom, reku, ideme sa najesť. Pri jednom starom dome rástol starý strom a pred ním bola stará lavička, tam sme rozložili všetko jedlo a pustili sme sa doňho. Všetko išlo v rámci štandardných postupov, až sa objavil majiteľ domu s kosou.
Dokonale zapadal do prostredia, mal asi 90 rokov. Dorozumievali sme sa, div sa svete, po nemecky. Dedko sa totiž počas 2. sv. vojny v Nemecku niečomu naučil. Boli sme preňho atrakciou, akú tam každý deň nevidieť. Divil sa, že ideme až zo Slovenska. Divil sa ešte viac, keď sme mu povedali, že sa ťaháme až do Benátok. Slovensko poznal, teda aspoň jeho dominantu - Mečiara: "Na ja Mečiar, hmm schlecht." Potom prišla jeho stará. Doslova.
Dojedli sme, aufvíderzén a ideme ďalej, svet na nás čaká.
Prešli sme maďarskou colnicou. Po nej nasledoval dlhý most ponad Drávu, dravú rieku. Á potóm...



Dobre sme došli. Sme v Chorvátsku. Hurá.

Cvak, nech nám veria a poďho pre peniaze. Na colnici bola mjenjavička. Je tu zábava. Veď len tie peniaze sa volajú Kuny. Hahahá. Predtým stálo 5 forintov jednu korunu, teraz 5 korún jednu kunu. Treba si zvyknúť na nové pomery. Najlepšie bolo, že sme čiastočne rozumeli domorodej reči. Aj ony našej. Bol to nový priechod, nové čisté hladké cesty.
Ideme ďalej, nová diaľnica. Vidno, že domáci venujú obnove krajiny po vojne a rozvoju turizmu značnú pozornosť. V nesledujúcej dedinke šlo po ceste obrovské prasa. Fakt velikánske, niekam s nim išli.

S údivom sme privítali veľmi slušne kultivovaný areál hraničného prechodu Goričan. Pred tabuľou rástla pekná jemná trávička. Trošku sme zmätkovali, pokým sa rozhodli kto bude fotiť, kde bude kto stáť a kde budú bicykle. Po odchode bola trávička dobrázdená krížom krážom ryhami ťažkých bicyklov. Tak sme ťahali preč.
Nasledovalo veľké motanie po dedinkách, mapa nezodpovedala skutočnosti. Nebola dostatočne podrobná, stratili sme tým hodne času. Blúdili sme a vracali sa späť. Všade sa tam budovali nové komunikácie a staré cesty sa uzatvárali a rušili. Miestami sme šli doslova po horúcom asfalte krížom cez predtým pole, obchádzajúc pracujúce bágre a valce. Bolo to dosť nezvyklé.

Zástavka sa konala vo väčšom meste Čakovec, občerstvenie a preč. Nasledujúce mesto malo byť Varaždin. Podľa mapy tam mal byť kemp. Cesta do Varaždinu bola nechutná. Začalo sa stmievať, ale hlavne tá cesta bola úzka, žiadne krajnice. A konečne: bola mimoriadne hustá premávka. Tých asi 40 km bolo utrpením. Je koniec tichým maďarským vedľajším cestičkám pomedzi kukuricu. Tu fičia autá jedno za druhým, brzdia a trúbia.
Trúbia a nebrzdia.

Konečne Varaždin. No kempu nebolo. Bolo to akési nevľúdne, žiadne informačné tabuľky, len pulzujúca premávka špinavým mestom. Zatiahlo sa, začína popŕchať. Ideme von z mesta smerom Zahreb. Hneď za mestom kopec, riadny kopec. Tenká cesta pre motorové vozidlá plná kamiónov sa tiahne hrebeňom kopca. Na bicykle tu asi nemyslia.
Ostáva zima, tma, sme unavení, skoro prší, po kempe ani slýchu. Nakoniec to odtiahneme na lesnú cestičku. Cesta lesom, potom čistinka. Akurát pre nás. Postavíme stan, dáme igelit a spíme.
Ráno sme v stane našli prekvapenie.

Piatok, 18. júl, 4. deň

Pomóc, všade sú mravce. Mravce, mravce, mravce. Malé, veľké, čierne, hnedé, s krídlami aj bez. Lozia sem a tam.
V našom stane si začali cez noc stavať mravenisko! Vyhnali sme ich von.

Maťo sa práve pozerá, čo dobrého budeme jesť, lebo v divočine južanských lesov by nemal byť väčší problém uloviť raňajky. Horšie bolo, že niet vody. Vydávame sa za nasledujúcim obchodom, prípadne vodovodným kohútikom.


Obloha je zatiahnutá, áut z cesty neubudlo, ani sa nerozšírila. Preto meníme trasu, krížom cez pohorie plánujeme prísť na pokojnejšiu cestu do Záhrebu. Cesta je už pokojnejšia - štrková. Potom sa našťastie zlepší. Našli sme dom a niekoho v ňom. A získali sme vodu, načerpali sme doplna - 11 litrov. Domáci len kukali. Na slovo Benátky tu nereagujú, treba povedať že Venecia. Po dlhom pátraní nájdeme konečne biedny obchodík. Berieme mlieko a chlieb. Naložili sme to.
Hoci sme odvtedy dosť prešli, vhodné miesto na jedenie nebolo. Tak sme nakoniec zabočili na lúku, opreli bicykle a naraňajkovali sa.

Tak ako vždy, raňajky sú dôležité. Treba nabrať energiu a tekutiny na správny chod organizmu. Vždy sa pri takých raňajkách naládujeme úplne doplna. Obvykle chlieb s maslom, paštéta, sardinky, saláma, paprika a: cesnak.
Keď už nevládzeme zajeme to plným pohárom ovsených vločiek a akt jedenia raňajok je dokonaný. Chvíľu po tom sa pohybujeme trochu pomalšie a malátne. Vnútri to tam žblnká a prelieva sa. Je to pocit úplnej plnosti, kedy človek už pohľad na jedlo neznesie. To sú správne raňajky. Sila sa vlieva do nôh a nohy sa pravidelne opierajú do pedálov a nezadržateľne hýbu ťažký kolos vpred.


Ešte jeden meter a bolo by bum-bác. Auto si nevšimlo vlak, až keď vyšiel zo zákruty.
Na neprehľadnom úseku šlo po mokrej ceste nákladné vozidlo. Odchádzalo z priľahlého kameňolomu kopcom naložené ťažkým kamením. Ponáhľajúci sa vodič to riskol a nespomalil pred železničným priecestím. Tu sa zo zákruty vynoril vlak v plnej rýchlosti. V momente vzduchom zapišťali flekujúce pneumatiky. Nič nepomáha, auto nechávajúc za sebou gumenné šmuhy sa valí vpred. Vzápätí začne brzdiť aj vlak. Kolesá škrípu. Tento raz mali šťastie, auto sa zastavilo 2 metre pred koľajnicami....

Cestou ďalej pršalo, obišli sme kameňolom.
Naša cesta do Záhrebu často pripomínala labyrint. Môžeme ísť doľava dolekopcom za 65 km, prípadne doprava strašným horekopcom, plným serpentín, za 60 km. Hodili sme si bicykel a vyšlo nám, že ideme hore.

Zhora je dobrý výhľad dole do doliny, odkiaľ ma fotili. Čas na oddych. Po ňom nasledoval prudký trvalý dolekopec. Len pri takýchto klesákoch si človek uvedomí, že aj brzdy sú dôležitou súčiastkou. V takýchto chvíľach býva obyčajné brzdenie umením.
Cestou do Záhrebu nás chytil prudký dážď. Museli sme čakať pod nadjazdom, pokým sa vyčasilo. Zatiaľ sme sa aspoň najedli. Ďalej sme šli po mokrých cestách.



A konečne Zahreb, hlavné mesto Chorvátska.

Cesty sa už vysušili.
Podľa mapy sú tu 3 kempy, takže konečne si môžeme vyberať. No nebolo to také jednoduché. Naše hľadanie bolo korunované neúspechom.
Mesto sme pochodili durchom durch, po kempoch ani stopy. Na mokrých električkových koľajách som sa zrýpal jak hnilá hruška. Natiahol som sa na asfalte sťa žaba, bicykel pristál na mne. Našťastie sa mu nič nestalo.
Po hodinách blúdenia sa o deviatej skladáme znechutení v akejsi rekreačnej oblasti, kde malo byť asi táborisko. Boli sme však jediní táboristi. Máme za sebou 120 kilometrov. Večer, ako obvykle počúvame pri večeri správy RFE.

Sobota, 19. júl, 5. deň

Zobudili sme sa do upršaného rána. Vyštartovali sme až o desiatej. Po ceste bolo treba olejovať retiazky, škrípali. Vyčasilo sa. Zásoby sirupu, ktorý už tradične používame na dochutenie vody sa vyčerpali, kupujeme celú litrovku. Obedovali sme už zaliati slnkom. Fotka je z Karlovacu, smerujeme na Rijeku.

Chorvátsko ako mladý prímorský štát dbá na rast turistického ruchu. Ku spokojnosti návštevníkov nemalým dielom prispieva kvalita a rozvinutosť infraštruktúry a tak sa do popredia stavia výstavba nových a údržba už prítomných cestných komunikácií. Na fotodokumentácií môžeme pozorovať čerstvé pokrytie komunikácie takzvaným "asfaltovým kobercom".

Z mapy bolo vidieť, že medzi Karlovacom a prímorskou Rijekou sa tiahne v šírke asi 100 km pohorie. Očakávali sme kopčeky. No to čo sme videli a prešli, tak to veru neboli akési kopčeky. Boli to riadne kopčiská, strmé! Cesta sa po ich úpätí divo zvíjala a krútila, nekonečné serpentíny a stúpania. Najhoršie ale bolo to, že sme večne šli hóre a zase dóle. Hore a dole. Stále zas a zas.
Na najmenších prevodoch sa s vypätím posledných síl škriabeme na vrchol, aby sme znovu zišli hlboko do doliny. Potom potôčik, možno krátky tunel a zas pekne odznova hore. Mestá žiadne, dediniek pramálo.

rim.jpg - 9832 Bytes
Sem-tam natrafíme na nejaký ten Rím.

Cesta vedie popri Slovinskej hranici.
Večer, po 100 km sme to odstavili pod elektrickým vedením.

Keďže je sobota, nenecháme si ujsť Leškov komentár na RFE. Večer nám tu lietajú všakovaké malé svetielkujúce potvory. Asi od tej elektriky.
Svätojánske mušky, prenikavý cvrkot cikád a jemné bzučanie drôtov vysokého napätia umocňovali pohodlný spánok na kameňmi, či lepšie balvanmi zvlnenej pôde.


Ráno, Nedeľa, 20. júl, 6. deň

Vstávame, balíme, štartujeme, šliapeme.
Ranné slnko sa opieralo do svahov, do ktorých sme museli šlapať. Horekopce jak delo. V krajných prípadoch prešlo zúfalstvo z ustavičného vyjadrovali všelijako. stúpania do rehotu a vyškierania sa.
Áno, niektorí z nás ťažké vypätie fyzického aj psychického charakteru znášali ťažko. Na jeho pokrivený výraz tváre sme si už zvykli. Len okoloidúcich plašil.

UN Z času na čas nám robili sprievod samé vojská Spojených národov. Stále sa tam čosi presúvalo a manévrovalo. Na sporadické výbuchy delostreleckých granátov sme si časom aj prestali reagovať. Letiacim kovovým projektilom sme sa naučili vyhýbať. Juhoslávia je Juhoslávia. Bum bum bum.

Tento deň sme sa mali dostať k moru. Bolo ho už cítiť vo vzduchu a túžba vidieť ho čím skôr spojená s dobrou kondičkou robila hotové divy. Aj horekopcom sme dosahovali rýchlosti, ktorým ani náš fotoaparát rýchloočko nestačil. No ale tie kopce boli hrozné. Do mesta Rijeka sa tiahla aj diaľnica. Šla krásne rovno, cez kopce v tuneloch, cez údolia na pilieroch. No my sme museli ísť po ceste obyčajnej. Raz sme tú diaľnicu videli z hora, z vysokých kopcov, inokedy zospodu z hlbokánskych dolín. Neustále sme sa prepletali hore a dole.

Toto je prvá fotka, na ktorej máme odfotené more. Ale fotoaparát sa nerozhodol zaostriť na krásnu hladinu v diaľke, ale dal prednosť našim ešte krajším hlavám. No aspoň vieme ako sme vyzerali, keď sme po prvý raz uzreli more po šiestich dňoch šliapania, ktoré boli korunované úspechom.
Z kopca (980 m. n. m) vidno až hlboko dole. Tam sa rozprestiera doširoka, doďaleka pokojná tmavá hladina mora, v ktorej sa lesknú slnečné lúče a z ktorej vystupujú kamenisté svahy ostrovov. Lodičky sa pojašene preháňajú jedna za druhou.

Blažená atmosféra... Už sme pri mori, nasleduje už len dolekopec, v Rijeke nás čaká hromada lacných kempov, ktoré sú určite vyznačené na kilometre dopredu, všetko pôjde ako po masle.

Behom 20 km klesneme až k moru z výšky 980 m.n.m. Zaslúžený klesák. Pre istotu sa oblečieme. Chladný vietor je prasiatko.
V zatáčkach smerom dole je povolená maximálna rýchlosť 30 km/h. My sa predsa nedáme odradiť a spomaliť, predbiehame kamión.

Volant z môjho pohľadu. Brzdy, držadlá, aerotič, tachometer, chronometer, kompas, výškomer, otáčkomer, teplota motora a všakovaké iné prístroje, ručičky, svetielka a páčky. Nechýba samozrejme priestor na odkladanie príručnej batožiny. Tento pohľad ma bude sprevádzať ešte dva týždne.

Po divokom zjazde máme ešte žeravé ráfiky. Z vysokého kopca sme sa spustili až dole k moru. Začína sa stmievať, prichádza búrka. V Rijeke žiaden kemp nebol. Pokusy o nájdenie aspoň jedného z troch vyznačených kempoch na mape zlyhali. Neostalo nič iné ako sa rozhodnúť kade ďalej. Uzniesli sme sa na nasledovnom: pokračovať ďalej južne od mesta po pobreží k najbližšiemu kempu.
Môj dlho očakávaný západ slnka pri mori sa dávno odohral a začalo sa zvečerievať. Po namáhavom dni, počas ktorého sme prešli nejeden kopec, sme už dočista vyžmýkaní. Pri živote nás drží už len pocit, že sme dokázali prísť až k moru a viera, že zajtra sa budeme vyvaľovať na pláži.
No to je stále ešte hudba budúcnosti, najprv treba nájsť kemp, alebo niekde prespať. Cesta nebola ďalej príjemná, stále otravovali autá.

Dosť rozladení bezradnosťou a únavou sme pokukávali za krajnicu po dákom dobrom pľaci. Do cesty nám prišla vhod búdka s turistickými informáciami. "Bakarac!", ozýval sa z nej ten magický názov dediny s kempom. Povzbudení kukáme na mapu - asi 4km. Vyliezame na bicykle a radujeme sa, že ideme z kopca.

Toto je most. Po príchode do Bakaracu sme trochu zneisteli. Dôvod: kempu nikde a noc v pätách. Po výmene informácií s domorodcami sme sa dozvedeli, že kemp tu predsa len je, ale zrušený. Uistili nás, že nikomu nebude vadiť, keď si tam postavíme stan. Prechádzame okolo zdemolovanej búdky recepcie, cez ktorú je veľkými písmenami napísané ARMADA.
Po chodníku bohato poprášeným črepinami rozbitého skla míňame zruinované rekreačné zariadenie v areáli už bývalého kempu. Vyhliadli sme si miesto medzi dvoma stromami na kúsku vykoseného trávnika. S určitými pochybnosťami o kvalite odmínovania tohto areálu zatĺkame do zeme kolíky stanu.

Je to dosť ubíjajúce byť konečne len pár sto metrov od mora a pritom spať zase len na lúke. Človek by čakal na pobreží mora fungujúce rekreačne zariadenia, kde by zákazník - turista nemal núdzu o nocľah. Namiesto toho zdevastovaný kemp, črepiny skla, hlboké ryhy od kolies ťažkých vozov v blatovej ceste a vysoká tráva. No nič. Po 107 namáhavých kilometroch dnes, a 690 km za 6 dní od domu už prestávame byť nároční.

Pondelok, 21. júl, 7. deň

Ráno nás prebudilo pálivé slnko. Rýchlo sme zo stanu zhodili igelit, lebo poznáme, čo to robilo s našimi paprikami doma vo fóliovníku. Otec a Maťo vymieňajú puknuté špice, ja čítam Digest a vyhrievam sa na slniečku. Výmena špicov sa stala už pravidelnou raňajšou činnosťou. Z celkom nepreskúmaných príčin stále pukajú, praskajú a odchádzajú. Či pri koliečku alebo na ľavej strane. Denne aj zo štyri.

Tak ako sa Maťo tej chrípky striasol, tak ja som sa zase stihol nakaziť. Neustále používam vreckovku, cítim celkovú telesnú únavu a malátnosť. Ostáva mi dúfať, že ma more vylieči. Netuším, že ma z toho dostane až čistý vysokohorský vzduch Álp. Dnes máme nájsť najbližší kemp a tam sa regenerovať a oddychovať.

Konečne po dlhom čase ATC ako má byť. Má aj sympatické a priliehavé meno: Autocamping Oštro. Od toho predošlého bol vzdialený závratných 7,5 km. No ale pochlapili sme sa a s vypätím všetkých síl sme sa sem dostali okolo obeda. Ostalo nám dosť času na vegetenie, kúpanie, slnenie, plávanie a oddychovanie.

Ako obvykle je tu veľa Nemcov, ešte viac Holanďanov, nejakí Maďari a nájdu sa aj Taliani. Dokonca bolo počuť aj češtinu. Kúpili sme telefónnu kartu po dlhom trápení sa s telefónom sme sa po týždni ozvali domov. Zopár sekúnd a jednotky boli fuč. More bolo celkom dobré napriek tomu, že namiesto piesočnatej pláži sme kráčali do vody po kameňoch.

Počasie je dobré, slnko pripeká. Naberáme nové sily. Je to dobrý pocit lebediť si pri mori, pri mori ku ktorému sme prišli svojpomocne, bez použitia čo len litra benzínu.

Utorok, 22. júl, 8. deň

Tak tu je konštituovaný náš šiator, len pár metrov od mora. Pri zobúdzaní stačí vytrčiť hlavu von zo stanu a naskytne sa doteraz nevídaný pohľad, more. Keďže na jednom mieste dlho nečinne neobstojíme, ideme ďalej. Keď aj malý kúsok, ale na iné mesto.

Záber z mosta spájajúceho ostrov Krk s pevninou. V pozadí je vidieť náš kemp a v ešte väčšej diaľke sa skvie prímorská ropná rafinéria. Pod nami si veselo žblnká číra slaná voda Jadranského mora.
Kto chce po moste prejsť, musí zaplatiť mýto. My cyklisti máme ale prejazd voľný. Je to veru veľkolepá stavba až na ten 0,5 m úzky chodník pre chodcov a bicykle. Umenie bolo ísť pešo a neudierať batožinou do zábradlia. A umenie-umenie bolo ísť na bicykli a neudierať batožinou do zábradlia. Ak sa totiž za jazdy ošuchne okraj širokej batožiny vzadu bicykla o zábradlie, okamžite to vyvolá reakciu: bicykel sa v zápätí odrazí na stranu druhú. V snahe nenabúrať znova do druhej strany, snaží sa vodič vyrovnať smer jazdy a strhne volant na opačnú - v tomto prípade na prvú stranu. Ale beda, zas počuť škripot a tupý náraz na strane prvej.

Kvôli zdrvujúco páliacemu slnku (otestované na vlastnej koži a vo vlastnej šťave) sa toho veľa vo vnútroostroví neurodí, mestá a dediny sú len na pobreží. Spájajú ich takéto cesty. Všade je sucho a hrozný hitz. Na oblohe ani mráčika obláčika. Ani vtákom sa v takej horúčave lietať nechce. My sa ťaháme postupne, ale isto pomaly vpred. Tieto chorvátske ostrovy sú síce nevšedné a zaujímavé, no pre cyklistu namáhavé a obtiažne. Svojou rozlohou sú neveľké, rádovo 50 km2. Mestá, či lepšie mestečká a prístavy sú na brehoch, pri vode. V strede ostrova je vysoký kopec. Cesta ide, samozrejme, od mora na najvyšší vrchol, okolo toho sa 5 krát otočí, potom vedie len tak k moru, onedlho naspäť na kopec, zopár zátačok kopčekov a až na ostatok dole k cieľovému mestu. Nepochopiteľné. A vyčerpávajúce zároveň.

Na tomto ostrove (Krk) vhodné miesto nenachádzame a tak plánujeme prejsť na ďalší ostrov v poradí, mýtami opradený ostrov Cres.

Kde sa vzala, tu sa vzala. Loď. Takže, zbehli sme dole k moru, tu je kompa, tá nám mala umožniť suchou nohou prejsť na ďalší ostrov. Hej. No čítajte ďalej.
Kúpili sme si lístky a čakáme na loď. Prišla.

Trajekt bol väčší ako kompa na Gabčíkove, no furt menší ako ten, ktorým sme minulé prázdniny sekli to oné - Bodensee. Je to paráda sedieť si na palube a ovievajúc sa vetrom sledovať vlnky.

Ako sme sa približovali k brehu, stále zreteľnejšie vystupovala silueta cesty zarezávajúcej sa smerom do vrchu. Ešte sme netušili čo nás čaká...

Ah, ako krásne môže teraz vyzerať ten horekopec na fotke.
Ostrov Cres je totiž kopec vyčnievajúci z mora, pretiahnutý zo severu na juh. Kompa bola na východnom brehu a najbližší kemp na západnej.

Po vystúpení z trajektu nás nový ostrov v mori uvítal tvrdo, hneď strmým a dlhým horekopcom. Do brala útesu zavŕtaná cesta vytrvalo stúpala a kľukatila sa ako taký had. Slnko neúprosne pražilo. Voda, ktorou sme sa dúfali osviežiť, bola taká teplá, rozohriatá slnkom, že až z fľaše syčalo, pri otváraní vrchnáku. Slovom páľava. A neustály horekopec.
Keď sme už boli dosť vysoko a očakávali len dolekopec do kempu, dolekopec prišiel. Hlboko do dola. No žiaľ nie ešte do kempu, bolo treba znovu to vyštverať dohora ďalej. Vzdialenosť, ktorá sa na mape zdala ľahko zvládnuteľná behom krátkeho času, takto bola reálne omnoho dlhšia a namáhavejšia.
V pote tvári zatíname zuby a myslíme na kemp. Našťastie slnko začalo zapadať, lúče dopadať pod menším uhlom, takže teplota ovzdušia sa mierne znížila. Prichádzame na akúsi križovatku, odtiaľto je tu už len naozaj dole do mesta, v ktorom je kemp. Klesák si vychutnáme závratnou rýchlosťou, ktorú cyklista pociťuje ako istú satisfakciu po takom stúpaní. Brzdy fungujú, volant tiež, cesta volná, viac netreba.
Na obdivovanie okolitej prírody neostáva veľa času, je potrebné sa sústrediť na jazdu, ktorú komplikujú slzy valiace sa z očí v dôsledku prúdenia rýchleho vzduchu oproti. Na ceste je značka Camp šípka doprava, nasleduje brzdenie. Počkáme sa a ideme v smere značky. Zase horekopec.

No naostatok je tu kemp Kovačine. Čo ten názov asi znamená a čo ním chcú povedať je nám z celého srdca ukradnuté, hlavná vec že to je kemp. Po tých dnešných strmých 50 kilometroch to radi stáčame do kempu. Veď ako vravel môj anglický priateľ, ktorého rád citujem, pretože on rád citoval mňa, Isaac Newton: enough is enough.

Camp Kovačine

Hneď honosná drevená mohutná vstupná brána ponad prístupovú cestu prezrádza, že nevstupujeme do žiadneho zariadenia druhej triedy, ale do zariadenia špičkového. Hneď od začiatku mi to nevoňalo. Mimo výšky poplatku za jednu noc nás rozčaroval fakt, že sa nehanbia od nás rovno pýtať nemecké marky.
No nie, že by sme ich pri sebe nemali, ale prečo hneď marky? Neskôr sme to čiastočne pochopili. Celý kemp bol totiž skrz naskrz prepchatý Nemcami. Necítil som sa nimi veľmi dobre. Iné národnosti tam boli zastúpené tiež, no len nepatrne.
Dole na ľavo je náš tábor. Prístupová cestička z mesta na kopec - to bol ten klesák z vrcholu dole do kempu. Vzadu hore leží ostrov Krk. Za ním, ešte vyššie je pevnina.

Streda, 23. júl, 9. deň

Tu sme si včera večer nakoniec našli platz. Neveriaci zamestnanec kempu hneď drzo pýtal potvrdenie. Kemp bol plný, ráno sme okúpali v mori a poďho preč. V miestnom mestečku, ktoré sa podľa ostrova volá tiež Cres sme sa zastavili. Je tu prístav, loď odtiaľto do Benátok nešla, takže sme pokračovali ďalej na bicykloch.

Ten klesák, ktorým sme sa včera zviezli do kempu sme si teraz pekne-krásne museli vyšliapať. Bolo dokonca ešte väčšie teplo ako včera.



Pri takýchto kopcoch trpí aj bicyklová kostra...


Po ceste sme stretli dvoch anglicky hovoriacich Nemcov na bicykloch. Na svojej púti prešli údajne aj Bratislavou. Boli celí vyšťavení, ale upokojili sme ich tým, že do kempu to majú už len smerom dole. Zato nás čakali ešte riadne kopčiská. Po nesmiernej námahe sme si užili zaslúžený 7 km zjazd až do prístavu. Tu na nás už čakal trajekt.

sis.jpg - 7399 Bytes Takže až sem dosahujú chápadlá slovenskej chobotnice. V popredí organizovaný zločinec Mafiózo el Marko. V pozadí služobná pramica. Loďkou sme preplávali až na pevninu - Istrijský polostrov. Ten nás privítal nenormálnym kopcom. Postupovali sme pomaly, pešo.


Moščenička Draga

Táto rekreačná oblasť nás prichýlila na dva dni. Boli sme totiž nútení ostať pre jednu nepredvídateľnú udalosť. Stalo sa to takto:

Pekne si ideme horekopcom až naň nakoniec výdeme. Takže vysadneme sa naše železné tátoše a poďho ďalej na kolesách. Lenže beda. Môj bicykel sa akosi divne triasol. Zadné časť behala zo strany na stranu, stroj bol očividne nepokojný.
V zlomku sekundy mi hlavou preletela hrozná myšlienka a otrasná spomienka. Veselo mi vtedy veru nebolo. Okamžite som zastavil na okraji vozovky, zosadám a preverujem. Moja najhoršia obava sa potvrdila. Kostra bola zlomená.
Pár centimetrov od prehadzovacích páčiek, na spodnej rúre spájajúcej os vidlice s osou stredového náboja. Na tom istom mieste ako sa to stalo 29. júna 1996 v Rakúskom mestečku na Dunaji Tulln. Tam mi to našťastie pozvárali prúdovou zváračkou Rakušáci. Odvtedy bicykel prežil celú cestu do Švajčiarska aj cestu po Slovensku v pohode. Za ten rok to vydržalo 5 170 km. Teraz v Chorvátsku 800 km od domu to praskol zas.
Našťastie bol dolekopec a tak voľnobehom pomaličky sme sa zviezli dole, kde bol kemp. S nepojazdným bicyklom neostávalo nič iné, ako zakotviť tam.
Naša cesta sa zrazu stala ohrozenou, zavládla neistota a pochybnosti. Na druhý deň sa bolo treba poobzerať po riešení.
V Moščeničke zváračku nemal nikto, v dedine ďalšej menom Medveja mala byť autodielňa.
Keď som z bicykla zhodil tých viac než 30 kg botožiny, dalo sa na ňom v obmedzenom rozsahu ísť.
Maťo ostal strážiť stan a ja a otec sme sa vydali na strastiplnú cestu.

V dedine Medveja sme nič čo by nám mohlo pomôcť nenašli. Poradili nám mestečko Lovran, ešte ďalej. Nuž, šli sme tam.
Po dlhom hľadaní automechanika sme ho našli, ten nás poslal za autoklampiarom. Ten bol doma. Zhodili sme predné koleso, volant, vidlicu.
Ujo nakopol plynovú zváračku. Ja som môj úbohý bicykel zase držal pritom rukami, ako pred rokom. Bźźź - dźdźdź - pśśśśśś - ššššš - ććć: a bicykel bol zase raz v jednom kuse. Víťazoslávne sme sa vrátili do Moščeničky.

Štvrtok, 24. júl, 10. deň

Maťo: Marekovi sa zlomila už raz zozváraná kostra a tak sme tento deň zasvätili oddychu a predovšetkým hľadaniu automechaničara. Plynovú zváračku mal len autokaroserjnik v ďalšej dedine. Pri pohľade na zvar z našej minuloročnej cesty sa zmohol len na konštatovanie "Nedobry majstir."

Historické prostredie Moščeničky bolo inak vcelku pekné. Síce pre istotu nám v kempu vypli vodu, ale nevadí. Hlavne, že je bicykel v poriadku a zajtra môžeme pokračovať.


Piatok, 25. júl, 11. deň

Stan pobalený, najesť sa a hor sa do Itálie!

Hladko prechádzame hranicou medzi Chorvátskom a Slovinskom. Dovidenia Croatia. Bolo tak teplo, že som až defekt dostal na nejakom tŕni rovno do predného kolesa. Prvý defekt na našej ceste. Po tomto akoby sa s nimi vrece bolo roztrhlo.

Na hranici Slovinska a Talianska nám skrížil cestu Duty-free shop. Vonku bolo 32C a to sme ešte boli na kopci v horách. Ale vnútri sme vďaka klimatizácii div zápal pľúc nedostali. Aj som sa čudoval, prečo tie bublinky vo fľašiach z malinovkou stoja. Kúpili sme čo sme potrebovali (čokolády, čokoládové tyčinky, čokoládové keksy, čokoládové vločky). Pri pokladni otvoril pokladník pokladnicu širšiu ako stôl, za ktorým práve sedím a spýtal sa že v čom budeme platiť. No skoro my oko vypadlo. Keďže slovenské koruny som mu tam v nijakej prepážke nevidel, zaplatiť som musel v DM.

Prišli sme do Talianska. Zase, tak ako v Maďarsku, nerozumieme ani slova. Nuž sranda bude. Kopčekmi sme sa preštrikovali až do Terstu.
Do Triestu bolo príjemné klesanie. V meste bola extrémne hustá talianska premávka no s našimi predchádzajúcimi skúsenosťami nebolo ťažké zorientovať sa. Keď sme sa dostali na odfotené námestie a uvideli more, našou ďalšou hlavnou prioritou bolo nájsť miesto na jedenie.

Jedla a pochutín z Duty-free obchodu bolo dosť, len vody bolo málo. A slnko pieklo. Zistil som, asi ako sa musia cítiť jablká v našej sušičke ovocia. Našťastie nás pred dehydrovaním zachránil hydrant. Ovlažili sme si hrdlá, lebo všetko čo sa nám do úst dostalo sa hneď vyparovalo. Pohľad na žblnkajúce nekonečné more počas obednajšej prestávky bol nádherný.
Cestou popri pobreží, smerom na Benátky, sme podľa mapy mali naraziť na kemp. Zastavili sme si protiidúceho cyklistu, ktorý nám na naše veliké potešenie oznámil, že kemp je vzdialený len 6 km. Ten dotyčný cyklista vraj bol pred 12 rokmi v Bratislave, bol taký vytešený, že ocovi ešte aj ruku potriasol.

Mohutné zaoceánske lode hrdo týčiace svoje provy smerom do neba sú dominantou Triestu, mesta ktoré zohralo dôležitú úlohu aj v 1. svetovej vojne. No nedajte sa zmýliť. Sú to určite len atrapy. My sme tam boli a žiadne také lode nevideli. Len zopár väčších nafukovačiek.

Po 112 dnešných kilometroch sme za Terstom konečne našli kemp menom Sistiana. Zase sme sa učili prepočítavať talianske líry na naše zlaté korunky. Vyšli nás to pomerne draho.
Kemp bol obrovský, asi najväčší v akom sme kedy boli. Mal ale nevýhodu, že nebol pri mori, od ktorého ho oddeľoval strmý útes. Z okienka peknej budovy recepcie sa na nás vycerila Talianka a po vybavení finančných náležitostí nám na nevýraznej mapke kempu perom zakrúžkovala miesto, kde sa máme zložiť. Síce sme jej nič nerozumeli, ale veď dobre.

V kempe sme krátko pred zatvorením našli samoobsluhu, ja som ostal pri bicykloch a Maťo a otec boli nakupovať. Vraj našli dobrú salámu za priaznivú cenu. Po overovaní prepočtu, už keď ju chceli zobrať, vysvitlo, že jednotková cena je namiesto za 1 kg, iba za 10 dkg. A bolo po priaznivej cene.

Otcovi pravidelne odchádzali špice, pravdepodobne na vandrovku. Chuligáni jedny, aj dnes zvábili na lesné chodníčky jeden z Maťovich špicov. Pokým ich s otcom nahradzovali, šiel som sa osprchovať. Nenašiel som vypínač a tak som sa sprchoval v prítmí. Ako som sa už vracal, fotobunka automaticky zapla svetlá. No také čosi. Talianske umyvárky jedny nevyspytateľné! A fotobunky jedny slepé!

A teraz nechajme hovoriť Maťa:
"Vymenil som špic a tiež som sa išiel osprchovať. Vošiel som do sprchovacej kabínky a zavrel dvere. Moju pozornosť upútala v celku zaujímavá kľučka, ak sa dá tak nazvať. Na prvý pohľad som si nevedel predstaviť, ak sa s tým dajú otvoriť dvere. Žiaľ ani na prvý pokus. Druhý pokus nič. Tretí takisto. Nestratil som duchaplnosť (práveže ju stratil) a preliezol som cez stenu do vedľajšej kabínky. Uprel som pohľad na dvere - zatvorené. Schytil som do rúk tú mnohotvarú kľučku, otočil ju, zalomcoval a skrútil. Nič! Ostala mi posledná možnosť. "Sezam otvor sa!", zrúkol som že by sa aj Alibaba od hanby pod dlaždice prepadol, jemne ju potlačil a až potom otočil. No vida, som na slobode!"

No to nie je všetko!
Maťo je taký dopletený, že si ani teplú vodu nevedel pustiť. Už si presne nepamätám aký bol tam systém, ale naisto viem, že som sa po dnešnej riadnej horúčave fajnovo osprchoval v zaslúženej teplej vodičke, nevadí, že potme.
Maťo si ale vo všetkej svojej inteligentnosti teplú vodu nevedel pustiť. Myslel si ale, že práve v jeho kabínke netečie a práve preto chcel vyskúšať druhú, do ktorej preliezol, lebo ani dvere si otvoriť nevie. V tej druhej mu teplá voda akosi tiež nechcela tiecť, ak musel strpieť vodu studenú. Potom prišiel k stanu a zahlásil: "Čo, ty si mal teplú vodu?". No samozrejme, né, inteligent.

Večer sme sa doplna napapkali a potom počúvali správy RFE. Práve bol zverejnený nález Ústavného súdu na podanie opozičných poslancov vo veci hlasovania NR SR z decembra 1996, v ktorom parlament zobral na vedomie, že sa Gaulieder vzdal svojho poslaneckého mandátu, bolo to hlasovanie o faktickom vylúčení Gauliedera z parlamentu. Výrok znel v tom zmysle, že sa týmto Gauliederovi ublížilo na jeho základných ľudských právach a NR má napraviť tento neprávny stav. Všetko vyzeralo jasné, redaktori hovorili sebaistým tónom...

Je to zaujímavé, upokojujúce a aj informatívne počuť slovenskú reč z rádia kdesi v Taliansku. Múdri ľudia to vymysleli. Svojho času sme vysielanie z Bratislavy počuli až na brehu Ženevského jazera.

Sobota, 26. júl, 12. deň

V Taliansku sa začali objavovať prvé veľké super-markety, ktoré nás sprevád-zali až domov. Pokým jeden strážil, ten to robil vždy ne-rád, ostatní nakupovali. Štandartný nákup v takom veľkoobchode trval okolo 40 až 50 minút. Strážiacemu sa to zdá večnosť, nakupujúcim chvíľka a potom nechcú veriť koľko kilometrov by zatiaľ prešli. Času strávenému v obchode zodpovedalo aj množstvo nakúpených vecí, ktoré bolo potom priam hotové umenie pobaliť do tašiek.

Cesta bola dobre značená, stále sme mali smer na Benátky. Do mapy sme pozerali, len keď sme chceli vidieť ako to je ešte ďaleko. Verili sme, že dnes prídeme konečne do pomysleného cieľa našej cesty, do Benátok. Šlo sa dobre. Veľmi si vychvaľujeme Padovskú nížinu, po tých kopcoch je to priam lahôdka.


piava.jpg - 13148 Bytes

A je tu Piava

Preťali sme ju niekde medzi Terstom a Benátkami. V našich mysliach sa ako temné mrákoty vynárajú pohnuté dejiny tejto rieky počas svetovej vojny. Veru, Bujalková by rozprávala. Hej, rozvodnená Pijava a duna za dunou za valí. Tuším bola taká báseň, že Pijava, Pijava, čo si to za rieka, alebo také čosi.
Otec rozprával, že v škole mal istého učiteľa, veterána, ktorý šťavnato a plasticky vykresľoval udalosti na pozadí bojov. Vojaci vraj šli cez rieku v rade, ale museli držať kvéry nad hlavami v rukách, aby sa nezamočili. To využili nepriatelia a lietali nad nimi s lietadlom a švácali a plieskali ich bičmi po hlavách, hlava nehlava. Hmm.

Cestou som dostal ďalší defekt. Veľmi zaujímavý. Praskla totiž záplata na prednej duši. Behom pár metrov bola duša prázdna a bicykel neovládateľný, mal som veru čo robiť, aby som nespadol a to som išiel ešte pomaly. Nechcem si predstaviť čo by sa bývalo stalo, keby sa mi to bolo prihodilo dole kopcom v takej sedemdesiatke...

K večeru sme sa stále približovali k Benátkam a pomaly sme sa začali obzerať po kempe. Asi 10 km pred nimi nám do cesty skočil kemp s priliehavým menom Marco Polo. Ostali sme v ňom, je o tretinu lacnejší ako ten predošlý, ale o viac než tretinu horší a menej vybavenejší.

Náš plán je tu prespať noc, na nasledujúci deň navštíviť Benátky a zase sa do kempu vrátiť.

Akčná úderná trojka v klasickom zložení.

Nedeľa, 27. júl, 13. deň

Do mesta sme sa z kempu dopravili autobusom. Nevdojak sme si nostalgicky spomenuli na našu 25ku.

Len čo sme vystúpili, ovanula nás typická vôňa mesta postaveného na vode. Autobus sme zvolili preto, lebo je oveľa praktickejšie chodiť úzkymi uličkami plných turistov pešo ako na bicykli.

Bolo tu celkom dobre, až na nevydržateľnú páľavu, hrozný smrad a ošarpané škaredé domy. Pri blúdení uličkami a námestiami sme našli tanečníkov a spevákov ako spievajú a tancujú nefalšovanú taliansku Makarenu. Spomenul som si pri tom na Švajčiarsko pred rokom, kedy som to tam počul ešte ako hit.



Námestie sv. Mareka
Všade lietali holubovia, lebo ich všade kŕmili.
Našli sme však aj iné zvery. Napríklad v jednej fontáne, z ktorej by sa človek neváhal aj napiť, sa bezstarostne premávali všakovaké korytnačky, akoby sa nechumelilo.
Pri pohľade na tento symbol Benátok som si spomenul na bohatú históriu tohto miesta. Už v staroveku túto oblasť obsadili Slovania. Ako vieme, starý rímsky kronikár ten-a-ten ich nazval Venétmi. Po sebe si pomenovalo aj Benétky - Venezia.

V minulom storočí tu bol benátsky kupec. Neskôr, v roku 1942 sem prišiel pán Jones, junior. V neposlednom rade sa tu premával na motorovom člne v roku 1978 pán Bond. No a v roku 1997, ako najväčšia udalosť tisícročia za pompéznych osláv a priamych prenosov všetkých televíznych staníc poctili toto miesto svojou 24 hodinovou zastávkou sami páni Markus IV. Augustus, Mathius III. Augustus a Josephius II. Augustus z rodu Laco.

Takto vyzerá parkovisko tunajších taxikárov. Neďaleko tohto miesta sme v stánku kúpili dôkazový materiál - pohľadnice, ktoré sem hneď v ďalekom parku v chládku vypísali. Rozleteli sa pozdravy z Benátok do rodnej zeme!

Pri vypisovaní sa pri nás zastavil dáky Japonec a veľmi snaživo nám ponúkal elektrický holiaci strojček. Keď sme mu povedali, že už jeden máme z Filipín, zahanbene a smutne odišiel.

A voda ustúpila súši. Alebo to niekto štupeľ vytiahol? Každopádne takto by vyzerali Benátky bez vody. Ako vidíte všeobecné povery, že voda v Benátkach stúpa a že sa raz úplne ponoria pod morskú hladinu sa nezakladajú na pravde. Ba práveže naopak, voda pomaly ale isto vyschýňa. Je tu problém odvodnenia. Miestni ľudia a domáce holuby pijú vodu a nová neprichádza.
Vody ubúda. Začína to predstavovať vážny ekologicko-ekonomický problém. Benátky prestávajú byť tým, čo po stáročia bývali. Voda z kanálov sa vytratí, Benátky vyschnú. Preto bola zriadená medzinárodná expertná skupina, podporovaná ako aj oblastnými orgánmi, tak aj štátnymi za úlohou analyzovania vzniknutej situácie a navrhovania určitých kompenzačných riešení, prípadne hľadania iných východísk. Jeden z návrhov predpokladal, že úbytku vody sa už zabrániť nebude dať a preto bude treba gondoly opatriť kolieskami, aby boli schopné zachovať tradíciu a adaptovať sa na zmenené podmienky.
Počíta sa tiež s ekologickým elektromotorovým spôsobom pohonu. Bola dokonca založená nadácia, do ktorej prispievajú ľudia, ktorí nedopustia vyschnutie Benátok.

Podľa starej talianskej ľudovej povesti na tomto mieste padol raz do studenej vody chudobný nepoistený žobrák a napriek tomu, že okolo neho premávalo mnoho bohatých gondolierov, nikto mu nepodal pomocnú ruku. Preto sa tu odvtedy v určitú minútu raz do roka objavuje jeho žobrákova ruka prosiaca o pomoc, aby aspoň symbolicky poukázala na nekrivdu a skrivodlivosť ľudí ľahostajných k utrpeniu svojich súdruhov v ťažkej chvíli.


Pondelok, 28. júl, 14. deň

Balenie stanu. Včera pri návrate autobusom sme si presne nezapamätali zástavku na ktorej sme nastúpili a preto, aby sme sa náhodou nepreviezli, vystúpili sme dobré 2 km pred kempom a museli sme šliapať pešo.
No Maťo zmätkoval ešte predtým. Talianske autobusy sú také, že nikde nestoja len tak. Vždy treba potlačiť tlačítko a tak dať vodičovi znamenie. Okrem toho šli veľmi rýchlo.
Maťo stratil nervy, aby sme sa nepreviezli, tak stisol zvonček. Autobus zaflekoval, dvere sa otvorili. Vidiac, že toto veru ešte nie je miesto, kde máme vystúpiť, sme sa tvárili, že akoby nič a prečo stojí. Vodič čakal, nikto nevystupoval. Po hodnej chvíľke, keď zlostne pozeral do zrkadielka dvere zatvoril a šiel ďalej.
Stále sme však nevedeli, kde vystúpiť. Zhodou okolnosttí boli v vnútri aj Poliaci, ktorí majú stan v kempe hneď vedľa nášho. Oni vystúpili. My sme sa nechali nachytať a pustili sme sa za nimi, s tým, že oni asi budú vedieť, kedy bolo treba vystúpiť.
Nevedeli.
Tak sme spolu vedno šlapali dobrú polhodinu už aj tak dosť vyšťavení z celého dňa behania po Benátkach. Nakoniec sme sa však doplazili až domov - do stanu.

V kempe sme sa osprchovali a išli jesť. Po večeri sme dali variť čaj a zatiaľ sme plánovali cestu na zajtrajší deň. Náš diaľkový smer bola Bratislava. Trochu sme mali obavy z prechodu cez Alpy. Ktorá cesta bude najlepšia? Kadiaľ je to bližšie? Nebudú tam kopce? Ako sme sa tak zoširoka na tú mapu zahľadeli, zistili sme, že sme sa dokonca dostali až na úroveň Mníchova. Takže keby sme sa vydali rovno na sever, prešli by sme neďaleko Mníchova. Vypili sme čaj a išli spať.

Už dlhšie som bol prechorený a tak som sa toho chcel konečne striasť. Nadopoval som sa poslednými acylpirínami, čo sme mali. Všetky ostatné, a bolo ich dosť, už boli minuté, tak som naposledy vsadil všetky dva posledné na 1 kartu a skúsil šokovú terapiu. Obliekol som si skoro všetko čo som mal, zakrútil sa do spacáku a pokúšal sa zaspať.
O druhej v noci som sa zobudil. Oblečenie, čo som mal na sebe, som mohol vonku žmýkať, také bolo mokré od potu. Samotný spacák bol celý nasiaknutý, plný vody a ťažký. Všetko som zobliekol, vyžmýkal a vyvesil von. Našťastie som ešte niečo suché v taškách našiel.
Mal som obavy, že ako v takomto stave celý dehydrovaný zvládnem cestu domov cez namáhavé Alpy. Urobil som posledné, čo som mohol. Navaril som si liter čaju, vrazil tam šumivé vitamíny a kalcium a vlial som si to horúce do tela. V spacáku som spať nemohol, tak som niečo na seba hodil a schúlil sa plný obáv do klbka a zaspal.

V Juhoslávii sa musel rozhorieť ďalší vojnový konflikt. Vojaci boli očividne v dobrej nálade. Chudáci, nepovedali im do čoho idú. Jeden z nich sa mi uškŕňal a vysmieval. Ja som však nestratil duchaplnosť, v zlomku sekundy som vytiahol foťák, nabil, odistil a stisol spúšť...

Takže ráno sme sa vydali na cestu. Aby sme sa dostali na asi najšikovnejšiu cestu vedúcu k Alpám, vrátili sme sa kúsok po tej istej ceste ktorou sme išli do Benátok.
V S. Doná di Piave sme sa pokúsili nájsť otvorený obchod, kde by sa dali kúpiť špice, ktorých zásoby sa nám míňajú, no márne. Ináč sa nešlo až tak zle.
Po menej významnej ceste premávalo len málo áut a tak kilometre padali druhá radosť. Žiaľ tak isto začali padať špice na otcovom zadnom kolese. Keď už odišlo asi 7 špicov, urgentne sme začali hľadať vhodné miesto na opravu, lebo každú chvíľu odchádzali ďalšie. Netrvalo dlho a z cesty sme zbehli na pokosené pole.
Bolo poludnie a krásny slnečný deň. Pozháňali sme všetky špice, ktoré nám ostali a otec sa pustil do opravy. Ja s Maťom sme zatiaľ jedli. Pekne sme sa rozložili, sadli na karimatky, vybalili v supermarkete kúpené jedlo - radosť čo i len pozrieť.
Slnko sa nám smialo a naše bruchá vychutnávali chutné sústa. Trochu ma znepokojovali všade rozprášené biele chumáčiky po poli (asi pescitídy), no nedal som sa rušiť. Otec rýchlo skončil opravu, najedol sa a pokračovali sme ďalej.

Šlapalo sa výborne a zanedlho sa začali pred našimi zrakmi vynárať kolosálne mohutné obrysy veľhôr Álp. Prechádzali sme azda poslednými nížinami. Vedľa každého poľa mali murovaný kanál na zavlažovanie. Kilometre ruka s rukou s hodinami ubiehali.
Podvečer sme už boli v nemalom mestečku na úpätí Álp.

Začalo popŕchať. Ešte sme ani len netušili, že tieto kvapky nás budú sprevádzať až po koniec našej cesty. Pri prechode mestom sme uzreli obchod, železiarstvo. Skočili sme sa tam spýtať, či náhodou nemajú špice.
Nemali, ale predavačka nás kresbou a posunkami navigovala na cyklistický obchod. S malými peripetiami sme ho časom našli. Dokúpili sme špice, ktorých nám veru veľa nezostávalo.

Komunikácia s Talianom, ktorý zakaždým po štvrťhodine vyhrabal a doniesol niečo iné ako sme potrebovali, bola dosť obtiažna. Malé popŕchanie nás trochu zdržalo, ale potom sme už vyrazili hľadať kemp. Každý, ktorého sme sa na kemp pýtali, vedel kde je, ale aj tak nám to bolo nanič, lebo sme mu nič nerozumeli.
Podvečer sme ho našli, malý, ale slušný kemp učupený na úpätí Álp. Od Benátok sme dnes prešli 135 km až po južné Alpy.

Po príchode do kempu, ktorý ležal na brehu tohto jazera, otec i Maťo vymenili daľšie puknuté špice.
Pri centrovaní Maťo urobil ťah, zvaný veľká racionalizácia špicov - každý špic bol zvlášť odtiahnutý alebo dotiahnutý tak, aby všetky špice boli tak isto silno dotiahnuté. Do konca výletu mu pukli len 2.
Ja som zo špicmi problémy nemal, ani do konca výletu mi ani jeden nepraskol. Neviem, v čom to je, ale ja s tým problémy naozaj, neviem prečo, nemám. Pritom moja celková váha je úplne porovnateľná s ich.
Asi preto, lebo keď som v júni robil generálku a výplety som spravil nové, robil som to svedomite, poriadne a kvalifikovane. Moje špice nie sú ani príliš napnuté, ani veľmi uvoľnené. Je to zvláštne, že držia a mám radosť, že som od vymieňania ušetrený. Mám ale problémy iného druhu, do kempu som prišiel s defektom na zadnom kolese. Ráno som pekne musel lepiť.

V týchto chvíľach sa aktívne a intenzívne uvažovalo, kadiaľ pôjdeme ďalej. Plastickú mapu Álp sme k dispozícií nemali, to nám rozhodovanie dosť skomplikovalo.

 

Utorok, 29. júl, 15. deň

Po búrke výde slnko - ráno bola krásna obloha a ešte krajšie jazero.
Cesta začala pomaly stúpať.


Kopčisko pred nami predznamenával, že pôjde o chvíľu do tuhého.

Nie je to sranda poháňať viac než 40 kilogramový kolos so sebou takým stúpaním. Občas bolo nutné jednoducho zosadnúť a pomaly tlačiť bicykel pred sebou vpred. Ako sme stúpali do výšok začalo sa ochladzovať a obloha zaťahovať.

Pri pohľadne na cestu, ktorá sa kľukatí a zarezáva do brala, na tie tunely a visuté cesty, poniektorých chytala zúfalosť. Takúto cestu sme si naplánovali. Nekonečné serpentíny a tunely.

Na tejto zradnej ceste nás predbehla skupina českých cyklistov. Jeden sa snami dal trochu do reči.
Pri pohľade na otcov bicykel - prerobenú Ukrajinu poznamenal: "Jo, nerozbitný." Na rozdiel od nás im batožinu viezlo auto, tak si šli na ľahko. Keby tak my sme boli na ľahko, tak by sme ich poriadne prehnali. Takto sme si len mohli povzdychnúť a myslieť na to, kedy budeme už hore.

Cesta bola nekonečná, za každou zákrutou sa skrývala nová a nová, stále vyššie a vyššie. Stúpali sme do výše, kam si už ani vtáctvo netrúfa. Museli sme lapať po vzduchu, taký bol už riedky. Ešte k tomu začalo husto pršať, kilometrov málo, hodín veľa. Zišiel sa tunel, kde sme sa zatiaľ najedli

Horský priesmyk Ploeckenpass

sa nachádza vo výške 1360 m. n. m. Na tomto mieste je štátne hranica medzi Talianskom, s ktorým sa lúčime a Rakúskom, ktoré je už konečne našim susedom a takže posledným cudzím štátom ktorý máme prejsť.
Počasie je tu ako sa na horský priesmyk patrí - leje ako z krhly, všade je mokro. Posilnili sme sa čokoládou a keď prestalo pršať, vydali sme sa vychutnať si zjazd.
A veru nesťažovali sme sa naň. Dole v doline ako na zavolanie, medzi horami, vynoril sa znenazdajky kemp. Síce sme prešli len 63 km, boli sme uťahaní. Okrem toho bolo dosť hodín a vôbec, prečo sa nezložiť tam.
Na recepcii sme si čejndžli šilase. Bol to dobre vybavený kemp, okrem iného mal aj mapy, kde sme zistili, že ten priesmyk sa dal obísť.


Streda, 30. júl, 16. deň

Náš kemp a neporiadok pred ním.
Vždy nám to dlho trvá, pokým to všetko, čo máme pripevníme na bicykle a vyštartujeme. Ráno sme sa vydali ďalej, prechádzame kopčeky, dedinky, peknú prírodu.

Mal som problém so zadným kolesom. Ako si tak idem, začalo mi niečo v pravidelných intervaloch vzadu búchať a šušťať. Najprv som sa so nažil ignorovať, veď na takom bicykli s takou záťažou môže všeličo vydávať podozrivé zvuky. Keď som ale začal zaostávať, uvedomil som si, že ma ničo musí asi brzdiť. Tak som zavelil "Stop" a spravila sa prestávka.
Pri pohľadne na zadné koleso mi prebehli zimomriavky po spotenom chrbte a okamžite som vypustil z pneumatiky vzduch. Na jednom mieste bol totiž plášť úplne vydutý a škrel o vidlicu. Spod plášťa na mňa civela duša, ktorá sa prepchala von. Na tomto mieste bol plášť už zdeformovaný a sčasti zodratý.
Mal som obavy, ako to dať do poriadku. Napravil som to ako som vedel a pokúsil sa to nafúknuť.
No nepomohlo.
Plášť na tom mieste nezasadal do ráfika, lež prečnieval a bol zväčšený od tlaku vzduchu. Zdanlivo neriešiteľnú situácia. Ale nedáme sa len tak niečím zaskočiť, veď máme už predsa skúsenosti.
Problém sme zdolali nasledovne:
dušu treba vyfúknuť, potom preba zobrať kus špagátu a postihnuté miesto omotať pevne o ráfik a stiahnuť a zauzliť. Táto procedúra sa môže aplikovať aj na ostatných vypuklinách na plášti. Následne sa koleso nafúka doplna. Potom sa rozviaže, alebo prereže špagát. Počuť bum, pískanie gumy, ale čo je hlavné - plášť drží na svojom mieste sťa nový!


Počasie nám dnes prialo.
Zeleným letným údolím sme pokračovali smerom k ďalšiemu priesmyku.


Cez pokojné údolia a dedinky sa valí diaľnica, Raz na zemi, inokedy v tunely a občas na visutých vysokých betónových stĺpoch. My sa motáme po miestnej ceste a pred nami sa hrozivo týčia hory.

katschberg.jpg - 8984 Bytes Keď sa z rieky stal potôčik a diaľnica zmizla v tuneli, začalo sa krkolomné stúpanie, aké sme ešte nikdy nezažili. Keď sme už boli unavení od ťahania zosadli sme a šli pešo. Tabule napovedali, že to máme asi ešte 10 km. Pešo je toho dosť. S bicyklom v rukách je toho ešte viac. Bol to taký horekopec, sme museli chodiť po špičkách, aby sme nespadli dole. Akonáhle niekto pustil volant z rúk, váha batožiny v zadu prevracala bicykel - dvíhala predné koleso do vzduchu.

Po každých 20 metroch nasledoval odpočinok. Napredovalo sa slimačím tempom. Bolo to hotové utrpenie. No ako každá rozprávka má koniec, tak aj na tento kopec sme nakoniec vystúpili.

Cítili sme sa vysoko ako v nebesiach a zároveň sme boli na seba hrdí, že ani Katschbergpass v nadmorskej výške až 1641 metrov nie je nič neprekonateľné.
Po oddychu sme sa obliekli, cestou dole fúkal mrazivý vietor.

Vo veľkej rýchlosti nastávajú problémy z videním. Rýchli studený vietor fúkajúci do očí spôsobuje silné slzenie. Zrak je skreslený. Vo veľkej rýchlosti sa bicykel stáva stále menej ovládateľný. Kolos rútiaci sa dole nadskakuje na každej nerovine, sebemenší pohyb volantom spôsobuje okamžitú reakciu v pohybe.
Bicykel sa celý chveje a človek má strach, aby to vydržal a aby nestratil batožinu, ktorá by mohla vletieť do špicov. Brzdy a voľná vozovka bez áut v oboch smeroch sa stávajú otázkou života a smrti. Vyžaduje sa maximálna koncentrácia a pevné nervy.
Bol som prechladnutý, používal som vreckovku, padala mi v tom vetre čiapka, musel som ju pridŕžať. Spod kolies na mňa neustále fŕkala voda, no napriek tomu som spravil nový rekord 74 km/h.

Tu vidno typické alpské kravičky, ktoré dávajú mlieko a sa pasú.


Štvrtok, 31. júl, 17. deň

Včera po rýchlom zjazde po 109 km, hneď pod kopcom v dedinke učupenej, postavili sme si v campe stan náš.

S týmto kempom sa spája ďalšia historka so sprchami. Tentoraz som mal nešťastie ja. Na sprche bolo historické zariadenie na žetóny pre teplú vodu. Ja som sa nad tým už ani nepozastavoval, použil som studenú.
Potom, neskôr, vysvitlo, že zariadenie je afunkčné a tým jediným starodávnym koliečokom sa dá regulovať množstvo vody, ako aj pomer teplej k studenej.
Iný kraj, iná sprcha, ako sa hovorí.

Ráno, hnaní túžbou domova, sme sa rýchlo pobalili. Za povšimnutie na fotke stojí malý oranžový lavórik, ktorý sa nám na výlete tak zišiel! Totiž úplne nanič.

Išlo sa parádne, teplé oblečenie sme zhodili už po dvoch km. Údolie bolo len mierne zvlnené a tak sme spočiatku napredovali rýchlo. Okolo obeda začali otcovi pukať špice. Z posledných zásob sme ich vymenili.
Naša cesta viedlo okolo A1 Ringu, rakúskej formulovej dráhy. Po prejdení ďalšieho hodného kúska sa začalo zmrákať. Netrvalo dlho a spustil sa intenzívny dážď. Keďže sme sa nemali kde narýchlo kde skryť, vytiahli sme igelit a schovali sa podeň. Keď sa asi po hodine lejak utíšil, vyrazili sme. Asi dva kilometre ďalej nebolo po daždi ani slýchu.

Suché cesty nás sprevádzali až do kempu. Po slušných 143 kilometroch sme ho našli. Kemp prevádzkoval jeden ultrastaromanželský pár. V rozsiahlej záhrade s bezchybným trávnikom sme dostali privilegované miesto neďaleko stola. Postavili sme stan a hneď sa na ňom rozložili k večeri. Ako na potvoru, začalo pršať.
Večeru sme dojedli v stane.

Piatok, 1. august, 18. deň

Ráno nás privítalo šedou - zatiahnutou oblohou.
V meste za kempom sme doplnili ako aj zásobu potravín tak aj špicov. Pokračovali sme ďalej. Keďže Maťo išiel posledný a nikto mu nič nepovedal, len-len že skoro nezrámoval cestné značenie, škoda, nestalo sa, bolo by to ... . Predbehol nás a zastavil.
To už bolo v dedine. Chcel nám vynadať, ale keď uvidel psa s lievikom okolo krku, musel si dať po keksíku, chudák.

Neskôr sa začalo dlhé, ťahavé stúpanie. Potili sme sa. Na parkovisku pred vrcholom sme si dali obed. Na rad prišli všetky pochutiny čo sme ráno nakúpili. Od radosti som si na ostnatom drôte nohu porezal. Hlboká rana to bola, aspoň sme odskúšali peroxid vodíka.


semmering Po najedení sa začalo zmrákať... Polhodinku neskôr sme už boli na hej veru Semmeringu. V lete tu veľa lyžiarov nebolo, ale napriek tomu bolo zaujímavé prechádzať veľkým rekreačným strediskom. Tu nám už 100 USD za šilingy bez problémov zamenili.
Nie ako v jednej dedinke predtým, keď sa bankový úradník hlúpo infantilne vyhováral, že nemôže, lebo je to vraj príliš nebezpečné. Asi mal na mysli falšované peniaze.
Nevravím, že sme po dvoch týždňoch cesty nevyzerali ako gangstri z východu hovoriaci zlou nemčinou a predávajúci doláre, ale takýto impertinentný prístup bol flagrantnou ukážkou toho, čo rakúske banky dehonestuje v očiach pospolitého človečenstva.

Vediac, že toto je posledný priesmyk na ceste domov sme sa s chuťou rozbehli dole.
Mraky sa znova hromadili a nebo neveštilo nič dobrého. No to nás pri vychutnávaní zjazdu nezaujímalo. Pri svišťaní vetra som sa pretekal s myšlienkami na rýchly návrat. Sledujte most v kopcoch, o chvíľu príde detail.
No tu je ten most. Vzhľadom na to, že ideme z kopca sa, na naň pozeralo nádherne. Miernym dolekopcom postupujeme ďalej. Zastavili sme sa v obchode, poslednom v Rakúsku.

Nad našimi hlavami sa na neukojené besnenie pripravovali všetky oblačné netvory, čo nepochybne poukazovalo na blížiaci sa uragán, prípadne až hurikán. Celú oblasť razom zahltila tma a k zemi sa zniesol studený nič dobré neveštiaci vietor. Autá zažali svetlá a pridali. Vtáci s hrôzou v očiach bezcieľne poletovali v silnom ťahu vetra.
Zem sa začala chvieť a z hĺbky sa ozývalo tlmené praskanie. Utekali sme pred tým prírodným úkazom smerom na Wiener Neustadt po obzvlášť nezvyklej ceste. Široká pre štyri jazdné pruhy plus riadne krajnice ešte nemala značenie. Dlhá, nekompromisne rovná, dosahovala dĺžku 20 kilometrov.
S vetrom v chrbte sme proti jej čarovnej monotónnosti bojovali 34 až 39 kilometrovou rýchlosťou. Uznanie parí zadnému kolesu na Ukrajine, ktoré to zvládalo aj bez siedmych špicov. Vo Wiener Neustadte žiadny kemp, napriek značke na mape nebol. Tak sme šli ďalej smerom na Bratislavu. Večer sme to odstavili niekde v lese, lebo sa začalo stmievať.

Z Maťovho pohľadu: "Nebolo nám všetko jedno. Nebo bolo nevyspytateľné a večer klopal na dynamo. A pri tom nám ani za Maťa nevedel nikto povedať, kde je vo Wr. Neustadt nejaký kemp. Neostávalo nám nič iné ako pokračovať v ceste a za mestom sa po 133 km pozerať po obstojnom mieste na prenocovanie."

Piatok, 2.august, 19. deň

Po včerajšom popŕchaní nás ráno privítala jasná obloha a silný vietor. Tešili sme sa, lebo vyzeral že bude fúkať do chrbta. Vyzeral. Zakrátko sa nám presušil stan a my sme sa zatiaľ venovali oprave bicyklov. Hoci od domova nás oddeľovalo smiešnych 99 km, nevyhli sme sa ani dnes opravám.
Otec, ako to už obvykle býva vymieňal puknuté špice a ja, ako to už býva som si opravoval defekt, štvrtý v poradí, ktorý som tentoraz získal niekde v miestnom tŕní. Predsa sa posledný deň našlo využitie môjho lavórika! Odhodlane šlapeme do pedálov, dnes budeme spať konečne už doma v posteli.

Vietor dul, ale náznaky že napredujeme boli nepopierateľné. Napríklad nápis na čerpacej stanici: "Letzte Tankstelle vor der Slowakei". Veľmi nás potešila dopravná tabuľa so smerom na Bratislavu po 1650 km prvýkrát Bratislava.
Povzbudení sa ženieme vpred.


Á, je to tak! Už aj bez nápisu by sme podľa pokrivenej tabule vedeli, kde sme.
Doma!

S Maťom si dávam od triezveho colníka do pasu pečiatku. Sú trochu rozmazané, veď piknikový stolík sa kýva.
Dokonale sme si odvykli od slovenských rozbitých ciest, teraz sa nestačíme čudovať. Prechádzame Petržalkou, Prístavným mostom. Míňame Slovnaft, Matloviča, poštu, zástavku dvadsaťpätky, dieru v asfalte na našej križovatke.
Už sa mi predné koleso dotýka trávnika pred domom...
A čo. Sme doma.
Home, sweet home.
Hej hov, jej hov, už doma, doma sme doma!
My sme sa vrátili! Z kolosálnej cesty.

Doslov

Prešli sme slovenským juhom, Maďarskom od severu cez Balaton až k juhu, Chorvátskom cez Záhreb až k moru. Prebrázdili sme im tam tie ich ostrovčeky, preleteli Slovinskom rovno do Talianska. Zhodnotili Benátky a Taliansky vidiek.
A prišiel zlatý klinec programu - Alpy a ich nezabudnuteľné priesmyky. Rakúskom naprieč okolo Neustadtského jazera až do rodnej Blavy. Táto cesta ostane zlatými písmenami natrvalo zapísaná do našej pamäti.

S prázdnym vreckom, ale predsa. Za devätnásť dní sme zmákli 1730 km, čo predstavuje 825 000 otočiek každého kolesa a 260 000 záberov do pedálov. Prasklo nám 33 špicov, mne ani jeden. To som si vynahradil v počte defektov, ktoré som mal štyri.
Ostatné technické poruchy až na moju zlomenú kostru sa nevyskytli. Napriek vysokým horám máme priemer 96 km denne plus voľný deň v Benátkach. V sedlách bicyklov sme strávili 94 hodín. Maximálna rýchlosť bola 76 km/h. Maximálny denný výkon 143 km.
Čľupkali sme sa v mori, ako aj lapali po dychu vo výške 1641 m.n.m. Spolu sme niesli 11 litrov vody, ťažký starý stan, 3 spacáky a karimatky, varič, náhradné diely a nástroje, oblečenie a hlavne veľa potravy, nikoho bicykel nebol kedykoľvek počas cesty ľahší ako 42 kg.

Ja a Maťo sme preskákali chrípku a domov prišli už zdraví. Zaujímavé bolo, že napriek všetkým heroickým výkonom ja ani Maťo sme ani o trošku neschudli.
Nadšení a unavení sme s radosťou uvítali domov.




Úvodná stránka



© Marek Laco, 1998.
bicykel@mlaco.sk