[autor: Matúš Laco, v pôvodnej mankurtštine bez titulkov] Tradičný mošon sa konal v sobotu, kedy nás ráno vítalo usilovným dažďom. O deviatej, v čase štartu, sme boli ešte doma. Marek aj Otec myšlienku na účasť už definitívne zamietli. Len mne, vďaka tomu že prestalo pršať a aj oblakov pobudlo, vŕtala myšlienka predsa len ísť. Po monotovaní predného blatníka (zadný som už namontoval včera) sa o 10:16 vydávam nahánať peletón. Idem rýchlo a tajne dúfam že ich dobehnem v Nickelsdorfe. Tam ale už len rakušáci skladali stoly.
Fičím ďalej a som rád že mám vietor v chrbte. Prebrnknem maďarskou hranicou a vidím skupinku cyklistov. Srdiečko mi poskočilo, sú tiež z cykotúry a vyštartovali rovnako neskôr. Do mošona prichádzam načas, neviem len kam ísť. Zočím auto Starzu a sa počnem nahánať ulicami mesta ho. Stratím ho z dohľadu, ale už sa rozpametávam na cestu k záhrade, kde býva pečená klobáska a dychovka. Nachádzam tam len zmetených cyklistov, podobných ako ja. Tu sa objaví auto STARZ a naviguje nás až na bežecký štadión niekde pri gymnáziu, kde nás už čakala pečená klobáska a pivko. Saddám si zmorený do trávy, šťastný že som napriek vyše hodinovému meškaniu peletón šťastne dobehol. Klobásku prežúvam pozorne, aby mi v ochabnutom žalúdku nenarobila koliku. Ako si tak hryzkám, na plece mi zaklopká spoužiačka Maťa, ktorá napriek dažďu prišla na štart. Je tu aj so sestrou a kamarátom. V tejto skupinke pokračujem až do Čárdy kormorán, a neviem či to bol dobrý nápad alebo zlý. Maťa totiž na škrípajúcom horáku tak šlapala, že som musel riadne svaly napínať aby som jej stíhal. Keby som šiel sám, volil by som pomalšie tempo, možno kvoli klobáske v bruchu či kvoli celkovej únave z donáňania. V čárde ma chytá triaška a zachraňuje ma sladkosť, ktorú priniesol otec, ktorý sa na cieľ prišiel pozrieť z domu.
Tombola tradične nesklamala, tenoraz vyhral Matin kamarát s číslom 339. Domov som už prišiel oddychovým tempom. Napriek rannému dažďu na výlete už nepršalo, iba v Mošoni trochu popŕchalo. O rok sa ide znova!
|
